Techno zootroctvo

Technologické otroctvo, v ktorom sme nie je vtip. Už len to, že mobilné telefóny, a laptopy, a ďalšie vychytávky reálne pripravujú tisíce ľudí v treťom svete o dôstojný život a domov, kde na niekedy obývateľných priestranstvách sa dnes týčia hory smetia, ktoré týto ľudia-supy ešte pre svoje potreby životné musia znova a znova prehľadávať, aby umožnili recykláciu týchto materiálov. …

Tretí sektor v Európe je jedna ruka zo zotročovateľmi z týchto krajín, ktorých v rukách majú korporácie. Držať ľudí v biede, a tiež im ako únik keď nemajú čo stratiť maľovať Európu ako zasľúbenú zem. Kým zneužívanie obrovského množstva ľudí ako lacnej pracovnej sily funguje tak funguje aj treťosektorový biznis s prílevom migrantov, ktorí zdá sa nebudú zotročovaní v Európe, ale sami si Európu zotročia.

Práve miliardári z mnohých nadnárodných korporácií, a ich treťosektoroví obsmŕdači si z ľudí, ľudskej mizérie, a nenažranosti ´technologického sveta pokroku´ urobili svoje zlaté bane, aby nám vnucovali svoj ´pokrok´ a akúsi zvrátenú transhumánnu víziu v podobe prežitia vyvolených pokroku, alebo takých, ktorých ´pokrok´ vyvolil. Pre nás ostatných neborákov tá ich prenádherná vízia sveta konči pri úbohostiach ako ´sociálne siete´,´supermarkety´, nedostatku ´manuálnej práce´ v prírode, na poliach, okolo zvierat, v lesoch, a na farmách, ktoré sa čoraz ďalej tým viac a viac mechanizujú a chemizujú. Chemické potraviny, dezinfikovaná voda, umelé vzťahy umelohmotného sveta v jeho bubline.

Avšak realita nikam nešla. Aj keď sme v bubline akéhosi domnelého techno pokroku tak zootroctvo je reálne. Všetky živočíšne druhy sú zotročené nedostatkom miesta a rozpínavosťou druhu homo -techno. Prírodné ´zdroje´ miznú, lebo homo pre svoj pokrok, ktorého plody si užíva pár bilionárov sa nezastavuje pre ničím,  a kde príde tam pod rúškom demokracie a slobody nesie zbesilú túžbu ničiť a zabíjať. Pod rúškom demokracie a slobody vlastnenia mobilných telefónov a laptopov je Zem ochudobňovaná o drahé kovy, ktoré neboráci z tretieho svete dolujú, aby priniesli zazobaným a pár vyvoleným zisky a zbytku porobených vo svete ´prvom´ veľmi dočasné a krátkodobé uspokojenie, ktoré skončí v smetí, a na smetisku dejín čo nevidieť.

Homo je vrcholom evolúcie,ktorú si vzalo do vlastných rúk. Dobro definuje iba homo. V prírode samotnej dobro znamená toľko čo úžitok pre homo. Ako vrcholový predátor si homo svoju evolúciu predstavuje vo svojich najvydarenejších jednotlivcoch evidentne; Zuckenberg, Musk, a iné kreatúry človečenstva sú žiarivým vzorom, ktorý či už na obežných dráhach, alebo na fejzbukových profiloch ukazuje nám úbožiakom z mesa a krve o čom tu je ten život a o čom bude, keď svojuzodpovednosť zaň preneháme takýmto ´ľuďom budúcnosti´, ktorí sa uľavili k tomu do nej zasvetiť pomaly aj nás.

Je niekedy  na škodu veci, že sme v tom všetci. Od najúbohejších, ale čo do počtu najmocnejších čiernych stagnátov, cez trapkov z ľudskoprávnych organizácií, cez vlády nastrčených bábkových politikov, ktorých rečiam neverí ani malé dieťa, až po celé národy porobené do jedného, ktorí si môžu skúsiť že čo to je byť produktom fejzbuku, a čo to je byť produktom ich otrockého režimu, ktorý si nás kúpil práve prostredníctvom  závislosti nášho sveta na ich technologickom pokroku. Závislosti nášho sveta na rope a nerastných bohatstvách, na drahých kovoch, a na klamstvách ich médií, ktoré podsúvajú vždy už vopred hotovú realitu , ktorá je dokonale ošetrená a sama produktom vyznania sa jej tvorcov z toho ako si nás zotročili, zúbožili, zničili k obrazu svojmu.

 

 

Antiekologická nátura človeka

V knihe ´Alternative of real ecology´ stojí, že ľudská nátura ide v rozpore s náturou človeka ekologickou. Kniha hovorí, že človek nemá to jednoducho v povahe prírodu chrániť.

Podobné zmýšľanie na, ktoré som narazil u ochranára Lukáča, že človek by vyhladil Zem už z jaskyne keby mohol, vedel ako. Podobne tak ako aj Šmajs aj Gunnar Larsson, alebo Lukáč hovoria o ľudskej náture ako o kameni úrazu všetkých environmentálnych problémov. Svojím spôsobom sa s nimi viem stotožniť. Človek má stratégiu, ktorá vždy akosi počíta s nadbytkom. ´Človek hromadí´;  je to posledná z vecí, ktorou sa útočí na ľudskú náturu.

V povahe človeka je vraj hromadiť, a hromadiť,aby žil v nadbytku nahromadeného majetku, alebo komodít, či jedla, vecí, či čohokoľvek. Človek má jednoducho v povahe myslieť na zadné vrátka. Je to skrátka v ňom. Nakoľko dnes vidíme, že hromadenie bohatstva došlo tak ďaleko, že tu máme apel na neustálu maximalizáciu zisku je to bod relevantný. Tento ekono-terminus-technikus som si požičal z ekonomiky, alebo odkiaľ, lebo zisk je maximalizovaný a prostredie je dokonale konkurenčné. Hlavne čo sa týka životného prostredia, by som, ale povedal, že žijeme v prostredí naopak bezkonkurenčne zdevastovanom.

Na blogu používam výraz nature vs nurture v nejednom článku, kde poukazujem na vplyv prostredia ako na nurture, a nature ako na dedičnosť. Aké sú teda vplyvy prostredia v ktorom dnes žijeme? Je silne znečistené, a povedal, by som, že znečistené bezkonkurenčne, je zaplavené komerciou. Zaplavené reklamou.. ak má však človek iný názor ako je ten, ktorý prevláda, alebo ovláda mysle ľudí, bude človek sa na očí tlačiť iba ťažko. Pretože populárne sa rovná tomu čo sýti trh, a trh nás živí je dôležité, aby sa na trhu s reklamou nešetrilo, aby nás reklama nešetrila. Je tiež extra dôležité, aby výrobky, a naše produkty nešetrili životné prostredie. Rozum sa zastavuje pri myšlienke, že výroba automobilov, zbraní, liekov,ton chémie , v ktorej je dnešný svet naložený by mali byť k životnému prostrediu šetrné, žeby životné prostredie a jeho ochrana kôli devastujúcemu často vplyvu takto znečisteného prostredia na zdravie mali byť postavené na vyššiu úroveň ako obrat, utŕžené peniaze, alebo manipulácia verejnými zakazkami, zmanipulovaným verejným obstarávaním,  alebo žeby sa kapitalistická mašinéria molocha abstrakcie menom peniaze mala zastavovať pred absolútnou komercializáciou všetkého pod slnkom, a žeby sa zo svojej úlohy sudcu všetkého živého na Zemi chcela tato mašinéria vzdať svojho nároku na prisudzovanie a odoberanie hodnoty veciam.

Boj s kapitalizmom, a komerciou sa naozaj zdá vopred prehraný. Boj s náturou človeka sa zdá vopred absolútne prehraný. Všade sa blúzni o demokratickej ekológii, ale nič čoby k tejto demokratickej ekológii mohlo viesť sa nedeje. Nežijeme v demokratických podmienkach, kde má ekológia takú váhu ako ďalšie proti nej, alebo v priamom rozpore s ňou veci, odvetvia, a svet komercie. O prírode sa demokraticky nerozhoduje. Príroda musí ustupovať a ustupovať, lebo je zaháňaná do kúta ako nočná mora človeka v pozadí. Práva prírody? Právo prírody na svoju ochranu?

Aby som zdôraznil, čo zdôrazňujem, že právo je garancia. Ak prebieha na Zemi deštrukcia prírody, ktorá je v rozpore s jej ochranou potom jej ochrana nefunguje. Ochrana garantovaná by znamenala, že príroda a jej zachovanie musí byť na prvom mieste, a všetko ostatné musí ísť stranou. Dopady vplyvu znečisteného životného prostredia sú dnes už hmatateľné. Do toho treba zarátať dedičnosť, alebo genetiku, ktorá je v prenesenom zmysle ´ľudskou náturou´.

Ak povieme, že človek nemá v náture prírodu chrániť tak hovoríme, že ju nemá v dedičnosti tú ochranu. Ochranu prírody človek po svojich opičích predkoch nezdedil. Nezdedia ju ani ďalšie generácie. Do svojich génov, alebo do krvi sme my potomkovia opíc zdedili iba devastáciu prírody. Prírodu berieme ako samozrejmosť. Berieme ako samozrejmé, že znečisťujeme vzduch, vodu, pôdu otravujeme pesticídmi. Hlboká ekológia Kveldulfa Gunnara Larssona hovorí, že to je naša dedičná prirodzenosť, ktorá sa iba vystupňovala s prostriedkami, ktorými ničíme, ktorá sa stupňuje s vyvíjaním stále nových metód, ktorými sa človek voči prírode presadzuje a uplatňuje.

Ekonomická metafora absolútne či dokonalo konkurenčného prostredia je niečo od čoho nemá ďaleko ani ona formulka prirodzeného výberu, ktorý z človeka urobil vrcholového predátora. Človek od objavenia kamennej sekery stojí na samom najvyššom stupni vedomia prírody, ktoré sa v ňom zhmotňuje. Žiadny tvor mu v ceste od tej doby neobstál, a človek vyzabíjal, vyhlušil, vykynožil, vykántril, vymlátil, vydusil, vymodroval všetko v jeho ceste na vrchol evolúcie a naďalej tak činí. Priroda resp príroda ako dokonalo konkurenčné prostredie neobdarila človeka dokonalým konkurentom, alebo sokom. Je možné, že človek na matku prírodu žiarli. Ak by mu bola stvorila konkurenta, by mal na koho iného žiarliť, ale nemá. Svojím chovaním pripomína , že žiarli aj na nemé tvory zvierat, že žiarli na všetko živé čo s ním v lone prírody vzišlo na svet. Avšak, kým tvorstvo v lone prírody naďalej zostáva, tak človek sa vymanil, a chce mať svoju autonómiu, ktorá je v rámci prírody nevídaná.

Avšak kým človek je svojou podstatou protiprírodný tvor je aj príroda protiľudská? A do akej miery je človek svojím založením tvor protiprírodný? Ak je človek na prírode tj na prirodzenom prostredí existenčne závislý tak je stále pre neho príroda objektom, ktorý by v jeho záujme malo byť chrániť. Či je dnes človek tak ďaleko vo svojom vývoji, či zašiel tak ďaleko, že sa snaží vymaniť aj z tejto závislosti, a nahradiť všetko prirodzené od prírody umelým, aby ho povedzme nelimitovala jeho prirodzenosť je otázne, ale isté je, že sa deje minimálne to, že človek chce stále zvyšovať svoju existenčnú nezávislosť na prírodných podmienkach, v ktorých všetky ostatné druhy svoje životy naďalej prežívajú.

Nakoľko príroda je vo svojej podstate človeku nepriateľská vzhľadom na prostredie kde panuje tvrdá konkurencia prirodzeného výberu sa zdá, že ani človek, ktorý stvoril prostredie svojho sveta kultúry ako prostredie dokonalo konkurenčné nemá ďaleko od prirodzeného výberu biologickej evolúcie, ktorú kopíruje prirodzený výber kultúrnej evolúcie. Nakoľko kultúra je ako ju dnes vidíme postavená na stratégii hromadenia pre budúcnosť,  tak táto kultúra v prostredí prírody spôsobuje nevratné škody, lebo sama je protiprírodná, ale zdá sa nie protiprirodzená tj je ´v súlade s ľudskou prirodzenosťou´, ktorá si za svoju vybrala ´evolučno adaptačnú stratégiu´ agresívnu, ktorá prírodu zdá sa chápe v úzkom zmysle ako surovinu na premenu vo svoj výsledný produkt.

Zdevastované životné prostredie, v ktorom žijeme je výsledným produktom našej doby, a kultúry, ktorá je protiprírodná, ale ako taká v súlade s prirodzenosťou človeka. Prirodzenosť človeka to sú gény, alebo dedičnosť, ktorú z generácie na generáciu človek prenáša človek na človeka ako vírus. Inými slovami chrániť prírodu pre človeka nie je prirodzené, a preto človek ani nedáva prírode žiadne práva, ktoré by jej garantoval ako ochranu pred ním samým. Človek prírode také právo, ktoré by jej garantovalo ochranu pre ním samým nedá nikdy. Akoby totiž človek dal prírode niečo v jej záujme, a obrátil tak svoju deštrukciu miesto proti prírode proti sebe? Ako vidíme, keby demokracia stála na naozajstnej ochrane prírody, by musela byť postavená na obmedzení sa človeka, na redukovaní jeho vplyvu, a dopadov jeho činov na prostredie.

Alternatíva pravej ekológie argumentuje, že človek v podobe moderného environmentalizmu prírodu nechce zachrániť, ale iba spomaliť jej deštrukciu do bodu, v ktorom sa od tejto zničenej prírody bude vedieť oslobodiť celkom. Moderný environmentalizmus spomaľuje deštrukciu, ale nestojí jej v ceste. V podstate je jej požehnaním.

 

Pravá povaha človeka

Na človeku nie je nič pravé, a všetko je faloš. Faloš je od slova ´fal´, alebo ´fas´. Teda fascinus, alebo falus. Ľudská prirodzenosť je prirodzenosť netvora. Svetodejného netvora. Avšak nedeje sa nič. Dianie je prelud. Pretože život je prelud, a utrpenie je existencia. Žaluď je silným ramenom, lebo je v ňom žiaľ.

Zlé oko je falus, a falus je dav. Pre nadčloveka je človek dobrý len, aby bol prekonaný. Na človeku je cenné, že je zánikom a prechodom, že je preludom diania, ktoré neexistuje. Avšak je aj ľudská nátura zánikom a prechodom? A ak tak k čomu? Má človek ´pravú povahu´, ktorá má zaniknúť, aby sa narodilo niečo čo prekoná túto nešťastnú bytosť stvorenia a evolúcie? Zdá sa, že všetky pre človeka typické vlastnosti jemu typické vlastnosti, ktoré ho z ríše iných tvorov vydeľujú sú tie, ktoré dávajú rozmer jeho ´pravej povahe´.

Závisť, lakota, neprajnosť, škodoradosť, malomyseľnosť, úbohosť, paranoickosť, krutosť, metafyzická osamelosť medzi inými tvormi s, ktorými človek nenachádza reč, držanie tela nevznešené, strach zo smrti, strach o majetok, majetníckosť. Mohol, by som pokračovať, ale zoznam ´čisto ľudských kvalít´ je dlhý, a snáď čitateľovi aj známy. Človek je tvor neuveriteľne márnivý. Pozrime sa na nekonečný pľunder zdrojov, na hory odpadu na, ktoré sa denno- denne premieňa živá Zem, na moria jedla, ktoré denno denne končia v odpade, na moria krvi, ktoré za históriu svoju krátku toto homo nešťastné prelialo. Samá márnosť, a prach sa na prach obracajúci od úsvitu tejto kreatúry, ktorej pravá povaha je naozaj zrejme sumou biedy, hororu, metafyzickej bolesti z neexistencie ´zmyslu života´ a ´smrti´.

Celú Zem, ktorá je dnes skutočne na kolenách už toto homo porobilo. Beštialita človeka, ktorý údajne nie je zvieraťom nemá absolútne žiadne medze. Krutosť, ktorú človek pácha, ktorou ovláda spoločnosť, a do kazajky, ktorej sa snaží natlačiť život je patologická a morbídna.

Homo to je šialenstvo absolútnej beštiality, a neuveriteľného barbarizmu kozmu. Neviem, že za akým účelom toto nenormálne miesto menom Zem vzniklo a čim v tom vezí nejaký účel, ale ak je homo účelom, a skrytým zámerom čohokoľvek a kohokoľvek tak toto niečo, alebo tento niekto musí mať z posvetenia svojich prostriedkov, ktoré na homo vyplytval asi ťažkú hlavu. Homo totiž do budúcnosti neveští nič dobré a nevyzerá nato, žeby malo homo byť prísľubom čohokoľvek dobrého s ´výnimkou seba.´ Antropocentrizmus je o tom, že kozmos a Zem je tu pre akési ´dobro človeka´, a príslušníka tohoto nešťastného druhu, ale keď prirodzený výber mal za účel stvoriť homo potom je vôľa prírody naozaj slepá, hluchá, a nemá k zvyšku tvorstva, a povedal by som priam šialená.

 Prirodzený výber je inými slovami neprezieravosť toho najtuhšieho zrna a príroda ako indiferencia sama je sumou ničoty do tuhého, ktorej ide všetko živé ako na bežiacom páse najtuhšieho hororu vznikania a zanikania. Príroda sa dopustila najnešťastnejšieho omylu voči ostatným druhom, a v istom zmysle musela byť sama zaťažená karmou zla, omylu, ktorý je ostrím noža pre zvyšok tvorstva z, ktorého vynechávam homo samozrejme. Homo je kozmický vojak v poli, ktorý nepatrí nikam. Do prírody už nie a do civilizácie ešte nie, lebo sa mu ju zatiaľ stvoriť nepodarilo. Nepatrí ani na opustené hviezdy po, ktorých strieľa svoj rakety, a nepatrí ani do neba medzi Bohov, ktorí ho dávno nevzali za svojho. Výlučok katastrofálnej prehry prírody, ktorá si spečatila svoj ortieľ? Prehry s kým?

Realita sa realitou nevysvetlí, lebo by musela mať v sebe prvok, ktorý je tam skôr ako to vysvetlenie. Človek nie je vysvetlením prírody. Meso a kosti. Mlynček na meso a kosti z, ktorých sme. ´Lono prírody´. Pravá povaha človeka snáď zodpovedá pravej povahe skutočnosti pre, ktorú je ako stvorený.

 

Ty nemáš žiaden mier

Ekologická vojna. To je vojna o zdroje po, ktorých hlad je motorom konfliktov. Veľká politika si žiada o Zem vojnu, lebo tá je nevyhnutná.

Linkola zastáva názor, že ľudstvo pôjde dole v krvi. Že ten koniec nebude ako nám konzumom presýtená moderná doba na spôsob Rímskeho cirkusu sa snaží nakukať. Sme neustále čičíkaní, že robiť pre prírodu nie je nič treba, že nepotrebuje autonómiu a nezávislosť na mesiarskom mlynčeku konzumu, ktorý drkoce svojimi strašnými zubami stále tú istú pesničku´ hospodársky rast´ je to čo nás živí.

Pozor, ale ide o krutý omyl. Živí nás matka Zem, ktorú znásilňuje spoločnosť  na ropný pohon. Všetko čo jeme, dýchame a pijeme pochádza zo Zeme, ale preto, že naša nenažranosť nemá medze tak matke Zemi vždy bodá táto ropná spoločnosť nôž do chrbta, ktorý už nekrváca málo. My paraziti homo na tejto Zemi, ktorí vyžierame všetko čo dýcha šplháme po chrbte Zeme na Olymp svojho šialenstva konzumného v tranze, že dosahujeme najvyšší stupeň ľudského, keď čumíme do obrazoviek stále menších v našich stále vatších hlavách, a keď tieto nám čumia do našich dutých hláv nazad akoby nám vracali náš pohľad šialenstva.

Sme ako pliaga, ktorá sa vyrojila z antických , bronzových, a železných jaskyní dôb, aby sme upadali do mdlôb nekonečnej špirály pošahanej besnoty na vlne našej civilizácie, keď tak surfujeme vlnami info vojen v matrixe fantazmagórie mizérie, ktorá má rada spoločnosť. Pravdupovediac našu na tejto Zemi nemá rád žiadny druh, a nikomu sme tu nikdy nechýbali, chýbať nebudeme, a nechýbame. Židochobotnica našej odpornej epochy, ktorá doslova v mamone požiera všetko, nekonečné miliardy bezcenných peňazí investované do prelievania krvi, do hekatómb po celom svete umierajúcich zvieracích aj ľudských obetí tomuto molochovi abstrakcie; peniazom.

Avšak naša nenažratosť už postráda aj ducha, a v chorom tele Zeme tiež žiaden zdravý duch ani nepáchne. Všetko okolo nás kape; vtáky, chrobáky, fauna, flóra. Vyhladzujeme svojím bezmedzným animalisticko- mechanickým, svojím zmechanizovaným beštiallizmom zúrivo, a bez ohľadu nato čo príde po nás. Sme ako poslední ľudia z nejakej prorockej knihy, ktorých šťastie je štastím bĺch, a na rozdiel od všetkého čomu život ničia sú sami nezničiteľní, lebo v ničení predbiehajú všetko stvorenie, a pred sebou majú snáď už len chiméru svojho zisku, ktorý ide na úkor všetkému čo dýcha.

Hovorí sa, že keby dali istému druhu opíc do rúk napalm, či pumu atómovú by zrovnali Zem so Zemou do hodiny. My ľudia si fakt môžeme len gratulovať, že sme za opicami niekoľko hodín pozadu. Aj keď ako o preteky s časom ničíme, a ničíme sa nezdá, žeby sme v sebe vedeli nájsť pokoj, alebo radosť zo života, ktorý nás má v šachu. Snáď ako Linkola hovorí život na tejto Zemi zničíme, a ten po nás sa ako taký Fénix z hĺbok oceánu znovu vynorí, miesto z popola z vody, aby nás v kozmickej hre evolúcie nikdy viac  nič nepametalo, a snáď bude k nám evolučný osud milostivý a vyvedie nás z najnižšieho bodu na aký ľudstvo doposiaľ kleslo, kde zrovna odbíjajú naše hodiny konca sveta budúcnosti dvanástu.

Snáď neplatí, že naša smrť znamená život celého tvorstva. Že večný návrat života tvorstva bez nás je na ceste sem, a už zase tam.

 

 

 

O pravde ani Ň nikdy nebude ani pol slova

Pravda. Čo to dnes ešte znamená? To slovo, alebo ten pojem? Čo v kom vyvoláva za pocity, myšlienky, alebo čo konotuje? Kto je to bojovník za pravdu? Hľadač pravdy? Holá pravda? V SR existuje pravda? Slovensko je absolútne chorá a absolútne skorumpovaná krajina. Absolútna moc absolútne korumpuje. Absolútna moc vyvolených, ktorí sa v SR sami vyvolili skorumpovala všetko čo sa dalo skorumpovať. Títo sami sebou vyvolení neponechali nič na náhode, ktorá by si zahrala s našou budúcnosťou vo svojom absolútnom panstve hru. To oni  tí vyvolení sú tu miesto náhody a ich panstvom je panstvo absolútnej moci, ktorá nič nenecháva na náhodu, ktorá vylučuje náhodu. Na Slovensku sa náhody nedejú. Ak sme mali možnosť zahliadnuť vrchol ľadovca korupcie tak nám dobre tak.

Absolútny vrchol ľadovca korupcie moci. Hovoriť pravdu, písať pravdu, myslieť pravdu. To všetko je v absolútnej moci moci, ktorá absolútne korumpuje moc nemožné. Pravda nemôže byť vecou o sebe. To znamená, že sa nedá sama poznať ako pravda nikdy. Môj názor je, že pravda ako informácia, ktorá má pravdivostnú hodnotu  sa v SR stáva pojmom neznámym, pojmom, ktorý je zbytočným.

Sme dezintegrovaným národom. Dezintegrovanou krajinou. Máme dezintegrovanú ekológiu. Dezintegrovanú kultúru. Študenti humanít, ktorý by chceli prehovoriť do kultúry môžu riešiť tak cigánsky problém a otázku v jednom. Ten sa samozrejme nikdy nevyrieši, lebo je to problém systémový a pokiaľ bude tu systém absolútnej skorumpovanosti štátnej moci aký tu dnes máme už od 89teho stále v nezmenenej podobe bude to tak vždy aj s dezintegrovanými cigánmi ako aj s nami. Systém si cigánov vydržiava a bielych vykazuje otročiť za hranice, lebo neposykutuje žiadne možnosti uplatnenia, žiadne strechy nad hlavami negarantuje, negarantuje žiadne práva, žiadnu budúcnosť, ale iba okráda a zdiera z holej kože.  Pojem prírody, šetrenia, neničenia životného prostredia sú nám neznáme pojmy. V podstate na prírodu možno dbajú v krajinách ako Rakúsko, ktoré chodí rabovať lesy do východnej Európy ako napríklad k nám. Ale v krajine ako SR je príroda nutne na poslednom mieste. Ona vlastne nie je na žiadnom mieste. Ako môže existovať kladný vzťah Slováka k prírode, keď ten nemá ani kladný vzťah ku svojej krajine? Nikto by tu najradšej nežil. Tí, ktorí tu žijú sú buď chorí na hlavy, alebo zlodeji a kradnú zlodejom, alebo majú v zahraničí sponzorov. Nič tu nie je mizéria, bieda, a strach otvoriť si hubu. Všetci sú vydieraní, že keď niečo povedia nemusia chodiť do otrockej roboty viac.

  Slovák je buď zosraný, alebo nasraný, ale hubu neotvorí ani v jednom prípade. Sme dezintegrovaný národ, ktorý sa vie chváliť iba tým, že uteká z vlastnej krajiny, a tomu sa tu hovorí ´šikovnosť´. Všetci šikovní dávno ušli. Ostala len ľavá bedač, a tú má v moci banda zlodejov pred, ktorými každý uteká, lebo všetci majú nasrané strachom za ušami, a boja sa aj svojich skurvených tieňov.

  Slovenský národ je dnes sto rokov za opicami, ktoré sem už prúdia lebo nie je stále ani integrovaný vo svojej krajine. Za tento národ v Marakéši jeho mocipáni podpisujú dohody o prímaní migrantov do krajiny, kde  prakticky nikto nie je ako doma a každý tu žije s tým, že nežiť tu je to najlepšie čo sa mu môže stať. Mocipáni tohoto národa podpisujú zmluvy o kvantách asociálnych muslimov, etiópskych stagnátov, v krajine, kde sa vydržiavajú cigánske treťosektorové zlaté bane, kde sa cigáni držia a množia v nezamestnanosti, kde niet uplatnanie po žiadnej humanitnej škole, kde skoro nikto nemá poriadne čo robiť, aby to niečo aj niečo znamenalo.

Ochrana prírody je tu neznámy pojem. Drevo sa za babku preváža, rúbu sa lesy za bagateľ, likviduje sa flóra, fauna, zabíja sa život všade kde oko dohliadne. Právo príroda nemá nato ,aby tu bola garantované ničím, nikým, ako ani my. Slováci vo svojej krajine nemajú čo robiť. Nemajú slušne platenú prácu, strechu nad hlavou, ale iba hypotéky od židochobotnice, a sociálne samovraždy, zdevastovanú Zem, rozkradnutú pôdu pod nohami. A po emigrantoch im už ani oči pre plač neostanú.

 

 

 

 

Mantra; asociálna spoločnosť v boji každého proti každému

Spotrebúvaj, spotrebúvaj, spotrebúvaj. Hajaj spotrebúvaj, búvaj. Spiaci disciplinovaní konzumenti a spotrebitelia. Pekne sa usmejme, lebo sme na kamere. Produkty marketingových firiem modelované do podoby fejzbukových profilov, a indoktrinované do akejsi vyselektovanej masy podľa vzoru všetkých v boji proti všetkým. Masová produkcia masových ľudí, výrobkov, a sebe-podobných vecí ako cez kopirák. Zmysel života stráca zmysel. Všetci za jedno v kriku si súperíme v boji každého  s každým iným.

Sociálne asociálno. Ak je spoločnosť založená na boji každého s každým a takto má fungovať je zo svojej podstaty popierajúca princíp sociálna. Je v každom prípade asociálna. Spoločnosť, ktorú navonok nemotivuje nič iné ako zisk a to, aby každý človek zarábal na každom inom človeku, aby politik cical z občana jeho daňami životnú silu ako krv, spoločnosť, ktorú nemotivuje nič iné ako honba cez mŕtvoly všetkého života k svojmu zisku, lebo jeden princíp je právo silnejšieho, ktoré garantuje, že ´sociálne´ slabší hynie jeho rukou a nič viac je spoločnosť, ktorej ideál nie je slobodný v širokom zmysle ako napĺňanie vôle slobody a uplatňovania si našich občianských práv.

Právom rozumiem garanciu. Právo, ktoré nič negarantuje nie je právom. Ak v SR má právo ochrany garantované iba zlodej, ktorý sedí v parlamente, alebo mafián, ktorý tuneluje eurofondy, tak človek, ktorý chce právo na prácu, strechu nad hlavou, a slušnú rodinu ´tradičnú´ je na smiech. Vyzerá dokonca ako ´ sociálne slabý,´ lebo niečo žiada ´právom´.

 

 

 

Jebať slušné Slovensko

Načo mi je slušné Slovensko, keď tí, ktorí mu vládnu o slušnosti ani nechyrovali? Načo je mi slušné Slovensko, kde sa slušne žiť neoplatí? Z žobračeniek, a zo sťahovania z holej kože sa žiť nedá, a preto jedni, ktorí na Slovensku o slušnosť usilujú sú kriminálne živly, ale o slušnosť navonok. U nich slušnosť znamená, že my, ktorí sme ožobračovaní, zúbožovaní, zbedačovaní máme byť ticho. Že máme chodiť do otrockej roboty, platiť otrocké dane, participovať na otrockom školstve, pracovnom procese, že si máme nechať vymývať hlavy, že máme počúvať neustále nezmyselné táraniny politckého ojebu, lebo konsenzus panuje iba medzi tou špinou hore, kým tú dole medzi nami je iba mizéria, hanba, bieda a krivda.

Na slušnom Slovensku rozhodne zdravý rozum nezvíťazil. Pochody vraj organizované zvonku, ktoré organizuje ten, ktorý problémy, ktoré ich spustili spôsobil? Kam táto perverzita tejto abnormality menom Smer speje? Kam táto perverzná krajina speje?

Zastavíme exekučný holokaust?

Zastavíme genocídu dôchodcov?

Zastavíme rabovanie štátneho majetku?

Zastavíme zneužívanie štátnych dotácií a eurofondov?

Zastavíme kšefty so štátnymi zákazkami?

Zastavíme rozkrádanie zdravotníctva?

Zastavíme zneužívanie štátnej moci na súkromné kšefty?

Zastavíme gangsterské a totalitné metódy tajných služieb a polície?

Zastavíme falošný boj štátnej moci proti extrémizmu a politické prenasledovanie ľudí?

Obnovíme naše ľudské práva, ľudia sa prestanú báť a skončí tu atmosféra strachu?

Zastavíme rasizmus zo strany úradov a súdov voči pracujúcej chudobe?

Potom budeme môcť, keď toho urobíme minimálne toľko mašírovať ulicami za ´slušné Slovensko´. Skandovať slogany, ktoré nám  ktosi teraz podsúva si navymýšľame sami.  Potom budeme môcť na námestiach s dobrým svedomím dohrať ich divadlo o vražde-nevražde na, ktoré doplatil človek životom.

 

Hodnoverné šialenstvo 3

Skutočnosť nie je možné vystihnúť, lebo neexistuje v pravej miere. Základ predpokladu, že človek je mierou všetkých vecí by bol ten, že človek je ´pravou mierou všetkých vecí´. Vezmime si napríklad ´bolesť´. Vieme, že aj medzi jednotlivými ľuďmi existuje prah bolesti, ktorý ma niekto kde do neho iný sadomasochista ryje klincom pričom ani nepípne, a niekto kde plače aj keď si zlomí necht.

Mohli by sme hovoriť o človeku rôznych epoch. Moderný človek, človek stredoveku, doby ľadovej. No v slovnom obrate ´človek je mierou všetkých vecí´ počujem, že mierou všetkých vecí sa tu myslí ´ľudská nátura´. Je to jednoduchá rovnica, ktorá by mala zodpovedať hodnotovému rozvrhu na Zemi, ktorá znie ´miera všetkých vecí=ľudská nátura´. Moji dvaja známi, ktorí na mňa pri písaní zanechali nejaký vplyv sú Juraj Lukáč a Kveldulf Gunnar Larsson majú v tejto otázke jednoznačne jasno; ´ľudská nátura´ sa nemení a človek je od kedy je človekom rovnaký vo svojej náture. Vývoj to znamená nepoznačil túto náturu. Tak Lukáč ako aj Kveldulf GL hovoria, že ak by človek dostal v jaskyni darček atómovej pumy, by Zem zničil pred desiatkami tisícov rokov. Tj zničila by ju ´ľudská nátura´.

Pentti Linkola, ktorý dotvára môj ekotroj lístok, ktorý ako vieme je na špici v chápaní prírody a prirodzeného života si to však nemyslí. Ľudská nátura je síce zastrešujúci pojem, ale skrývať sa za tento pojem pri každej príležitosti, keď homo niečo dojebe je číra zbabelosť podľa Pentti Linkolu. Žijeme v určitých časoch a robíme určité rozhodnutia. Nie je problémom ľudskej nátury, keď technologický pokrok valcuje ekologické otázky, a ich riešenie sa hľadá iba v tomto ´pokroku´. To iba niekto chce aby bol vlk sýty aj koza celá. Chce mať to najlepšie z oboch svetov. Tak napríklad Linkola  hovorí, že nato, aby sme odstránili nezamestnanosť stačí urobiť jedno; ´koniec mechanizácii´. Treba urobiť koniec strojom. To je nie otázka ´ľudskej nátury´, ale konkrétnych rozhodnutí konkrétnych ľudí. Ľudská nátura nie je prekurzorom všetkých zlých rozhodnutí, a nie je treba z nej robiť strašiaka. Nakoniec človek pre nás pohanov má aj svoju náturu od prírody, a tak kydať na ľudskú náturu je ako kydať na prírodu.

Označovať ľudskú náturu za vinníka v každom prípade za každých okolností je svojím spôsobom čo definuje takéto zaujatie voči človeku, ktoré je živené antihumánnym sentimentom, alebo anti-antropocentrizmom na jednej strane a na druhej neuveriteľne zarytému nadŕžaniu tomu, aby obraz človeka a jeho nátury ostal nemenný po všetky veky, čiže pravý opak anti-antropocentrizmu teda čistý pro-antropocentrizmus. Automaticky sa predpokladá, že človek je antropocentrický vďaka svojej náture, a že nátura je tým pádom zlá, lebo človek ako miera všetkých vecí ani nemôže inak ako byť zlý od nátury samej, ale zároveň sa tvrdí, že nič nerobí človeka človekom tak ako táto nátura kôli, ktorej jedinej je tu vesmír na ospravedlnenie toho zla dobrom človeka pre, ktoré tu je on vesmír.  Človek musí byť tou mierou v tej  miere do akej je reflexiou všetkých vecí vesmíru slúžiacich jeho dobru v protiklade k dobru o sebe, ktoré má v náture ako v dvojitom metre. Je v tom fatalizmus, ktorý si s ničím nezadá, a nazval by som ho dvojsečným fatalizmom až patologickým. Cit Wiki ´Antropocentrizmus je presvedčenie, že človek je stredom vesmíru a že cieľom vesmíru je dobro ľudstva.´

Zobrané do dôsledkov by som mohol vyvodiť, že dobro človeka, či ľudstva= dobro ľudskej nátury, že cieľom vesmíru je dobro ľudskej nátury teda toho čo je mierou všetkých vecí. Aké dobro? Dobro samo o sebe? Také dobro je dielom kresťanstva a v pohanskej Európe bolo neznámym pojmom, lebo dobro o sebe je kresťanská myšlienka, ktorú prebral Platón, alebo platonizmus a sugeruje, že svet môže byť buď dobrým, alebo zlým.

Dá sa podľa tohoto kritéria súdiť ľudská nátura? Je ľudská nátura zlá, alebo dobrá? Je zlá, alebo dobrá o sebe? Sugeruje sa nám myšlienka, že na ´ľudskej náture´ sa nič nemení, že tá neprechádza žiadnym vývojom, že je vždy identická, že dokonca ňou vieme pomerovať akúkoľvek identitu čohokoľvek na základe toho, že máme tento terminus technikus si vieme s ňou všetko porovnať ako takou identitou veci o sebe samou, že tou mierou je jak miera v akej čo vieme porovnať tak vo výsledku to z čoho vzíde ako sme porovnávali tak to ako to dopadlo, či dobre, alebo zle. Schopnosť nekonečnej sebareflexie vzťahovanej k nejakej veci o sebe, ktorou môžme porovnávať teda merať a súdiť všetko navždy, lebo máme tento základ, ktorý nič nikdy nezmení.

Je takéto uvažovanie dobré?

 

Moderné umenie smrdí

Čo je to ´moderné umenie´? Chodíte niekedy zdesene ulicami plnými bilbordov, galériami plnými prázdnoty, ktorá srší z diel pravdepodobne ich nemenej prázdnych tvorcov?  Chodíte niekdy našimi mestami plnými moderných budov tak funkčných ako škaredých? Je škaredosť tou pravou funkciou moderného umenia? Započúvali Ste sa niekedy do populárnych pesničiek? Obliekli do populárnych tričiek?

Nepríde Vám, že moderný svet smrdí? Že v ňom je niečo zhnité? Za čím smrdí moderný svet? Alebo za kým? Smrdí snáď za svojou rozkladajúcou sa mŕtvolou seba? Svet v rozklade, ktorý smrdí široko-ďaleko?A od čoho smrdí moderný svet? Smrdí od hlavy? Mali by sme snáď modernému svetu odhryznúť jeho smradľavú hlavu?  Od politikov, cez umenie, cez vzťahy, cez zdevastovanú prírodu na tomto modernom svete všetko smrdí samochválou, ktorá nie je nijak zaslúžená. Tak, by snáď bola na mieste protiotázka; čo v modernom svete nesmrdí? Odpoveď je jednoduchá; peniaze. Tie necítiť ako smrad. Ale sú všade cítiť naozaj. Všetko je tu o nich.

Všetko má svoju cenu. Tak ako každý. Cena síce nie je hodnota, ale je jej ukazovateľom, jej vyjadrením. Tenisti, futbalisti sú prostitútkami. Stoja niečo. Kluby si ich predávajú a nie každý si vie každého dovoliť. Poviem s Acerbusom z Ondskapt týmito jeho slovami tento výrok ; ´ak tento kurvou sprasený svet´ v ktorom žijeme potrvá ešte dekádu sa môžme tešiť na brutálnejšiu parádu ako Ondskapt; hovorím čakajte požieranie živých detských novonarodencov, pálenie kňazov na národnej televízii, či beštiálne porno. Náš svet je chorý. Svet v, ktorom žijeme ten svet sa stal chorobou. Ochorel zo všetkého čo sme mu urobili. Planéta na, ktorej žijeme je zrejme veľmi chorá.

Keď si zapnem internet, kde sa na mňa po nejakom vygúglení ekoproblematiky vyleje ten nekonečný bordeľ, ktorý sa všade deje príde mi smrteľne ľúto. Smrteľná ľútosť ma zasiahne v hĺbke duše ma skľúči neuveriteľne hlboký smútok.

Je to na zaplakanie človek? Je ti na zaplakanie človeče moderná? Keď sa prechádzam mestami a vidím prázdne schránky v miliónoch s klapkami na očiach, ktoré dávno opustil veľký duch matky Zeme, keď sa zapozerám do prázdna internetu, ktorý je ako Uroboros sám sa žerúci, keď sa pozerám do čiernych dier očí moderných schránok existencií stratených ľudí tohoto kurvou spraseného sveta ovešaných v moderných handrách značiek, s mobilmi, a celou tou patológiou moderného sveta disciplinovaných konzumentov, spotrebných robotov čas vyprázdňujúcej práce mi príde, že ani ľútosť tu už nepomôže, že nič tu už nepomôže.

Tento svet niekto predal. Všetko okrem peňazí na ňom smrdí. Všade je beznádej. Reklamy predávajú nádej na záchranu sveta. Reklamy, ktoré neustále útočia na nás, ktoré vyzerajú ako moderné umenie. Lebo moderné umenie mi príde ako reklamou samé na seba. Ten smrad tu z toho umenia cítim preto, že umenie sa stalo reklamou na umenie. Všetko čo vidím je obal, ktorý predáva. Nie je to nič. V tom nie je nič. Moderná architektúra, hudba, šport, alebo človek je zástupným tvorom. Zastupuje to čo by mal byť. A podobe reklamy, ktorá ako jediná si dovolí ešte nádej predávať. V reálnom svete smradľavom, v ktorom denno-denne chcípame si nikto o nádeji netrúfne ani snívať.

..nikomu sa tu o nádeji už ani nesníva.

Len o reklamách. Reklama na tento svet je tento svet. Smradľavý svet medzi nebom a Zemou.

 

Stalin a na hlavu postavená hodnota pravdy

Environmentálna devastácia, alebo inými slovami desakralizácia všetkého svätého.

Hovorím to nadnesene.  Iste do akej miery je pre človeka príroda ´svätá´ o tom by sme mohli viesť širokú diskusiu. A prečo, by mala byť svätá, a ako definovať ´sväté´?  Sú sväté životy napríklad? Príroda ak to môžem tak nazvať dala život opici z, ktorej vznikol homo, dala ho aj škrečkom, sviniam, alebo sŕnkam.  V prírode nikde nie je napísané, že hodnota života divej svine je vyššia ako hodnota života hľuzy, ktorú tá sviňa žerie, alebo tam nestojí, že život tej svine má hodnotu vyššiu ako život človeka, či naopak život človeka vyššiu ako tej svine.  Čo je to hodnota života toho, ktorého tvora  to príroda nestanovuje. Mohlo by sa preto zdať, že život pre prírodu nemá cenu, že príroda život za svätý neberie.  A je to aj naozaj tak. Život jednotlivého tvora v prírode veľa neznamená. Ale znamená v spoločnosti? Stalin to povedal ´genocída miliónov je štatistika´ kým zabitie jedného človeka je vražda.  Povedal to Stalin teda naopak ako je to v prírode? Postavil Stalin prírodu na hlavu?

Vystihol snáď Stalin v princípe opak toho čo sa deje v prírode?  Kým príroda nedbá o hodnotu jednotlivca, tak ľudská spoločnosť prehliada hodnotu celku? My všetci tvoríme celok. Čo by som musel urobiť aby sa zrútila ľudská spoločnosť? Predstavme si, že akoby vyzeralo kresťanstvo bez Boha. Je možné si také niečo predstaviť? Máte? A teraz si predstavte ako by vyzerala spoločnosť bez jednotlivca. Ujíma sa spoločnosť, alebo masa jednotlivca, lebo je on jej základným kameňom, alebo je základným kameňom spoločnosti/ masy, ktorej sa kto ujíma jednotlivec?

Tvoríme my všetci spoločnosť, alebo spoločnosť tvorí nás všetkých?  Teda celok seba? Je spoločnosť viac ako suma jej všetkých jednotlivcov? A preto toto viac je masová genocída štatistikou, a vražda jednotlivca ako základného  kameňa spoločnosti teda vraždou?

A ako je to s prírodou? Tvorí faunu prírody každý jednotlivý tvor, alebo všetky jednotlivé tvory sú tvorené faunou v celku? Je život jednotlivca pre spoločnosť svätým? Je život  spoločnosti  svätý pre jednotlivca? Vymretie všetkých druhov fauny a flóry prírody je štatistika, kým vymretie jedného druhu menom homo je vražda?

Človek je ten kto hodnoty dáva. Avšak má to háčik.  Človek, ktorý hodnoty ako tvorca dáva, lebo ich tvorí si ich najradšej nadeľuje sebe. V prírode nie je život svätý, keď príde k otázke jedného jednotlivca z milióna, alebo keď ide o jeden druh, ale celok tejto prírody svätosť dáva preto, že príroda si chráni sama vo svojom lone všetky životy, ktoré tvoria jej celok. Ona ich celok dáva a dáva ho preto, lebo príroda sama hodnoty života nesie. Je nositeľkou a najzvrchovanejšou menovateľkou hodnôt všetkým živým tvorom spoločných.

V prírode sa môže stať, že medveď človeku odhryzne hlavu, keď sa ten pred jeho silou a ním neubráni.  Je pre prírodu sám život svätý? Existuje nejaký zákon svätého niečoho, alebo iba zákon boja všetkých proti všetkým teda  pud sebazáchovy?

Sú sväté peniaze napríklad?     Ako základný kameň našej spoločnosti? Čo by sa stalo keby sme ho odstránili? Tento motor ničenia Zeme?