Nesúhlas prikyvujúcej mlčiacej masy, alebo kto mlčí nech nesvedčí. 

 

Človek sa nestačí čudovať koľko ´ekológii´dnes kde kto necháva miesta. Blogy, aktivity, aktivisti, články, upozornenia, upovedomenia. Najčastejšie vo forme kde -akých ´za úch´. Ako keď si niekto do obchodu so zeleninou, ktorý denne vychŕli 10000 mikroténových sáčkov donesie nejaké vlastné vrecko, alebo torbu a hneď je mu z takzvanej veľavravnej pochlebovačnej zaliečavosti prizvukované, že aký je, že ´ ako potrebujeme šetriť prírodu´, ach trápnosť nad trápnosť. Vezmime si všeliaké treťosektorové úžernické organizácie, alebo iné pijavice, ktoré ´o prírode´ točia filmy, publikujú články, dobre, že nerobia rozhovory s medveďmi grizly, aby ich čerstvo servírovali nadšenému konzumentovi na laptope, ktorý bude len rád, keď prispeje zo ´svojich daní´, alebo otvorí kredit-kartu, aby si kúpil nejaké to videjko, a predplatil nejaký ten blog.

Načo celý ten cirkus? Skutočne je tým napádaný niekto u zdroja ničenia, alebo je to len marketingový ťah smerom k verejnosti, kde treba vyvolať dojem ´nezachrániteľnosti´ prírody, a s tým nutnosti okamžite pomáhať, zasahovať, podporovať, predplácať, kooperovať, ale len do tej miery, kým ten na koho sa tlačí s výčitkami svedomia, na koho sa s týmito výčitkami apeluje je pripravený cvakať, alebo nejak finančne prispievať, kupovať miesto mikroténových sáčkov radšej vrecúška z textilu, alebo behať s olejom použitým na najbližšiu benzínovú stanicu?

Všetky tieto malé veci, že nerobia veľké veci? To rozhodne nie. Ale robia veľké peniaze, a prírode je to bez tak jedno. Humbug okolo zachraňovania prírody nie je o pomáhaní ľuďom, a o tom, žeby sa vytvárali pracovné miesta v ´ekologickom sektore´, ktorý nejestvuje, ale o tom, aby sa veľkí hráči delili o kšeft pod rúškami slušnej morálky a etiky zelených obalov, zelených vymožeností, technológií, a pomaly i zelených myšlienok. Nie je to náhodou tak, že keď človek ide do lesa príde na zelené myšlienky o tom ako zmeniť stávajúci systém a pomôcť prírode?

Znova opakujem, že celý humbug spočíva v tom, že s výčitkami svedomia vzhľadom na akúsi bezútešnosť prírody sa tlačí na človeka, ktorému samému žiadny tretí sektor, alebo nebodaj strana zelených, či nejaký pripečený úradník na úrade ŽP nikdy s ničím nepomôže, lebo to ide proti princípu akým funguje samotné spoločenské zriadenie v akom žijeme v koexistencii s ´ prírodou´. Prečo tento apel na svedomie nikdy z tretieho sektora vzhľadom na devastovanú prírodu nejde útočiť na menovaných-kompetentných, ktorí svoje dobré kšefty a teplé miestečka založené na onej ´devastácii´ majú založené?

Všetci sme si si rovní. Aby som nezabudol. Rodovo, rasovo, ženy, muži, deti, zlodeji, politickí zlodeji, obyčajní okrádaní a vykorisťovaní. Pekné demokratické ´zelené´ báchorky.

 

Pokus o prehodnotenie hodnôt príliš ľudských

O prírode nie je možné rozmýšľať samostatne. Príroda nie je hodnota samostatná, ktorú by človek lokalizoval ako takú ´mimo seba´. Hodnota ´prírodného bohatstva´ sa dá odvodiť len od toho čo za hodnotu človek do prírody prv vloží. Neexistuje nič ako hodnota o sebe bez človeka. Človek chtiac, alebo  nechtiac berie z prírody iba tú hodnotu, ktorú tam dal. Tým nechcem povedať, že to čo príroda je, či už je to drevo, voda, vzduch, alebo obživa nie je skutočnou hodnotou, ale ono to hodnotou nie je skutočnou bez toho, aby to niekto ako také vyhodnotil, aby tomu niekto tú hodnotu tým, že čo mu to prinesie dal.  Je jedna vec vidieť ´hodnotu´ v pasúcich sa jeleňoch na lúke a celkom iná vec vziať luk a šíp a jedného skoliť, a zjesť na večeru. V prvom prípade je hodnota estetická, a také pasúce sa jelene isto lahodia oku, ale v druhom sa abstraktný pojem ´hodnoty´ premenil na reálnu potravu, a úžitok pre prežitie.

Krása je v oku pozorovateľa, a hodnota je v oku toho kto zhodnocuje. Človek nie je nezaujatým pozorovateľom, a tak ako neexistuje čistý altruizmus tak neexistuje ani čisté pozorovanie, nazeranie. Ľudia chodia do prírody aby sa ´opájali´ tichom, zelenou trávou, a inými ´hodnotami´ často aj ´nemateriálnymi´, ale odhliadnuc od tohto využitia nemajú tieto takzvané hodnoty svoju podstatu pre, ktorú by ich človek mal zato čo naozaj sú. Človek je ako sa hovorí súčasťou prírody. A človek nevie čo ´bolo´ skôr. Bol skôr celok alebo jeho jednotlivé časti?

V celku, ktorým môže byť aj Boh je človek niekým kto už v tej prírode viazne. Aby človek v prírode zhodnotil sám seba, aby priznal hodnotu sebe tak táto príroda s jej ´hodnotami´ musí byť do istej miery inštrumentálnym základom. Inými slovami ´indiferentná príroda´, ktorej je celkom jedno či človek jej súčasťou je, alebo nie je, pre človeka nemá cenu. Povedať, že je dôležité zachrániť dažďový prales, keď v ňom človek nenájde žiadne využitie ( mimo toho či tento prales je, alebo nie je pľúcami Zeme apod) , keď človek nie je v žiadnom smere jeho súčasťou, keď nie je jeho prežitie týmto pralesom zabezpečené je abstrakciou, ktorá pre človeka nemá inštrumentálny význam a teda ani hodnotu. Hodnota pre hodnotu nejestvuje. Nejestvuje v tom zmysle, že človek tým, že vôbec je sám seba chápe ako toho kôli, ktorému ´príroda´ má vôbec zmysel ´byť´. Otázka byť, či nebyť nie je otázkou, ktorú človek premieta do prírody, aby našiel odpoveď na jej ultimátnu hodnotu. Človek sa prírody nepýta, či byť chce, alebo nie k jeho úžitku lebo samého seba chápe ako toho kto dáva hodnotu kto legitimuje to, že tu príroda vôbec je ´k nejakému úžitku.´ Chápať prírodu ako niečo ´užitočné´ bez človeka ako toho kto je hodnotiaci v tomto úžitku, kto dáva tomuto úžitku ´cenu´ je nezmyselné. Resp nie je to v súlade s tým, že pozorovateľ do toho čo pozoruje je vopred zahrnutý.

Nebyť toho, že som človek, ktorému príroda je na niečo alebo nie je, by príroda nemala hodnotu lebo je to práve človek, ktorý je ´mierou všetkých vecí´ teda tým čo hodnoty ´tvorí´ tým, že ich dáva na základe svojho ´výlučne nadhodnotového´ postavenia ´mimo prírodu´. Paradox je tu ten, že človek aby bol schopný prírodu hodnotiť pre svoje prežitie musí byť jej ´nedeliteľnou súčasťou´ (aby mu nebola na nič), ale nato, aby pre neho príroda bola zhodnotiteľná ako hodnota sama pre seba, človek musí byť viac ako súčasť všetkých častí prírody, teda viac ako celok prírody, ktorého kým žije je súčasťou.

Človek je mierou všetkých vecí otázky hodnôt mimo seba, keď aj seba do tej prírody nevie zahrnúť ešte pred tým ako ju pozoruje. Avšak človek nie je iba príroda, aj keď je viac ako príroda a aj keď je menej ako ona. Je tou jej časťou, ktorá jej dáva hodnotu ´mimo ňu samu´ práve preto, že človek mimo prírodu samu vie zhodnotiť prírodu ako celok. Ako celok v, ktorom je sám súčasťou aká chtiac-nechtiac robí z tejto prírody niečo čo svojou hodnotou presahuje hodnotu človeka a prírody oddelene. Je to metafyzika. Ak by človek nebol nič iné ako príroda, by ani príroda nebola nič iné ako človek. Človek by o tom, že je súčasťou prírody nevedel.

Avšak byť človekom znamená chcieť byť niečo iné ako príroda sama o sebe. Ako hodnota sama o sebe. Pretože hodnota sama o sebe je pre človeka indiferencia sama o sebe. Niečo čo je mimo mňa preto, že to nie je nič pre mňa to nemôžem zhodnocovať. Čo má hodnotu samo o sebe ju nemá pre mňa nakoľko pre mňa hodnota sama o sebe nejestvuje. Či vyhynie, alebo nevyhynie v Afrike nejaký biely nosorožec tomu ja objektívne hodnotu neviem ani dať ani vziať, lebo to pre mňa nie je otázkou prežitia, ani vecou svedomia, vedomia, alebo cítenia. Subjektívne sa k tomu nijak nevzťahujem. Inými slovami nie je to predmetom môjho myslenia. Je to pre mňa ´bezpredmetné´. Nemám ako urobiť otázku prežitia nosorožca otázkou, ktorej by bol nosorožec sám predmetom, otázkou môjho vedomia. Je to pre mňa vec indiferencie či nejaký nosorožec prežije, alebo vyhynie. Je to vec indiferencie v celku prírody v, ktorej ja a nosorožec tvoríme pár pozorovaného a pozorovateľa. Bez toho, aby bol on na vyhynutie a ja človekom by otázka nemala predmet svojho pýtania sa.  Avšak nato, aby som ja vyhodnotil, že otázke prežitia nosorožca vôbec nejakú hodnotu dám už musím ako taký stáť mimo ´samu prírodu´.  Tým, ale sa stávam tým kto hodnotu dáva nezávisle od toho či ju niečo má, alebo nemá lebo popieram, žeby také ´nezávisle´ od môjho pozorovania tu niečo existovalo.

Ostrov včerajšieho dňa Európy

Európa sa otriasa v základoch. Domovina našich otcov, praotcov, pradedov. Nejdem menovať všetkých, ktorí sú pred bránami. Za bránami Európy totiž končí naše šťastie. Hordy farebných stagnátov, alebo takzvaných ´emigrantov´ sa ukazujú byť nad mieru zaujimavé pre isté záujmové skupiny ako ´tretí sektor´, alebo ´humanitárne organizácie´. Na druhú stranu pre rodeného Európana bezdetného, a neúspešného v zakladaní si rodiny ako som sám je zaujimavé, že neexistuje treťosektorová organizácia, ktorá by na svet pomáhala bielym európskym deťom, alebo mladým ´bielym´ (nepoužívam to slovo s rasistickou konotáciou, ale ako opak každej inej ´farby´, a ako výraz príslušnosti k indoeurópskemu ´kmeňu´ s dovolením), ktorá by pomáhala takýmto rodinám bielych mladých Európanov na svet. Motto, že rodina je základ štátu nie je na mieste v štátoch, ktoré sa rozhodli bojovať za ´rodiny´ homosexuálov, lezieb, a iných normálnych úchyliek. Štát, ktorý venuje viac pozornosti týmto zlatým baniam tretieho sektoru ako sú ´rómovia´, ´homosexuály a lezby´, alebo iné divné ´homo-čudá´ nerobí dobré meno môjmu národu, ani mojej krvi, a ani môjmu duchu, v ktorom som ako Európan vyrástol. Keď sa štát raz stane sponzorom ´sodomitov´ a ´ľudí, ktorí majú radi klystýr sex´ bude meno, ktoré mi robí ešte horšie. Rodina nie je  základom takéhoto štátu a nie je dôvod nato, aby sa takýto štát priživoval na rodine ako sa to deje teraz keď do nej neivestuje ani zlámaný groš, ale miesto toho cicá formou tretieho sektoru z každej okrajovej zvrátenosti na úkor všetkého normálneho v ľuďoch drahú energiu životnú.

Inštinkt politickej zvrátenosti, ktorý v Európe zdedili do krvi zrejme sa naplno prejavuje, keď Európa chce integrovať na úkor vlastných občanov milióny stagnátov bezprízorných , ktorých som tu od toho zrejme, aby som  ich oslavoval ako kultúrnu vložku, a tešil sa na spolužitie s nimi, keď budem mať to ´šťastie,´ že nikdy neuvidím svoje deti prísť na svet, lebo by sa v tejto farebnej záplave utopili, keď v tejto nenormálnej štátnej hlave bude už celkom drbať na mozog a buďto ma týmito kultúrnymi vložkami nechá podrezať čisto zo slušnosti politickej korektnosti, alebo miesto toho, aby nás od týchto bezprízorných chránila nám ich vnucuje, aby sa sama obohatila na tom, že si kupuje ľudí z tretieho sveta ako ďalších spotrebiteľov komodít kapitalistického bordeľu, že si robí PR ako humanistická, kým svojich občanov bielych Európanov zabíja ako obete veľkého molocha abstrakcie zisku, mamonu, a neosobnej povinnosti voči tretiemu svetu stagnátov z Etiópie, a podobných dier sveta.

           Ale pozor na niečo som zabudol. V ekocíde ťahajú tieto hore uhniezdené vši mamonu za jeden koniec. A preto si povedali, že prečo nevytrieskať z možnosti zničenia Zeme maximum a neurobiť z toho ´ľudsko právnu agendu´? Mor ho gender môjho rodu-odpadu? Nakoniec my tí dole sme všetci len ľudia a ako taký komofidifikovaní iba predmetmi, ktoré slúžia svojmu účelu aký svätí prostriedky ich využívania v boji za zničenie prírodného bohatstva Zeme, kultúr, rás, myšlienok a  to všetko z dôvodu toho, že inštinkt pár samými sebou vyvolených sa zdá byť tak zvrátený, že dokáže z jediného miesta na Zemi, kde sa pôrodnosť teda najakútnejší problém stagnujúceho ´ľudstva´ drží pod kontrolou spraviť tretí svet etiópsych stagnátov, a iných moslimských pošukov.

Európania bratia Európa je naša Zem, kto siaha na našu Zem a naše korene je zradca a zasluhuje basu, alebo smrť!!!

 

 

Santa klaus je reálny, ale reálne nie je preľudnenie, ekocída, koniec divokej prírody a strata druhov

Spoločnosť v, ktorej žijeme je pokusom. Veľkolepým pokusom o veľkolepé divadlo. Sú na svete veci, ktoré nie je v našich silách zmeniť, ale nikdy to nie je tak, žeby v našich silách nebolo zmeniť čokoľvek. Ošiaľ v, ktorom musíme žiť je z časti nereálny a z časti reálny. Reálny je hlavne v otázkach, ktoré názov tohoto článka vypichol. Žijeme v niekoľkých vojnách naraz, ale nežijeme v mieri. Žijeme v infovojne, vo vojne s divokou prírodou, vo vojne s inými druhmi, vo vojne proti sebe, proti svojím ´bratom a sestrám´, vo vojne virtuálnej, reálnej, masmédiálnej, rituálnej. Iba miss universe žiada o svetový mier, ale zvyšku sveta sa o tom mieri nemôže ani snívať. Ak sloboda znamená vôbec niečo by som povedal, že by to malo znamenať slobodu žiť v mieri. V akom mieri spýtajme sa tak asi žijú vymierajúce druhy, ktoré kôli človeku a jeho rozťahovaniu sa nemajú ďalej kam hnúť. Aký je mier na planéte z, ktorého by aj planéta niečo mala? Kým ekonomický rast ekonomických otrokov v ekonomickom orientálnom-pro západnom, pro východnom otroctve, ktoré deštruuje životný priestor všetkého živého v mene symbolu, ktorým sú peniaze sa prudko ženie vpred tak za týmto trendom nestíha s dychom absolútne nič. Trendový politici, ktorým sa huba o ekonomickom raste nezastaví budujú dojem o sebe, ktorý neveští nič dobré. Na lepšiu budúcnosť sa tu rozhodne neblýska. Pojmy nie sú dojem. Kým o Santa Klausovi má pojem každý tak o preľudnení, ekocíde, konci divokej prírody a strate druhov a to nehovorím o klíme, vysýchaní Zeme a podobne zdá sa ľudia nepobrali ešte zhola nič. Tieto ťažké problémy a otázky konca živého sveta stále nemajú dosť sluchu poprianého ani zo strany verejnosti ani zo strany tých, ktorí v čele tejto verejnosti sedia.

Žijeme v ošiali.Spôsobili sme šieste vymieranie druhov. Do nenávratna odchádzajú milióny rastlinných a živočíšnych druhov. Nemôžem povedať, že ruka života, ktorá chráni tak, že usmrcuje zasahuje aj tu. Život prírody divokej sa nebráni. Ako ho brániť máme my, ktorým to nie je celkom v piči? Proti fanatikom kybernetickým, ktorí na ľudstvo uvrhli jarmo virtuálneho sveta, proti buldozérom, samopaľom, peniazom, samopašnej civilizácii, spotrebnej-konzumnej spoločnosti, ekonomickej porobe, ktorá je jedinou hodnotou posledných ľudí, ktorú ešte majú lebo inak neznamenajú nič a keby odhodili túto hodnotu viac by z nich nebolo nič k dobru Zeme, sveta, univerza?

Je to peklo do, ktorého som sa narodil. Cítim jazyk plameňov, ktoré ma lížu, keď horím na hranici mojej druhej prirodzenosti, ktorá je civilizovaným alter egom v mukách pre mňa ako stvorených. Nie som v tom, ale rozhodne sám. Mašinéria pokroku zdá sa nevynechá zo svojho záberu nič a zničené bude úplne všetko. Sme generácie detí bábok v rukách absolútnej a zvrchovanej moci nadnárodných korporácií, v bábkarských rukách ktorých týto celkom zištní politici robia s nami svoje. Nemáme medzi nimi nikoho kto by zastavil ruku, ktorá siaha na život. Nikoho kto by zabŕzdil kradmú ruku.Kto by chcel zastaviť dobu!! A doba je zlá. Deštrukcia, mor ľudského preľudnenia, ekocída, jarmo virtuálnej reality sú na denno-dennom poriadku denným chlebom miliónov ríšskych ekonomických otrokov, ale náš Babylon tu nie je na veky. Pre drvivú časť zemskej fauny a flóry je ´ľudský druh´ zatratením, ktorého sa mu dostalo snáď od toho posledného z posledných osudov.

Korupcia, ktorá dneska riadi spoločnosť, ktorá dneska vládne spoločnosti je výsledkom ekonomického ´poriadku´ sveta. Nakoľko sloboda nemôže vládnuť, lebo z podstaty slobody vyplíva, že sloboda nie je princíp vládnutia tak vládne úplná korupcia absolútnej moci. Ako sme dávno počuli od Mňačka ´absolútna moc korumpuje absolútne´. Dneska je moc korporácií, ktoré majú v rukách bábkové divadlo politického ´demokratického marazmu slobody´ v rukách absolútna. Obyčajnému ekonomickému otrokovi  západu, východu, alebo nech je odkiaľ chce, neostáva nič ako sloboda k čomukoľvek. Neostáva mu viac ako si slobodne prdnúť, ale ani to častokrát nie. Napríklad keď si taký otrok prdne do médií ako posledne nemenovaný jeden v SR tak sa mu hneď ujde guľka do hlavy. Šialenstvo? Korupcia v akej žijeme  a vyhladzovacia vojna proti životu, ktorú táto korupcia v reále znamená je aj o strieľaní ekonomických otrokov do hláv.

Je to predstava slobody, ktorá sa vnútila. Predstava, že sloboda je akási kúpna sila. Sloboda, ktorá má, ale cenu nemá žiadnu cenu. Sloboda vycenená v peniazoch nemá cenu. Nie je sloboda konzumovať, zabíjať, plieniť vykúpenou slobodou, ale slobodou, ktorá prichádza draho. Naša sloboda, ktorú sme si osobili od, ktorej si nevieme pomôcť je slobodou, ktorá nie je reálna. Bremeno reálnej slobody by sme neuniesli. Demokracia kde máme ´slobodu´ voliť, platiť dane, chodiť do práce, a pripodobňovať sa ´sebe rovným´ a ´sebe podobným´ je úlet, ktorý nás príde draho a nemá s ozajstnou slobodou na spôsob divokej prírody skutočne nič. Sme civilizovaní, domestikovaní. Došli sme ďalej ako je mysliteľné a prudko sa ženieme ešte ďalej. Naša sloboda sa k tomu zdá byť hotová. Nemáme čo by sme nedali, a nie je čo by sme nedali zato čo sme si nechali vziať. Možno to chápať metaforicky, a možno je zmyslom života, ktorý máme v našich počítačoch, autách, životnom priestore umelom na oko niečo viac ako sa zdá na prvý pohľad z toho oka. Možno tu nie je žiadne oko. Slepá vetva evolúcie, a slepá ulička, ktorou je ľudský ´druh´? Systémový omyl? Bez urážky k vznešenej divokosti v srdci. Ale otroctvo nemá so vznešenosťou nič. Otroctvo to je závislosť aj keby sme to volali ako chceme. Závislosť na spaľovaní fosílnych palív, závislosť na komforte, pohodlí, autách, peniazoch, virtuálnych peniazoch, nakupovaní, jedle, narkotikách, propagande, marketingu, technológiách. Je to závislosť na smrti. Sme smrteľníkmi, a sme ekonomickými smrteľníkmi. Máme smrť na jazyku, ktorú servírujeme všetkých druhom, celej faune, flóre. Ale nezastavíme sa ani tam, lebo my chceme smrť Zeme. Chceme vyhladiť Zem, chceme vyhladiť každú formu života pod slnkom. Chceli, by sme aby náš svet už bol len z umelej hmoty. Aby sme žili vo svojich umelých celách, ktoré dnes pripomínajú naše autá, vlaky, lietadlá, domy, byty, kancelárie, a dokonca ani tu sa ešte nezastavíme, ale chceli by sme žiť ešte v cele virtuálnej. Prostredí, kde už nebude špiny, ktorou je život, kde už nebudeme cítiť smrad, ktorým sme otrávili živú Zem, kyslé dažde, ktorými sme zamorili pôdu. Chceme z toho von. Ale nechce sa nám platiť účet. Technológia je výzva pre moderného človeka. Každopádne dobrý sluha a zlý pán. Keď niekto chce mať v technológii svojho otroka je blázon, keď si z neho vychová pána.

 

We’re Running Out of Wilderness

 

O pravom altruizme

Ochrana prírody je nepochybne cnosť. Snaha o záchranu aj malého a lokálneho, alebo okrajového a marginálneho. Niekedy sa cení aj snaha a počíta aj úsilie. Či už to príroda pocíti, alebo nie bude vo hviezdach, a na zamyslenie pre ďalšie generácie. Často ide aj o myšlienku, že človek má v nejakú dobrú vec vieru. Takto sa stretávam deň čo deň s ´alternatívnymi´ životnými štýlmi, postojmi, záujmami, či stravovacími návykmi, či všetkým tým dohromady. Nakoľko tento blog má svoju filozofickú bázu v knihe ´Alternatíva pravej/reálnej ekológie´, by som hádal aj u týchto takzvaných alternatívnych životných štýlov, že aj tieto to so svojou pravosťou myslia celkom vážne. Nemôže byť snáď ani pochýb o tom, že všetko čo sa ponúka ako alternatíva sa vymedzuje voči niečomu čo samé sebou je o svojej pravosti presvedčené doslova. Niet pochýb o tom, že ´svet´, ktorý sponzoruje deštrukciu prírody, ktorý je touto deštrukciou sám sponzorovaný je o svojej absolútnej nutnosti a správnosti svojho konania presvedčený úplne. Presvedčenie o, ktorom hovorím v prípade ´alternatívnych životných štýlov´ vychádza z pocitu buď opaku k presvedčeniu prvému, alebo z opozície za svet, ktorý chtiac nechtiac k tomu prvému je alternatívou. Človek ako suverénny pán tvorstva od doby kedy vynašiel kamennú sekeru si uzurpuje byť mierou vecí či sa to niekomu páči, alebo nepáči nikomu. Príroda je predmetom ľudského dokazovania si, a taktiež predmetom ochrany. Prečo ochrany? Ochrany preto, lebo sebaistý človek nachádza svoju sebazáchovu do tej miery do akej ho istí príroda. (teoreticky a zatiaľ)*1. Prostredie, ktoré by ľudia celkom zničili by v konečnom dôsledku ani pre nich samých nebolo na nič. Aj riaditelia korporácií, ktoré životné prostredie ničia vedia, že zničiť ho celkom by najskôr ich vitálne záujmy skôr poškodilo. Mäsopriemysel ničí Zem, a životné prostredie, ale aj poľnohospodárstvo ničí Zem a životné prostredie. Niekto si dá záležať na tom, že ktorý z týchto ju ničí viac. Vyťahuje fakty proti faktom, ale možno, že realita sama nie je tak čierno-biela, teda možno, že fakty nie sú tak čierno-biele. Alternatívne životné štýly sa vymedzujú voči hlavnému prúdu a voči názorom v rámci pôsobenia alternatív medzi alternatívami. Niekto je zástancom vegánstva, iný vegetariásntva, a iný je všežravec, ale za bio-hospodárstvo a podobne. Často sa tieto životné štýly, ktoré hovoria o inom postoji k Zemi a o jej ´ochrane´ zastrešujú práve stravou, ktorá zdá sa je jednou z vecí, ktoré robia ´záchrancu Zeme´ tým kým je. Nejesť mäso napríklad môže byť symptómom toho presvedčenia, že človek nadobudne pocit, že jedenie mäsa= odlesňovanie aka ´výrub stromov´ pre ´dobytčie pasienky´ a pod teda deštrukcia. Ďalší môže vidieť tento fenomén a posúvať ho ďalej a veriť, že sám posúva svoju ´ochranu prírody´ ďalej keď rezignuje aj na ďalšie výrobky ´ živočíšnej  výroby´ ako mliečne výrobky, vajcia a pod. Znova sa bavíme o ešte ´pravejšom´ prístupe k ochrane prírody via strava, o ešte pravejšej voľbe, alternatíve pre záchranu Zeme? Jednoduché poučky ako mäso= odlesňovanie, alebo viac vegánov=  viac zachránených stromov, zelených lúk a podobne robia z týchto alternatív cesty, ktoré majú za cieľ jedno a to isté ´ zachrániť Zem´, a to tak, že tým, že keď sa nejaký Janko v nejaký deň vyberie do obchodu na nákup a kúpi miesto kuraťa kilo zeleniny vlastne nerobí len niečo pre svoje zdravie, a ako pridanú hodnotu ešte ´zachraňuje Zem´. Na tom by snáď nič zlé nebolo. Myslené je to celé fajn. Otázkou, ale je, že čo presne by taký ten ´nefalšovaný altruizmus´ ako snaha o záchranu planéty pri alternatívnych životných štýloch, alebo životosprávach, by sa chcelo povedať mal znamenať, keď sa vždy uberá cestou toho, že človek sa sám identifikuje s tým ako zachraňuje Zem v tej miere v akej fakticky zachraňuje, alebo sa snaží zachraňovať seba? Je to tak, že ´seba zachraňovanie=zachraňovanie Zeme´? Všetky one cesty, či životosprávy (aj keď všetky som rozhodne nespomenul a ani nebudem) hovoria o sebe ako o pravých cestách (na spôsob ukrižovaného), skoro ako o krížových výpravách za matku Zem, ktoré tých, ktorí po nich idú v plnom zdraví, kráse, a šťastí privedú z pekla, v ktorom sme do Zeme zasľúbenej a spasenej aká bola na začiatku všetkých vekov, kedy biodiverzita kvitla, a flóra a fauna len tak svojou rozmanitosťou prekypovala. No odhliadnuc od faktu, že 99% druhov, ktoré na Zemi doposiaľ žili vykapali aj bez ruky človeka, a odhliadnuc  od toho, že tu nejdem človeku poskytovať alibi, by som so Zarathuštrom povedal, že čo padá to ešte postrčme. Nie z holého cynizmu, ale zo samého nefalšovaného altruizmu. Pretože človek pravým altruistom byť nedokáže, lebo sa to vylučuje s bytím človeka na žive, či s bytím živého tvora vôbec resp s princípom ´života ako boja´ (snaha o nekonanie vo svoj prospech končí v prírode a boji o prežitie smrťou ), by som povedal, že jediný skutočne altruistický akt pre pomoc prírode, a tvorstvu od človeka (tj nie od nich samých čiže pomoc relatívna nakoľko toto hodnotové merítko je len ľudské) je samovražda. Hnutia, ktoré údajne takúto ´alternatívu´ hlásajú, by som nazval tými, ktoré ako jediné alternatívu na skutku aj ponúkajú. Ak teda sa medzi tým už človek tj nejaký blbý vegán, alebo vegetarián nestihol pasovať aj do role vykupiteľa a záchrancu tvorstva okrem toho, že je so svojím vegánstvom jeho korunou ako tá pravá miera všetkých vecí, ktorá ich nakoniec aj zachráni by mali tieto alternatívy hnutí ako WHEMT, GLF, či Church of Euthanasia by som povedal okrem svojej pravosti ako pridanú hodnotu pridanú aj reálnosť. Avšak háčik to má ten, že tieto si nárokujú na status človeka ako záchrancu ešte aj z poza hrobu. A to svojou fyzickou likvidáciou, ktorou človek má v moci Zem zachrániť od seba. Teda spasiť inými slovami od svojej poroby. Človeku ak sa do tej úlohy napasuje, že je mierou všetkých vecí tak neostáva nič iné ako veriť, že jeho historická úloha spočíva v možnosti zničiť Zem ako vrcholový predátor, ktorý doposiaľ zničil v jeho ceste všetko, a to posledné čoby ešte zničiť mal, by bol on sám. Ad absurdum tak človeku je pripísaná úloha vrcholového predátora, ktorý nemá nakoniec ako sa zavďačiť Zemi zato, že existoval, a ako odčiniť svoje bytie deštruktívne ako ďalšou deštrukciou teda deštrukciou seba. Nič iné neostáva ako zničiť seba a zachrániť Zem, alebo stať sa vegánom, vegetariánom, alebo fruitariánom, alebo, alebo kokotom.

Ako som už uviedol, kým alternatívne životosprávy chápu záchranu Zeme ako sebazáchranu pred niečím ako ´živočíšny priemysel´ a podobne tak povedzme tie, ktoré majú z môjho pohľadu k pravosti čo do svojej alternatívy bližšie sú tie, ktoré hovoria, že zničenie seba je záchrana Zeme. Myslím si to preto, že neverím, že nejaký druh životosprávy Zem zachráni, že neverím, že nejaký taký druh životosprávy je na ceste stať sa trendom pre 99%  populácie, ktorá svojou troškou pridáva k dielu skazy. Ak je táto ´bájka´ o ekocíde reálna v tom zmysle, že nám netreba pre záchranu Zeme urobiť nič tak veľmi ako zmeniť životosprávu, a skutok sa stal. Snáď pre dielo skazy, keď to, že Zem má s človekom dni zrátané je to uveriteľné. Nič na tom, ale nemení fakt, že je tu rozpor ten, že na tom čo to ničenie je sa nikdy nedohodneme, keď budeme pozerať prv na seba. Nakoľko pre niekoho je ničenie to, že mäsopriemysel produkuje mäso pri výrobe, ktorého sa spotrebuje x-tisíc litrov pitnej vody má ten niekto zato, že už len nejedenie mäsa by zachránilo prírodu, kým iný, kto napríklad v mäsopriemysle pracuje by povedal, že  nič tak strašné sa nedeje ako ničenie, lebo keby spoločnosť prešla na inú ako mäsovú stravu ľudia by boli chorí, nemali bielkoviny a podobne. Ten z mäsopriemyslu zachraňuje seba tým, že si obhajuje svoje návyky stravovacie a prácu, kým sa snaží poprieť že mäsopriemysel má mamutí podiel na deštrukcii. No niekto kto je na zeleninovej strave bude argumentovať v zdravotný prospech tejto stravy, a ´dokonca ako jej vedľajší produkt´ aj v záchranu Zeme touto stravou. A čo je ešte ftipnejšie je nepriame zachraňovanie Zeme tým, že zeleninová strava likviduje bez debaty a dialógu aj mäsopriemyselníka. Je pritom tak ťažké sa zhodnúť na tom, že zachraňovanie Zeme nie je vecou stravovacích návykov? Mám zato, že mäsopriemysel aj poľnohospodársky-vegánsky priemysel chce zarábať a nie zachraňovať Zem, a keď sa to niekomu darí viac a inému menej je to len vedľajšia vec. Možno by pre záchranu Zeme to chcelo namieriť tú snahu ku konkrétnym cieľom ako napr strave, ktorá je lokálna, a vo veľkej miere rastlinná. Prípadne na prídel, alebo na stravné lístky. Každopádne je ťažko uveriť, že demokracia ako rovnosť šancí znamená, že my všetci máme rovnakú šancu zachraňovať, alebo nezachraňovať Zem svojimi spotrebiteľskými rozhodnutiami, a konzumnými voľbami.

Argument, že každý jednotlivec má slobodnú vôľu sa rozhodovať podľa svojej vôle, presvedčenia, a chcenia ako veľmi chce, alebo nechce zachraňovať Zem, že jeho činy v konečnom dôsledku budú mať aj ním zamýšľaný alebo nezamýšľaný dopad je demokratické, ale je to práve len demokratické, a zrejme málo reálne, a ešte menej pravé. Systém, ktorý chce zarábať na ľuďoch, ktorí nepriamo na ničení budú mať svoj prospech sa nepodvolí alternatívnym životosprávam len preto, že tie už majú milión lajkov na fejzbuku. Je tomu tak preto, že neexistuje pravý altruizmus, že neexistuje myšlienka, žeby sa príroda dala zachrániť o sebe pred človekom človekom samým kým by ten človek ešte žil. Príroda tak isto ako človek je orientovaná na svoje prežitie. Je možné sa domnievať, že ak príroda človekom naozaj trpí, že ona sama hľadá ako živá bytosť spôsob ako človeka zabiť. Príroda ako vôľa k životu sama možno sama chce privodiť človeku smrť, len neprišla nato ešte ako. Čistý či pravý altruizmus teda neexistuje nikde, lebo ten by znamenal nezištnosť samu, a tá nejestvuje. Ak by príroda bola tak nezištná ako ľudia z WHEMT, by sama dávno spáchala samovraždu.

*1. Určite, ale doplním, že človek nachádza výzvu aj v tom zbaviť sa ´prírody´ v zmysle ´prirodzeného´ nadobro.

 

Vojna v mieri alá mediálna tlačenka

Mier je relatívny. Vojna je absolútna. Je čas na zamyslenie, ale na zamýšľanie sa neostáva čas. Chvíľami sa kladie otázka na telo či telesnú schránku. Od svitu do mrku, ktorá je na nohách. V myšlienkach tej telesnej schránky nie je nič na zamyslenie. V otázkach, ktoré kto kladie ani toľko ozveny čo po mŕtvych na pranieri. Hádzať perly sviniam. Nikto nejde paktovať so sviňami. Aj keď je celé Slovensko hore nohami.

Zmýšľanie účelové je bez účelu. Pustíš si tú chamraď k telu. Neostane z teba ani mastný fľak. Dostaneš na frak, a potom olovo do huby. Nemal si si otvárať zobák. Je síce pravda na vedomí, ale vedomie je stále vedomím stáda. Stáda, ktoré výhody hľadá v každom smetí. Pravda-pravdúca kto si ťa vezme do hrobu, ktorý zíva?Ani čiernu dieru tu po tebe nenechajú, ale dobre im tak veď majú právo a vedia svoje. Procesia nevedie nikam. Každého motivuje slavomam. Sláva je možno silná káva, ale preberie nejedného smrteľníka. Na Slovensku máme takých slávnych politikov, ktorí nám dávajú lekcie sebakritikou. Hlavy ešte stále nepadajú. Držia dobre, ale všetky sociálne štruktúry sa už zosypali. Ako popol, ktorý si kto nasype na rany.

Súdiť a súdiť, kým blúdiť je ľudské. Balamutení do nepríčetnosti sme si rovní vo svojej svornej stupidite. Naivita je nám denný chleba. Poroba, ktorá nemá konca. Tisícročná včela bzučí a more odcudzených v uliciach hlučí. Stádo ľudské vedené morálkou za nos! Pros o odpustenie u toho kto ťa má v hrsti. Vražda je pálka ale nie je na zahodenie kým vojna je kojná sa nič nového pod Slovenským slnkom nekoná.Mašinéria na love vraj sápe sa po slove.

Verejnosť je znova pokojná. Za poslušné médiá, ktoré verejnú spomienku tvoria. Hodnoty, ktoré načali od podlahy stačia chytiť za správny koniec, ktorým sa von z riti tlačia, že omráčia každého kto im príde do cesty, aby už prešli cez rozum aj mašli. Marš z nohami na pleciach ty Slovák človeče, ktorý nedržíš zobák, lebo olova sa ujde aj tebe, a budeš mať ako každý kto sa rozišiel s ich morálkou po sebe.

 

 

 

Sloboda ako pridaná hodnota

= V slobode sa žiť nedá nakoľko sloboda nie je permanentným stavom. Nedá sa byť, alebo nebyť slobodný. Cena slobody je práve tak vysoká akou je v surovom stave ona sloboda vykúpená. Než sa dostane k spotrebiteľovi v tej, alebo onej podobe. Libido či sexuálna sloboda, chtíč či sloboda animálna, moderný svet či sloboda virtuálna. Za slobodu sa v tej či onakej forme platí. Pretože nie je slobody, ktorá by mala pre všetkých tú istú cenu. Nie je otázkou koľko slobody vieš komu poskytnúť, ale aké si kvantum moci. Moci rozhodovať o svojej slobode. Moc slobode vždy predchádza, lebo bezmocní nie sú slobodní. Bezmoc= nesloboda. Moc= sloboda.

Beriem, že so stupňom slobody prichádza aj stupeň zodpovednosti. V totalite povedzme sa človek nerozhoduje na základe iba svojho slobodného rozhodnutia  a výberu, lebo nemá ne výber sa rozhodovať slobodne. Neexistuje ´fetiš slobodnej voľby´. V modernom svete Európy je sloboda založená na bezprostrednom uspokojovaní svojich pohnútiek niečo konať. Vonkajší svet je prispôsobený tomu, aby v ňom človek nachádzal odpoveď na pnutie jeho pudových a rozumových schopností. Vonkajší svet je otvorený tomu, aby sa človek doň vložil. Tvorí pomyselnú hranicu možností, ktoré sú zdanlivo otvorené pre všetkých a všetkému. Je treba podotknúť, že vonkajší svet, ktorý je tu pre všetkých, aby v ňom tí všetci našli im zodpovedajúce merítka slobodného rozhodovania sa má svoje zrkadlo v tých v, ktorých sa vidí a vice versa. Keď je moderný svet od základov prehnitý a ako Grécko-rímska ríša potrebuje katarziu v podobe očistca nejakého druhu sekty, alebo Islamu, tak sa tak deje preto, lebo je dielom slobody, ktorá nemá formálne žiadnu protiváhu. Sloboda je bublina v, ktorej sa ľudia rozhodli žiť. Táto bublina je ako ale všetko v kapitalizme chytrým marketingovým ťahom a dáva slobode formu onej pridanej hodnoty ´niečoho z niečoho´. Sloboda totiž neexistuje vo vzduchoprázdne. A bublina je vzduchoprázdna. Na každú slobodu je treba totiž tvrdú hru. Biznis, alebo socio-ekonootroctvo je úžerou, ktorá je v protiváhe k takzvane formálne definovanej slobode. Ak je človek nútený otročiť pre molocha abstrakcie povinnosti; splácať hypotéky, alebo otročiť pre molocha abstrakcie peňazí, ktoré nie sú reálne, ale iba symbolické a zástupné v zmysle hodnoty, a svoju slobodu tým pádom predáva ako prácu, alebo kožu na ´voľnom trhu´ o skutočnej slobode bez okov socio-ekono-diktátu nemôže byť ani reči, a to hlavne preto, že človek nie je na slobodu sám, a presne tak ani sám na svoju zodpovednosť. Zodpovednosť za neho prebral štátny aparát-diktatúry socio-ekono-liberalizmu výmenou za fetiš slobodnej voľby ku ktorej je každý zvoľný ako k zlatému teľaťu. Sloboda definovaná ako miera zodpovednosti voči danej veci, ktorá mi tu slobodu dáva je slobodou akú v istom zmysle zasluhujem. Ak mi čistý vzduch dáva slobodu dýchať tak nebudem znečisťovať vzduch napríklad tým, že budem šoférom motorového vozidla, lebo tým poukazujem nato, že som nehoden slobody dýchať čistý vzduch, lebo výmenou zato,. že dýcham znečisťujem miesto toho, aby som chránil vzduch pred znečistením. Sloboda dýchať, ktorú mám teda ak sa znečisťovať predsa len rozhodnem nie je vykúpená zodpovednosťou; čím sa dostávame ku kapitalistickému konceptu života na splátky, a teda nemožnosti niesť zodpovednosť priamo úmernú slobode, ktorú si užívam. Sloboda sa rozhodovať na splátky nefunguje. Pretože zakladám svoju slobodu ako objekt, ktorý musím splatiť, lebo mi ho vezmú sa stala zo slobody komodita, ktorá bez toho, aby bola krytá mojou predanou prácou, ktorú musím odpracovať za symbolickú hodnotu/cenu, ktorú symbolizujú peniaze sa aj cena slobody stala symbolickou,a v podstate tým, že sloboda nejakú cenu má ju stráca. Pretože tak ako cena zdravia je cena slobody nevyčísliteľná sa v demokracii podarilo túto cenu pervertovať a urobiť zo slobody otázku voľby, ktorá o ničom nerozhoduje.

=

Začo vďačíme divadlu ako tretí sektor?

Krčíš sa v tieni so mnou. Pravda je konštantnou bolesťou. Chcieť za každú cenu myslieť teda vyť na mesiac. Naše kumulatívne zdroje prírodné sa vzhľadom na okamih pravdy stali bezprostredne vyčerpanými, ale neveríme na kusé istoty. Skôr veríme na holé a bosé cigánske deti. Žeby sme si nenechali kafrať do krysích podnikov, ktoré vedieme? Keď chceš byť krysou sa musíš ako krysa naučiť myslieť. Podobne to funguje pri ´vlkoch´. Keď chceš s vlkmi žiť tak s nimi musíš vyť na mesiac. Keď chceš s mŕtvymi mŕtvy byť musíš nebyť.

Tretí sektor je divadielkom alá Slovenská Republika. Keď robíš niečo malé nič veľké nepokazíš na druhú stranu, keď malé tak to nemusí stačiť. ´Zachraňovať´ lesy po percentách od jedného k piatim je ako od jedného k piatim chodiť po opici. Nie, žeby ma nezožierala veľká vášeň pre tretí sektor, ale spravodlivosť tu do svojich rúk nikto neberie vážne. Je to len o maskovacích manévroch do, ktorých kšeftov sa nechajú, ktoré strany zatiahnuť, kde potom môže ´tretí sektor´ čakať odmeny za dobre vykonané krytie. Ruka ruku myje, a voda tichá brehy.

Sme všetci ako doma v blázinci? Moc sa nedá len tak ľahko. Na oko sa niečo veľké môže diať, ale nikoho do toho nič nebude dovtedy, kým nejaký pán L nenechá sa počuť o tom ako veľmi to celé je o tom. Prírode sa nerozumie sa nám hovorí. Nikto nie je dosť múdry aby porozumel. Všetko je tak zložité ako kybernetika v hlave kozmonauta, a prírodu netreba chápať skôr ako ju stihne nejaký netvor z vyšších sfér poslať aj s tupým stádom slabomyseľného slovenského národa do zadku na povinnú jazdu z čírej vďaky. Straky si zbytok už nechajú pre seba.

Kto hľadá ten nájde zisk. V percentách, alebo promile slovenského vlčieho perpetuum debile. Aby sme čo chvíľa nezaradili spiatočku keď budeme po očku sledovať s humorom ako nám tu páni globalizátori vezmú vietor z plachiet potápajúceho sa vraku. Aký pán taký krám. Celulózka, a Katka G na pretrase pred očami apolitických zvieratiek zo Zoo. Sme za jedno s kozmom, ale mimo bez urážky? Uff. Iste na vážkach. Prach si a na prach ťa obrátia.

Tento boj pod menom život je postrádateľný

..život…sloboda…šťastie…peniaze….rodina….obchod…mafia….tretí sektor…to čo tebe bolo učinené bude mne…vedomie pôžitku. Život pôžitkárskej civilizácie. Silne vyvatovaná humanita v patovej situácii. Život úžitkárskej civilizácie. Užiť si dnes, čo to dá. Zajtrajšok sa možno nekoná. Tmárstvo. Ekológia. Nálepky, ktoré padnú až príliš dobre. Až príliš dobre vieme asi kam spejeme. Ekológia za tú námahu nestojí, lebo tento život za tú námahu nestojí. V tvári vedy sa zračí dobré svedomie. V systéme s ľudskou tvárou sa zračí dobrý začiatok. Obete za nič nestoja. Človek je výlučkom kolosálnej prehry celej prírody. Vyzývať dobu k zodpovednosti je celkom fajn, ale zodpovednosť je hrozné bremeno. Sedieť v tvrdom lochu je ľahšie ako niesť slobodu za každý svoj skutok až do hrobu. Občan nezmeškaj divadlo boja výnimky proti pravidlu. Je dobré aj pre mŕtvych Bohov. Nepovedal Nietzsché, že Bohovia sú mŕtvi? Alebo upodozrieval, že v nich už ako mu bolo povedané nikto neverí? Kto z nás teda verí v Bohov viac ako my sami? Moderná kultúra je vedľajším produktom ekonomickej prostitúcie, ktorú ekonomickí užitoční otrockí idioti spolu ´žijú´. Pyramída, ktorú budujú bude náhrobným kameňom úrazu Zeme. Hodina pravdy v minúte, kedy sa poslednej ľudský druh aj so svojím ´vedomím´ poberie a nikomu sa nič nestane. Naše politické špičky robia opičky keď sa nepozeráme dobre im na prstíky. Dáš im za jeden a chcú celú ruku. Ruku, ktorá chráni biznis tak, že usmrcuje.

..čo som tým chcel povedať? To záleží od toho, že komu. Nepoznám nikoho kto číta články na ekoblog.sk. Kto by reagoval na články a posielal komentáre, alebo sa ozýval na majloch; hlboka.ekologia@gmail.com. Záleží teda na tom čo tým chcel básnik, ktorý sa hanbí zato, že si ešte trúfa byť básnikom povedať? Čo z nás chce kto komu povedať? Má obsah našej konverzácie nejaký zmysel? Má náš dialóg nejaký smer? Pobyt na tejto Zemi je nezávidenia hodné peklo. Nikto nikomu by nezávidel, že je v pekle. Prečo si teda ľudia závidia? Čo vidia v porobe iných niečo viac ako v tej svojej? Tento boj menom život je postrádateľný. Alebo je postrádateľný za nejakú cenu?  Alebo nie je postrádateľný za cenu žiadnu?  Nepoznám Ariadnu a ani jej niť. Keď sudičky stáli nad mojou kolískou asi sa len nemo prizerali. Nedali mi do vienka nič čo by ma spájalo s pozemským osudom iných ľudí. Som iba schránka, ktorá raz spráchnivie a hodia ju do kremačnej pece. Hlad ma zabíja. Smäd je fatamorgánou bezodnou. Pozerám sa do studne bolesti v jej najčistejšej podobe. Cítim, že smerť mi neostane nič dlžná. Pomaly táto schránka telesná chradne. Postrádateľná moderná existencia na dne. Všetko kol do kola bledne. Ľudský druh je ekologickou prehrou. My sme to čo treba odstrániť, aby druhí mohli žiť. Nie sú to naše výrobky,výtvory našich chorých a prerastených mozgov, našich chorých rúk, ktoré ničia a pália mosty života. Cesty života sa nám mália. Naše vzory sú blázni ako Ellon Musk, a jemu podobní ´vizionári´, ktorí prídu nato ako evakuovať mŕtvu planétu a uniesť v ´arche´ zvyšok preživších po dokonaní globálneho ľudského šialenstva. Už  aby to bolo. Chcem preč a to ihneď. Čo ešte pre Muska a jemu podobných viem urobiť je, že sa od nich dám vyfajčiť, alebo od slovenských politikov. To je maximum, ktoré zaslúžia. Nech slúžia ďalej mamonu zhonu, a nech im smerť nie je ľahká ako Zem, kde spočinú až po nich bude niekto ochotný upratať ten svinčík v, ktorom tu musíme hniť, a až sa nám podarí im ich nočník vyliať na hlavy. Máme sa čo učiť od prírody, ktorá je ďaleko od našich vyvatovaných domov. Postavili sme si diaľnice, ktoré vedú cez lesy. Dýchame karcinogény, a jeme otrávené potraviny. Frázy, ktoré už nikto ani počúvať nechce ako tieto si opakujeme vždy, keď príde reč na ´ekológiu´. Prečo teda taká absurdnosť ako ekológia ešte niekomu straší vo veži? Aby sme mohli dýchať o deň dlhšie na dlh voči Zemi, ktorý jakživ nesplatíme lebo to čo tu činíme za žiadnu cenu nejde nijak dokonca doceniť? Sme rakovinový nádor tvorstva?

Kedysi sme boli iba smrteľní, ale zašli sme ďalej. Dnes sme na vymretie. Možno tomu zo siedmych miliárd nič nenasvedčuje, ale možno nič, ktoré je zdaním klame. A možno je na druhú stranu pokrok ľudstva naozaj korunou tvorstva, a my máme načo byť hrdí. Snáď ukáže čas. Snáď nie sme ani prví a ani isto nie poslední, ktorých stihne osud aký zdá sa prenasleduje všetko živé ako tieň, ktorý mu prerástol cez jeho prerastený mozog pokiaľ ide o človeka, a pokiaľ ten zvyšok zo všetkého živého tak jeho rozdráždenú úchylku k dýchaniu….