Antiekologická nátura človeka

V knihe ´Alternative of real ecology´ stojí, že ľudská nátura ide v rozpore s náturou človeka ekologickou. Kniha hovorí, že človek nemá to jednoducho v povahe prírodu chrániť.

Podobné zmýšľanie na, ktoré som narazil u ochranára Lukáča, že človek by vyhladil Zem už z jaskyne keby mohol, vedel ako. Podobne tak ako aj Šmajs aj Gunnar Larsson, alebo Lukáč hovoria o ľudskej náture ako o kameni úrazu všetkých environmentálnych problémov. Svojím spôsobom sa s nimi viem stotožniť. Človek má stratégiu, ktorá vždy akosi počíta s nadbytkom. ´Človek hromadí´;  je to posledná z vecí, ktorou sa útočí na ľudskú náturu.

V povahe človeka je vraj hromadiť, a hromadiť,aby žil v nadbytku nahromadeného majetku, alebo komodít, či jedla, vecí, či čohokoľvek. Človek má jednoducho v povahe myslieť na zadné vrátka. Je to skrátka v ňom. Nakoľko dnes vidíme, že hromadenie bohatstva došlo tak ďaleko, že tu máme apel na neustálu maximalizáciu zisku je to bod relevantný. Tento ekono-terminus-technikus som si požičal z ekonomiky, alebo odkiaľ, lebo zisk je maximalizovaný a prostredie je dokonale konkurenčné. Hlavne čo sa týka životného prostredia, by som, ale povedal, že žijeme v prostredí naopak bezkonkurenčne zdevastovanom.

Na blogu používam výraz nature vs nurture v nejednom článku, kde poukazujem na vplyv prostredia ako na nurture, a nature ako na dedičnosť. Aké sú teda vplyvy prostredia v ktorom dnes žijeme? Je silne znečistené, a povedal, by som, že znečistené bezkonkurenčne, je zaplavené komerciou. Zaplavené reklamou.. ak má však človek iný názor ako je ten, ktorý prevláda, alebo ovláda mysle ľudí, bude človek sa na očí tlačiť iba ťažko. Pretože populárne sa rovná tomu čo sýti trh, a trh nás živí je dôležité, aby sa na trhu s reklamou nešetrilo, aby nás reklama nešetrila. Je tiež extra dôležité, aby výrobky, a naše produkty nešetrili životné prostredie. Rozum sa zastavuje pri myšlienke, že výroba automobilov, zbraní, liekov,ton chémie , v ktorej je dnešný svet naložený by mali byť k životnému prostrediu šetrné, žeby životné prostredie a jeho ochrana kôli devastujúcemu často vplyvu takto znečisteného prostredia na zdravie mali byť postavené na vyššiu úroveň ako obrat, utŕžené peniaze, alebo manipulácia verejnými zakazkami, zmanipulovaným verejným obstarávaním,  alebo žeby sa kapitalistická mašinéria molocha abstrakcie menom peniaze mala zastavovať pred absolútnou komercializáciou všetkého pod slnkom, a žeby sa zo svojej úlohy sudcu všetkého živého na Zemi chcela tato mašinéria vzdať svojho nároku na prisudzovanie a odoberanie hodnoty veciam.

Boj s kapitalizmom, a komerciou sa naozaj zdá vopred prehraný. Boj s náturou človeka sa zdá vopred absolútne prehraný. Všade sa blúzni o demokratickej ekológii, ale nič čoby k tejto demokratickej ekológii mohlo viesť sa nedeje. Nežijeme v demokratických podmienkach, kde má ekológia takú váhu ako ďalšie proti nej, alebo v priamom rozpore s ňou veci, odvetvia, a svet komercie. O prírode sa demokraticky nerozhoduje. Príroda musí ustupovať a ustupovať, lebo je zaháňaná do kúta ako nočná mora človeka v pozadí. Práva prírody? Právo prírody na svoju ochranu?

Aby som zdôraznil, čo zdôrazňujem, že právo je garancia. Ak prebieha na Zemi deštrukcia prírody, ktorá je v rozpore s jej ochranou potom jej ochrana nefunguje. Ochrana garantovaná by znamenala, že príroda a jej zachovanie musí byť na prvom mieste, a všetko ostatné musí ísť stranou. Dopady vplyvu znečisteného životného prostredia sú dnes už hmatateľné. Do toho treba zarátať dedičnosť, alebo genetiku, ktorá je v prenesenom zmysle ´ľudskou náturou´.

Ak povieme, že človek nemá v náture prírodu chrániť tak hovoríme, že ju nemá v dedičnosti tú ochranu. Ochranu prírody človek po svojich opičích predkoch nezdedil. Nezdedia ju ani ďalšie generácie. Do svojich génov, alebo do krvi sme my potomkovia opíc zdedili iba devastáciu prírody. Prírodu berieme ako samozrejmosť. Berieme ako samozrejmé, že znečisťujeme vzduch, vodu, pôdu otravujeme pesticídmi. Hlboká ekológia Kveldulfa Gunnara Larssona hovorí, že to je naša dedičná prirodzenosť, ktorá sa iba vystupňovala s prostriedkami, ktorými ničíme, ktorá sa stupňuje s vyvíjaním stále nových metód, ktorými sa človek voči prírode presadzuje a uplatňuje.

Ekonomická metafora absolútne či dokonalo konkurenčného prostredia je niečo od čoho nemá ďaleko ani ona formulka prirodzeného výberu, ktorý z človeka urobil vrcholového predátora. Človek od objavenia kamennej sekery stojí na samom najvyššom stupni vedomia prírody, ktoré sa v ňom zhmotňuje. Žiadny tvor mu v ceste od tej doby neobstál, a človek vyzabíjal, vyhlušil, vykynožil, vykántril, vymlátil, vydusil, vymodroval všetko v jeho ceste na vrchol evolúcie a naďalej tak činí. Priroda resp príroda ako dokonalo konkurenčné prostredie neobdarila človeka dokonalým konkurentom, alebo sokom. Je možné, že človek na matku prírodu žiarli. Ak by mu bola stvorila konkurenta, by mal na koho iného žiarliť, ale nemá. Svojím chovaním pripomína , že žiarli aj na nemé tvory zvierat, že žiarli na všetko živé čo s ním v lone prírody vzišlo na svet. Avšak, kým tvorstvo v lone prírody naďalej zostáva, tak človek sa vymanil, a chce mať svoju autonómiu, ktorá je v rámci prírody nevídaná.

Avšak kým človek je svojou podstatou protiprírodný tvor je aj príroda protiľudská? A do akej miery je človek svojím založením tvor protiprírodný? Ak je človek na prírode tj na prirodzenom prostredí existenčne závislý tak je stále pre neho príroda objektom, ktorý by v jeho záujme malo byť chrániť. Či je dnes človek tak ďaleko vo svojom vývoji, či zašiel tak ďaleko, že sa snaží vymaniť aj z tejto závislosti, a nahradiť všetko prirodzené od prírody umelým, aby ho povedzme nelimitovala jeho prirodzenosť je otázne, ale isté je, že sa deje minimálne to, že človek chce stále zvyšovať svoju existenčnú nezávislosť na prírodných podmienkach, v ktorých všetky ostatné druhy svoje životy naďalej prežívajú.

Nakoľko príroda je vo svojej podstate človeku nepriateľská vzhľadom na prostredie kde panuje tvrdá konkurencia prirodzeného výberu sa zdá, že ani človek, ktorý stvoril prostredie svojho sveta kultúry ako prostredie dokonalo konkurenčné nemá ďaleko od prirodzeného výberu biologickej evolúcie, ktorú kopíruje prirodzený výber kultúrnej evolúcie. Nakoľko kultúra je ako ju dnes vidíme postavená na stratégii hromadenia pre budúcnosť,  tak táto kultúra v prostredí prírody spôsobuje nevratné škody, lebo sama je protiprírodná, ale zdá sa nie protiprirodzená tj je ´v súlade s ľudskou prirodzenosťou´, ktorá si za svoju vybrala ´evolučno adaptačnú stratégiu´ agresívnu, ktorá prírodu zdá sa chápe v úzkom zmysle ako surovinu na premenu vo svoj výsledný produkt.

Zdevastované životné prostredie, v ktorom žijeme je výsledným produktom našej doby, a kultúry, ktorá je protiprírodná, ale ako taká v súlade s prirodzenosťou človeka. Prirodzenosť človeka to sú gény, alebo dedičnosť, ktorú z generácie na generáciu človek prenáša človek na človeka ako vírus. Inými slovami chrániť prírodu pre človeka nie je prirodzené, a preto človek ani nedáva prírode žiadne práva, ktoré by jej garantoval ako ochranu pred ním samým. Človek prírode také právo, ktoré by jej garantovalo ochranu pre ním samým nedá nikdy. Akoby totiž človek dal prírode niečo v jej záujme, a obrátil tak svoju deštrukciu miesto proti prírode proti sebe? Ako vidíme, keby demokracia stála na naozajstnej ochrane prírody, by musela byť postavená na obmedzení sa človeka, na redukovaní jeho vplyvu, a dopadov jeho činov na prostredie.

Alternatíva pravej ekológie argumentuje, že človek v podobe moderného environmentalizmu prírodu nechce zachrániť, ale iba spomaliť jej deštrukciu do bodu, v ktorom sa od tejto zničenej prírody bude vedieť oslobodiť celkom. Moderný environmentalizmus spomaľuje deštrukciu, ale nestojí jej v ceste. V podstate je jej požehnaním.

 

Mantra; asociálna spoločnosť v boji každého proti každému

Spotrebúvaj, spotrebúvaj, spotrebúvaj. Hajaj spotrebúvaj, búvaj. Spiaci disciplinovaní konzumenti a spotrebitelia. Pekne sa usmejme, lebo sme na kamere. Produkty marketingových firiem modelované do podoby fejzbukových profilov, a indoktrinované do akejsi vyselektovanej masy podľa vzoru všetkých v boji proti všetkým. Masová produkcia masových ľudí, výrobkov, a sebe-podobných vecí ako cez kopirák. Zmysel života stráca zmysel. Všetci za jedno v kriku si súperíme v boji každého  s každým iným.

Sociálne asociálno. Ak je spoločnosť založená na boji každého s každým a takto má fungovať je zo svojej podstaty popierajúca princíp sociálna. Je v každom prípade asociálna. Spoločnosť, ktorú navonok nemotivuje nič iné ako zisk a to, aby každý človek zarábal na každom inom človeku, aby politik cical z občana jeho daňami životnú silu ako krv, spoločnosť, ktorú nemotivuje nič iné ako honba cez mŕtvoly všetkého života k svojmu zisku, lebo jeden princíp je právo silnejšieho, ktoré garantuje, že ´sociálne´ slabší hynie jeho rukou a nič viac je spoločnosť, ktorej ideál nie je slobodný v širokom zmysle ako napĺňanie vôle slobody a uplatňovania si našich občianských práv.

Právom rozumiem garanciu. Právo, ktoré nič negarantuje nie je právom. Ak v SR má právo ochrany garantované iba zlodej, ktorý sedí v parlamente, alebo mafián, ktorý tuneluje eurofondy, tak človek, ktorý chce právo na prácu, strechu nad hlavou, a slušnú rodinu ´tradičnú´ je na smiech. Vyzerá dokonca ako ´ sociálne slabý,´ lebo niečo žiada ´právom´.

 

 

 

Hodnoverné šialenstvo 1

V pohode smrť. Život je inde. Strach svedomia. Obkukovať život. Telesné schránky plné života, ktorým prekypujú. Padajú pohľady, slová. Do ticha priepastného. V každej zvlášť minúte v toku času, ktorý je prechodom. Žiadať.Sociálne zviera si žiada. Čo chce presne? Je presocializované sociálne zviera choré? Vitalita excesu existencie, ktorá by mnohým pripadala ako výzva v každom inom slove. Každé iné slovo má zmysel výzvy. Prichádza tá, ale včas?

Keď sa ku mne dostala kniha ´Alternative of real ecology´ a začal som v nej čítať mi prišlo, že autor, keď aj možno nechcene vlastne nenabáda tak chcene vyzýva k osvojeniu si iného, alebo svojho druhu iného formátu hodnotového systému ako ten, ktorý sa vžil moderným ľuďom s ich silne vyvatovanou sterilitou poznania, myslenia, cítenia. Kniha vo svojej podstate opisuje hodnoverné šialenstvo vnútorného prežitku prírody cez prizmu, ktorého sa jej autor ako dokonale dištancovaný pozerá na svet moderného človeka, ktorý je umelo vytvorený. Autorov pohľad do sveta dnešných upachtených a upotených ľudských schránok, ktorých existencie považuje za živo mŕtvolne nie je tým najsľubnejším prísľubom, ktorý kniha núka ako odpoveď na stále sa horšiace krízy vo všetkých podobách aké si len človek vie predstaviť.

Svet koncentračný tábor, vezenie, psychiatria, veľkochovy. Zákulisie nášho sveta ovládaného chtíčom mocných, a živeného strachom slabých. Miliónov ľudských schránok, ktoré by autor najradšej pre záchranu planéty videl pod fialkami. Kniha medzi inými razí aj pojem ekocída. Planéta sa zmieta v bolestiach, ktoré jej spôsobuje jeden vrcholový predátor menom HOMO. Tento je označený ako hlavný vinník v nelichotivom úpadku zemskou príťažlivosťou iba podčiarknutého, ktorý dusí v ťažkom strese život všetkých ostatných tvorov. Homo ako tvorca a ničiteľ, alebo ako krutá rana pre Zem.

Áno je to hra osudu. Karma, keď chcete, ktorá dopustila, že človek sa na Zemi takto škaredo vypomstil. Kniha určite nepredkladá súčet ekoktastrôf a ani ich scenárov do budúcna aj keď pripúšťa, že táto možnosť je veľmi pravdepodobná, že ďalšie a ďalšie ekokatastrofy na seba nenechajú dlho čakať, že je iba otázkou času, ktorá je na čase vždy, kedy prídu ďalšie hlavne s pribúdajúcimi prírastkami v populácii homo, ktoré s homom sa čoraz viac a viac rozmnožujúcim  budú pre Zem len a len vždy ťažšou príťažou.

V empirickom prístupe si kniha, ale zadá s literatúrou faktu. Veľmi informatívne opisuje na akom krehkom hodnotovom rozhraní sa pohybuje moderný človek. Ako veľká je bublina vývoja, ktorý je utrhnutý z reťaze toho prečo autor razí pojem ´biologické programovanie´. Ak tak aj preto som v úvode článku spomenul narážku na sociálne zviera. Človek je totiž programovaný z dvoch krídel. Jedno sa týka jeho nature a druhé nurture. Ono ´sociálne zviera´ je koncept, ktorý má čo činiť s biologickým programovaním nakoľko človek je svojho druhu zviera. Druhá stránka je, ale výchova a sociálno, ktoré sa týka samotnej socializácie toho zvieracieho v človeku.

Keď si spomenieme na takzvaných  ´sociálnych inžinierov´, alebo ´konštruktérov ľudských duší´, by sme iste mohli pripomenúť, že čo sa tu konštruuje je do veľkej miery sociálna rola , ktorá sa dáva človeku, ktorý je od prírody akoby tvor zvierací. Prekonať ´biologické programovanie´ je pritom pojem, ktorý mi v tejto knihe robí ťažkosti, lebo sa tu miešajú veci, ktoré si normálne nedávam do súvisu. Program je pojem pod, ktorým mám tendenciu si predstaviť skôr ako sféru biológie a pudov sféru racia. Programovať niečo ´geneticky´ ako to autor často zdôrazňuje nedáva mne veľký zmysel. Napríklad, keď autor popisuje, že človek nemal nikdy vzťah k vode. Že ju bral akoby grátis. Že to je niečo čo má v génoch, a preto je takto naprogramovaný.

Chápem to tak, že od prírody človek si vodu neváži. Lenže povedať, že človek je od prírody naprogramovaný je to s čím mám ja problém. Chápať prírodu ako nejakého programátora mi príde prinajmenšom zavádzajúce. Biologické programovanie? Skôr mi tento pojem ´programovania´ zapadá do mozajky sociálnej sféry. Tu by som o programovaní nejakých vzorcov chovania na úkor iných skôr uvažoval.

..to be continued…

Armáda pred vzdelaním

Tento hnus, ktorý človeka naplní, keď toho mentálne zablokovaného kádrového papaláša vidí. Nákup transportéra za 400 miliónov eu? …K tomu poznámka, že človek-občan sa má nechať prekvapiť, že čo človek ako on ešte všetko nakúpi. Za naše dane sa nakupujú transportéry v krajine, kde stagnuje školstvo, zdravotníctvo, ekologický rezort, energie, kde je predražené všetko od služieb, po jedlo. Nenormálne zdanenia a oproti tomu úbohé platy.

Tak táto krajina si dovolí jednému mentálne zablokovanému ´sľubovať´ občanom prekvapenie o tom, čo ešte všetko armáda nakúpi. Že to ešte nie je koniec. No náš koniec to bude skôr pomaly. Ako smutné na tom celom je ako osobné to vždy musí byť. Niekto dokáže od štátu teda daňových poplatníkov bez toho aby k tomu občan mohol čo i len ceknúť vytiahnuť 400 miliónov na transportér? A bežný človek sa nedostane k dvestotisícom z eurofondov na projekt, ktorý investuje do vzdelania, lebo prednosť v tomto štáte majú privátne záujmy a lobing známych firiem, ktoré tunelujú čo sa len dá?

Aký div, že vzdelaní ľudia sú na smiech, keď panuje taká nevzdelanosť? Ekológia? Skúste v takýchto pomeroch kde bežný človek o každé euro bojuje, aby niekto vysolil 400 milióńov za nepotrebnú vec, lebo Slovensko nie je samostatné a ako kolónia snáď platí vypalné za ochranu od EU lobovať za ekológiu.

NÁBOR

Informačný blog Hlboká Ekológia hľadá prispievateľov a niekoho na korekciu a úpravu článkov a textov.

Tak isto hľadáme niekoho na preklady z anglického jazyka a následnú korekciu.

Keď máte záujem a chuť tak píšte na: hlboka.ekologia@gmail.com alebo do komentárov.

 

 

 

Lidstvo se množí, planeta umírá.

Přelidnění je termín, který slýcháme téměř denně, a to spojený se všemi různými problémy. Nadměrná populace je stav, kdy počet lidí stoupá v rozsahu přesahujícím únosnost naší planety. V závislosti na přelidněnost tak klesá kvalita života lidí, ale především dochází ke zhoršování životního prostředí a k devastaci Země. V přeplněném prostoru naší planety jsou tak špatně či vůbec dostupné základní potřeby pro přežití, jako je voda, potrava, přístřeší a další.

V roce 2011 překonalo lidstvo sedmimiliardovou hranici. V současné době se velmi rychle blížíme k osmi miliardám. Do roku 2050 je odhadovaný počet obyvatelstva přiblížen až k deseti miliardám. Od začátku letošního roku již stoupla naše populace o dalších 55 milionů lidí. Průměrně pak na Zemi každým rokem přibývá kolem 81 milionů lidí.

Proč tedy k takovému nárůstu populace dochází? Příroda sama o sobě má své vlastní a přirozené nástroje, jak únosně regulovat obyvatelstvo na planetě. Smrtelné nemoci, neplodnost, přírodní katastrofy, vrozené vady či jiná postižení, se kterými by běžně žádný jedinec v přírodě nepřežil. Člověk se svou chamtivostí po moci však vyzrál téměř nad všemi těmito faktory. Jak tedy souvisí naše slepé rozmnožování s vyčerpáním planety?

planeta1

Vývoj lékařských technologií
Technologie jako taková se na nárůstu obyvatelstva podílí velkou částí a jejím vývojem byla rovnováha počtu obyvatel narušena. Díky jejímu rozvoji byl zjednodušen přísun potravin lidem, a ti si tak mohli dovolit začít krmit více dětí. Věda a zdravotnictví se výzkumem dostalo na tak vysokou úroveň, že v současné době není problém vyléčit téměř jakoukoliv nemoc. Obvyklé choroby, které dříve zabíjely, jsou dnes pro naše lékaře snadným oříškem. Samozřejmě, že pokud se na tuto informaci díváme z osobního hlediska, nikdo z nás by nechtěl, aby naši příbuzní umírali bez přísunu lékařské pomoci. Globálně jsou však právě tato onemocnění řešením, které kontroluje a udržuje počet lidí, kteří na planetě žijí. Dnes se však za každou cenu snažíme zachraňovat životy, které jsou poznamenány sebehorší smrtelnou chorobou. Pokud by existovala ještě nějaká rovnováha, kterou si příroda nastavila přirozeně sama od sebe, jedinci s nemocemi, závažným postižením či jakoukoliv jinou vrozenou vadou by zkrátka nepřežili – ať se nám tahle věta líbí nebo ne, je to přirozená regulace, kterou jsme narušili.

Asistovaná reprodukce
Jak již název této techniky vypovídá – umělá oplodnění, asistovaná reprodukce nemají s přírodními zákony žádnou spojitost. Pokud už je tedy pro lidstvo nezbytné se dále množit, mělo by pochopit, že to nejde za každou cenu. Jestliže páry touží po rodině a po potomcích, je nezbytné rodit nové? V současné době je už spíše sobeckým parametrem na tento svět přivádět další a další lidi. Ekologické, populační, ekonomické a další problémy, které skličují naší planetu nejsou nic, v čem bychom chtěli, aby naše milované děti žily. Je tedy zodpovědné přivést naše dítě do světa, ve kterém vládne nesnášenlivost, sociální propasti, zneužívání pracovní síly, ekologické katastrofy, utrpení a další a další závažnosti…?
Je tedy zřejmé, že například neplodnost je jen dalším jednoduchým řešením naší matky přírody, jak rozumně udržovat počet lidí, kteří jsou na naší planetu přiváděny. Avšak ani proti tomu není člověk příliš malý pán! Pokud jste neplodní, není problém vám za desítky tisíc a pár zničených těl k potomkovi dopomoci. Taková adopce již narozených dětí je přeci absolutní tabu. Mít to svoje, to se ničemu nevyrovná, že?! Pokud by se tedy jednalo o bezpodmínečnou lásku svého dítěte, proč by měl někdo problém milovat dítě, které adoptuje stejně, jako své narozené? Je tedy nutné ve světě, ve kterém jsou miliony opuštěných dětí, které touží po rodinách, za každou cenu množit páry, které by jinak neměly šanci dítě počít? Viděli jste někdy, jak to chodí s takovými dárkyněmi vajíček? Smutný průmysl.

Pokles úmrtnosti
Následek předchozích bodů. U samých kořenů přelidnění je rozdíl mezi celkovou porodností a úmrtností. Problémem však není vyšší porodnost, protože celosvětově porodnost dětí oproti dřívější době poklesla. Háček je v tom, že lidé zkrátka žijí déle. V roce 2015 vzrostla odhadovaná délka života na celém světě na 71,4 roku, což je od roku 2000 nárůst o 5 let. Největší nárůst zaznamenala Afrika, částečně díky zlepšení dětské zdravotní péče a částečně díky přístupu k léčbě HIV.

planeta2

A nyní jen pár těch nezávažnějších následků

Vyčerpání přírodních zdrojů

Nejzávažnějším následkem přelidnění je absolutní vyčerpání naší Země. Minulý rok připadal tzv „Earth Overshoot Day“ na 8. srpna, v letošním roce jsme zvládli Zemi vyčerpat již 2.srpna. Tento mezník ukazuje, že k druhému srpnu letošního roku jsme stihli vyčerpat veškeré přírodní zdroje, které je Země schopna obnovit. Od tohoto data tak žijeme „na dluh“. Datum, na který vyčerpání našich zdrojů připadá, se každým rokem snižuje. V historii této statistky tak den dluhu nastal letos nastal úplně nejdříve.
„Ke 2. srpnu spotřebujeme více, než naše planeta dovede za celý rok obnovit. To znamená, že za sedm měsíců jsme vyprodukovali více oxidu uhličitého, než mohou oceány a lesy pohltit, chytili jsme více ryb, porazili více stromů a spotřebovali více vody, než Země dokázala za stejnou dobu vyprodukovat,“ uvedla Global Footprint Network (GFN) v prohlášení.
Podle GFN by na udržení potřeb obyvatel Země byla potřeba více než 1,7 takových planet. Zároveň byl také vypočítán Overshoot Day pro jednotlivé státy porovnáním jejich spotřeby s velikostí a přírodním bohatstvím. Česká republika letos svůj potenciál překročila již 28. dubna, téměř o měsíc dříve než Slovensko.
S vyčerpáním zdrojů souvisí další problémy, které si sami způsobujeme. Násilné činy, agresivita a občanské války jsou velmi časté v oblastech, ve kterých se soutěží o přírodní zdroje.

Degradace životního prostředí

Nadměrná těžba uhlí, ropy, dřeva a zemního plynu začala mít více než závažné dopady na životní prostředí. Zvýšení počtu vozidel ovlivňuje kvalitu našeho vzduchu již téměř stejně, jako spalovny a další výroby, které produkují oxid uhličitý a další látky škodlivé nejen přírodě, ale i lidem. Oxid uhličitý je zároveň jedním z nejúčinnějších skleníkových plynů vedoucích k globálnímu oteplování. Tání ledovců, měnící se klimatické vzorce, nárůst hladiny moře jsou jen některé důsledky, kterým čelíme kvůli znečišťování prostředí.

Konflikty a války 

Nadměrná populace v rozvojových zemích výrazně zatěžuje zdroje, které se tak stávají sotva dostupnými pro všechny. Konflikty kvůli vodě a potravě přesahují ve velmi závažné války. Zároveň nedostatek vody, potravy a lékařské pomoci přispívá k šíření nemocí. Hladovění je obrovský problém, kterému svět v těchto zemích čelí. A také tu máme naše oblíbené korporace, které se nad touto chudobnou propastí baví a získávají si díky chudým zemím, které skličují války naší pozornost. Copak vás nedostávají reklamy s hladovějícími a špinavými dětmi ve vaší LCD televizi s pořádnou úhlopříčkou?

 

Zdroj: https://salatovelisty.cz/2017/09/03/lidstvo-se-mnozi-planeta-umira/

Rozhovor s Penttim Linkolom

Časť 1.: Reformátor

Pentti Linkola si vypočul reč, ktorú v lete 1967 predniesol na diskusii o ochrane prírody v Jyväskylä.

Čo si myslí o svojich starých textoch? Je možné zotrvať v svojich postojoch takmer štyridsať rokov?

Linkola: Keď sa všetky chyby a zlyhania napravili a programy na zvýšenie ekonomickej produkcie boli úspešne zavŕšené, jednému neostáva nič, iba zbraň alebo slučka. V porovnaní s inými som mal slobodnú, pozitívnu a šťastnú mladosť, po ktorej nastúpili rany, nie osobné ale všeobecné, rany týkajúce sa zaobchádzania s touto krajinou, ktoré spôsobili predčasnú, trpkú starobu. Spomínam si, ako som sa pred desiatimi rokmi v prvé poludnie jarného oteplenia vydal po najnádhernejšie Häme, po kalvolskej Heinuinlahti a po otvorených vodách Vanaja, aby som počas svojich letných plavieb pozoroval a obdivoval prírodu. Kukučky kukali a potápky volali a to bol ten život, ktorý dáva uspokojenie milovníkovi prírody. A potom sa od pláže ozval prvotriedny prívesný lodný motor, 50 možno 100 koní, začal zavíjať a robil okružné jazdy, po celé to poludnie sa tesne otáčal pri pláži a hučal po celé hodiny. Vtedy som pochopil, že medzi ľuďmi nemôže existovať žiadne bratstvo, že budem nenávidieť a s odporom a hnusom hľadiet na takýchto ľudí a ľudí im podobných do konca môjho života.

Adamsson: Rybár Pentti Linkola, aj to bola časť letných diskusií o ochrane prírody v Jyväskylä v rku 1967. Ako tieto myšlienky spred 37 rokov znejú?

Linkola: Znejú povedome a zároveň ma nechávajú v úžase, ako dlho to všetko vydržalo, a zároveň, ako dlho som vydržal ja sám. Hovoril som vtedy o  myšlienkach na koniec, na môj koniec, teda samovraždu. A v tomto zmysle je pozoruhodné, že je vždy čo stratiť, pretože príroda je tak silná, že jej vždy ešte malý kúsok ostane. Aspoň nejaký vtáčik, určite nie kukučka, bez pochýb nie kukučka v Häme, Heinuinlahti, o ktorých sme vtedy hovorili. Tie sa už odtiaľ stratili, ako sa stratila väčšina vecí a je to podobné, ako keď nejaká asociácia na ochranu prírody najprv začne s programom záchrany horských chrbátov, a ked sa tie stratia, pretože boli premenené na štrk použitý na cesty, ihriská a pláže, začne sa s programom ochrany skál. Je to tak, že strácame niečo celý čas, ale stále vidíme, že niečo iné predsa ostalo a začneme to chrániť a prihovárať sa za to. Život ochrancu prírody je neustále podobný tomuto príklady. Ciele ochrany sa menia, úroveň všetkého, okrem snahy nenechať niečo zmiznúť, sa znižuje.

Adamsson: Počuli sme záznam spred tridsiatich-štyridsiatich rokov. Takže, zdá sa Vám, že ste v niečom chybili počas tých desaťročí, keď ste boli ochranárom?

Linkola: No, možno len v tom, že som sa nebol schopný zbaviť všetkého toho prázdneho optimizmu, že som veril, že sa všetko na dobré obráti. Takmer nikdy som sa nemýlil v hodnoteniach situácie či už v tejto krajine alebo celosvetovej, ani v hodnotení a analýzach spoločnosti. Takže by som sa aj dnes bol ochotný podpísať sa pod podobné názory, hoci by som počul alebo čítal tie spred šesťdesiatich rokov.

Adamsson: Ako ste zvládali kariéru ochrancu, keď katastrofa leží neodvratne pred nami? Ako dokáže jedinec nájsť silu stále hovoriť o týchto veciach.

Linkola: Skutočne je pravda, že sa deštrukcia deje po celý čas, ale predsa to nie je celková deštrukcia a v tom je veľký rozdiel. Jeden stále priľne, ako som už pred chvíľou povedal, jeden neustále priľne k tomu, čo zostáva. Z toho získava potrebnú silu pre svoj život, ale pravda je taká, že vôľa žiť je v ľuďoch tak biologicky silne zakódovaná, že človek neustále hľadá dôvody, prečo neodísť vlastnou rukou, aby som to tak povedal. Niečo také predstavuje myšlienka, že dokonca môžete svojim učením inde znížiť záťaž a spotrebu, ktorú sami vytvoríte. Alebo rozmýšťate nad tým, čo by sa stalo, ak tí jediní, alebo možno nie jediní ale predsa nemnohí, ktorí vidia, kam sme smerujeme, kde sme sa dostali, a kam ideme. Ak by títo opustili tento svet samovraždou alebo následkom ťažkej psychickej choroby spôsobenej depresiou, potom by už nezostal nikto, kto by aspoň tušil, čo sa vlastne navôkol deje.

Časť 2.: Otec rodiny

P. Linkola uplatňuje svoju filozofiu aj v svojom osobnom živote.

Adamsson: Máte tiež deti. Existuje kdesi Linkola-otec, ktorý rozmýšľa menej tvrdo?

Linkola: Mám iba dve deti. To bola populačná politika tej doby. Ak by som mal mať deti dnes, mal by som iba jedno. V tom čase sa predpokladalo, že mať dve deti je vzor vedúci k poklesu populácie, pretože mnohí ľudia nemajú žiadne. Z mojich dvoch detí dcéra nemá potomkov a syn má dvoch. To je skutočne spôsob pre zníženie populácie.

Adamsson: Radili ste svojim deťom mať iba jedného potomka?

Linkola: Ak jedno nemá potomkov, tak druhé má právo mať dvoch. Určite existujú ľudia, ktorí robia také rozhodnutia na základe populačnej explózie, no čo sa týka mojich detí, nemôžem Vám povedať viac ako to, že zjavne nechceli mať celý húf vlastných potomkov.

Adamsson: Pretože ste známy podporovateľ prírodného života, musím sa Vás spýtať, čo si myslíte o prevencii pôrodnosti, ktorá je potrebná pre kontrolu populačnej explózie? Nie je sama neprirodzená?

Linkola: Áno, skutočne je neprirodzená. No človek musí predsa robiť kompromisy medzi vlastnou prirodzenosťou a inými vecami. Pretože aj v tomto smere je človek len zvieraťom medzi inými zvieratami. Sociologické zákony, ktoré spôsobujú vysokú pôrodnosť v povojnovom období, takéto horlivé snaženie je znakom či fenoménom, ktorý zdieľame s ostatnými zvieratami. No ak by človek plne nasledoval vo veciach rozmožovania prirodzenosť, potom by sme už neexistovali. Pretože my, ľudia, musíme kompenzovať spoluprácu mozgu a rúk, ktorá je vysvetlením obrovského rozšírenia nášho druhu, ak je našim cieľom nenachať život vyhynúť, alebo aspoň nie hneď. Preto sa musíme uchyľovať k takýmto neprirodzeným praktikám.

Adamsson: Ľudstvo Vám spôsobuje ostrú bolesť. Napriek tomu sa Vás pýtam, boli vo Vašom živote šťastné chvíľky, takže môžete povedať, že ste žili šťastný život?

Linkola: Na moje poľutovanie to nemôžem povedať (smiech). Samozrejme boli a sú chvíle, ako sa vraví: “Vďaka Ti za túto chvíľu pane!” No ako zvyknem hovoriť, život je sumárom sklamaní a ešte niečim horším… Samozrejme nie na začiatku, hoci obdobie strávené v škole nerátam ako šťastné. Zvlášť pre mňa bolo toto obdobie hrozné, kvôli nedostatku slobody. No po škole nasledovalo desať, možno i viac rokov, ktoré boli šťastné. Vtedy ničenie prírody neprebiahalo tak rapídne, zvlášť v päťdesiatych rokoch. Vtedy vyzeralo Fínsko ako pri svojom založení, staré a dobré, kone a oráči. Fínsko bolo skutočne nádherné. Vtedy som sa zoznámil s Fínskom z každého uhlu a pociťoval som viac-menej vytŕženie. No potom sa začali veci rýchlo meniť, začala industrializácia a všetko začalo upadať. Odvtedy začali sklamania prevažovať nad dôvodmi pre radosť.

Časť 3.: S médiami

Šírenie ekofilozofie prinieslo Linolovi veľkú pozornosť.

Akým spôsobom vníma publicitu? Aké klady a zápory prináša život “značky Pentti Linkola?

Adamsson: Bola pubicita náležiaca k životu ochranára bremenom alebo príjemnou starosťou?

Linkola: Zvykol som si už na ňu, preto ma netrápi, ako by trápila niekoho iného. Napriek tomu som si dokázal udržať pokojný život, jednoducho vďaka môjmu zamestnaniu. Pretože je to kvôli miestu vykonávania zamestnanie osamelého muža. Preto publicita nie je pri mne po celý rok. V lete podnikám svoje púte a vtedy publicita vôbec neexistuje, alebo ak zoberieme do úvahy ostrov Ahvenanmaa, tak neexistovala. Dá sa povedať, že publicita sa objavuje u mňa periodicky, niekedy je smiešna, niekedy sa mi vďaka nej stávajú skutočne zábavné veci. No v žiadnom prípade, v pozitívnom či negatívnom zmysle, publicita nie je vec hodná zaznamenania.

Adamsson: Dokázali ste pre svoje posolstvo získať publicitu, vždy keď ste chceli?

Linkola: Hm, áno. Dokonca až priveľkú v porovnaní s inými, ktorí hovoria podobné veci. Toto spájanie mojej osoby s týmito témami je až prílišné. Niektorým sa dokonca nedostáva priestoru len preto, že sa povie, že Linkola to už predsa vravel. Hoci určite tam existujú nejaké rozdielne odtienky a odlišné rozbory problémov, ktoré protirečia tejto výhovorke. Tí, ktorí len zdráhavo publikovali moje texty, odmietajú publikovať iné podobné, pretože si povedia: “Tento už predstavil svoju alternatívu, viac nie je potrebné.” Toto ma trápi. Výsledkom toho je, že sa znovu a znovu opakuje to isté meno a ľudia odmietnu počúvať, pretože: “To je zase ten Linkola.” Prílišné spojenie s témou, ktoré otravuje mnoho iných verejne činných osôb z rôznych polí pôsobnosti. To je tá temná stránka popularity.

Adamsson: Takže ste nerád obchodnou značkou pod menom Pentti Linkola?

Linkola: Presne tak. No samozrejme, pretože sa nezverujem len svojim priateľom, ale hovorím verejne, chcem, aby to, čo vravím, bolo počuté alebo čítané.

Adamsson: Niekedy je potrebné pre to, aby informácia bola vypočutá, zveličovať. Chcem sa spýtať Penttiho Linkolu či niekedy použil zveličovanie pri svojich vyhláseniach alebo je to, čo povie, vždy na sto percent totožné s jeho názorom.

Linkola: Nie, nemám tento problém. Som, ako sa v minulosti zvyklo hovoriť, vznetlivá či impulzívna povaha, čiže súdim rýchle a ostro. Skôr mám problém, že nemám synonymické slovníky, takže niekedy sa nedokážem vyjadriť dostatočne rázne. Nedokážem potom interpretovať svoje pocity, myšlienky a názory, takisto ako moje súdy a chválu tak dôrazne, ako by som si želal. Možno je pravda taká, že nedokážem preháňať tak, ako by som chcel, pretože jazyk sa stáva pre mňa bariérou.

Časť 4.: Populácia, vývoj a inteligencia

Populačná explózia a pokrok sú podľa Penttiho Linkolu najhoršími problémami sveta.

Prečo je pokrok Fínska na poli IT technológií zlou vecou, a ako by mala byť meraná inteligencia?

Adamsson: Táto populačná explózia, ktorá je Vašich očiach najhorším problémom ľudstva, existuje podľa Vás nejaký s ňou porovnateľný probém?

Linkola: V skutočnosti existujú dve problémy žijúcej vrstvy zemského povrchu, čiže biosféry. Vlastne je to jediný problém – ľudský, ktorý je potom znásobený množstvom: hlúpymi, nezmyselnými, absurdnými, enormnými šiestimi miliardami, číslom, ktoré sa pritom ešte neustále zvyšuje. Druhým problémom je materiálny štandard života, ktorý sa potom prejavuje zaťažením prírody a vykrádaním prírodných zdrojov. Tieto dve problémy, ktoré sa prejavujú pospolu, sú jedinými skutočnými problémami. Všetky ostatné problémy ľudského druhu: vojny a mučenia, terorizmus a všetko podobné sú v porovnaní s týmito problémami, len problémy druhej triedy.

Adamsson: Fínsko je neustále propagované ako vedúca krajiny pokroku s Nokiou a podobnými vecami na mysli. Podľa Vášho názoru je Fínsko príkladom, ako sú ničené pôvodné kultúry, pričom našej vlastnej kultúry sme sa vzdali príliš ľahko. Tú potom nahradila americká konzumná kultúra. Sú vo svete nejaké kultúry, ktoré by nám mohli byť príkladom.

Linkola: Domnievam sa, aj keď to neviem naisto, že bušmani na púšti Kalahari by mali byť zvlášť príkladný. Ale existujú aj iné “pomalé” kultúry, Afrika je ich plná. Ľudia sú tam spokojní so životom v hlinených chatrčiach, a ak by sa do ich vecí nemiešali Európania a Američania, tak by sa nemenili, ani nevyvýjali. Takže príklad by sme si mali brať odtiaľ. Ale my, Fíni, si môžeme brať príklad v podstate od každého. Na vlastné oči som spoznal takmer každú, alebo aspoň väčšinu európskych krajín na mojich mesiace trvajúcich cyklistických túrach a videl, že aj tam je proces zmien pokojnejší a pomalší, menej mechanizujúci a menej zúriaci v živote každej európskej krajiny, a to už vôbec nehovorím o vidieku týchto krajín. Fínsko je, ako ste vraveli, na čele pokroku a je to znepokojujúce pre človeka, ktorý sa narodil v tejto krajine.

Adamsson: Zjavne oponujete názoru Tatu Vanhanena, kto je, a kto nie je inteligentný. Inteligenčný kvocient by pravdepodobne vyzeral podľa “Linkolovskej škály” ináč: zaradili by sa na Vašej stupnici západné krajiny o niečo nižšie?

Linola: Spomínaný názor je pravdepodobne založený na IQ testoch, ktoré merali matematicko-technické schopnosti, a možno sa domnievať, že výsledok je správny. Ale interpretáciou týchto výsledkov Tatu Vanhanen došiel k názoru, že je negatívne, že krajiny, ktoré sa umiestnili v rebríčku nižšie, neboli schopné vytvoriť civilizácie, kým vo vyspelejších západných krajinách takto civlizácie mohli byť vďaka týmto predpokladom vytvorené. To je názor kompletne odlišný od môjho. Teda, že čím menej je matematicko-technického talentu, a čím menej je používaný, tým lepšie. Vedecké výsledky Tatu Vanhanena sú pravdepodobne správne. Je zjavné, že rozdielne populácie si na základe evolučného výberu zvolili vlastné princípy, ktorými sa najlepšie prispôsobili danému prostrediu. To znamená, že v jednej populácii sa dostáva do popredia istý druh talentu, kým v inej druhý. V západných krajinách, a zvlášť tu, na severe, sa dostal do popredia ten najnešťastnejší typ zručnosti: technicko-matematický talent.

Časť 5.: Z akademika rybárom

Pentti Linkola pochádza z akademickej rodiny, no stal sa rybárom.

Dostal sa na štúdium biológie, ale napriek tomu opustil štúdium na univerzite, aby sa mohol stať rybárom. Aký bol dôvod výberu tejto profesie?

Adamsson: Máte vysokoškolský pôvod. Ak sa dobre pamätám, Váš otec bol profesorom. Je to tak?

Linkola: Áno, môj otec bol nielen botanikom, profesorom botaniky, ale v Helsinkách bol aj správcom univerzitnej botanickej záhrady. Tam som vyrástol v tichu, hoci v strede Helsiniek, medzi vysokými múrmi s mojimi dvoma súrodencami. Otec bol tiež zakladateľom Fínskej asociácie pre ochranu prírody, rovnako ako zakladateľom chránených území, prvého vytvoreného roku 1930, ktorého hranice stanovil. Bol skutočne významnou postavou ochrany prírody, možno bol viac ochrancom ako vedcom. No mal som len deväť rokov, keď zomrel, a nemal na mňa teda priamy vplyv. Moja matka bola donútená stať sa ženou v domácnosti uprostred jej štúdia, kvôli štúdiu môjho otca. Tiež sa zaujímala o biológiu a prírodu, no nenazval by som ju skutočným lesným a prírodným nadšencom. Ale určite sa vďaka manželovi stala osobou so záujmom o prírodu, takže rodinné pozadie malo svoj efekt, hoci by bývalo malo určite ešte výraznejší, keby môj otec žil dlhšie.

Adamsson: Jeden by sa domnieval, že človek s takým pôvodom sa stane rýchlo členom akademického sveta, no Vy ste si vybrali kariéru rybára. Bol to výber urobený z ekologických dôvodov?

Linkola: Áno, dá sa to tak povedať, hoci nie iba priamo ekologických. Môj učiteľ biológie bol študentom môjho otca a na strednej škole som bol v jeho priazni, vtedy naučil som sa písať eseje o prírode. Veľmi mladý, hneď po skončení strednej školy, keď som mal devätnásť rokov som zorganizoval vydanie knihy o vtákoch, čo bolo pomerne zriedkavé. Došiel k názoru, ku ktorému došla aj moja matka a moja rodina, že sa určite stanem biológom. Začal som študovať na univerzite po roku, ktorý som strávil mimo školy. Dostal som povolenie od mojej matky venovať sa jeden rok sledovaniu vtákov. Keď som skončil strednú školu, mal som sedemnásť, takže som tento rok dostal ako dar. A potom som začal študovať zoológiu, botaniku, geológiu a chémiu, ale na prekvapenie a sklamanie seba i ostatných som zistil, že to nie je nič pre mňa. Vtedy som zistil, že túžim byť prepustený zo štúdií, pretože som človek, ktorý túži byť vo voľnej prírode, a nedokážem obsedieť nad materiálmi ku skúške zo zoológie a nečítal som dosť, preto mi nič iné nezostávalo. Mohol som sa stať lovcom, ale vo Fínsku nie sú žiadni lovci, teda profesionálni lovci, a neboli ani vtedy. Nezostávalo nič iné, len sa stať rybárom, čo bola profesia na voľnom priestranstve, kde som mohol tráviť všetok čas vo voľnej prírode. Neviem povedať, čo by sa so mnou stalo, ak by neexistovala možnosť stať sa profesionálnym rybárom, pravdepodobne by som nejak zahynul. Tá možnosť visela vo vzduchu. Áno, to by vyriešilo tú časť problémov, ktorá sa týka mňa, oveľa skôr.

Adamsson: Pentti Linkola, ako veľmi sa nazdávate, že ste uspeli v ekologickom spôsobe živote?

Linkola: Celkom dobre, pretože som vcelku realista a rybárčim s nylónovými sieťami a auto odváža úlovok na trh, teda odvážalo po mnoho desaťročí. V tomto som dospel k zlepšeniu, väčšinou dnes ryby predávam sám a odvážam ich na trh na konskom záprahu, takže po ekologickej stránke sa to zlepšilo, a navyše nemám motorový čln. Samozrejme pri stavbe ubytovaní, ktoré používam počas rybárčenia, boli použité motorové píly a iné podobné nástroje. Takisto spotrebúvam nerastné suroviny, mám elektrickú lampu, časť môjho života som používal olejové lampy, ale teraz mám už dlhšiu dobu elektrickú lampu. Okrem toho mám ešte dva veľké mrazáky, čo je očividný mínus, navyše keďže sú až dva a dosť veľké. Okrem týchto nemám žiadny elektrický spotrebič. Nemám ani televíziu, ani žiadnu domácu elektroniku a vlastním len malé prenosné rádio, takže v tomto smere som dospel dosť ďaleko v ekologicky úspornom vedení života a existoval som tak po celý čas.

Adamsson: Máte nejakú tajnú neresť, ktorej by ste sa mohli zbaviť, ale nedokážete sa?

Linkola: Už nemám. Takouto neresťou bola pre mňa čokoláda, ale pred siedmymi rokmi som dostal cukrovku prvého stupňa a aj toto mi bolo odobrané. Takže teraz je zo mňa dokonalý človek. (Smiech)

Časť 6.: Spisovateľ a agitátor

Linkola presentoval svoje myšlienky v mnohých knihách. Poslednou je ‘Voisiko Elämä Voittaa (preklad: Môže život zvíťaziť)’ publikovanou roku 2004.

Ako sa Linkola dostal ku kariére spisovateľa, a čo mu spisovateľstvo dalo?

Adamsson: Aspoň niečo sa v  svete zmenilo. Napríklad  tu v Turku existuje štúdijný program pre udržateľný pokrok a inde existujú ďalšie (dva) a takýto program beží aj na vysokých školách prírodného zamerania. Ste spokojní?

Linkola: Áno, dejú sa menšie zmeny, ktoré idú správnym smerom. Rovnako vzrástlo povedomie, možno o milióntinu, o hodnotu haliera vďaka mojim vyhláseniam, ale hlavne preto, že poznanie enviromentálnych problémov bolo šírené a študovaná zvlášť mnoho. Dnes máme celú organizáciu ochrancov prírody, vtedy keď som začínal ja, bol len jeden dozerajúci správca pre ochranu prírody, jediná osoba vo Fínsku. Ten bol vtedy ekvivalentom všetkých dnešných ministerstiev ochrany prírody a centier pre ochranu prírodu v jednotlivých provinciách a kancelárií pre ochranu prírody v jednotlivých okresoch, atď. Táto skupina úradníkov a volených zástupcov neskutočne expandovala od tej jedinej osoby, ktorá za mojich časov reprezentovala štátnu ochranu prírody. Títo všetci dokážu niečo spraviť, ale toto ničenia, táto ruinujúca záplava je o toľko strašne mocnejšia a rýchlejšia, že sú premožení takým spôsobom, že nakoniec je dosiahnutý len istý odklad, hoci aj to je skvelá vec.

Adamsson: Je to možno interpretácia na spôsob, akým diabol číta Bibliu, no zdá sa mi, že som kdesi zachytil, ako ste povedali, že slová pokrok a vývoj by ani nemali byť používané a ich používanie by malo byť zakázané. Znamená to, že by sa nemalo ani len  hovoriť o udržateľnom pokroku?

Linkola: Ak by sa o ňom nehovorilo, znamenalo by to, že by sa naň zabudlo, alebo aspoň že by existoval len ako koncept, ale nie skutočný jav. Myslím si, že by žiadny pokrok nemal byť dosiahnutý ani po desaťročiach za žiadnu cenu, žiadny takýto pokrok nesmie existovať v žiadnom odbore. Napríklad veda alebo umenie nemajú smerovať k šialenstvu. A jediný poznatok by bol: “Takto je to dobré.” Žiadnym spôsobom by sa nesmerovalo k zmene s vedomím, že dostatok zmien je v striedaní ročných období, keď prichádzajú odlišné jary, letá, jesene a zimy, takže nie je potrebná žiadna zmena v ľudskej spoločnosti a jej rekvizitách. Samozrejme, mohli by byť zhotovené nejaké umelecké diela a mohlo by byť napísaných pár dobrých kníh, hoci tohoto všetkého je vskutku dosť. Svetová literatúra je zachovaná po celé veky a tiež je je dosť, ale písanie by aj tak mohlo pokračovať ako aktivita, hoci by ani tu nemal byť hľadaný žiadny pokrok. V žiadnom prípade kultúra nepokročila na vyšší stupeň. Dnes sú väčšie koncertné siene a umelecké galérie a tak ďalej, ale umenie, hudba, kompozície, tie už nedokážu ani len držať krok so starými časmi.

Adamsson: Keď sme sa dosali k umeniu a spomenuli ste literatúru, čo pre Vás literatúra znamená? Je to spôsob hľadieť mimo seba a mimo vlastnú rodinu?

Linkola: Podľa môjho názoru je to jedna zo životných radostí, z dobrej knihy čerpáte potešenie. Samozrejme literatúra sa snaží poučovať, väčšinou učí o človeku. Hoci neviem, nakoľko sa ešte môžem niečo o ľuďoch naučiť. Myslím si, že ich poznám už celkom dobre. Ale je to záujem, ktorý nevnímam ako zlozvyk, sám čítam a sledujem literatúru vcelku dosť a v menšej miere sa zaujímam aj o poéziu. Toto sú mne blízke formy umenia, bližšie ako než muzika, výtvarné umenie, sochárstvo a film, a zvlášť oveľa bližšie ako komiksy, ktoré sú podľa mňa ohavným úpadkom. Veci v nich už viac nie sú vypovedané slovom, ale obrázkami, ktorými sa vyjadrovali veci pred vznikom písmen. Navyše okrem toho sú bezcenné. Každopádne.

Adamsson: Vydali ste svoju prvú knihu po pätnástich rokoch, je nazvaná ‘Voisiko Elämä Voittaa (preklad: Môže život prežiť).’ Ide o zbierku esejí. Aká je to vlastne kniha?

Linkola: Je to taký mix všetkého. Obsahuje samozrejme úvahy o svete a fínskej spoločnosti a jej stave, analýzy a myšlienky. Tiež obsahuje predpovede alebo popis, kde smeruje týmto spôsobom a rýchlosťou táto spoločnosť. Ale obsahuje aj iné články, kde som popísal to, čo je stále dobré, samozrejme s ohľadom na zvyšok sveta a prevládajúce črty ľudskej spoločnosti . V každej z častí je niečo chválené alebo kritizované, ale nie je to len o nejakých veľkolepých predpovediach príchodu súdneho dňa, ale i o mnohých iných veciach. Niekto povedal v jeho recenzii, alebo snáď mohol povedať, že ide o výber z Linkolu.

Adamsson: Na záver sa musím opýtať, môže život zvíťaziť?

Linkola: Už na úvodnej strane je uvedená podmienka – či dokáže život prežiť a za akých podmienok. A tieto podmienky sú potom jedna po druhej odhaľované a na záver je umiestnená zhrňujúca kapitola, kde je ukázaný pre niektoré profesie, chmúrny príklad takejto alternatívnej spoločnosti. A tieto podmienky sú extrémne náročné, ale nie sú nejaké rigídne, no stále sú určite náročné v porovnaní s touto nesprávnou a osprosťujúcou pustotou, ktorej sme privykli. Ale prežitie stojí na podmienke, že dokážeme ísť takýmto smerom. Vtedy by život prežil, ale v najpravdepodobnejšej verzii predpokladám, že sa nezmeníme a život nezvíťazí.

 

Rozhovor sa odohral na medzinárodnom knižnom veľtrhu v Turku 2. 10. 2004, pri príležitosti vydania knihy Môže život prežiť?. Otázky kládol Virpi Adamsson.

 

Zdroj Radikálny Environmentalizmus

 

Alternatíva Pravej Ekológie recenzia knihy

Príroda, príroda a ešte raz príroda.

Nič nie je modernejšie ako ospravedlňovať človeka tým, že je ´len človekom´. Poznaj sám seba. Alebo aj ono okrídlené gnothi seauton. V dobe kedy človek mieri ku hviezdam, kedy nato aby stačilo dostať rukou na najbližšiu vetvičku musí človek mať méty vo hviezdach sa objaví kniha Kveldulfa Gunnara Larsona s veľa napovedajúcim názvom Real Ecology. Je to ako zjavenie malej úlohy, ktorá ostala nepovšimnutá, akou ostáva možno pre pohodlnú väčšinu aj naďalej.

Poznaj sám seba teda buď len človekom? Imperatív, ktorý pravdepodobne ani nemusím prizvukovať, ale  ktorý niečo zo svojej novosti predsa len stráca. Kam siaha ľudská arogancia, a kam až siaha ono bytie človeka len tým kým je? Je človekom tým, že byť nič iné nemôže, alebo  že mu neostáva nič iné ako ´len byť človekom´?

Siaha bytie človekom ku hviezdam, ktoré v dnešnej dobe človek už svojimi raketami dosahuje, alebo siaha bytie človeka do minulosti, alebo kamsi do neznáma, kde žiadna vymoženosť technická nedosiahne?  Identita ´človeka dneška´ sa rovná tomu čomu dneska ´rozumie´ už aj malé dieťa; klonovanie, genetické inžinierstvo, sociálne inžinierstvo, transpersonálne stavy,  počítače, technológie hi-tech. Možno je treba povedať, že identita človeka už nie je tým čím bývala, ale možno obstojí aj taký názor, že ostala len tým čím vždy bývala. Jedným z úskalí pri čítaní tejto knihy mi prišlo, že sa tu nepokryte od človeka chce aby v sebe zabil ´ľudskú náturu´, aby stratil niečo zo svojej človečiny. Vo všeobecnosti by sa mohlo povedať zo svojej ´humanity´. Ako povedzme Penti Linkolla či ďalší z radov kultúrnych pesimistov ani Kveldulf Gunnar Larson neostáva humanite nič dlžný. To jest humanite, ktorá je definovaná ako ´poznaná sama sebou´. Definovaná ako opak prírody, alebo v opaku presnom, zrkadlovo presnom zoči-voči prírode. Človek ak dobre čítame túto knihu už svoju identitu v prírode zakomponovaného z prírody vzíduceho tvora stráca, a nahrádza ju akýmsi v mnohom rozporuplným seba-poznaním, ktoré ho definuje v takom duchu ako ho definuje známy český  ekológ Šmajs, ktorý hovorí o ´predátorskej paradigme kultúry´ namierenej na ekocídu prírody. Samotné slovo ´ekocída´ je práve slovo, ktoré kniha Real Ecology skloňuje vo všetkých pádoch. Dozvedáme sa z nej napríklad, že ´moderná ľudská existencia´ je ekocídou. Práve spôsob akým je paradigma predátorské človeka, ktoré je zamerané na koristnícky vzťah k prírode táto kniha po vzore Šmajsa pranieruje. Človek svojou povahou a v širšom zmysle humanita dneška je obeťou vlastného nastavenia k prírode, ktoré Kveldulf Gunnar Larson výstižne pomenúva ako ekocídu. Ako spomenutý kultúrny pesimista východisko z ekocídy iné než skutočne odhaliť predátorsku náturu človeka ako predátorsku a bez milosti ju odhodiť, nevidí.

Kveldulf Gunnar Larson hodnotí ako bezpredmetné snahy o polepšovanie človeka a humanity v čom isto dáva za pravdu kultúrnym pesimistom a budú z neho mať radosť všetci tí, ktorí veria, že človek je nemenný, že nikdy nebude viac než len človekom a to teda znamená ´predátorom´. Identita je jednou z kľúčových otázok tejto knihy; identita človeka, ktorá je ´ľudská´, dalo by sa povedať, že človek je človekom až príliš, že si neberie príklad z akéhosi obrazu seba, ktorý je do prírody zakomponovaný, ale z obrazu seba mimo svet prírody, ktorý si o sebe urobil sám. Je isté jedno, že človek sa od prírody chce dištancovať a líšiť. A otázka ako došiel až tak ďaleko, že sa z prírody vymanil, aby si ju osvojil ako nástroj svojich cieľov a túžob sa od nej odlišovať je otázkou veľavravnou. Človek v sebe zanecháva stopy prírody aby budoval nad-prírodu. Aby nevidel v sebazáchove výzvu, alebo aby nevidel výzvu v uspokojovaní základných potrieb, ktoré by naplnilo jeho bytie, ale aby chcel nad túto sebazáchovu rásť, a chcel vždy niečo viac ako príroda dáva a berie.

Jedným zo silných apelov a stránok tejto knihy sa mi vidí poukaz k nutným a menej nutným ľudským potrebám. Kým dnešná spoločnosť produkujúca nadbytok pre nadbytok pohŕda každou skromnou úlohou  tak Kveldulf Gunnar Larson hovorí o skromnosti človeka, ktorý sa zbaví potrieb nie nutných pre samotné holé prežitie. Zdá sa, že ísť prírode v ústrety znamená viac menej jedno; nebyť tým kým som, kým ma chce mať spoločnosť, ale zabiť v sebe náturu druhú, ktorú v nás spoločnosť vypestovala, aby sme sa chovali slušne ako konzumenti zbytočných vecí, aby sme sa chovali slušne ako občania zbytočných štátov, aby sme sa chovali slušne ako vzorní rodičia detí, aby sme sa chovali slušne ako manželia, milenci, ľudia, ale nie aby sme sa chovali slušne k prírode, Biosfére, matke Zemi, alebo dokonca systému všetkého živého čo nás ráči obklopovať.

V dotyku s realitou iného sveta ako je ten ľudský len ľudský kniha poukazuje na tri veci života, ktoré majú v človekom premnoženom svete hodnotu vyššiu ako hoc, ktorý ľudský život kedy mal; čistá voda, čistý vzduch, a čistá pôda.

autor Kristián Čura

Kniha je v anglickom jazyku a je dostupná TU

Vitajte!

Týmto by sme chceli privítať všetkých na stránkach nového informačného blogu, ktorého záber sa bude (hlavne) týkať reality environmentalizmu. Tento blog bude informovať (nielen) o tom, ako sa veci majú a prečo sa nezmenia, nezmenia do nejakého postačujúceho rozmeru alebo veľkosti (pre prírodu a nie pre ľudí). Tento blog nemá v úmysle niečo meniť ani niečo dosiahnuť. Realita je taká, že ani jeden nad tisíc blogov nezmení, alebo lepšie povedané, nezastaví (o spomalení nemôže byt ani reč) „ekocídu“ t.j. ničenie prírody, biodiverzity a divočiny.
Samozrejme, nie sme (a týmto blogom ich budeme čiastočne podporovať) proti žiadnym „zeleným“ aktivitám, radi im dáme priestor. Na rozdiel od iných nemáme nasadené ružové okuliare a uprednostňujeme realitu (vrátane bolesti, ktorú prináša) pred ilúziou a sebaklamom enviromentálneho hnutia doma a vo svete. Nás skôr zaujíma, ako environmentálne aktivity reálne vyzerajú, aký majú reálny dopad, ako reálne pomôžu prírode. Taktiež, ako budú reálne udržateľné do budúcnosti.

Moderní ľudia nebudú hasiť oheň, ktorý ich nepáli, a žiadny ekologický a enviromentálny problém priamo neohrozuje ľudskú existenciu ironicky založenú na ničení prírody. A dnes už dospieva do extrému, kde človek bude hasiť oheň, až keď sa bolesť nebude dať vydržať, čo vlastne posúva latku ničenia prírody ešte vyššie. Moderné technológie sa naďalej zdokonaľujú v tom, aby ľudský život mohol pokračovať (prežiť) aj bez prírody; vlastne, aby sa mohlo pokračovať v ničení prírody. Niekto možno tvrdí, že ľudský život bez prírody (v ponímaní hlbokej ekológie to je biodiverzita a divočina) nie je možný: moderných ľudí niečo také netrápi. Keď bude príroda natoľko zničená, že ľudský život nebude možný, všetky teoretické návrhy a nápady na presídlenie už budú vyriešené.
Kresťania to majú vyriešené jednoducho: boh nám odpustí…

Za týmto blogom stoja praví milovníci prírody, čo sa odrazí na aktualizovaní a hlavne obsahu blogu. Pobyt v prírode nebudeme obmedzovať kvôli tomuto blogu, takže dopredu upozorňujeme, že tu nejde o aktualitu článkov a problémov, ale o nejakú formu encyklopédie, kde sa budú zhromažďovať a nachádzať všetky zaujímavé knihy, články, správy, úvahy a podobne. Ďakujeme.

Ešte raz: vitajte!