Súhlas je nesúhlas

Naša spoločnosť si so sebou nesie jedno závažné pochybenie v uvažovaní (okrem iných), a tým je oddeľovanie „dobrého“ od „zlého“. Už od detstva je nám vštepovaný predsudok o tom, čo je „dobré“ a čo „zlé“.

 

Zuna Vesan Kozánková

 

Hurááá, demokracia!

No blog. Je to miesto kde chodím rád. Som asi jedným z mála. Tento ekoblog.sk nie je populárny a asi moc nikto nestojí o výpady proti systému z neho. Na príspevky nikto nereaguje, každý len a len mlčky neguje. Ak teda mlčanie znamená svedčenie, a svedčenie či nemý súhlas väčšiny, ktorá teda neguje znamená negovanie. Viete kto Ste. Teda súhlas znamená nesúhlas.

Zdá sa, že som nepresvedčil. S ľuďmi sa ako vždy nepochopil. Apelovať na zmenu asi nie je nič jednoduché a ani nič nové. Zmena neprichádza ľahko, a ani z ničoho nič. Status quo je prednejší.  Quo vadis status quo. Je tento blog miestom demokracie? Potykali sme si tu s demokraciou a mám Vám sprostredkovať ako to s ochranou prírody chodí? Mám byť ten kto Vám naleje do hlavy vedomosti?  Nie povedal, by som že tu demokracia nemá čo hľadať. Ak čakáte, že Ste tu na správnom mieste demokracie, kde rozhodujú názory preto, že sú populárne, jednoduché na pochopenie, že tu sú pre Vás pripravené riešenia, ktoré nebudú bolieť, a Vy ešte výdete zo všetkého ako víťazi tak Ste sem nemali ani chodiť. Víťazstvo je len porážka človeka. Tam kde víťazí človek prehráva príroda. Demokracia je politický systém, ktorý je beznádejný. Tento systém beznádejne zlyhal. Nedokáže ochrániť vitálne záujmy Zeme, a ani stáť na strane života tejto Zeme.

V demokracii ochrana prírody svojím spôsobom papúškuje záujmom tých, ktorí rozhodujú z najvyšších miest a centier moci.  Ochrana prírody, alebo environmentalizmus je dlhodobo stagnujúci a nič nerieši. Vlastne je to len môj pocit, ktorý ale hocikedy podtrhnem faktami. Nesedím od rána do večera na internete, aby som hľadal fakty, ktoré poukazujú na úpadok životného prostredia, ale každopádne mám oči, uši a nos.  Je to pocit, s ktorým žijem. Nemám hlavu plnú bolestivých faktov, ktoré z pocitu robia ´pocit´.

Väčšinová mienka je mienkou manipulovanou. Ale moje obavy už idú za tento ´smelý úsudok´ namanipulovanej ´mienky´ verejnej. Môj názor je, že demokratický občania podliehaju takej kontrole názoru v demokraciách, že ani manipulovaní už byť nemusia. Oni sa totiž manipulujú aj sami. Samotné veci sú postavené na hlavu, keď 51% rozhoduje o 49% ,ale kontrola názoru nemohla byť nikdy jednoduchšia ako v situácii, kde o tebe rozhodujú masy a verejná mienka.  Ktokoľvek kto s niečím vystúpi proti je hneď za hlúpeho. V otázkach tvz ´ekológie´ to vidno celkom isto. Nie je možné spochybňovať, že existuje niečo ako ´pozitívne ekologické myslenie´. Ovšem nie je to ani myslenie, ani ekologické a dokonca ani pozitívne.

Verejnosti sa maľuje obraz o tom, že keď aj s prírodou nebude nakoniec všetko v poriadku, a neskončí to všetko fajn, tak sme aspoň urobili čo sme mohli. Urobili čo sme mohli? Máme tu vytvorenú akúsi hranú schizofréniu, alebo niečo čo pripomína detskú hru s mongoloidnou verejnosťou. Či teda väčšinou keď to sú v demokracii synonymá.  Pardón za úprimnosť. Na jednej strane sa verejnosť otriasa v základoch pri stále katastrofickejších správach o stále narastajúcej devastácii životného prostredia formou jeho rôznej degradácie a úpadku. Raz sú to do hola vyrúbané lesy, potom otrávené rieky, potom niečo ďalšie.  Kým na druhej strane sa vytvára dojem, že sa robí maximum pre zmenu, ale výsledok aj keď nie je nikdy ani minimum stál za ten pokus. Napriek stále desivejším dopadom ľudskej činnosti sa podnikajú len malinkaté krôčky na veľmi malých úsekoch, veľmi limitovaných proporcií. Je tomu tak preto, že sa nesmie kradmou rukou siahať na záujmy biznisu, profitu, a tak tu vzniká ona schizofrénia, ktorá nikdy nenachádza spoločnú reč toho kto ničí s tým kto je ničený. Nesmú sa nájsť žiadne spojitosti, alebo súvislosti lebo to by mohlo podnietiť konkrétne kroky proti konkrétnym činiteľom, ale nato je demokracia krátka. Demokracia je už skrátka nato, aby predchádzala problémom, ktoré vytvára veľmi malou paňou. Záujmy mocných nemôžu protirečiť ochrane prírody a preto tu máme environmentalizmus, ktorý je demokratický, uhladený, šetrný k záujmom mocných, ktorí ho platia a samozrejme neštrný k prírode. Vo verejnosti sa tak zanecháva dvojitý dojem, že aj keď je príroda a jej záchrana politicky korektnou prioritou priorít číslo jedna a každý jej už pomaly rozumie ako najlepšie vie, a na plnú hubu rôznymi zelenými zelenosťami môže pritom ešte vyjadrovať svoj demokratický názor, tak sa v reále deje stále viac pravý opak nejako  samo sebou. ´Dvojitý dojem´ potom pôsobí ako dobré svedomie, a zároveň zábrana v akomkoľvek vlastnom úsilí.

V reále sa deje proste to čo sa musí, aby systém fungoval hladko, a bez problémov s prírodou. Človek sa pritom aj v myšlienkach už bojí dotknúť vôbec toho, žeby niečo mohlo zle skončiť, lebo keďže je všetko ako má byť tak sa to tak ako má aj musí skončiť, a preventívne netreba podnikať žiadne protiopatrenia, lebo žiadne protiopatrenia proti chodu systému nie sú na mieste, a ani žiadúce. Súčasťou demokratickej politickej korektnosti je nespochybňovať, žeby na tom akou formou sa dnes príroda chráni, a akou formou si ju chceme zašetriť niečo smrdelo. Akýkoľvek názor, ktorý by sa rozchádzal s populárnou mienkou, že naša ochrana prírody pred naším vplyvom je dostatočná je okamžite vytesňovaný a odsúvaný na okraj. Neexistuje, aby sa spochybňovali predikamenty demokracie, aby zaznel tón kritiky. Pozitívne myslenie demokraticky politickej korektnosti skrátka neznesie kritiku ani oponentov.

Má sa to tak, že sa nedá s postupnou devastáciou tej prírody aj tak nič poriadné robiť nakoľko to v danom režime ani nie je možné jednoducho preto, žeby hrozilo, že to už režim sám neunesie. Že ochrana prírody by zničila základné princípy demokracie akými sú nepochybne slobody si s prírodou robiť čo človek chce, a ničiť ju ako len chce.

Veľa sa robiť nedá. To príkro koreluje s tým ako niekto údajne šíri strach a paniku, a ohrozuje ľudí dobrej vôle, ktorí radi aj keď presvedčení o opaku majú svoju bublinu. Napriek zlým vyhliadkam do budúcna a to už veľmi blízkej budúcnosti, ktoré sa skutočne dajú potvrdiť aj na faktografickej rovine tu je neustále presvedčenie, ktoré prevláda, že sa nedeje nič tak vážne, že sa v podstate robí maximum,a  keby sa aj také niečo dialo je to vec názoru, a samozrejme máme to všetko pod kontrolou. No všetko je otázne. Najskôr názor verejnosti. Inak celkom nič.

Preložené do praxe to znamená, že nič sa nebude robiť pre zmenu v prístupoch dovtedy dokedy to dovolia možnosti drancovať, koristiť, a na prírode sa nabaľovať. Aj keď to zo strany niekoho kto nechce žiť v bubline ´pozitívneho myslenia´, ktoré aby nemuselo robiť nič apriori hovorí, že robiť nie je čo, lebo všetko je v poriadku, niekedy vyzerá tak, že sa ani nechce veriť, že to všetko môže byť vôbec pravda.

Ničenie prírody je rutina, a mašinéria, ktorá z toho profituje nie je napadnuteľná verejnosťou, ktorá ticho participuje. Nikto nechápe, žeby tu vôbec bolo treba niečo chápať. Pozitívne myslenie si berie servítky, ktoré neznesú výtky. Akonáhle nejaké prídu je to len zastrašovanie, a výmysly, lebo ničenie prírody sa musí maskovať.

Reálna ekológia hovorí, že ochrana prírody v demokracii je fikcia, ktorá je živená tým, že ľudia potrebujú učičíkať.  Aby to mocným hralo do kariet. Ľudia sú ľuďmi a budú ľuďmi. Sú boli, aj budú kým to pôjde. Je to ľudská nátura, ktorá chce aby sa príroda dala chrániť jednoducho. Z pohodlného SUV, so zelenými energiami, na fejzbuku. Teda to hovorím o tých osvietených 49% keď sú tu medzi nami. Isto len obrazne prirovnávam. Mám, ale zato, že väčšina 51% ani o túto fiktívnu formu ochrany prírody nejaví záujem.

Nakoľko ich samých mám za tých pred, ktorými treba prírodu chrániť, iba vyjadrujem svoj demokratický názor.

Reálna ekológia vs ľudská nátura

Globalizácia a liberalizmus tvoria spojené nádoby, alebo šifry deštrukcie planéty Zem, ktoré sa maskujú ôsmimi miliardami nešťastníkov, ktorí krížom-krážom pendlujú po svete. Sloboda pohybu, ľahká dostupnosť všetkého, nezdravé produkty, a ich následky v podobe ´civilizačných chorôb´. Globalizácia, či emancipácia človeka na prírode má v čele ľudskú náturu, ktorá sa presadzuje na úkor života na Zemi v každom z jej moderných aspektov.  Keď som len včera zašiel na prednášku o ´človeku´ som sa dopočul už snáď trošku ošúchanú pravdu, že človek sa po ´telesnej stránke´ nezmenil od kedy vystrčil hlavu z jaskyne.   Furt ten obludný a prerastený mozog, a držanie tela už x-tisíc rokov. Dobre.  Homo sa nemení. Aj keby sa do protiargumentu postavilo, že ani ´moderné technológie´, ktoré sa ´prudko vyvíjajú´ a ´prudko ženú vývoj dopredu´ na celej veci nič nemenia? No povedal, by som svoj skromný názor, že ani navonok nie je človek úplne rovnaký ako dávno pred onými rokmi, ani po stránke duše a nátury. Teda budem trošku oponovať, snáď kritizovať. Možno moja kritika a oponentúra pôjde mimo misu, ale možno na nej niečo bude pravdy. Tak napríklad u mužov je to povedzme vzrast. Nie je nezvyklé, že dnešní tínedžeri  sú ďaleko vyšší ako boli ich vrstevníci pred dvoma dekádami. Rozdiel činí aj desať a viac cm. Čo nie je málo. Dôvod sa dohľadá, ale asi platí, že sú tu vplyvy prostredia do, ktorých by som ´kľudne´ zahrnul aj vplyvy stravy. GMO či známe hormóny rastové pre ´hospodárske zvieratá .´Podobný vzťah medzi hormónmi či inými ´liečivami´ pre hospodárske zvieratá funguje napríklad ako som počul aj u ´nežnejšieho pohlavia´. Dievčatá skôr menštruujú, a majú oproti svojím vrstevníčkam z pred dvoch dekád napríklad aj mohutnejšie prsia, snáď tiež výšku. Pripisuje sa to mliečnym produktom, ktoré sú často zaplavené chémiou. Je údajne pravda, že bežná krava v mliečnom priemysle ma organizmus zničený ako tvrdý narkoman roky na heroíne. Tieto choré a zničené organizmy produkujú ´mlieko´. Ovšem robia to na bežiacej linke doslova. Dojivosť kráv, či nosnosť kúr alebo kuríc v priemyselných odvetviach živočíšnej výroby ide proti akémukoľvek zdravému rozumu a genetike týchto už tak ako tak prešľachtených a civilizáciou zmrzačených tvorov. Že táto moderná ´strava´ nemá žiaden dopad na ľudské telo je v príkrej opozícii k novotvarom, ktoré tu zmieňujem. Poďme, ale ďalej. Zároveň čitateľa vyzývam k hlbšiemu ´research´, lebo moje informácie sú iba ilustratívne a čisto fragmentárne.

Možno morbídne smiešny príklad sa núka aj z patológie. Kým rozklad ľudskej mŕtvoly trval len pár dekád dozadu o polovicu času menej je to dnes dvakrát toľko. Čo je za tým? Údajne nič iné ako éčka v potravinách, ktoré konzervujú na tak dlho, že doslova v chémii zakonzervujú a do nej naložia aj nešťastníka, ktorý sa živí na ´modernej strave´. Existujú dokonca hlasy, ktoré tvrdia, že ´ľudský génom´ je tým najzničenejším na Zemi. O vplyvoch prostredia by, ale sa dalo hovoriť dlho a určite ich tu na ekoblogu ešte budeme rozoberať a po nich pátrať. Pre túto chvíľu spomeniem už len jeden z tých najmarkantnejších, ktorým bezpochyby sú, boli aj  budú jazvy Zeme po testoch jadrových zbraní, havárie jadrové, ktorých sú dokopy stovky a stovky tisíciek. Neopomenul by som ani zámerné vstupy ako chemtrails, a podobne, ale to na budúce.  Čitateľ má znova možnosť do toho hlbšie zabrúsiť cez sieť.

Reálna ekológia hovorí, že nie len, žeby sa nezmenili telá, ale ani moderná ľudská  nátura nie je tým čo vždy bola. Teda ľudská nátura snáď nebola vždy niečím čím bola vždy, ale tým by sme mohli začať. Vychádzam z predpokladu, že v každej rase, a druhu ´homo´ či už ten tvorí jednu, alebo x-y rás máme čo do činenia s jednou-jedinou ľudskou náturou. Pokiaľ sa mi podsúva myšlienka, že sa človek od svojich koreňov nezmenil telesne tak to beriem tak, že človek ´homo´ sa nezmenil v žiadnej zo svojich foriem. Či už je to černoch v subsaharskej Afrike, alebo škandinávsky Viking tak tu máme čo do činenia s jednou a tou istou ľudskou podobou, alebo telesnou schránkou. Už tu by mohol vnímavejší čitateľ zbystriť pozornosť nakoľko je celkom isté, že ani telesne ľudia nemajú rovnaké výsledky v rovnakých činnostiach. Tak napríklad kým ´škandinávsky Vikingovia´ sú dobrí v lyžovaní tak  černosi z Afriky skôr v behu. Odlišností, by isto bolo viac. Ale povedzme, že druh homo je telesne ako tak podobný v celej svoje ´rozmanitosti.´

Chcel som, ale o ľudskej náture. Reálna ekológia vidí okrem iného ako problém v náture človeka. Homo natura ak chcete. O akej náture to tu hovorím? To som sa tak zabudol? Iste, že je ťažké pozrieť sa do priepasti, keď sa bojíte, aby priepasť nevidela do vás. Ľudská nátura myslí vždy ako na to prvé a posledné na seba. Pre náturu človeka je to, že ona je mierou všetkých vecí ako alfa tak omega. Neexistuje nič prednejšie, nič dôležitejšie, a nič podstatnejšie. Ľudská nátura či už silná, alebo slabá. Je alfou a omegou, keby som mal použiť metaforu je ´silným ramenom´ ničenia Zeme. Človek má náturu, ktorá si nič nechce nechať, a nič nechce dať vziať. Populárny environmentalizmus napríklad je uspôsobený ľudskej náture tak aby vyhovoval jej požiadavkam. Argument, ktorý celú debatu o telách a ich nemennosti posúva do svetla ľudskej nátury ma núti klásť si otázku, že či je možné podobne argumentovať ako o od nepamäti  nemennej a nezmeniteľnej ´telesnej schránke homo´ aj v prípade ľudskej nátury. Možno to bude znieť zvláštne, ale keď sa rozhodnem, že ľudskú náturu uznám za zlú, a na druhej strane poviem, že je nemenná tak akoby som iba potvrdil, že s tým sa nedá robiť už nič viac, že je nemenne zlá.   Ovšem dobro a zlo nie sú kategórie, ktoré by boli určujúce v prírode samej, ale ako názorný príklad o človeku sa hodia.

To je bod, v ktorom sa začína ´filozofia´ reálnej ekológie. Reálna ekológia zastáva názor, že ľudská nátura mení svoje podoby vždy umne, alebo sebepodobne, ale nikdy si nesiahne na pohodlie, komfort, svoju falošnú humanitu, profit, fajčenie, motorizmus, preľudnenie, genetiku, gény…Ľudská nátura ide vo svojom ničení prírody až za hrob a snáď aj ten svoj. Nedá si vziať svoje zlozvyky, lacnú energiu z fosílnych palív, ktorá príde prírodu draho, populačnú explóziu, ktorá príde prírodu draho, motorizmus a v neposlednej rade ´moderné technológie.´ Ročný odpad po ´moderných technológiách´ činí okolo 70 pyramíd veľkých ako tie v Gíze ´elektroodpadu´.  Ľudská nátura je mierou všetkých vecí, ale pochybujem, že v ničení Zeme pozná mieru.

Absolútne nezriadené ničenie Zeme prebieha od vidím do nevidím denno-denne pod maskou ´environmentalizmu´, ´množenia sa kôli potomstvu´ (znova gény ľudskej nátury) teda pod maskou ´humanity´, ale zase a realita je tá, že to iba ľudská nátura pózuje ako humanita, pod maskou lásky k vzdialenému svojmu v podobe černochov z Afriky ako tak zvaných migrantoch, aj keď skutočnosť, ktorá sa zatemňuje je iste tá, že týmto ľuďom dochádzajú zdroje kým je ich čím ďalej tým viac a svoje lačné krky naťahujú po ´pohodlnom životnom štýle EU a USA´, a tak ďalej a ďalej všade, kde si ľudská nátura žiada obete tam je Zem na dreň vysávaná a šťavená pokiaľ to ide.

Áno na druhú stranu sa nikdy nezabudne na kozmetické úpravy biznis plánov vo  forme environmentalizmu, ktorý čo sľubuje isto sto-krát dodržuje. Roztrhlo sa vrece so zelenými výrobkami, zelenú má všade všetko čo je zelené, avšak aj tu zdanie často klame proti samotnej ilúzii zachraňovania. Napríklad takzvaná zelená energia ak by som použil za príklad aj moju rodnú zem SR je tým najdrahším špásom na úkor prírody vôbec. Len jedna biomasová spaľovňa, ktorá túto energiu produkuje stojí slovenské lesy denne 22 natrieskaných kamiónov dreva. Ovšem drevo je surovina, ktorá je len sotva ´obnoviteľným zdrojom energie´, keď aj sa takým bude zdať naším politikom zaslepeným svojími obrovskými majetkami, ktoré im tento biznis skýta.

Dokázať pravdu moderným ľuďom je nadľudské sily, a samotná nemožnosť je tým definovaná. Moderný človek si nikde-nikdy neprizná, žeby niečo ako fakty niečo znamenalo pokiaľ, by to znamenalo, aby sa vyvaroval pre dobro prírody svojho životného štýlu. Ľudská nátura to nedovolí. Pokiaľ je preľudnenie faktom, keď je faktom CO2, alebo prílišná a neudržateľná záťaž ´živočíšneho a motoristického´ priemyslu na životné prostredie tak tento fakt je v prudkom rozpore a konflikte so záujmami biznis plánov, ktoré počítajú s čo najefektívnejším vyťažením prírody s čo možno maximalizáciou zisku za každú cenu. Niekedy sa zdá, že ľudská nátura prírodu ničí a zničí.

Reálna ekológia preto v úvahu berie možnosť, že človek, ktorý chce prírodu chrániť ju chce chrániť proti sebe, alebo na rozdiel od seba, teda svojej nátury, ktorá aj keď je dedičstvom genetiky, a ´vývoja´, alebo ´evolúcie´sa možno rovná samovražde. Kto argumentuje proti zmenám v ľudskej náture asi, by aj mohol do úvahy brať evolúciu nakoľko evolúcia sa ako tento milý pán argumentuje ´zastavila´ . Ťažko povedať, že či je s ňou koniec, ale ak sa zastavila aj v prípade ´ľudskej nátury´, a to hneď na začiatku, tak sa skôr ako zastavila ani nezačala. Či človek dostal do daru svoju náturu od prírody, alebo teda evolúcie, alebo je tá, v konečnom dôsledku výsledkom evolúcie…či bolo skôr vajce, alebo kura.

Reálna ekológia evolúciu chápe v súlade s náturou človeka. V súlade s prirodzenosťou človeka, aj keď ´prirodzenosť´ je možno široký pojem. No otázka, či bola skôr príroda a evolúcia, alebo ľudská nátura je snáď relevantná. Snáď ide o otázku náboženskej podstaty. Určite v prípade ľudskej nátury ide o otázku identity. Človek sám seba chápe inak ako zviera. Aj keď nikto celkom presne nevie ako seba chápe zviera okrem zvieraťa samého tak človek sa emancipoval od prírody a nechápe sa v konečnom dôsledku ako jej zanedbateľná súčasť. Reálna ekológia má zato, že človek v ekosystéme nemá čo robiť. Ničím neprispieva okrem toho, že ničí nerobí nič užitočné. Avšak ako je možné aby sa človek emancipoval od ´ekosystému´? Ekosystém je domov. Na Marse ekosystém neexistuje. Prečo človek pretvára prírodu iné ako pre svoju nekonečnú snahu pretvárať ekosystém na svoj obraz, alebo presnejšie na obraz svojej nátury? Emancipácia od ekosystému či už skrze genetické pokrmy, klonovanie, moderné technológie sa v reálnej ekológii  chápe ako dielo ľudskej nátury a evolúcie.

Evolúcia nemusela, ale nutne čomukoľvek predchádzať, lebo ľudská nátura je ako príčina tak aj dôsledok. Na druhú stranu ľudská nátura v reále nepredchádza ničomu pokiaľ sa ničenia prírody týka. Neexistujú zákony, ktoré by chránili prírodu pred trvalým poškodením. Zákony proti motorizmu, proti živočíšnemu priemyslu, proti pôrodnosti, proti preľudneniu, proti globalizácii, proti liberalizmu, a tak ďalej. V podstate neexistujú zákony, ktoré sú dobré iba pre prírodu samú. Niekedy to vyzerá až tak, že emancipovaná od človeka potrebuje byť skôr príroda.

Latka osudu

V článku, ktorý som len teraz dopísal som načrtol tému hodnoty prírody a prehodnocovania tejto hodnoty. No nechcem na svojich čitateľov byť zlý, a viem, že nie každý sme tu fanúšikmi tvrdej filozofie v takom tom ortodoxnom, alebo pravovernom ak chcete vyznaní, a vyjadrení. Myslím tým ´hodnotu samu o sebe´ ako filozofický koncept. Aký je napríklad zmysel života sám o sebe? Aby som mojím nefilozofickejším čitateľom priblížil o čo mi ide?  Ak má príroda zmysel života je ten otázkou hodnoty samej o sebe? Hodnoty samej pre seba? Je zmysel života zmyslom sám pre seba?  V kategorickej izolácii? Povedzme, že človek dáva prírode zmysel života, alebo, že zmysel života prírody je v človeku či naopak, že pre človeka je príroda ´zmyslom života´.

Predpokladajme na moment, že človek je ako sa hovorievalo, aj keď snáď sa tomu nikdy neverilo tak vážne ´korunou tvorstva´. Znamenalo, by to, že človek je korunou všetkých tvorov, ktoré kedy žili. Stranou vypusťme, že táto ´koruna´ už minimálne polovicu tvorstva, ktorú ´korunuje´ vyhladila.  Povedzme, že je človek jedným jediným ´druhom´,  že medzi miliónmi iných od seba je akýmsi ´druhom medzi inými druhmi´, ktoré tu ´bojujú o svoje udržanie sa´ medzi inými a bojuje v konečnom dôsledku o prežitie, ktoré z veľkej miery závisí aj od iných, a hlavne od bohatstva čerpaného Zemi na úkor.

Človek je ´pojem´, ktorý zastrešuje ´jeden druh´ opakujem, ktorý sa medzi miliónmi iných ocitol na Zemi. Odkiaľ sa vzal a kam sa podeje nechajme stranou na chvíľu a zastavme sa pri samotnom pojme ´človek´. Je to pojem, ktorý je sokom a rivalom pojmu ´zbytok tvorstva´, alebo pojmu ´druhová rozmanitosť´. Človek nech už chápeme ´nadradenosť´ človeka, lebo sme sami ľuďmi ako chceme a v ktorejkoľvek sfére života chceme ( a veru uplatňujeme si ju všade kde to ide) je sám pojmom, ktorý má byť rovnocenným partnerom s tým čo som pracovne označil ako ´zbytok tvorstva´. Ale pardón, to som sa zabudol, človek je ako pojem celému tvorstvu nadradený. Teda ´zbytku tvorstva´.

Prepáčte moju malú znalosť rozmanitosti pôvodu človeka, ale uistil som Vás moji čitatelia a čitateľky, že vychádzam z predpokladu, že človek je jeden, že je jedným druhom. Či to, že má pôvod vo viacerých variáciách na svoj druh je, alebo nie je pravda, alebo či je homo sapiens proste jedného druhu pre túto chvíľu nerozhoduje, lebo ľudia po celom svete sa svojím chovaním začali aj tak pripodobňovať. Ak nie je jedným druhom tak sa ako jeden druh rozhodne chová. V každom prípade tento jeden druh, alebo tento  pojem človek, ktorý označuje pojem pre ´jeden jediný druh´ pokiaľ to berieme čo do rozdielnosti, odlišnosti, inakosti od iných sebenepodobných druhov je nadradený v našom myslení a v našej ´politike´ celej, a teraz opakujem´CELEJ DRUHOVEJ ROZMANITOSTI FAUNY, FLÓRY, SVETA BAKTÉRIÍ, VÍRUSOV, BEZSTAVOVCOV´  a čo všetko ešte svet živej prírody obsahuje, plus tej neživej, a to s tým, že. S tým, že človek sa tu nie len, že pojmovo neradí ani medzi zvieratá, ale ani flóru či inde, a iné ako rovnocenný im, ale radí sa vysoko nad nich! Je sám sebe druhom! Druhom sám o sebe, svojím zmyslom života o sebe samom.

To je prosím pekne principiálne to, čomu máme rozumieť ako ´pojem človek´ oproti pojmu ´príroda´ v tom zmysle, že človek ako jeden jediný druh sa vo svojej komplexnosti a zložitosti ´svojho sveta´ (Facebook, Google, korporácie, vojny, priemysel atp, vieme kto sme) rovná komplexnosti živého sveta, ktorý tvoria bezpočetné miliardy miliárd vzťahov ekosystémových, ktorý tvoria miliardy a miliardy komplexov života, a jeho či ich nekonečná druhová a formová rozmanitosť!

Kategorická izolácia tohto pojmu ´človek sám o sebe´ je niečo strašné. Predstavte si milí a vzácni čitatelia moji, že raz príde deň, kedy na Zemi sa zľahne Zem po všetkých druhoch, a po flóre, a po všetkom- všetkom života schopnom až na človeka a jeho obživu. Dnešný politický systém má hubu vždy plnú a vždy otvorenú do budúcna, ktoré anticipuje, ale ktoré nikto z nás dnešných ľudí nezažije, o tom, že prírode je treba pomáhať, ale pre dobro človeka. Treba z nej vyťažiť čo to dá, lebo človek, teda onen ´pojem medzi pojmami´ je tomu čo mu slúži k jeho ´dobru´ nadradený a to vysoko. Tak vysoko, že nie len, že tým pohŕda, že si to drží od tela, ale tak vysoko, že s tým zaobchádza úplne podľa svojvôle, a úplne bez ohľadu nato s čím vôbec zaobchádza. No hovorí sa, že s čím človek zaobchádza s tým aj schádza. Ovšem na dobre človeka sa dá dobre zarobiť hlavne, keď to človeka nestojí nič a prírodu všetko. Tá jeho ´nadradenosť´..

Máme k dispozícii Zem, ktorá dáva. My sme tí, ktorí berú. Je však najťažšie preklenúť most medzi braním a dávaním. Tento most sa preklenie veľmi ťažko. My ľudia nedávame prírode nič. Berieme jej všetko. Učí nás to systém, ktorý si hovorí ´liberálny kapitalizmus´, alebo ´demokracia´, ´globalizácia´ či ako chcete volať toto obludárium. Tento ´systém´( systém tj to čo je zo svojej povahy jedno)  nám vnucuje, že sme tu od toho byť niečo viac ako celá príroda dokopy. Našou úlohou je byť viac, a viac, a viac. Slovami nemenovaného existenciálneho filozofa, ktoré hovoria ´človek je jediným druhom, ktorý odmieta byť tým kým je, lebo chce byť niečo/niekto viac´ by som povedal, že  sa človek aj niečím ´viac´ pre túto chvíľu stal. Na planéte je osem miliárd ľudí. To je viac ako dosť. Možno tomu málokto pripisuje význam, že ono viac tu už znamená samotná váha ´ľudstva´, a jeho ´obživy´, ktorá prevyšuje ´živé svety´ a ´zbytok tvorstva´ teda svojím ´viac´ prevyšuje všetko čo tu okrem ´človeka´ ešte dýcha.

No onen filozof povedal na margo svojich slov, že tým pádom , že človek nechce byť tým kým je, ale niečím viac, sa stáva láska k osudu bezpredmetnou. Ako to myslel? No povedal, by som, že to myslel v podstate tak, že keď si človek svoj osud určí svojvoľne tak, že ho nemá od prírody určený, ako taký iný sebe vlastný a inak než aký je mu predurčený prírodou snáď, tak svoj osud v podstate rád nemá taký aký je. Možno nemá rád seba takého aký je. Liberálna demokracia nás drží v presvedčení, že môžeme všetko od prírody chcieť, ale nedávať nič. Drží nás v presvedčení, že príroda je tu pre nás. Že garantuje prežitie, že naše prežitie smieme si vynucovať na iných druhoch, na ich existenčných podmienkach, na otázke ich samotného prežitia. Chováme sa tak, že prírode všetko berieme a vraciame je čosi ako ´environmentalizmus´, alebo ´ochranu prírody´ v podobe kozmetických úprav typu ´steny okolo diaľnice skrz les´, ktorá je olemovaná stenou s popínavými rastlinami. Akože je to zelené. No áno, ale hodnota lesa sa diaľnicou stráca. Chránime iba následky našej činnosti pred nami samými ale nie prírodu samu. Hasíme, ale na druhom konci kladieme oheň.

Nemá svoj osud v láske. Latka, ktorú si človek nastavil pre seba a svoj druh je vysoko. Od prírody sa človek odvrátil. Zanevrel na svoje korene. Medzi svojimi štvornohými bratmi a sestrami je ako vymenený. Nepoznávajú ho. Latka osudu, ktorú človek nastavil pre druhy iné je možno latkou, ktorá sa osudnou stane jemu.

Hodnota prírody vs. hodnota jej ochrany

Je zničenie prírody iba otázkou času? Iba? Akého času? Svojho času? Menej je niekedy viac? Menej času je niekedy viac času? Koľko času ešte má príroda? Má ho viac menej dosť, alebo viac menej málo? Tieto otázky a iné rezonujú v mojej hlave od kedy mám čo do činenia s ochranou prírody, a vôbec  na druhú stranu s jej ničením. Tam kde nie je ničenie tam netreba ani chrániť iba, žeby z princípu. Na druhú stranu je možno naša planéta a životné prostredie niečo čo si ochranu z princípu žiada. Filozofia, ktorá hovorí, že netreba chrániť, keď sa nebude ničiť tak možno nehovorí celú pravdu. Sú veci, ktoré sa poškodzujú nevratne, a veci , ktoré uchrániť od zničenia je pomerne dosť ťažké, lebo sú za prvé možno náchylné k zničeniu a za druhé možno ich uchovať iba s istou dávkou námahy neporušené, a zachovalé.

Často počujem, že príroda a ekosystém vôbec tvorí spleť vzťahov, ktoré sú veľmi zložité a veľmi jemné, že tento systém, alebo ekosystém Zeme je tvorený vzťahmi, ktoré svojou komplexnosťou a zložitosťou presahujú ľudské chápanie. Dáva mi to zmysel. Dáva mi to ten zmysel, že človek, keď je nejakou integrálnou súčasťou systému ako je príroda nerozhoduje o tom ako tento systém pobeží. Nemôže mu plne rozumieť. V istom zmysle ho preto nemôže ani úplne chrániť, lebo tento systém je v podstate ďaleko starší a ´systémovejší´ by sa chcelo povedať ako človek, a svojou podstatou ho nato aby ho človek pochopil a zistil čo všetko vyžaduje jeho ochrana, by musel obsiahnuť, a celkovo by musel spolutvoriť možno s týmto systémom jednotu, ktorá je suma-sumárum v celku sama hodnotou.  Chcem povedať, že človek nikdy nevie úplne presne ako prírodu chrániť, lebo jej úplne presne nikdy nerozumie. Preto ma tak napáda ona zapeklitá otázka hodnoty ochrany prírody. Príroda má pre nás nevyčísliteľnú hodnotu to by každý kto sa so mnou zhodne na tom, že ekosystém je niečo nepredstaviteľne zložitejšie ako si človek vie predstaviť,  mal uznať. Mal by uznať, že ekosystém je niečo čo nás ľudí živí. Tak za prvé otázka by bola tá , že ak je jasné, že človek ničí prírodu preto, že ju potrebuje užívať  kôli sebe, ale pre ňu nešetrným spôsobom, aby z nej za každú cenu aj keď pre ňu niekedy likvidačnú dostal čo chce, že ako stanoviť cenu toho čo je nevyčísliteľné cenovo,  a ako do toho ešte vtesnať nevratné poškodenie, ktoré sa tak na prírode pácha? Človek ničí prírodu prečo, áno pýtam sa? Nie preto, žeby ju chcel zničiť, ale preto, že potrebuje aby mu príroda dala čo chce on. Nie je to od človeka pekné si poviete, že ničí prírodu, ale viete ako to chodí, keď potrebujete ´jesť, benzín, dýchať, ošatiť sa, ísť na kávu, nový mobil, cestu do zahraničia, auto, deti´ a tak ďalej a ďalej. Nie je od človeka pekné, že ničí niečo čo nedokáže ani pochopiť, nieto ešte stanoviť toho hodnotu. Nikto z osem miliárd ničiteľov prírody na tejto Zemi, ktorí tvoria ľudskú rasu neničí prírodu aby dokázal, že hodnota toho čo zničil nie je vyčísliteľná. Ľudskými merítkami sa hodnota prírody nedá proste prehodnotiť. Keď miliardy ľudí každý deň čo deň ráno, na obed, alebo večer sadajú do svojich ´oplechovaných protéz na štyroch kolesách´ a idú zamorovať vzduch, a nepriamo tráviť podzemné zdroje pitnej vody, alebo podporovať dolovanie ropy z nejakého nevratne týmto procesom poškodeného morského dna tak   nemyslia nato, že prehodnocujú hodnotu prírody aj keď prísne vzaté robia práve to, ale tým, že sa v tomto procese vlastne hodnota prírody nenahraditeľne stráca. Meniť fosílne zdroje na CO2, alebo vzduch na olovený puch znamená , že človek v rámci svojich možností sa podieľa na ekocíde teda devastácii prírody.

Hodnota toho, že človek prírodu chráni a hodnota toho čomu sa v tejto prírode hodnota ´pripisuje´ sú dve rozdielne veci a skutočnosti. Keď motorista, ktorý potrebuje benzín, aby sa vozil na aute pripisuje hodnotu prírode, lebo tá mu poskytuje benzín tak to nie je tá hodnota, ktorú pripisuje prírode niekto kto sa rozhodol benzín nepoužívať. V tom druhom prípade sa jedná o ochranu prírody jej neničením a nie je skutočne dôvod nato, aby človek tu išiel namietať. Avšak vezmime si príklad prvý. Ako sa k neničeniu prírody stavia jednotlivec, ktorý za prvé benzín kupuje, za druhé tým otravuje vodu, zamoruje vzduch, podporuje ťažbu, platí za výstavbu diaľnic a tak ďalej?  Hodnota prírody toho prvého je dodaná až druhotne. Je daná ako hodnota úžitková. Pre tento prvý prípad nie je ochrana prírody ako ochrana sama o sebe. Pre prvého človeka, ktorý svojím konaním prírodu poškodzuje tak, že prehodnocuje jej hodnotu vo svoj úžitok znamená chrániť toľko, že si napríklad kúpi auto s ‘nižšou spotrebou´ benzínu. Nechráni teda prírodu z princípu. Ako som povedal na začiatku keď sa stretávame s filozofiou, ktorá nám hovorí, že kde niet ničenia tam nie je treba ochrany, by sme mali zbystriť sluch. Totiž prečo? My ľudia totiž nemáme ochranu prírody v génoch. Prečo? Jednoducho preto, že sme doposiaľ od prírody dostali vždy čo sme chceli, a viac než to. My sme celé tisícročia z prírody brali, a brali. Dnes nás je osem miliárd a berieme ďalej, a okrem iného sme si ľahko zvykli sa dívať stranou. Nechceme aby nás niekto videl. Na dobré, pohodlné, teplé, luxusné sa zvyká ľahko.. Aby nás niekto poznal. My totiž z princípu chrániť nič nechceme, lebo by to znamenalo, že sami seba vystavíme nebezpečenstvu, že nám nebude dopriané, že nám nebude dosť, že my prídeme skrátka o niečo.  Z princípu chrániť nechceme, lebo z princípu sme to nikdy nerobili. Keď nám niekto povie, že ochrana prírody je otázkou jej ničenia by som dodal, že to nemusí byť celkom tak. Nemusí to byť celkom tak preto, že ochrana prírody nestojí nič prírodu samu, ale stojí niečo nás, kdežto príroda stojí toľko čo všetko čo máme a stojí za všetko čo je nevyčísliteľné. Keď niekto teda presadzuje ochranu prírody z princípu napríklad takého, že chceme skôr šetriť ako mínať, skôr neprodukovať ako recyklovať, skôr sa uskromniť ako rozhadzovať tak asi dobre myslí, ale v konečnom dôsledku zle robí. Teda nie prírode, ale sebe, lebo ostatní na neho nedajú.  Tam kde sa on uskromnil bude druhý chcieť hrabať viac. A to je už ľudská nátura, to prvé od čoho je prírodu treba uchrániť.

 

Antropomotorizmus

Keď vstupujem do lesa míňam tabuľu ´mestské lesy Prešov´

ale neprejdem ani 500 metrov

a lesy sú minulosť

..snáď sa museli upratať

nová diaľnica nemá načo čakať

viac smradu a ľudských protéz oplechovaných

je to pech

je to pech

pre prírodu

nech si ide kade ľahšie

potôčik, les a vtáčik

a my, ktorí sme mali tým lesom cestu

a mohli chodiť bez uskakovania

pred plechovkami

aspoň pár kilometrov

môžme

už len tíško plakať

nad ďalším víťazstvom antropocentrizmu..

Malá veľká obeta

Možno sa dnešní hlboko depresívni, ustresovaní, unudení, zakomplexovaní, davoví, a servílni moderní ľudia budú čudovať slovám ako obeta, odoprenie si, vzdanie sa, alebo vyradenie vlastného prospechu. Možno majú nato ako právo tak dôvod, že v ich náture neostala ani pamiatka po čomkoľvek čoby pripomínalo silnejšie hnutia a pnutia duše ako je ´ja, moje ego, moje auto, môj mobil, moji priatelia, moja kariéra´. Kým sa toto môže niekomu zdať ako defétizmus, tak niekomu s opačným ideálom, ktorý sa ráta v protismere, ba ráta sa ako protiváha a priam opozícia, by možno zneli ony hore uvedené ´ľudské ambície´ ako defétistické. Áno je ťažké vsádzať na úspech v prípade moderných ľudí, a ich nátur. Nič ako úspech zrejme nehrozí. Ale aký úspech, keď ten som už definoval ako ´ego, auto, mobil, kariéra´? No práve. Nie je úspech ako úspech. Hovoriť, že pre Zem a prírodu je každá obeta dobrá, by bolo ako povedať, že nie je obeta ako obeta. Každý, ale svojím dielom prispieť môže. Buď svojím dielom skazy, alebo dielom svojej skazy. Či už ide o samovraždu? Či už ľudstvo nepácha jednu kolektívne?

Možno sa riadime dobromyseľným heslom, že dobrých ľudí sa všade veľa zmestí. Všade možno, ale na Zem? Lebo aj do masového hrobu sa ich zmestí nemálo, a predsa to možno nemyslíme tak. Zem teda žiadnu obetu nepotrebuje?  Pokiaľ ide o tú tak tá si zrejme poradí. Kvantum ľudí ju možno nezabije, ale posilní. Kto, by sa nakoniec trápil pre superorganizmus akým je ekosystém Zeme? Má také trápenie opodstatnenie, a nevýde naša obeta nazmar? Možno slovo obeta samé chápeme ako zmar. Možno sme zabudli nato ako si ľudia kedysi obetami chceli udobriť bohov. Ovšem koho by sme my išli udobrovať dnes?  Komu by sme my dnes mali čo ospravedlňovať? Komu sme my dnes čo dĺžni? Možno, že nič, a možno, že všetko. Nie je to z hľadiska evolúcie tak dávno čo sme sa ohadzovali kameňmi, a konárikmi, kým dnes stojíme pred svetom, ktorý nemá v minulosti obdoby a vytvorili sme ho s tým čo nám príroda dala sami. Chceme sa udržať pri moci, ktorá je stredobodom našej pozornosti. Mocnári sveta, ktorí manipulujú gény, korigujú vývoj, vyvíjajú lieky a pustošivé zbrane. Kľúč k úspechu, či prežitiu sa mení z generácie na generáciu, ale podstata ostáva naďalej zrejmá. Získať pre seba moc. V momente, ktorý sa neopakuje, ale život pokračuje. Nie len život človeka. Ľudský život je zlomkom v zmysle celku. Humanita sama je zlomkovitá v prírode. Teda nazad k tej obete. Je naozaj akákoľvek obeta malá, alebo preto v akej sme situácii nie je žiadna obeta dosť veľká?

Mať sa už len lepšie a lepšie

Od kedy svet je svetom sa na ňom vraj nič nezlepšuje. Myšlienka ´ľudského pokroku´ neznamená viac než to že sa čo to bude dať zjednodušiť, keď sa tak do detailov vezme. Svet nebol lepší včera ako predvčerom, a nie je lepší dnes ako bude zajtra. Možno na svete v ktorom dnes žijeme nie je zarážajúce ako je vždy rovnako zlý, krutý a beznádejný, ale to, že sľubuje byť zo dňa na deň lepší a lepší avšak čo je divné je, že on nie len, že zo dňa na deň lepší nie je, ale je ešte snáď horší. Možno ľudia ešte nikdy pred touto dobou nechceli tak veľmi žiť pre budúcnosť, ale ich prítomnosť bola pritom tak nejasná ako je dnes tá naša.

Každá moc v každom okamihu prítomnosti  vyvodzuje svoje posledné konsekvencie do pozornosti. Budúcnosť vychádza načisto zrejmá. Z istej strany. Môžete byť skeptik, a môžete byť strojca svojho šťastia, ktorý žije v bubline, alebo vákuu. Ono to niekedy s nami dnes vyzerá tak, že veľa z vecí, ktoré okolo seba vidíme sa diať, by sa dalo povedať, že závisia na tom ako sa mi na nich pozeráme, a ako ich chápeme. V podstate sa všetci chceme mať už len lepšie. Naša fixácia na budúcnosť vychádza z toho, že sa chceme mať na tomto svete, ktorý sa nikdy nezlepšuje, lebo k ničomu lepšiemu ako to čím je nespeje, vždy čoraz ďalej už len a len lepšie. Prítomnosť pritom pre nás nevyzerá často krát dobre, ale povedzme si, kto by sa trápil pre čokoľvek okrem maximalizácie svojho ´blahobytia´? Povedzme, že niekedy človek prepadne pochybnostiam, ale stoja tie zato? Nenechám sa predsa brzdiť nejakými más médiami, alebo hotovými správami, či bludmi, ktoré dnes kde kto šíri. Zarábať sa dá na všetkom. Na nešťastí, utrpení, strachu, bolesti, smrti. Ľudia na týchto veciach zarábali vždy. Či už sa experimentuje s nimi priamo ako v slovenskom zdravotníctve, alebo ide o hru na mačku a myš, v ktorej tú myš má hrať príroda.

Svet sa k lepšiemu nemení. Prečo by aj? Stojí to tu niekomu zato? Málokomu očividne. Všetko má svoju cenu, ale hodnotu postrádajú už i tie najzákladnejšie veci. A to nejdem hovoriť o láske, citoch, alebo všeľudských medziľudských kontaktoch. Dôvodom preto, že sa svet nezlepšuje, by som povedal je príroda. Človek sa učí ako tá funguje, ale jemu samému to jej fungovanie do karát nehraje vždy. Respektíve mu nehraje nikdy, keď sa má recipročne obetovať. Príroda sa nezlepšuje, lebo v nej nikdy nie je pohodlnejšie. Nie je v nej viac zbytočného luxusu, komfortu, suv-automobilov, vyvatovaných sedadiel z kinosál, viac všetkého toho čím sa človek na úkor prírody obklopuje. Príroda sa človekom nedá zlepšiť. Je v každom ohľade dokonalejšia ako si človek vie predstaviť a pochopiť. Jej zákony sú večné. Ľudský druh je ako ten malý vypínavý trpaslík, ktorý kradne Zemi  jej bohatstvo. Tento vypínavý trpaslík si rozporcoval Zem ako mŕtvolu, a všade sa hrabe, aby v jej vnútornostiach doloval poklad. Organizuje zvieracie hekatomby deň za dňom, v ktorých padajú miliardy, a kruto sa mstí svojou nadvládou prírode, ktorú usiluje ovládať.

Svet sa nezlepšuje. Život sa nezlepšuje. Je vždy rovnako ťažký, a možno ťažší. Moderný človek sa chce mať len a len lepšie. Čo znamená jeho neustále sa ´zlepšovanie v tom ako sa má dobre´ pre svet okolo? Katastrofu často biblických rozmerov. Neukáznenosť, servílnosť, ekonotroctvo, závislosti, nadbytok, ktorý ochudobňuje zemský život o energiu, ktorú vyžaduje   jeho chod. Nadbytok, ktorý nemá konca , ktorý sa rovná nekonečnému rastu ekonomiky, ktorá sľubuje mať  sa už len lepšie. Frázy vygumovaných politikov formátu Fica, ale nepadajú na úrodnú pôdu. Táraniny a veľkohubé sľuby, ktoré prajú iba ľudskej márnivosti. Zem sa možno ešte neotriasa v základoch pod náporom ôsmich miliárd, a možno nikdy nebude. Možno túto horu ľudskú zmetie pod svoj povrch v okamihu. A možno to čo ju čaká sa naopak skončí zle pre ňu. Ťažko povedať. Ale jedno je isté už teraz. Čím chceme od budúcnosti viac o to viac je holá existencia Zeme pod paľbou tu a teraz. Sľubujeme si toho od budúcnosti veľa, ale málo preto robíme. Aj keď nemusíme veriť všetkým prorokom ekokalypsy, ale že je Zem ako tá ukrižovaná v mene lepšieho zajtrajšku je možné vidieť aj dnes.

 

Proti prúdu vývoja

Milióny celkom ´normálnych´ ľudí žijú bez akýchkoľvek treníc v spoločnosti proti, ktorej by sa museli, keby chceli skutočne trvať na svojich právach, búriť.

Konrad Lorenz

Premýšľanie je pre ľudstvo podstatnou činnosťou a voľný čas, ktorý je nato treba, je ľudským právom.   ´Ľudstvo´, ktoré tvorí spoločnosť v, ktorej žijeme a, v spoločnosti, ktorého žije ´zbytok prírody a živého sveta fauny a flóry´ je svojou povahou spoločnosťou vysoko špecializovanou. To v zásade znamená, že deľba práca je v tejto spoločnosti ´ľudstva´ dovedená do úplného absurdna či kozmických rozmerov. Kým v minulosti nebol každý člen kmeňa schopný vyrobiť meč od rukoväti meča po čepeľ až k puzdru, či meč vyrobiť vôbec každý nedokázal, tak dnes ani milión ľudí dokopy nevie čo všetko tvorí jeden mobil, a kto vie či by ich takých sto dokopy jeden dalo.

Inými slovami čím sa ľudské spotrebné predmety stávajú komplexnejšími, tým menej konzument rozumie ich funkcii. Tým menšiu šancu nato vôbec má. Nie iba špecializácia teda, ale aj tento trend k neustálej špecializácii výkonu možno vyzerá, že spôsobuje všeobecné hlúpnutie ľudských húfov, ktoré tvoria dnešnú spoločenskú zmesku. Či globalizovanú spoločnosť ak chcete….

U špecializácie iste nebude na škodu zmieniť onú starú maximu, že „kto s čím zaobchádza, tým tiež schádza.“ Šialenstvo ľudskej špecializácie napríklad dovoľuje nazývať ´vivisektorov´ vedcami. To znamená, že napríklad ´páliť za živa plameňometom, sťahovať z kože, chirurgicky odstraňovať mozog, prebíjať miechu klincom, alebo zavádzať elektródy do mozgu, že zviera serie krv so svorkou v hlave´ je považované za ´vedu´ a nie za krutosť, ktorá vo svojej zvrhlosti ide ďalej ako starozákonný Boh. Náboženstvo stranou, ale človek dávno vo svojej pýche Boha preskočil, a nie len  že sa na jeho piesočku už jeho hra nehraje, ale skôr ho zrejme poslal kade-ľahšie a predstiera, že je tu Bohom on sám.  Alebo tu sám je medzi svojim blížnymi si roveň?

Otázka namierená na onú úplnú ľudskú väčšinu, by mala padnúť dobre a na úrodnú pôdu, keď vezmem do úvahy, že táto väčšina ľudí má čo do činenia len s niečím neživým s čím zaobchádza a vo väčšine prípadov s vecami zhotovenými človekom, a tak získava premrštenú predstavu o tom, čo je pre človeka zhotoviteľné. Ako symptóm toho sa javí, že táto úplná väčšina, ktorá napríklad v demokracii rozhoduje o menšine medzi sebou, ale nie nad sebou stratila nutný rešpekt k tomu, čo človek nie je schopný urobiť; odnaučila sa zaobchádzať s živými bytosťami, podieľať sa na ich spoločenstve, v ktorom a v závislosti na ktorom my ľudia žijeme. Tak je napríklad možné, že ona vivisekcia je označovaná za ´vedu,´ a ´špecialisti,´ v ukrutnostiach týchto hekatomb ktorý ju vykonávajú nie sú ani psychopati, ale ani ľudia, ktorí patria do kazajky, ale ´vedci.´ Podobne ako ´normálni ľudia´ a ich miliónové hordy dneška nie sú iba kolieskami systému, ktorý hrozí zničiť život na planéte, ale ´občania platiaci dane´.

Text som otvoril citátom a druhým ho uzavriem;

Naneštěstí pro lidstvo – a snad naštěstí pro tyrany – se chudým a poníženým naprosto nedostává instinktu či hrdosti slona, který se v zajetí odmítá rozmnožovat.

Nicolas Chamfort

 

Potápajúca sa Zem

Nikto nemôže vynaložiť viac energie ako má. Fyzika nepustí. Na udržanie ľudskej populácie sa Zem nenaučí vydať viac ako má? Človek má potrebu si niektoré veci dôkladne uvedomiť než sa stane tak ako chce, aby sa stalo on. Ľudská nátura je niečo čo si chce človek do dôsledkov dôkladne uvedomiť. Keď človek spituje svoje svedomie, a pýta sa čo robí zle, a prečo sú veci tam kde sú. Keď sa dnes rozhliadne okolo a vidí tú spúšť na Zemi, ktorá je jeho dielom. Ľudská nátura, alebo vyjadrené slovami ekológa Šmajsa takzvaná ´útočná adaptívna stratégia´, ktorá je v réžii človeka. Je tu verejnosť aká je zmietaná v informáciách, ktoré ju vedú často na falošné stopy? O Zem sa vedie vojna útočno –adaptívnou stratégiou?Do jej lona vstúpila týmto rokom už ľudská populácia v 8 miliardovom počte. Človek si skoro kladie otázku či nejde o biologickú zbraň na zneškodnenie Zeme. Ale kto by chcel Zem zneškodniť? Je v ľudských silách matku Zem dostať do kolien a zasadiť smrteľný úder? Je pravda, že nás je na tejto Zemi už naozaj viac než dosť? Sme tu v tomto množstve a bude nás ďaleko viac, ale nikoho z nás kto dnes ešte sme, sa tento problém netýka? V záujme akej zvrátenej sily sme sa takto premnožili? Alebo ´premnoženie´ je omyl, a niekto nás z neho vyvedie? Nie je faktom? Sme skutočne úspešným druhom, ktorý za svoj evolučný úspech vďačí onej adaptívnej stratégii, ktorá mu vždy doposiaľ prinášala zaručené výsledky, a ktorý teraz je vlastne na vrchole akoby toho evolučného pnutia, alebo máme na vrchol ešte ďaleko, a sme v počte osem miliárd ešte len v polovici cesty, alebo v prvej tretine, alebo na začiatku? A hovorí za náš úspech hlavne to koľko nás je? Kvantita vs kvalita?

Aké máme do budúcna záruky, že s faktom preľudnenia sa neráta? Nie je to fakt? Strašiaci do makového poľa sú takí, ktorí nám tvrdia, že sme v potápajúcej sa lodi a pomerne veľká väčšina z nás, by mala z lode von, aby teda nejakí si zachránili zdravú kožu? Sú títo ľudia, ktorí nás takto varujú iba výmyselníci, alebo ich brať vážne?  Homo rapiens. Človek znásilňovač. Pre onen jazykový obrat ´útočno adaptívna stratégia´ sa vžil aj pojem ´homo znásilňovač´. Je nadrozmernosť ľudskej populácie iba fakt, ktorý môžem zamiesť pod koberec, alebo je to niečo abnormálne s, čím si treba hlavu lámať, niečo čo treba brať ako zvrátenosť, a strašnú porobu?

Tieto otázky nie je jednoduché si klásť a o to menej si na nich hľadať odpoveď. Nakoľko nie som jasnovidec, a budúcnosť nepoznám, by som povedal, že nemám ani v hlave dokonalý obraz o tom čo človeka čaká, čo ho neminie a čo je mu súdené. Hovorí sa, že človek by sa mal naučiť žiť tu a teraz, lebo budúcnosť aj tak nepozná? Rozhodne by som povedal, že čo sa života ´tu a teraz´ týka tak ten má s plánovanou budúcnosťou len málo spoločného. Táto výzva má zmysel možno aj preto, aby sme nezabudli, že si ešte máme kedy užiť. Že si ešte máme čo užiť. Budúcnosť si človek užije iba ťažko keď žije pre prítomnosť. Niekedy je si myslím táto výzva k životu ´tu a teraz´ aj takým zastieracím manévrom. Odvádzaním pozornosti od budúcnosti, ktorá je ukrižovaná v mene prítomnosti. Alebo ináč. Skús čitateľ môj si položiť otázku či tí, ktorí ti vládnu, či už politici, bossovia, alebo manažéri korporácií, či aj oni žijú pre prítomnosť. Akú má logiku, že niekto chce žiť pre prítomnosť keď žije na dlh? Na dlh voči Zemi? Má snáď x-miliárd rokov stará Zem žiť pre neukojiteľnú ľudskú prítomnosť?

Aj keď nie som jasnovidec tak sa nedistancujem od pohľadu do budúcnosti iba preto, že ju nechcem vidieť. Znova poviem, že nedisponujem žiadnym meracím prístrojom nato, aby som si overil, alebo zistil parametre Zeme, a jej energetický príkon.    Neviem prepočítať či Zem stále sa zvyšujúcej ľudskej   populácii bude stačiť, a stíhať tak vykrývať všetky jej astronomicky vysoké nároky na vodu, vzduch, fosílne palivá, jedlo, pôdu, ošatenie, a podobne. Všetko to mi je záhadou, a aj budúcnosť mi je záhadou. Záhadou mi je aj to, že tu som, že tu je Zem, že je to celé aké to je. Mám, ale osobne nejaký zlý ciťák. Mám možno mindrák. Týka sa toho, že nakoľko človek využíva  kapacity Zeme mu poskytovať na úžitok všetko čo jeho nátura ráči, že či sa to celé aj iným živočíšnym a rastlinným druhom a Zemi samej páči. Rozmýšľam totiž ako by som sa cítil, keby som bol ja jedným z miliárd denno-denne popravovaných hospodárskych zvierat, akoby som sa cítil, keby som bol v koži zvierat pitvaných zaživa v mene vedy a pokroku, a rozmýšľam akoby som sa cítil, keby si v mojom životnom priestore mne neznámy predátor uzurpoval všetko aj ten priestor sám, ako to robí človek na Zemi, a Zemi, akoby som sa cítil keby si uzurpoval môj životný priestor pre seba, ktorý mu ja sama poskytujem ako Zem. Alebo má snáď pri nás ľuďoch ešte Zem dosť miesta pre seba? Má príroda dosť miesta pre seba? Majú aj ostatné druhy dosť miesta a vzduchu, aby si vydýchli od ľudí, a ich potrieb?

 

My sme les s Havranom

Erik Baláž vo večeri s Havranom skutočne hviezdil. Doniesol veľmi silný príbeh o dvadsiatich rokoch úmorného preťahovania sa na súdoch o každú trošku vybojovanej Zeme.  Mnoho sa zničilo, a mnoho sa cestou stratilo, ale krv, slzy a pot ostali. Že do ochrany prírody sa nemôžu vnášať žiadne emócie? ´Pán´ Morong z Lesy SR vysvetľoval. Iste že nie, keď za dve dekády s týmito holými nezmyslami obrnenými  ´vedeckými mentalitami´  a ´kapacitami´ nepohlo nič, tak sa pristúpilo nato, aby sa aj pred verejnosťou ukázala špička ľadovca byrokracie a korupcie, ktoré dýchame, myslíme, cítime, a s ktorými zaspávame.  Pán riaditeľ, alebo možno by mu pristalo aj pomenovanie ´lesný gazda´ nás pred celým národom bezpečne ubezpečoval v svojej snahe o nepriestreľnú argumentáciu, že s kostolným poriadkom je všetko ako má byť a že to tak aj bude doplnil tým, že tu ochranári nakoniec sú tí, ktorí pripravia budúce generácie o prírodu a les, keď tam jeho kumpánov z oligarchie, a drevárskej loby náhodou nepustia ťažiť.  Asi si zrejme robil súkromné očko u svojich nadriadených, ale  Erika tieto argumenty, ktorých slavomam a mamonomam aj verejnosť vidí na prvý dojem, samozrejme nechajú chladným.

Dvaja na jedného rúbali a ťali do živého, ale Erik vždy dokonale vedel, ktorá bije, a každý argument s rozvahou a prehľadom zrejme presahujúcim chápanie oboch pánov kapacít dokopy, vždy efektne a trefne vytmavil vo svetle v akom sa vec naozaj má. Rozkrádajú nám aj posledné cenné lokality, a otravujú vodné zdroje. Tvoria pôdnu eróziu a kde sa čoho len dotknú tam často nie stromy, ale tráva ešte sto rokov nerastie.

Pokiaľ to ja ako laik do prírody a hospodárenia s ňou viem trochu posúdiť tam nepadol jeden argument proti Erikovi na úrodnú pôdu. Oháňanie sa vyhláškami, a hláškami ako takými splaškami, ktoré si nezabudnú spláchnuť lebo peniaze nesmrdia nikomu zle. Pre každý prípad a pre všetky prípady by verejnosť nemala vedieť čo vlastne ochranári robia, lebo tých, by vlastne nemalo byť vôbec vidieť, počuť, a najlepšie by ich nemal možnosť mať nikto ani cítiť, lebo tej verejnosti, a hlavne tým pánom z vysokých škôl lesníckeho vyučenia sa tu konečne niekto dostal pod kožu. Verejnosť zrazu vidí a môže si spraviť mienku. Bez debaty, a diskusie sa doteraz obišli pre ich kšefty s drevom sa to hodilo do karát. Teraz sú na očiach a ako také bledé xichty vampírov čo sajú krv zo všetkého živého začali syčať.