Kritika čistého štítu štátu

Základní zákon ekonomie totiž zní, že jak má stát moc, může člověka okrást pod libovolně hloupou záminkou:)

Politici si na nás spomenú, keď sú voľby, keď treba platiť dane, keď máme zapadnúť do ich byrokratickej mašinérie štátneho aparátu a držať hubu a krok za nimi.  Sme tu nato, aby sme plnili občianske povinnosti bez občianskych práv. Ľudskoprávna agenda, ktorá je iba pro-forma na parádu a ďalšia pračka peňazí si tu ani nezadá. Každý  občan SR od narodenia dlhuje štátu nemálo peňazí, kým štát nedlhuje zdá sa nič nikomu. Ani prácu, ani bývanie, ani zdravotné poistenie, ale na druhú stranu človek na daniach za obrnené transportéry, koncesionárske poplatky, a všetkého druhu aktivity ako mimovládky a podobne dlhuje neúrekom.

O nás bez nás. Platí o každej sfére v SR, kde sa rozbujel štát. Teda v každej. Ftipné komentáre, ktoré posledne odzneli na správach, kde sa zmieňoval istý pán ´analytik mafie´ o tom, že ´ndrangheta vraždou Kuciaka vyhlásila Slovenskému štátu vojnu. Pomyslel som si, že to by mali skôr ovčania slovenského štátu urobiť, keď ich stále oholí z ich vlny až na kožu. Poslušnosť, ale v SR nie je na hanbu. Aj keby moc štátu zasahovala každú privátnu sféru. Koniec koncov štát je privátnym sektorom pre podnikavcov,ktorí v jeho mocenských štruktúrach úspešne podnikajú a sa etablovali.

Napríklad drevársky priemysel, ktorý je doslova, že ožobračujúcim pre slovenský ľud. Prakticky v rukách pár ľudí, ktorí držia enviro-rezort pevne na uzde svoje politickej veci. Totálne vykrádané lesy a tunelovaná príroda. Štát tu funguje ako tunel pre pár vyvolených pri koryte. Rozmýšľam, či  ten háčik na, ktorý sme sa mali chytiť mohol naozaj znamenať, žeby ´ndrangheta ku korytu, ktorý je pre ňu privátny štát Slovenskej republiky nechcela okrem svojich grošákov nikoho pustiť.

 

 

Macešký štát Smer peklo

Nakoľko sa deje čo sa deje kto vie svoje vie svoje. Mienkotvorné médiá. Hystéria. História. Tam kde nie je nič ani smrť neberie. Neberie? Smrť čo neberie? Východ SR. Skutočne je ťažké predstaviť si, že na východe niečo je iné ako bieda, mizéria, a rómska ´menšina´? Nemá východ SR čo ponúknuť? Štát, ktorý vyháňa svojich mladých ľudí otročiť do cudziny, ktorý sa vyhovára na rómov, keď má zabezpečiť mladým rodinám prácu, a bývanie je maceškým štátom.

Daňové zaťaženie od narodenia. Perspektíva budúcnosti, ktorá je nejak hmatateľná sa nekoná. Strach o svoju existenciu. O existenciu blížnych. Deň čo deň na tenšom a tenšom ľade. Na východe nič nie je?

Zrejme postoj občana Fica k ľuďom, ktorí v jeho otrockej a chorej krajine pracujú za pár šupov. Vyjadrenie vďaky týmto otrokom, ktorý za pár drobných preotročia svoje stratené životy na Slovensku okupovanom nadnárodnými záujmami, a rýdzim cynizmom, ktorý sa nechá počuť vo frázach ako ´na východe nič nie je´. Čia to je chyba? Čia zodpovednosť? A potom príde taký občan Blaha a vo verejnoprávnej televízii rozpráva čo Smer urobil pre vidiek a najchudobnejšie regióny. Tento Ficov fackovací panáčik má dosť odvahy teda.

Smer si nikdy smerom ľudí, ktorí na východe zrejme nie sú tiež, ako sa občan Fico vyjadril, ani neusral.   Ani smrť na východe zrejme neberie občana Fica ďalej vážne. Tento pán, ktorého človek Žiga inkasuje za každý 20 -ty v SR vyrúbaný strom všetok zisk, ktorý drží Damoklov meč nad lesmi SR, kde 22-dva kamiónov denne týchto stromov putuje do každej z biospaľovní v SR  hovorí, že tu nie je nič zo skutočne bolestnou irónou, ktorá sa musela dotknúť každého na východe trpiaceho a z mála, alebo minima živoriaceho človeka.

Ale povedzme si, že nič je tiež relatívny pojem, a nalejme si čistého vína. Napríklad biospaľovňa v Bardejove, kde Vlk držal protestné akcie vynáša pánom ako Žiga a Fico nemalé peniaze. V igelitkách sa v Bratislave rakúskym vlastníkom tejto spaľovne týždeň čo týždeň odovzdávajú stovky tisíc euro. Je otázne pre koho na východe nič nie je. Isté je, že pre ľudí pre , ktorých Smer ´pracuje´ tu naozaj nie je nič, nebolo nič a nebude nič pokiaľ tu bude Smer držať vládu a moc. Pre ľudí pre, ktorých Smer kradne je tu toho habadej.

Aby smrť zabrala na Vás občan Fico a na Váš Smer peklo Vám prajem zo srdca a verím, že hovorím za nejedného Slováka a východňara.

 

Páchnúca slušnosť v spoločnosti, ktorá po nej ani nepáchne

Na Slovensku je neslušné žiť. Byť, alebo vôbec existovať. Slovensko je neslušná krajina. Ľudia v nej páchnu. Ich slušnosť, ktorá je najsilnejšou zbraňou korupcie je zapáchajúca. Je to divadlo slušných, ktoré je neslušné. S, ktorými sa je neslušné stýkať, komunikovať, alebo čokoľvek iné. Interakcia medzi slušnými, ktorí sú neslušní, lebo ich chovanie sa rovná neslušnosti samej. Hovoria za ´slušné slovensko´, ale celé Slovensko je neslušné.

Slušnosť v SR je zapáchajúca. Páchne tu všetko. Rozkladá sa tu slušnosť. Mŕtvola slušnosti. Slušný občan je tak zosraný, že sa mu jeho vymletou hubou už ani mlieť nechce.  Celé Slovensko je predané, zapredané, že až strach a hanba. Nie je slušné, že človek žije v krajine kde je 500 eurový plat akurát dosť. Že niekto za 20 eu denne pracuje. Je to pod ľudskú úroveň. Ak by sa malo niečo meniť, žeby som tú zmenu pocítil, by sa muselo zmeniť v SR všetko od základu. Lenže aj tento základ je prehnitý. Najlepšia maska je maska slušnosti, ktorá je ale neznámy pojem.

Opakovanie je maska múdrosti. 

Spoločenská mentalita? To, že ľudia sú spoločenské zvery? Spoločnosť založená na práve silnejšieho spoločenského zvera? Ale pozor pre koho to platí? Platí to iba pre mužov? Alebo to platí aj pre ženy? Právo silnejšej ženy, alebo právo krajšej ženy a silnejšieho muža? Spoločenský rebríček usporiadaný podľa sily svalov, alebo sily niečoho iného? Rovnaké práva, alebo ľudské práva, ktoré sa odvíjajú od sily svalov, alebo sily vôle k moci. Moc je cieľ. Cieľ rozhoduje o sile vôle k nemu?

Je to názor, alebo je to niečo čo vyplýva z objektívnej skutočnosti? Objektívna skutočnosť, ktorá je vykorisťovaním, ktoré ide ruka v ruke so stopercentou mierou korupcie a teda stopercentnou pretvárkou a stopercentným pokrytectvom, ktorými sú celá spoločnosť do morku kosti úplne presýtené ako slušnosťou, ktorá je umelá.

Umelá a nanútená.  Život sám. Ak teda existuje niečo ako život sám. Život koho, alebo čoho samého? Život spoločnosti samej? Život sám je vnucovanie, alebo opak indiferencie. Žiť znamená byť iný od prírody ako indiferencie. Žiť znamená byť iný od spoločnosti, ktorá je neslušná. Spoločnosť Slovákov je neslušná. Je s nimi neslušné byť. Ono keď sa vezme, že emigrácia je ideálom, že emigranti svojím počtom prevýšia pôvodné obyvateľstvo Európy tak sa im v konečnom dôsledku podarí vnútiť ľuďom domácim svoju vôľu, a svoj život, alebo chtíč. Od moci ako indiferencie chtíču sa spoločnosť sama od seba neoslobodí. Sám život, ale znamená vnucovanie sa. Vnucovanie sa koho komu? Silnejšieho slabšiemu, alebo slabšieho silnejšiemu? Taktiež inteligencia spoločnosti je umelá. Umelá a umelo vnútená. Človek to síce rád skúsi s niečím umelým, ale čo je moc umelé to je umelé moc. Rovné práva? Rovné práva rovným. Teda nie inferiórnym. Inferiórne napríklad ´deti, ženy, slabí muži, asociály, emigranti´. Žiadnym z týchto žiadne rovné práva. A ak tak na základe konsenzu, alebo dohody, ktorá ale bude ručiť rovnými právami tým, ktorí ich vďaka svojej prirodzenosti zaručené mať musia.  Načo zdôrazňovať, že sa rovné práva týkajú rovných? Že práva ľudské sú podtrhnutím faktu, že ľudia si nemusia byť rovní, lebo keby si boli rovní sme všetci tak nikto žiadne práva nepotrebuje, lebo by si každý vzal svoje rovné právo sám? A prečo tiež nepovedať aj B, že rovné práva, alebo eufemisticky ´ľudské práva´ sú tu preto, lebo ľudia si rovní nie sú, a majú zaručiť zdanie rovnosti  tým, ktorí si svoje práva nevedia ustrážiť? Či dokonca zaslúžiť. Preto treba povedať, že aj rovné práva sú nanútené a umelé, že sú vynútené, lebo kto má na rovnosť silu tak si svoje práva bez ohľadu na kohokoľvek vezme.

A vnucovanie svojich foriem, ktoré medzi sebou koexistujú bez práv je  tiež život. Teda vnucovanie seba samých. Formy života koexistujú, ale človek ako forma života koexistuje paraziticky na všetkom čo žije vôbec, lebo sám človek vnucuje svoju formu života kol -do-kola všetkému čo dýcha.

Ak je život bytostne premáhaním cudzieho a vnucovaním svojho je všetko kontamináciou. Človek ako cudzí element sa všade-všetkému vnucuje. Cudzie kontaminuje svoje, a svoje kontaminuje cudzie. Slovenská vláda sa v Marakéši nezúčastnila a tak vydáva nemý súhlas s prerozdeľovaním migrantov kým obyčajný človek, ktorého smerom si vláda ´Smeru´ ani neuserie od kedy existuje je marginalizovaný, špinený a kopaný do zadku z, ktorého motyka snáď raz vystrelí.

Práva koniec koncov idú ruka v ruke s povinnosťami. Ak chceme rovné práva tak aj rovné povinnosti. Avšak tu sa začína deľba práce. Ženina práca je rodiť, a muž ako ´neplodné zviera´ je nútený v pote tváre sa lopotiť. Povinnosti nie sú tie isté pre muža a ženu, a prečo by mali práva byť tie isté?

 

 

 

 

 

 

 

 

Slováci sú spodina. Posledná spodina. A chamraď.

Hanba a špina

 

Je skutočne hnus vidieť, že keď sa do SR  narodí dieťa je hneď na jeho hlave dlh. Že táto krajina na židovej žobráckej palici zadlžuje svoje deti, že vyháňa svojich mladých, že núti otročiť starých, kým pri koryte sa nakupujú transportéry za 400 miliónov Euro. Mohli sme byť radšej za tie peniaze vyzbrojení my národ, aby sme si urobili vo vlastnej krajine poriadok. Pán z armády, ale povedal, že nie je sa prečo báť, lebo on to má u nás daňových poplatníkov, ktorí si to zaplatíme, ktorí zadĺžime svoje deti, deti ich detí, keď teda nejaké vôbec budeme mať, lebo to nato skôr nevyzerá, že si pri 400 miliónových výdavkoch budeme nejaké môcť dovoliť. Ale teraz pozor, lebo prichádza B, ktoré pán z armády povedať zabudol; z čoho by štát žil, keby nežil zo svojich občanov?

No rozmýšlam normálne, keď poviem, že nie je fér, keď štát pre mňa nerobí viac ako to, že ma okráda, že ja pre neho robím niečo? Keď štát žije zo mňa a mojej práce, ktorá je otročinou za všimné pre mňa, ktorý vyhadzuje peniaze na nepotrebné veci, ktorý ničí ľuďom životy, lebo kto sa ním okrádať nedá musí utiecť do cudziny?

 

 

 

 

Slovensko bez budúcnosti.

Krajina, kde žijeme, ktorá je vedená politikmi akými je Slovensko budúcnosť nemá. Skoro všetko čo týto údajní zástupcovia ľudu hovoria je v príkrom rozpore s tým čo sami robia, je v rozpore s tým aká je realita, alebo faktický stav vecí a v rozpore s normalitou, alebo teda úplne normálnym ľudským chovaním. Avšak na Slovensku je šialenstvo akási norma. Vyšinutí liberály, alebo takzvaní sociálni demokrati, ktorých by skôr bolo lepšie nazvať autokratmi nakoľko nemá kto by ich zastavil, kto by zabral ich miesta, ktoré si osobili zo zvôle ľudu. V Rusku vládne Putin, lebo Rusi sú vraj národ, ktorý sa so slobodou nevie vyrovnať, a preto, že im vždy niekto vládol, či už komunisti, alebo modrá krv, alebo iný páni tak si na slobodu jednoducho nezvykli čo je argument, že v nej nedokážu ani žiť. Na slobode sa asi necítia ako ryby vo vode, lebo si na ňu nemali kedy zvyknúť. Nie je to ich živel. Rozmýšľam ako ďaleko sú Slováci od slobody. Slováci nekriticky mysliaci a kriticky nemysliaci.       

Ekonomické otrokyne a ekonomickí otroci zo SR utekajú do zahraničia. Ekonomickí migranti? Zrejme. Prečo občan Fico nedá kvóty na nich? Prečo neprerozdeľovať ekonomických migrantov aj v rámci Európy zo Slovenska? Keď občan Fico povie, že na východe nie je nič tak asi vie čo hovorí. Nakoľko rok čo rok z východu odíde čo viem ja aj niekoľko stoviek tisíc ľudí v produktívnom veku aby neotročili doma za všimné  do cudziny kde otročia zato, že nepochovali budúcnosť, ktorú na východe už nikto nemá.  Chcete rovnaké práva? Týto politici, ktorí prerozdeľujú migrantov a vedú o tom debaty tak ´búrlivé´ ako zo splašiek formátu ´búrlivého vína´ by isto boli radi, keby ich pri moci pripečené zadky niekto poprerozdeľoval. Isto za lopaty a krompáče kde, by sa ich užitočnosti zadosťučinilo.

Nejaká patologická úchylka hovoriaca si ´rovné práva´ na strane sociálnych demokratov a liberálov nám hovorí o tom, aby sme ľudí brali ako prerozdeliteľných, a  ešte z trudného trucu, ktorým nás kŕmia si mysleli, že za tým nikto nebude; ekologická kríza-nie, peniaze-nie, nadnárodné záujmy-nie. Pritom všetci týto vlastizradcovia alebo presnejšie zradcovia ľudu, lebo nič také ako vlasť neexistuje v tejto otrockej kolónii menom SR majú zato, že je v poriadku, keď sa národ vyháňa do cudziny aby otročil tam, lebo im tu sa náhodou dvadsať rokov nedarí vytvoriť okrem pracovného miesta v automoblike žiadne iné zamestananie, a preto, keď existuje človek, ktorý v SR nemá záujem o otrockú prácu v automobilovom priemysle, by sa mal radšej spakovať a padať. Teda rovné práva? Kde sú rovné práva pre slovenského ekonomického migrujúceho otroka a otrokyňu, ktorí zo zvôle politikov musia bežať preč, lebo sa tu ani slušne nenažerú? O právach akých migrantov zo stagnujúceho tretieho sveta, ktorý je liahňou teroristov pod rúškom ´vojny za demokraciu´, kde so zbraňou pre skúšobné testy sa vyvíjajú technológie, aby sa ´vývoj´ USA hnal vpred pod židovskou hviezdou tu je reč? Ja mám v Európe akceptovať migranta hoc jedného jediného, keď moji najbližší nemajú z čoho žiť, a musia utekať kade-ľahšie?

Možnosti volieb

Aj keby život bol náhoda, by nebola náhoda náhodou život? Vznikol život z vlastnej iniciatívy celkom náhodou? A náhodu si ako vysvetliť, keď nie ďalšou náhodou? Život ako silou vôle vzniknuvší, ktorá z vlastnej iniciatívy sa spustila do chodu? Pochodom rad vchod radom, ktorý sa rozdelil medzi kultúru a prírodu. Princíp o, ktorý ide je asi kategorický. Rozdeľuj a panuj v princípe. Hovorí sa, že život si nájde cestu. Alebo cesta si nájde život. Ono všetky cesty vedú do Ríma, alebo do smrti pokiaľ ide o život.

…na svete je množstvo foriem života, a preto je sám vôbec život definovať ako jednotné niečo dosť zložité. Ekologická nerovnováha spočíva v tom, že jedna forma života, ktorá je ľudskou, alebo dokonca príliš ľudskou sa dostala do konfliktu s prakticky všetkými inými formami života vôkol. Zadefinovať, alebo subsumovať pod pojem ´život´ všetky tieto formy života tj milióny druhov húb, plesní, hmyzu, zvierat, alebo rastlín je extra zovšeobecňujúce. Inými slovami nie je forma života ako forma života.

V dnešnej dobe sa často hovorí o takzvanom životnom štýle. Zdokonaľovať štýl životný. So všetkým čo k tomu patrí. Znie to snobsky, alebo to snobské aj je. Snobské pojmy ako ´konzumná spoločnosť, spotrebný úver, ekonomický otrok, ipod, osobný počítač´. Myslím, že pri štýle života, by nebolo od veci hovoriť o forme života, ktorá si ten, ktorý štýl života ´osvojila´. Keby sme celý tento ´štýl´ preniesli na zviera, by sme mohli hovoriť tak najviac o tom ako sa ´zviera´ pohybuje, ako sa ´stravuje´. Ale pri štýloch, či formách života človeka máme čo činiť z variabilitou premenných´možností volieb´.

Idem do obchodu a môžem si vybrať zo stovky produktov, jedál, časopisov, výživových doplnkov. To všetko čo si vyberám určuje moju identitu, alebo aj štýl môjho života, či teda keď prejdem do zvieracej nomenklatúry ´formu života´. Formu života človeka, ktorá má vplyv na jeho rozhodnutia určuje aj výber pohlavného partnera. Napríklad v prípade homosexuála. Človek zdá sa je formou života v kategórii samej o sebe. Aj keď teoreticky má korene v zvieracej ríši, a mohol teoreticky začať ako forma života zvieraťa tak dnes sa táto forma života zdá ašpirovať dokonca na umelú inteligenciu a formu života -robota, ktorý človeka už vo forme technológie neobmedzene prístupnej zotročuje na každej z úrovní jeho fungovania. Robot je údajne dobrý sluha a zlý pán. Kto si, ale vychová z robota dobrého otroka miesto zlého pána?

Etika ako teória morálky

Ako možno komercializovať niečo bytostne nepredajné? Systém to dokáže – estetizáciou etiky.

Etika je teóriou morálky. Morálka je svojím spôsobom prax. Nie je to iba teória. Uvediem príklad. Byť, alebo nebyť vegánom, alebo vegetariánom je na teoretickej úrovni otázka etická. Na praktickej úrovni, keď človek bod po bode bojkotuje proces zabitia,výroby, a konzumácie tela zvieraťa to je otázka morálky, ktorá je v praxi realizáciou onoho etického kódexu ak chcete. Ďalší level tejto etickej perspektívy v morálke je aktívny prístup vegánstva k problematike spotrebného mäsového priemyslu vo forme aktivizmu, ktorý bod po bode iniciuje zmenu. Na úvod do tohto článku som položil otázku; ako možno komercializovať niečo bytostne nepredajné? Systém to dokáže – estetizáciou etiky.

Estetizáciou teórie? Bytostne nepredajné? Pozastavil, by som sa pri otázke ´bytostnej nepredajnosti´. V ´kruhoch lepšej spoločnosti´ existuje na margo korupcie táto frázička ´kúpiť sa dá každý len cena rozhoduje´. V prvom rade ide vždy o cenu. O výšku toho na koľko si kto cení seba. Je to svojho druhu kúpyschopnosť. Kúpyschopnosť by som definoval ako mieru predajnosti. Inými slovami aj mieru ´úplatnosti´. Neexistuje čistý altruizmus. Nezištnosť. Snáď v pohľade matky na svoje novonarodené dieťa je niečo ako záblesk čistého altruizmu, ale konať nie vo svoj prospech tak, aby to mne samému nebolo na škodu a pritom konať nezištne teda tak aby som zo svojho konania sám nemal nič, alebo aby ma to v horšom prípade poškodilo je veľká neznáma. Tento antialtruizmus v kapitalistickej praxi má dokonca aj svoj politický korektný názov, ktorým je; sebarealizácia, alebo neeufemisticky ´prospechárstvo´.

Komercializovať, by v tomto prípade a bode znamenalo, že niekto urobí napríklad zo seba predajný artikel. Jednou z veľkých výziev kapitalizmu je ´umenie sa predať´. Je umením sa predať toľko čo umenie umenie sa ´komercializovať´? Aby sme si ujasnili pojmový arzenál. Dopyt a ponuka. Kapitalistický systém predáva teda komercializuje všetko pretože to ponúka niekomu kto sa po tom dožaduje? Keď sa niekto dožaduje seba tak sa vie predať, keď je niekto kto ho kúpi. Čo to znamená? Znamená to, že všetko má svoju cenu? To iste, ale znamená to ešte viac. Že všetko má svoju cenu v peniazoch vyjadriteľnú. Keby som mal zabrúsiť ďalej by som sa opýtal nato, že čo by malo byť to ´bytostne predajné´?   Uvádzam tu zvolený príklad ´živej bytosti´, ktorá je ´bytostne´ predajná za účelom jej konzumácie v podobe  mäsa? Čo presne znamená komercializovať? Môj názor je, že to znamená dať niečomu tržnú hodnotu, a urobiť z toho tovar, ktorého cena je vyjadriteľná v číslach. Niečo ako komodifikovať.

Niekedy to v prípade prírody môže znamenať to, že príroda je nejakou formou peňažne zhodnotená, alebo znehodnotená. Napríklad, keď si kúpim svoje potraviny v obchode, kde sú zabalené do obalov a tieto obaly sú nejakou formou spracované prírodné suroviny/zdroje, ktoré obsahujú ďalšie prírodné suroviny ako ´jedlo´ tak ´zhodnocujem´ určitú prírodnú surovinu tým, že ju ako konzument na trhu kupujem. To zhodnotenie jednoducho znamená, že som pre ňu našiel využitie čo pre mňa zase znamená, že som jej dal tržnú hodnotu. Stala sa tovarom, predajným artiklom, komodifikovala. V istom zmysle vytrhnutá z indiferencie sa ´subjektivizovala´ ako objekt mojej kúpyschopnosti. Kým bezomňa by tento pôvodne prírodný materiál nebol spracovaný do podoby produktu tak so mnou má túto podobu a je zhodnotený tým, že som za neho ja ako spotrebiteľ dal peniaze, a niekomu som tým pádom zaplatil za jeho námahu, ktorú si dal aby produkt vyrobil a mne dodal. Pretože príroda sa predať ´nevie sama´ tak súdim, že jej hodnota v konečnom dôsledku spočíva najme v tom, že ja pre ňu nájdem využitie, ktoré jej akoby na hodnote pridá. Predajnosť, alebo komercializácia ak chcete nie je nič iné ako ´úžitok´ z niečoho čoby inak postrádalo na ´použiteľnosti´ v zmysle funkčnosti či ďalšieho ľudského ´ vývoja´. Človek pre svoj vývoj prírodu ´využíva´, alebo resp ´komercializuje´.

Nie všetko v prírode má pre ľudský vývoj rovnakú cenu. Žraločie chrupavky a štrkopiesok nie sú rovnako využiteľné, a majú iný cenový register. Hovoríme tomu prírodné zdroje, alebo suroviny. Tak ako nejaký sochár chce dostať z kusa kameňa svoju sochu tak človek chce z prírody dostať svoj vývoj, ktorý mu dokonca v nejakom zmysle predchádza. Nakoľko človek v prírode vždy koná s cieľom svojho prežitia a vývoja na mysli tak jeho počínanie sa v tomto zmysle dá brať ako účelové. Sú to všetko mená pre jednu a tú istú vec; ´účel, zištnosť, komercializácia, obchod´. Nebyť toho, že človek z niečoho niečo má, a robí niečo s tým,aby mu to niečo prinieslo, by bol považovaný za cvoka. Chovať sa zištne je prakticky morálnym štandardom pre normalitu. Opak teda konanie v opaku k svojmu prospechu sa chápe ako nenormalita. Človek, ktorý zbytočne riskuje napríklad sám seba, ktorý sa vystavuje nebezpečenstvu bez toho, aby z neho vyšiel víťazne, alebo tak, že z toho má nejaký ´benefit´ by bol v našej prísne konzumne racionalistickej spoločnosti považovaný skôr za odchýlku od zištného normálu, od zištných pomerov,v ktorých si ten kto si najviac urve aj najviac užíva. Či najviac zaslúži aby sme to doviedli ad absurdum.

Spoločnosť, ktorá je postavená na tom si urvať čo najviac pre svoj vlastný prospech, ktorý je v konečnom dôsledku úžitok by ťažko hlásala altruizmus, ktorý ako sa zdá nám vnucujú rôzne vegetariánstva a vegánstva. Aj keď sa tam vždy zároveň argumentuje istými benefitmi pre zdravie človeka tak nikto prakticky nevie čo bolo skôr, či už tá sliepka, ktorá vajco vysrala, alebo to vajco, ktoré sa vysrať nechalo.

 

 

Medializovaný vzťah

Nespím a ani nebdiem. Nachádzam sa niekde medzi reálom, ktorý už nie je a reálom, ktorý ním nie je ešte. Človek vraj nemá pevný bod. Neexistuje pevný oporný bod. Všetko je dianie, je v prúde. Keby sa na moment všetko zastavilo, by na moment bolo niečo. Lenže ono sa to nezastaví a preto nikdy nie je nič. Je len dianie, ktoré nemá svoje bytie. Čas je preto, že ho nie je. Ja som, ale mňa nebude. Všetko plynie. V tom plynutí je zmena. Na živote asi práve najviac zmena robí svoje. Najviac vyvoláva dojem nestálosti. Hovorím si ´zmena programu´? Zmena čoho? Nemám ani šajnu. Čo sa mení a čo je svojou podstatou nemenné. Ak teda niečo svojou podstatou nemenné je a nie je to mŕtve priam.

Uvrhnúť na niekoho ortieľ existencie nie je nič jednoduché. Jeden filozof hovorí, že živé je odrodou mŕtveho. To akoby povedal, že živé ako ´dejúce´ sa je odrodou ´nehybného´, alebo nemenného statického, či nedejúceho sa? Možno sa smrti človek bojí, lebo mu príde ako nemenná, alebo ako nepohnutá hladina tichej vody, ktorá už brehy života neomyje. Lenže musí byť všetko nehybné aj mŕtve, a všetko hýbajúce sa živé? Spájam si pohyb s dejom a dej so životom? Smrť je naopak asi opakom ´deja´. V mojej predstave sa po smrti viac nedeje nič. Úplné prázdno bezduché, a bezdyché.

Aký život a smrť má súvis? Život je ako ten prúd. Všetko je v prúde. A smrť to je keď ten prúd ustane. Kto je na vine, že človek existuje? Ortieľ existencie. Sme, lebo musíme? Ale sme? V pravde to nie je skôr tak, že sa ´dejeme´? A dá sa potom povedať, že jeden sa deje rýchlejšie ako iný? Jeden sa deje pomalšie a jeden sa deje rýchlejšie. Kým mŕtvy sa nedeje ani rýchlo a ani pomaly, ale on iba ´je´ mŕtvy? Je možné o niekom povedať, že je živý, keď  v žiadnom bode to nie je ´stav´, ale práve opak? Keď poviem o niekom, že je mŕtvy tak je v stave, ktorý pre neho zrejme už nepominie nikdy. Keď poviem, že niekto je živý tak hovorím, že to ´živé´ pominie s tým jedným dychom druhým.

Zmena je to čo pominie. Bezprostredné dianie je pomíňanie. Na druhú stranu smrť ako stav nie je nič nepominuteľné, lebo je pominutím. Nikdy sa nepominie len to čo sa nedeje.A snáď sa nedeje nič. V princípe dianie ako neustále menenie sa je pomíňaním sa samým. No zmena môže zahŕňať aj opak míňania sa. Zmena to je aj zmena k lepšiemu. Je to rast. Pohyb vpred. Takzvané pozitívne myslenie. Napadlo ma posledne, že pozitívne myslenie a myslenie negatívne je niečo ako myslenie nekrofilné a biofilné..Niekto má vo svojich myšlienkach skôr tendenciu sa dotýkať života a niekto smrti. Ten prvý, ktorý sa dotýka smrti je vraj vo svojom charaktere ´nekrofil´. A ten kto má rád život je ´biofil´. No je to vskutku smiešne rozdelenie. Aj malé dieťa vie, že život obnáša negatívne stránky, a láska k životu ak je v nej niečo skutočné je láskou, ktorá musí mať rada život taký aký je. A aký je život? Je častokrát plný bolesti, strasti, nemohúcnosti, nešťastí, nevyslišaného volania o pomoc.

Možno nato, aby kto mal život rád potrebuje práve charakter nekrofila. Musí do svojej lásky k životu zahrnúť aj smrť. Musí do nej zahrnúť aj bolesti zrodenia a bolesť odchodu zo života. Zahrnúť aj všetky perverzné formy života a myslenie perverzné, ktoré často život sprevádza. Inými slovami život nie je žiadna ľalia. Nevonia ako kvietok. Ale možno to niekedy vyvoláva dojem, že keď kvet života vyrastie na cintoríne, že preberie mŕtvych k životu.

Myslím, že ekológia ako ju vnímam je to balansovanie medzi životom a smrťou, ktoré je definované dianím. Vždy sa deje niečo akoby zdánlivo nové. Častokrát, ale k tomu vedú tie isté problémy. Dneska učíme ľudí myslieť v ekologických šírkach a dĺžkach. Ekológia má status určitej vedy. Možno dokonca vedy s veľkým V. Rozdiel oproti minulosti  je v tom, že kedysi ľudia nekonzumovali ako konzumenti a nakupujúci do tej miery ako dnes a ich konzumentské správanie sa nedalo chápať ako ´ekologicky naučené´, alebo ´nenaučené´. Vzťah k prírode ako k živiteľke bol možno svojím spôsobom viac bezprostredný. Bol chápaný ako otázka života a smrti. Nebolo nič medzi tým. Nikto medzi tým kto by nastavil vzťah podľa toho ako človek nakupuje. Ľudia v prírode žili a nechodili do nej ako moderný človek do supermarketu. Keď idem do supermarketu a rozmýšľam o tom, že aké potraviny kúpim, ktorých výroba nechala na ŽP najmenšiu stopu tak budujem síce vzťah k prírode, ale taký, ktorý je medializovaný, ktorý nie je vzťahom bezprostredným. Reálna ekológia hovorí, že moderný človek nemá iný ako nebezprostredný tj medializovaný vzťah k prírode…

Nesúhlas prikyvujúcej mlčiacej masy, alebo kto mlčí nech nesvedčí. 

 

Človek sa nestačí čudovať koľko ´ekológii´dnes kde kto necháva miesta. Blogy, aktivity, aktivisti, články, upozornenia, upovedomenia. Najčastejšie vo forme kde -akých ´za úch´. Ako keď si niekto do obchodu so zeleninou, ktorý denne vychŕli 10000 mikroténových sáčkov donesie nejaké vlastné vrecko, alebo torbu a hneď je mu z takzvanej veľavravnej pochlebovačnej zaliečavosti prizvukované, že aký je, že ´ ako potrebujeme šetriť prírodu´, ach trápnosť nad trápnosť. Vezmime si všeliaké treťosektorové úžernické organizácie, alebo iné pijavice, ktoré ´o prírode´ točia filmy, publikujú články, dobre, že nerobia rozhovory s medveďmi grizly, aby ich čerstvo servírovali nadšenému konzumentovi na laptope, ktorý bude len rád, keď prispeje zo ´svojich daní´, alebo otvorí kredit-kartu, aby si kúpil nejaké to videjko, a predplatil nejaký ten blog.

Načo celý ten cirkus? Skutočne je tým napádaný niekto u zdroja ničenia, alebo je to len marketingový ťah smerom k verejnosti, kde treba vyvolať dojem ´nezachrániteľnosti´ prírody, a s tým nutnosti okamžite pomáhať, zasahovať, podporovať, predplácať, kooperovať, ale len do tej miery, kým ten na koho sa tlačí s výčitkami svedomia, na koho sa s týmito výčitkami apeluje je pripravený cvakať, alebo nejak finančne prispievať, kupovať miesto mikroténových sáčkov radšej vrecúška z textilu, alebo behať s olejom použitým na najbližšiu benzínovú stanicu?

Všetky tieto malé veci, že nerobia veľké veci? To rozhodne nie. Ale robia veľké peniaze, a prírode je to bez tak jedno. Humbug okolo zachraňovania prírody nie je o pomáhaní ľuďom, a o tom, žeby sa vytvárali pracovné miesta v ´ekologickom sektore´, ktorý nejestvuje, ale o tom, aby sa veľkí hráči delili o kšeft pod rúškami slušnej morálky a etiky zelených obalov, zelených vymožeností, technológií, a pomaly i zelených myšlienok. Nie je to náhodou tak, že keď človek ide do lesa príde na zelené myšlienky o tom ako zmeniť stávajúci systém a pomôcť prírode?

Znova opakujem, že celý humbug spočíva v tom, že s výčitkami svedomia vzhľadom na akúsi bezútešnosť prírody sa tlačí na človeka, ktorému samému žiadny tretí sektor, alebo nebodaj strana zelených, či nejaký pripečený úradník na úrade ŽP nikdy s ničím nepomôže, lebo to ide proti princípu akým funguje samotné spoločenské zriadenie v akom žijeme v koexistencii s ´ prírodou´. Prečo tento apel na svedomie nikdy z tretieho sektora vzhľadom na devastovanú prírodu nejde útočiť na menovaných-kompetentných, ktorí svoje dobré kšefty a teplé miestečka založené na onej ´devastácii´ majú založené?

Všetci sme si si rovní. Aby som nezabudol. Rodovo, rasovo, ženy, muži, deti, zlodeji, politickí zlodeji, obyčajní okrádaní a vykorisťovaní. Pekné demokratické ´zelené´ báchorky.