Len To Zjedz. Príbeh vyhadzovaného jedla.

Dokumentárny film o množstve vyhadzovaného jedla. Kanada / Veľká Británia / USA, 2014, 75 min. Réžia a scenár Grant Baldwin. http://www.foodwastemovie.com/

https://www.youtube.com/watch?v=eexWm57kLAQ&t=3610s

Titulky k filmu boli spravené za účelom aby sa tento dokumentárny film dostal k ľudom a ukázal aké množstvo jedla sa vyhadzuje a čo sa s tým dá robiť.

Film so slovenskými titulkami mal premiéru v kaviarni Libresso Book & Coffee v Prešove 20.01.2018

Pomník plný lesa

Diskusia medzi lesníkmi a ochranármi ohľadom ochrany našej prírody naberá v súčasnosti na intenzite. A práve v tejto atmosfére sa udial na námestí SNP vo Zvolene nezvyčajný akt. V utorok tam bola na tamojšej vianočnej tribúne predstavená kniha Pomník plný lesa. Pozoruhodné je, že knihu venovanú práci a dielu znamenitého lesníka Ladislava Alcnauera (1946 – 2016) vydal do sveta čitateľov spoločne lesníci a ochranári.
Vydanie knihy si zobrala pod patronát Štátna ochrana prírody SR a štátny podnik Lesy Slovenskej republiky. Obe inštitúcie sídlia v Banskej Bystrici. Čo spôsobilo túto neobvyklú spriaznenosť? Vysvetľuje riaditeľ Obecných lesov Veľký Folkmar, kde sa hospodári takmer výlučne výberkovo a zároveň jeden z troch zostavovateľov knihy Michal Tomčík:

„Keď nám vlani odišiel do večnosti Laco Alcnauer, priekopník prírode najbližšieho výberkového spôsobu hospodárenia v lese, rozhodli sme sa jeho pozoruhodný život zmapovať v spomienkach kolegov i priateľov. Získali sme vyše 40 autentických príspevkov, nájdeme medzi nimi tak profesora Sanigu, uznávaného profesora pestovania lesa, ako aj profesora Mikuláša Hubu, známeho environmentalistu, ale tiež Juraja Lukáča z Lesoochranárskeho zoskupenia VLK a najmä mnoho lesníkov, pre ktorých je prírode blízke hospodárenie prvým lesníckym prikázaním. Je príznačné, že všetci hodnotia Lacove dielo unisono: je to veľký muž slovenského lesníctva.“
Na uvedení knihy sa zúčastnili viaceré známe osobnosti a predstavitelia lesníckych a ochranárskych organizácií na Slovensku. Generálny riaditeľ Štátnej ochrany prírody SR Milan Boroš na margo tejto ojedinelej knižnej publikácie uviedol:

„Naše súčasné lesníctvo už dávno vie napodobniť prirodzený les tak, aby ostali jeho funkcie v plnej miere zachované a aby bolo možné les využívať aj hospodárskym spôsobom, no z rôznych dôvodov je v lesníckej verejnosti ťažké presadzovať práve jemnejšie, prírode blízke spôsoby obhospodarovania. Potrebné je mať nielen množstvo odborných argumentov, ale v mnohých prípadoch aj osobnú odvahu. A práve preto sú ľudia, ktorí túto odvahu majú, oveľa vzácnejší. Sú to ľudia, ktorí pozerali, počúvali, pozorovali, premýšľali, hľadali a našli súvislosti. Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky úprimne ďakuje Ladislavovi Alcnauerovi za to, že celý svoj lesnícky život venoval lesu a presadzovaniu jeho prírode blízkemu obhospodarovaniu.“
Ozdobou tohto podujatia vo Zvolene boli aj vianočné lesnice a prítomní ľudia na námestí mohli knihu Pomník plný lesa vy hrať v súťaži. Táto publikácia je zaslúženou poctou novodobému Jozefovi Dekretovi Matejovie i dôležitým kľúčom k budúcnosti slovenského lesníctva. Akciu moderovali riaditeľka ekonomiky a prevádzky Štátnej ochrany prírody Ľubica Balgová a známy publicista, druhý z trojice autorov tejto knihy Peter Gogola, ktorý okrem iného povedal:
„Knihu sme mali už takmer hotovú, no stále sme netušili, kto ju vydá. Boli sme preto príjemne prekvapení ochotou oboch mienkotvorných organizácií knihu bezvýhradne podporiť. K Štátnej ochrane prírody a Lesom Slovenskej republiky sa pridali aj zvolenská Lesnícka fakulta, lesnícka komora, vojenské lesy, nadácia EKOPOLIS a ďalší. Vidíme v tom dôležitý signál zmeny v myslení lesníckej obce, ktorá cíti, že vážne klimatické zmeny i naliehavá spoločenská objednávka si vyžadujú citlivejší prístup k lesu.“
Tretím z tých, ktorí knihu vyše roka pripravovali, je Ján Mičovský:

„Laco Alcnauer je človek, ktorý vstúpi do dejín slovenského lesníctva. Štyridsať rokov nadšene tvrdohlavo i odvážne presadzoval takéto hospodárenie, súc presvedčený, že je budúcnosťou lesníctva. Kedysi vysmievaný, dnes uznávaný. Vždy tvrdil, že ak sa takýto prístup k lesu presadí, spory medzi lesníkmi a ochranármi zaniknú. Život mu dáva za pravdu a ja vďačný, že som tohto vzácneho človeka mohol mať za priateľa“.
Počin zostavovateľov knihy ocenil aj dekan lesníckej fakulty, profesor Viliam Pichler, ktorý v Alcnauerovom diele nevidí nedosiahnuteľnú métu, ale nasledovaniahodný vzor pre svojich študentov.

 

zdroj: http://www.lesmedium.sk/o-com-sa-pise/pomnik-plny-lesa

Život s Vlkmi

Dokumentárny film o vlkoch Living With Wolves, 2005, Jim & Jamie Dutchers www.livingwithwolves.org

Titulky k filmu boli spravené za účelom aby sa tento dokumentárny film dostal k ľudom a ukázal život vlkov v pravom svetle.

Film so slovenskými titulkami mal premiéru v kaviarni Libresso Book & Coffee v Prešove 16.12.2017

Film je dostupný k pozretiu na YouTube

 

Ľudská sprostosť a chamtivosť je chránená zákonom…

Pekne video ktoré predstavuje slovenský „nekonečný príbeh“ lesníci vs. ochranári.

https://www.rtvs.sk/televizia/archiv/11713/143394#1712

Postoj hlbokej ekológie je jednoduchý: devastácia sa neskončí lebo ľudský život nie je priamo ohrozený. Je to dobrý biznis a : 1; všetky ohrozene živočíšne druhy máju smolu, 2; biznis sa skončí keď už nebude čo tažiť. Logika!

 

Televízia

Najosamelejšou činnosťou na svete je sledovanie televízie: veci sa dejú kdesi mimo na obrazovke a myšlienky plynú okolo nás alebo sú nám priamo vtĺkané do hláv a v nás zostáva pocit, že sa niečo stalo. Lenže v skutočnosti sa nestalo nikde nič – nikde mimo našich myslí. Televízia je svetom mydlovej bubliny, ktorá nás oddeľuje a uväzňuje vo vlastnej samoväzbe a zároveň nás, podobne ako drogy, povzbudzuje k nečinnosti. Ak by sa najdôležitejšie a najskvelejšie zážitky našich životov odohrávali len v našich mysliach a nezáviseli na vonkajšom svete, ale len na myšlienkach iných, všetko by bolo v poriadku a nemusíme sa snažiť o zmenu v reálnom svete. Čo sa deje tam vonku, sa akosi samo stáva bez ohľadu na nás, ale to, čo funguje v našom ohraničenom televíznom raji, nám pomáha cítiť sa dobre, a čo je ešte lepšie, môžeme to kontrolovať. Všetko sa sústreďuje na jednotlivca a jeho pocity.

Psychologický efekt televízie je zničujúci. Celá populácia je vytrénovaná sledovať ten prekliaty nezmysel každý večer a osvojujú si názor, ktorý im v mierne skrytej forme predložili večerné správy alebo hociktorý zo zábavných programov, ktoré napriek svojmu zameraniu skrývajú za sebou záujem o sociálne otázky, takže sa zdajú byť seriózne alebo dokonca umelecké. Ak nastane situácia, kde takto televíziou odchovaní ľudia majú hlasovať alebo sa vyjadriť k nejakej otázke (Môžme vedieť, aký je Váš názor? Pretože všetky názory sú dôležité!), tak všetci rozhodnú v prospech toho, čo je populárne, nie toho, čo je v danej situácii nutné. Ak je nastolená voľba medzi ľahkým rozhodnutím, ktoré v nás ešte zanechá dobrý pocit (koláčiky zadarmo, zábava alebo nejaká pozitívna emócia) a ťažkým a nepríjemným rozhodnutím (sebaobetovanie, myslenie v širších časových súvislostiach, kultúra, učenie alebo trebárs konzumácia špenátu), ľudia si nevyhnutne vyberú ľahšie rozhodnutie, ktoré im dá dobrý pocit práve teraz, a čím viac sú pod vplyvom televízie, tým bude ich rozhodovanie jednoznačnejšie.

Takže sa snažím povedať, že televíziu a vládu ovláda tá istá zlomyseľná konšpiračná skupina? Nie, sme jednotlivcami, a zároveň svojimi vlastnými pánmi a všetci spoločne sa klameme navzájom. Podobne ako pri obchode si navzájom predávame produkty alebo si hovoríme príjemne znejúce, sociálne akceptovateľné lži, aby sme presvedčili iných konať v náš prospech, ale robíme to dokonca aj vtedy, keď sa snažíme vybranými výrokmi slávnych televíznych herečiek presvedčiť svoje priateľky k orálnemu sexu. Každodenne sa všetci navzájom podvádzame. Sme zároveň hostiteľmi aj parazitmi a jediná existujúca konšpirácia je vytvorená našou kolektívnou ignoranciou a ochotou podvádzať iných v svoj prospech. Je televízia diablom? Je to len náš vlastný výtvor, ale zdá sa, že technológia posilňuje a znásobuje všetky pred ňou existujúce skryté tendencie a presne takto funguje televízie – ako vplyv najbližšieho okolia znásobený tisíc krát. Mení nás na pasívne obrovské ropuchy, ktoré si zvykli na jednoduché rozhodnutia v štýle – áno/nie – a domnievajú sa, že tým rozhodujú o niečom dôležitom.

Dá sa to ukázať aj na tomto príklade: obchodníci nám predávajú veci, no zároveň sa snažia nájsť nové populárnejšie produkty, ktoré by sa predávali ešte lepšie. Preto ľudí zaplavujú dotazníkmi a spotrebiteľským prieskumami, ktoré sú rovnako často úspešné ako nezmyselné. Je to preto, lebo ľudia dokážu rozlíšiť a vybrať lepší z dvoch porovnateľných produktov, ale keď majú navrhnúť zmenu, ich návrhy a očakávania sú nezmyselné a/alebo nesplniteľné. Obchod odpovedá na požiadavky spotrebiteľov, ale zároveň si spotrebitelia môžu vybrať len z toho, čo sa im ponúka…vláda sa snaží o populárnu politiku, ale možnosti výberu sú tie, ktoré ponúka vláda…médiá nasledujú to, čo považujú za verejnú mienku, upravenú filtrom „umenia“ (zábava a vzdialenie realite) a zisku. Čo bolo prvé? Kura alebo vajce? Neviem, ale v demokracii by kura nikdy nevolila, aby musela vajce zniesť.

Efekt televízie možno vidieť na internete. Najprv bol internet považovaný za zdroj informácii (zvlášť, keď najziskovejším obchodným odvetvím na internete bola pornografia), ale rýchlo a radikálne sa zmenilo jeho zameranie a dôležitejším komponentom sa stali oblasti, kde sa môžu prejaviť všetci ako internetové fóra, chaty a stránky na výmenu vlastných videí. Čo bolo raz zdrojom informácií, sa zmenilo na zábavný park, výmenu názorov a diskusie s cieľom nájsť najlepšie riešenie boli vymenené za zúrivé hádky na fórach a chatoch, kde každý donekonečna obhajuje svoj názor a osobnými alebo citovo podfarbenými útokmi znevažuje tých, ktorí majú opačný názor, aby si tým vylepšil svoje sebavedomie. Všetky debaty uviazli na mŕtvom bode, kde sa nič nemení a nikto nič nerobí, okrem tvorcov stránok, ktorí takto zarábajú. Pre tento dôvod sa mnohí z nás stiahli z veľkej časti internetu, pretože sme pochopili, že ľudia, ktorí tam tak odvážne vyjadrujú svoje názory, vôbec nemajú záujem pre tieto svoje názory čokoľvek vykonať; je to akoby pozerali televízor, chcú, aby postavičky na obrazovke kričali a skákali zatiaľ, čo status quo zostane nezmenené. Internet sa tak stáva novou kultúrou, ktorá je úplne vzdialená realite, so svojimi LOL-mi a inými skratkami, kde sa každá debata stráca v hysterickom reve každého zúčastneného.

Pretože televízia nie je len veľkým priemyslom, ale aj populárnym spôsobom trávenia voľného času a kritizovať ju zároveň znamená aj kritiku tých, ktorí pri nej zabíjajú svoj život, je akákoľvek kritika takmer nemožná, pretože na rozdiel od silného politického názoru, ktorý je často prijímaný so zúrivým odmietaním, spočíva reakcia na kritiku trávenia času pri obrazovke v ignorovaní. Málokto poukazuje na to, že to, čo sa považuje za kultúru, nie je len na nízkej úrovni, ale je ešte aj vybudované na klamstvách a povzbudzovaní k slastnej pasivite, ktorú stavia na roveň a zamieňa za skutočnú činnosť. Je to jedna z tých paradoxných súčastí našej spoločnosti ako sú všeobecné volebné právo a jedlo zo sietí rýchleho občerstvenia, o ktorých vieme, že sú škodlivé, ale sú tolerované, pretože sú veľmi populárne. Týmto tolerovaním im umožňujeme, aby postupne požierali všetko zmysluplné okolo nás; literatúra sa stáva písanou formou televízie, maľby sa podobajú viac klipom na MTV ako tvorbe starých majstrov, divadlo sa sústreďuje na dramatické spracovanie, nie na obsah a hudba – nuž generácie odchované na Britney Spearsovej neprekvapia svojich rodičov zlým správaním, nie to sa od nich už vlastne očakáva. Pasívny charakter televízie nás povzbudzuje vytvárať umenie, ktoré je zamerané na emočnú drámu jednotlivca, jeho chute a túžby, nie na realitu, ktorá plynie okolo nás. Zapadli sme do plytkého existencializmu, pretože všetky naše myšlienky sme podriadili jednotlivcovi, takto sa stávame národom ľudí, ktorí svoje názory vyjadrujú stláčaním tlačidiel zo svojej pohovky.

 

Autor a prekladateľ neznámy

Pentti Linkola

Kaarlo Pentti Linkola sa narodil 7. decembra 1932 v Helsinki vo Fínsku. Linkola je radikálny hlboký ekológ, polemik a rybár. Na vysokej škole sa stal prírodovedcom a napísal svoju prvú knihu vo veku 23 rokov. Avšak až o pätnásť rokov neskôr sa stal serióznym ekologickým aktivistom: tí, ktorí veria, že ľudia musia odložiť individuálne túžby, aby zachovali prírode. Vo Fínsku je prominentným a veľmi kontroverzným mysliteľom. Linkola bol celoročným rybárom v rokoch 1959 až 1995. Lovil na jazerách Keitele, Päijänne a vo Fínskom zálive a od roku 1978 loví na jazere Vanajavesi.

Linkola vyrastal v Helsinki a trávil leta na vidieku na farme jeho starého otca Hugo Suolahtiho. Jeho otec Kaarlo Linkola bol botanik, fytogeograf a rektor Helsinskej univerzity a jeho starý otec pracoval ako kancelár tej istej univerzity. Pentti Linkola sa po prvom roku rozhodol nepokračovať v zoologických a botanických štúdiách.

V roku 1995 Pentti Linkola založil Fínsku nadáciu pre prírodné dedičstvo (Luonnonperintösäätiö), ktorá je neziskovou organizáciou určenou na zachovanie zvyšných pralesov ktoré ešte zostali v južnom Fínsku. Opierajúc sa o darcovstvo od spoločností a súkromných osôb, nadácia nakupuje lesné oblasti, ktoré sú dostatočne jedinečné, aby si zaslúžili ochranu. Tým, že zachováva súkromné vlastníctvo týchto lesov vrátane ochrany podľa fínskeho práva, nadácia tieto oblasti chráni pred ničením navždy.

Prírodovedec na dôchodku Linkola žije z rybolovu a predáva ryby miestnym ľuďom z voza ťahaného koňmi. Vyhýba sa moderným technológiám čo najviac a je známy len vo Fínsku. Väčšina industrializovaného Západu považuje jeho myšlienky za „fašistické“ a spravili z nich tabu, takže je len málo príkladov jeho práce k dispozícii mimo Fínska.

Pentti Linkola píše o apokalyptických klimatických zmenách, ktoré nás čoskoro ovplyvnia, ale nehľadá ľahkú cestu von ako to robí väčšina autorov. Namiesto toho je brutálne čestný a naznačuje, že sme už stratili našu šancu udržať na uzde naše ničenie prírody, a preto musíme začať s odstraňovaním ľudských a technologických nadbytkov.

Linkola obviňuje ľudí za neustále zhoršovanie životného prostredia. Podporuje rýchly pokles počtu obyvateľov s cieľom bojovať proti problémom, ktoré sa pripisujú nadmernej populácii. Takisto dôrazne uprednostňuje deindustrializáciu a je proti demokracii, ktorú nazýva „náboženstvo smrti“. Linkola verí, že demokracia je agentom nehospodárneho kapitalizmu a konzumerizmu. Domnieva sa, že zástancovia hospodárskeho rastu nevedia o ničivých účinkoch, ktoré mala voľna trhová politika na biosféru za posledné dve storočia.

V zbierke eseje Unelmat paremmasta maailmasta „Sny o lepšom svete“ (1971) prvýkrát vysvetlil svoje ekologické postoje. Naďalej vystupuje proti modernému západnému spôsobu života a nadmernej spotrebe prírodných zdrojov. Jeho posledné knihy Johdatus 1990-luvun ajatteluun „Úvod do myslenia 1990tych rokov“ (1989) a Voisiko elämä voittaa? (2004), preložený v roku 2009 do angličtiny ako Can Life Prevail? „Môže Život Prežiť?“ sú zbierky jeho spisov, ktoré boli uverejnené v rôznych fínskych novinách a časopisoch.

Ako filozof môže byť Linkola definovaný ako biocentrický empirik. Požaduje, aby sa človek opustil moderné technológie a to, čo opísal ako takmer náboženskú snahu o hospodársky rast. Linkola považuje rast ľudskej populácie za najväčšiu hrozbu pre život na Zemi a domnieva sa, že masové vymieranie organizmov je najhoršie zo všetkých súčasných trendov.

Linkolová prvá politická publikácia bola brožúra Isänmaan ja ihmisen puolesta (1960), v ktorej silno podporoval pacifizmus. V 2002 ale zmenil názor a nebráni sa používaniu násilia keď krajina trpí silným preľudnením. Príklad metafory o jeho dileme je nasledovná: „Čo robiť, keď sa loď nesúca stovky cestujúcich náhle začne topiť a bol spustený len jeden záchranný čln s miestom len pre desať ľudí? Keď je záchranný čln plný, tí, čo nenávidia život, sa pokúsia zachrániť viac ľudí a potopia záchranný čln zo všetkými. Tí, ktorí milujú a rešpektujú život, odtnú všetky ruky, ktoré sa držia na stranách člna.“

Obhajuje eugeniku, genocídu a potrat ako možný prostriedok na boj proti nadmernej populácii. Opisuje stalinistické a nacistické masakry ako masívne depopulačné operácie, ktoré „nezrušili naše etické normy“. Navrhol, že „veľké obývané centrá sveta“ by mali byť napadnuté „limitovanými“ jadrovými útokmi alebo s „bakteriologickými alebo chemickými“ činiteľmi niektorými „nadnárodnými organizáciami ako OSN alebo s nejakou malou skupinou vybavenou sofistikovanou technológiou a zodpovednosťou za celý svet“. Linkola opísal ľudí ako „rakovina planéty“ a chcel by, aby sa ľudská populácia „znížila na desať percent z toho, čo je teraz.“ Linkola tiež trvá na tom, že problém nie je iba „inflácie ľudského života, ale jeho stále sa zvyšujúce a nezmyselné nadhodnotenie.“

Linkola tiež žiarivo opísal útoky z 11. septembra, keď podľa jeho názoru tí, čo zomreli predstavovali „bohatú“ a „poškodzujúcu život ohrozujúcu a svet zožierajúcu časť ľudstva“, ale poznamenal, že nikdy predtým nešťastia nevyvolali takú veľkú sympatiu, nikdy predtým sa nevenovala taká pozornosť utrpeniu rodín „keďže zomrelo len pár tisíc ľudí“. Linkola sa domieva, že to bola „len drobnosť“ v porovnaní s inými udalosťami v nedávnej histórii ľudstva, ako napríklad bombové útoky v Drážďanoch a Hamburgu, obliehanie Leningradu alebo atómové bombové útoky v Hirošime a Nagasaki počas druhej svetovej vojny.

V máji 1994 bola Linkola uvedeny na titulnej strane The Wall Street Journal Europe kde bol citovaný ako hovorí o radikálne zníženie svetovej populácie: „Keby existovalo tlačidlo ktoré by som mohol tlačiť obetoval by som sa bez váhania, keby to znamenalo, že milióny ľudí zomrú.“

Linkola často vyjadruje obdiv k lesoch a prírode vo všeobecnosti. Je známy svojou hlbokou láskou k vtákom. Považuje vzdelanie za „najcennejší aspekt spoločnosti“ a obhajuje univerzity, aby boli udržiavané bez ohľadu na náklady.

 

Zdroj: wikipedia a neoficiálna stránka