Antropomotorizmus

Keď vstupujem do lesa míňam tabuľu ´mestské lesy Prešov´

ale neprejdem ani 500 metrov

a lesy sú minulosť

..snáď sa museli upratať

nová diaľnica nemá načo čakať

viac smradu a ľudských protéz oplechovaných

je to pech

je to pech

pre prírodu

nech si ide kade ľahšie

potôčik, les a vtáčik

a my, ktorí sme mali tým lesom cestu

a mohli chodiť bez uskakovania

pred plechovkami

aspoň pár kilometrov

môžme

už len tíško plakať

nad ďalším víťazstvom antropocentrizmu..

Malá veľká obeta

Možno sa dnešní hlboko depresívni, ustresovaní, unudení, zakomplexovaní, davoví, a servílni moderní ľudia budú čudovať slovám ako obeta, odoprenie si, vzdanie sa, alebo vyradenie vlastného prospechu. Možno majú nato ako právo tak dôvod, že v ich náture neostala ani pamiatka po čomkoľvek čoby pripomínalo silnejšie hnutia a pnutia duše ako je ´ja, moje ego, moje auto, môj mobil, moji priatelia, moja kariéra´. Kým sa toto môže niekomu zdať ako defétizmus, tak niekomu s opačným ideálom, ktorý sa ráta v protismere, ba ráta sa ako protiváha a priam opozícia, by možno zneli ony hore uvedené ´ľudské ambície´ ako defétistické. Áno je ťažké vsádzať na úspech v prípade moderných ľudí, a ich nátur. Nič ako úspech zrejme nehrozí. Ale aký úspech, keď ten som už definoval ako ´ego, auto, mobil, kariéra´? No práve. Nie je úspech ako úspech. Hovoriť, že pre Zem a prírodu je každá obeta dobrá, by bolo ako povedať, že nie je obeta ako obeta. Každý, ale svojím dielom prispieť môže. Buď svojím dielom skazy, alebo dielom svojej skazy. Či už ide o samovraždu? Či už ľudstvo nepácha jednu kolektívne?

Možno sa riadime dobromyseľným heslom, že dobrých ľudí sa všade veľa zmestí. Všade možno, ale na Zem? Lebo aj do masového hrobu sa ich zmestí nemálo, a predsa to možno nemyslíme tak. Zem teda žiadnu obetu nepotrebuje?  Pokiaľ ide o tú tak tá si zrejme poradí. Kvantum ľudí ju možno nezabije, ale posilní. Kto, by sa nakoniec trápil pre superorganizmus akým je ekosystém Zeme? Má také trápenie opodstatnenie, a nevýde naša obeta nazmar? Možno slovo obeta samé chápeme ako zmar. Možno sme zabudli nato ako si ľudia kedysi obetami chceli udobriť bohov. Ovšem koho by sme my išli udobrovať dnes?  Komu by sme my dnes mali čo ospravedlňovať? Komu sme my dnes čo dĺžni? Možno, že nič, a možno, že všetko. Nie je to z hľadiska evolúcie tak dávno čo sme sa ohadzovali kameňmi, a konárikmi, kým dnes stojíme pred svetom, ktorý nemá v minulosti obdoby a vytvorili sme ho s tým čo nám príroda dala sami. Chceme sa udržať pri moci, ktorá je stredobodom našej pozornosti. Mocnári sveta, ktorí manipulujú gény, korigujú vývoj, vyvíjajú lieky a pustošivé zbrane. Kľúč k úspechu, či prežitiu sa mení z generácie na generáciu, ale podstata ostáva naďalej zrejmá. Získať pre seba moc. V momente, ktorý sa neopakuje, ale život pokračuje. Nie len život človeka. Ľudský život je zlomkom v zmysle celku. Humanita sama je zlomkovitá v prírode. Teda nazad k tej obete. Je naozaj akákoľvek obeta malá, alebo preto v akej sme situácii nie je žiadna obeta dosť veľká?

Mať sa už len lepšie a lepšie

Od kedy svet je svetom sa na ňom vraj nič nezlepšuje. Myšlienka ´ľudského pokroku´ neznamená viac než to že sa čo to bude dať zjednodušiť, keď sa tak do detailov vezme. Svet nebol lepší včera ako predvčerom, a nie je lepší dnes ako bude zajtra. Možno na svete v ktorom dnes žijeme nie je zarážajúce ako je vždy rovnako zlý, krutý a beznádejný, ale to, že sľubuje byť zo dňa na deň lepší a lepší avšak čo je divné je, že on nie len, že zo dňa na deň lepší nie je, ale je ešte snáď horší. Možno ľudia ešte nikdy pred touto dobou nechceli tak veľmi žiť pre budúcnosť, ale ich prítomnosť bola pritom tak nejasná ako je dnes tá naša.

Každá moc v každom okamihu prítomnosti  vyvodzuje svoje posledné konsekvencie do pozornosti. Budúcnosť vychádza načisto zrejmá. Z istej strany. Môžete byť skeptik, a môžete byť strojca svojho šťastia, ktorý žije v bubline, alebo vákuu. Ono to niekedy s nami dnes vyzerá tak, že veľa z vecí, ktoré okolo seba vidíme sa diať, by sa dalo povedať, že závisia na tom ako sa mi na nich pozeráme, a ako ich chápeme. V podstate sa všetci chceme mať už len lepšie. Naša fixácia na budúcnosť vychádza z toho, že sa chceme mať na tomto svete, ktorý sa nikdy nezlepšuje, lebo k ničomu lepšiemu ako to čím je nespeje, vždy čoraz ďalej už len a len lepšie. Prítomnosť pritom pre nás nevyzerá často krát dobre, ale povedzme si, kto by sa trápil pre čokoľvek okrem maximalizácie svojho ´blahobytia´? Povedzme, že niekedy človek prepadne pochybnostiam, ale stoja tie zato? Nenechám sa predsa brzdiť nejakými más médiami, alebo hotovými správami, či bludmi, ktoré dnes kde kto šíri. Zarábať sa dá na všetkom. Na nešťastí, utrpení, strachu, bolesti, smrti. Ľudia na týchto veciach zarábali vždy. Či už sa experimentuje s nimi priamo ako v slovenskom zdravotníctve, alebo ide o hru na mačku a myš, v ktorej tú myš má hrať príroda.

Svet sa k lepšiemu nemení. Prečo by aj? Stojí to tu niekomu zato? Málokomu očividne. Všetko má svoju cenu, ale hodnotu postrádajú už i tie najzákladnejšie veci. A to nejdem hovoriť o láske, citoch, alebo všeľudských medziľudských kontaktoch. Dôvodom preto, že sa svet nezlepšuje, by som povedal je príroda. Človek sa učí ako tá funguje, ale jemu samému to jej fungovanie do karát nehraje vždy. Respektíve mu nehraje nikdy, keď sa má recipročne obetovať. Príroda sa nezlepšuje, lebo v nej nikdy nie je pohodlnejšie. Nie je v nej viac zbytočného luxusu, komfortu, suv-automobilov, vyvatovaných sedadiel z kinosál, viac všetkého toho čím sa človek na úkor prírody obklopuje. Príroda sa človekom nedá zlepšiť. Je v každom ohľade dokonalejšia ako si človek vie predstaviť a pochopiť. Jej zákony sú večné. Ľudský druh je ako ten malý vypínavý trpaslík, ktorý kradne Zemi  jej bohatstvo. Tento vypínavý trpaslík si rozporcoval Zem ako mŕtvolu, a všade sa hrabe, aby v jej vnútornostiach doloval poklad. Organizuje zvieracie hekatomby deň za dňom, v ktorých padajú miliardy, a kruto sa mstí svojou nadvládou prírode, ktorú usiluje ovládať.

Svet sa nezlepšuje. Život sa nezlepšuje. Je vždy rovnako ťažký, a možno ťažší. Moderný človek sa chce mať len a len lepšie. Čo znamená jeho neustále sa ´zlepšovanie v tom ako sa má dobre´ pre svet okolo? Katastrofu často biblických rozmerov. Neukáznenosť, servílnosť, ekonotroctvo, závislosti, nadbytok, ktorý ochudobňuje zemský život o energiu, ktorú vyžaduje   jeho chod. Nadbytok, ktorý nemá konca , ktorý sa rovná nekonečnému rastu ekonomiky, ktorá sľubuje mať  sa už len lepšie. Frázy vygumovaných politikov formátu Fica, ale nepadajú na úrodnú pôdu. Táraniny a veľkohubé sľuby, ktoré prajú iba ľudskej márnivosti. Zem sa možno ešte neotriasa v základoch pod náporom ôsmich miliárd, a možno nikdy nebude. Možno túto horu ľudskú zmetie pod svoj povrch v okamihu. A možno to čo ju čaká sa naopak skončí zle pre ňu. Ťažko povedať. Ale jedno je isté už teraz. Čím chceme od budúcnosti viac o to viac je holá existencia Zeme pod paľbou tu a teraz. Sľubujeme si toho od budúcnosti veľa, ale málo preto robíme. Aj keď nemusíme veriť všetkým prorokom ekokalypsy, ale že je Zem ako tá ukrižovaná v mene lepšieho zajtrajšku je možné vidieť aj dnes.

 

Proti prúdu vývoja

Milióny celkom ´normálnych´ ľudí žijú bez akýchkoľvek treníc v spoločnosti proti, ktorej by sa museli, keby chceli skutočne trvať na svojich právach, búriť.

Konrad Lorenz

Premýšľanie je pre ľudstvo podstatnou činnosťou a voľný čas, ktorý je nato treba, je ľudským právom.   ´Ľudstvo´, ktoré tvorí spoločnosť v, ktorej žijeme a, v spoločnosti, ktorého žije ´zbytok prírody a živého sveta fauny a flóry´ je svojou povahou spoločnosťou vysoko špecializovanou. To v zásade znamená, že deľba práca je v tejto spoločnosti ´ľudstva´ dovedená do úplného absurdna či kozmických rozmerov. Kým v minulosti nebol každý člen kmeňa schopný vyrobiť meč od rukoväti meča po čepeľ až k puzdru, či meč vyrobiť vôbec každý nedokázal, tak dnes ani milión ľudí dokopy nevie čo všetko tvorí jeden mobil, a kto vie či by ich takých sto dokopy jeden dalo.

Inými slovami čím sa ľudské spotrebné predmety stávajú komplexnejšími, tým menej konzument rozumie ich funkcii. Tým menšiu šancu nato vôbec má. Nie iba špecializácia teda, ale aj tento trend k neustálej špecializácii výkonu možno vyzerá, že spôsobuje všeobecné hlúpnutie ľudských húfov, ktoré tvoria dnešnú spoločenskú zmesku. Či globalizovanú spoločnosť ak chcete….

U špecializácie iste nebude na škodu zmieniť onú starú maximu, že „kto s čím zaobchádza, tým tiež schádza.“ Šialenstvo ľudskej špecializácie napríklad dovoľuje nazývať ´vivisektorov´ vedcami. To znamená, že napríklad ´páliť za živa plameňometom, sťahovať z kože, chirurgicky odstraňovať mozog, prebíjať miechu klincom, alebo zavádzať elektródy do mozgu, že zviera serie krv so svorkou v hlave´ je považované za ´vedu´ a nie za krutosť, ktorá vo svojej zvrhlosti ide ďalej ako starozákonný Boh. Náboženstvo stranou, ale človek dávno vo svojej pýche Boha preskočil, a nie len  že sa na jeho piesočku už jeho hra nehraje, ale skôr ho zrejme poslal kade-ľahšie a predstiera, že je tu Bohom on sám.  Alebo tu sám je medzi svojim blížnymi si roveň?

Otázka namierená na onú úplnú ľudskú väčšinu, by mala padnúť dobre a na úrodnú pôdu, keď vezmem do úvahy, že táto väčšina ľudí má čo do činenia len s niečím neživým s čím zaobchádza a vo väčšine prípadov s vecami zhotovenými človekom, a tak získava premrštenú predstavu o tom, čo je pre človeka zhotoviteľné. Ako symptóm toho sa javí, že táto úplná väčšina, ktorá napríklad v demokracii rozhoduje o menšine medzi sebou, ale nie nad sebou stratila nutný rešpekt k tomu, čo človek nie je schopný urobiť; odnaučila sa zaobchádzať s živými bytosťami, podieľať sa na ich spoločenstve, v ktorom a v závislosti na ktorom my ľudia žijeme. Tak je napríklad možné, že ona vivisekcia je označovaná za ´vedu,´ a ´špecialisti,´ v ukrutnostiach týchto hekatomb ktorý ju vykonávajú nie sú ani psychopati, ale ani ľudia, ktorí patria do kazajky, ale ´vedci.´ Podobne ako ´normálni ľudia´ a ich miliónové hordy dneška nie sú iba kolieskami systému, ktorý hrozí zničiť život na planéte, ale ´občania platiaci dane´.

Text som otvoril citátom a druhým ho uzavriem;

Naneštěstí pro lidstvo – a snad naštěstí pro tyrany – se chudým a poníženým naprosto nedostává instinktu či hrdosti slona, který se v zajetí odmítá rozmnožovat.

Nicolas Chamfort

 

Potápajúca sa Zem

Nikto nemôže vynaložiť viac energie ako má. Fyzika nepustí. Na udržanie ľudskej populácie sa Zem nenaučí vydať viac ako má? Človek má potrebu si niektoré veci dôkladne uvedomiť než sa stane tak ako chce, aby sa stalo on. Ľudská nátura je niečo čo si chce človek do dôsledkov dôkladne uvedomiť. Keď človek spituje svoje svedomie, a pýta sa čo robí zle, a prečo sú veci tam kde sú. Keď sa dnes rozhliadne okolo a vidí tú spúšť na Zemi, ktorá je jeho dielom. Ľudská nátura, alebo vyjadrené slovami ekológa Šmajsa takzvaná ´útočná adaptívna stratégia´, ktorá je v réžii človeka. Je tu verejnosť aká je zmietaná v informáciách, ktoré ju vedú často na falošné stopy? O Zem sa vedie vojna útočno –adaptívnou stratégiou?Do jej lona vstúpila týmto rokom už ľudská populácia v 8 miliardovom počte. Človek si skoro kladie otázku či nejde o biologickú zbraň na zneškodnenie Zeme. Ale kto by chcel Zem zneškodniť? Je v ľudských silách matku Zem dostať do kolien a zasadiť smrteľný úder? Je pravda, že nás je na tejto Zemi už naozaj viac než dosť? Sme tu v tomto množstve a bude nás ďaleko viac, ale nikoho z nás kto dnes ešte sme, sa tento problém netýka? V záujme akej zvrátenej sily sme sa takto premnožili? Alebo ´premnoženie´ je omyl, a niekto nás z neho vyvedie? Nie je faktom? Sme skutočne úspešným druhom, ktorý za svoj evolučný úspech vďačí onej adaptívnej stratégii, ktorá mu vždy doposiaľ prinášala zaručené výsledky, a ktorý teraz je vlastne na vrchole akoby toho evolučného pnutia, alebo máme na vrchol ešte ďaleko, a sme v počte osem miliárd ešte len v polovici cesty, alebo v prvej tretine, alebo na začiatku? A hovorí za náš úspech hlavne to koľko nás je? Kvantita vs kvalita?

Aké máme do budúcna záruky, že s faktom preľudnenia sa neráta? Nie je to fakt? Strašiaci do makového poľa sú takí, ktorí nám tvrdia, že sme v potápajúcej sa lodi a pomerne veľká väčšina z nás, by mala z lode von, aby teda nejakí si zachránili zdravú kožu? Sú títo ľudia, ktorí nás takto varujú iba výmyselníci, alebo ich brať vážne?  Homo rapiens. Človek znásilňovač. Pre onen jazykový obrat ´útočno adaptívna stratégia´ sa vžil aj pojem ´homo znásilňovač´. Je nadrozmernosť ľudskej populácie iba fakt, ktorý môžem zamiesť pod koberec, alebo je to niečo abnormálne s, čím si treba hlavu lámať, niečo čo treba brať ako zvrátenosť, a strašnú porobu?

Tieto otázky nie je jednoduché si klásť a o to menej si na nich hľadať odpoveď. Nakoľko nie som jasnovidec, a budúcnosť nepoznám, by som povedal, že nemám ani v hlave dokonalý obraz o tom čo človeka čaká, čo ho neminie a čo je mu súdené. Hovorí sa, že človek by sa mal naučiť žiť tu a teraz, lebo budúcnosť aj tak nepozná? Rozhodne by som povedal, že čo sa života ´tu a teraz´ týka tak ten má s plánovanou budúcnosťou len málo spoločného. Táto výzva má zmysel možno aj preto, aby sme nezabudli, že si ešte máme kedy užiť. Že si ešte máme čo užiť. Budúcnosť si človek užije iba ťažko keď žije pre prítomnosť. Niekedy je si myslím táto výzva k životu ´tu a teraz´ aj takým zastieracím manévrom. Odvádzaním pozornosti od budúcnosti, ktorá je ukrižovaná v mene prítomnosti. Alebo ináč. Skús čitateľ môj si položiť otázku či tí, ktorí ti vládnu, či už politici, bossovia, alebo manažéri korporácií, či aj oni žijú pre prítomnosť. Akú má logiku, že niekto chce žiť pre prítomnosť keď žije na dlh? Na dlh voči Zemi? Má snáď x-miliárd rokov stará Zem žiť pre neukojiteľnú ľudskú prítomnosť?

Aj keď nie som jasnovidec tak sa nedistancujem od pohľadu do budúcnosti iba preto, že ju nechcem vidieť. Znova poviem, že nedisponujem žiadnym meracím prístrojom nato, aby som si overil, alebo zistil parametre Zeme, a jej energetický príkon.    Neviem prepočítať či Zem stále sa zvyšujúcej ľudskej   populácii bude stačiť, a stíhať tak vykrývať všetky jej astronomicky vysoké nároky na vodu, vzduch, fosílne palivá, jedlo, pôdu, ošatenie, a podobne. Všetko to mi je záhadou, a aj budúcnosť mi je záhadou. Záhadou mi je aj to, že tu som, že tu je Zem, že je to celé aké to je. Mám, ale osobne nejaký zlý ciťák. Mám možno mindrák. Týka sa toho, že nakoľko človek využíva  kapacity Zeme mu poskytovať na úžitok všetko čo jeho nátura ráči, že či sa to celé aj iným živočíšnym a rastlinným druhom a Zemi samej páči. Rozmýšľam totiž ako by som sa cítil, keby som bol ja jedným z miliárd denno-denne popravovaných hospodárskych zvierat, akoby som sa cítil, keby som bol v koži zvierat pitvaných zaživa v mene vedy a pokroku, a rozmýšľam akoby som sa cítil, keby si v mojom životnom priestore mne neznámy predátor uzurpoval všetko aj ten priestor sám, ako to robí človek na Zemi, a Zemi, akoby som sa cítil keby si uzurpoval môj životný priestor pre seba, ktorý mu ja sama poskytujem ako Zem. Alebo má snáď pri nás ľuďoch ešte Zem dosť miesta pre seba? Má príroda dosť miesta pre seba? Majú aj ostatné druhy dosť miesta a vzduchu, aby si vydýchli od ľudí, a ich potrieb?

 

My sme les s Havranom

Erik Baláž vo večeri s Havranom skutočne hviezdil. Doniesol veľmi silný príbeh o dvadsiatich rokoch úmorného preťahovania sa na súdoch o každú trošku vybojovanej Zeme.  Mnoho sa zničilo, a mnoho sa cestou stratilo, ale krv, slzy a pot ostali. Že do ochrany prírody sa nemôžu vnášať žiadne emócie? ´Pán´ Morong z Lesy SR vysvetľoval. Iste že nie, keď za dve dekády s týmito holými nezmyslami obrnenými  ´vedeckými mentalitami´  a ´kapacitami´ nepohlo nič, tak sa pristúpilo nato, aby sa aj pred verejnosťou ukázala špička ľadovca byrokracie a korupcie, ktoré dýchame, myslíme, cítime, a s ktorými zaspávame.  Pán riaditeľ, alebo možno by mu pristalo aj pomenovanie ´lesný gazda´ nás pred celým národom bezpečne ubezpečoval v svojej snahe o nepriestreľnú argumentáciu, že s kostolným poriadkom je všetko ako má byť a že to tak aj bude doplnil tým, že tu ochranári nakoniec sú tí, ktorí pripravia budúce generácie o prírodu a les, keď tam jeho kumpánov z oligarchie, a drevárskej loby náhodou nepustia ťažiť.  Asi si zrejme robil súkromné očko u svojich nadriadených, ale  Erika tieto argumenty, ktorých slavomam a mamonomam aj verejnosť vidí na prvý dojem, samozrejme nechajú chladným.

Dvaja na jedného rúbali a ťali do živého, ale Erik vždy dokonale vedel, ktorá bije, a každý argument s rozvahou a prehľadom zrejme presahujúcim chápanie oboch pánov kapacít dokopy, vždy efektne a trefne vytmavil vo svetle v akom sa vec naozaj má. Rozkrádajú nám aj posledné cenné lokality, a otravujú vodné zdroje. Tvoria pôdnu eróziu a kde sa čoho len dotknú tam často nie stromy, ale tráva ešte sto rokov nerastie.

Pokiaľ to ja ako laik do prírody a hospodárenia s ňou viem trochu posúdiť tam nepadol jeden argument proti Erikovi na úrodnú pôdu. Oháňanie sa vyhláškami, a hláškami ako takými splaškami, ktoré si nezabudnú spláchnuť lebo peniaze nesmrdia nikomu zle. Pre každý prípad a pre všetky prípady by verejnosť nemala vedieť čo vlastne ochranári robia, lebo tých, by vlastne nemalo byť vôbec vidieť, počuť, a najlepšie by ich nemal možnosť mať nikto ani cítiť, lebo tej verejnosti, a hlavne tým pánom z vysokých škôl lesníckeho vyučenia sa tu konečne niekto dostal pod kožu. Verejnosť zrazu vidí a môže si spraviť mienku. Bez debaty, a diskusie sa doteraz obišli pre ich kšefty s drevom sa to hodilo do karát. Teraz sú na očiach a ako také bledé xichty vampírov čo sajú krv zo všetkého živého začali syčať.

 

Zbytočný luxus globalizácie

Ekológia je nám načo? Máme štát, ktorý beztak nič nereguluje. Poviem jeden príklad, ktorým je napríklad mäso. Otázka jedenia mäsa je otázkou etiky, a lásky k zvieratám len sekundárne. Týrané hospodárske zvieratá či už nakoniec skonzumované človekom, alebo nie naša ´láska´ nezachráni. Živočíšna výroba je preukázateľne jedným z najproblematickejších ´luxusov´ moderného života. Moderný teda konzumný spôsob života prináša nemalé dôsledky hlavne, ktoré sú spojené aj s týmto zbytočným luxusom. Čo myslím tým zbytočným luxusom? Ako príklad by som použil práve ´mäso´, alebo ´svalovinu´ zo živých tvorov. Šetriť, alebo si povedať kedy dosť nie je pre moderného človeka zvykom. Moderne vykŕmený konzumný človek sa v nadbytku spotreby a výroby topí. Pre nemalú časť ľudskej populácie ešte mäso znamená luxus, ktorý si denno-denne nemôže dovoľovať. Tretí svet nežije denno-denne na mäse. Miliarda krkov o hlade na Zemi sa dožaduje tiež jedla a to už akéhokoľvek. Západný svet ´civilizovaný´ si klame tým, že nato má. Globalizácia si klame v tom, že nato má. Ak by nato mala, by dávno nakŕmila hladných, a ušetrila na zbytočnostiach. Avšak prerozdeľovanie zdrojov na globálnej úrovni funguje tak, že 10% svetovej populácie vo ´vrcholových ekonomikách´ sa o ´naše zdroje´ delí ´fifty-fifty´ so zbytkom ľudstva. Viera v pokrok a ´lepšiu budúcnosť´ zatemňuje zdravý rozum. V bode rastu populácie do bludu a civilizačného prekračovania všetkých medzí udržateľnosti nám globalizátori nahovárajú, že ich globálna multikultúrna spoločnosť naplňuje naše ideály o svete v akom chceme žiť. Štát s jeho armádou byrokratov, technokratov, analitykov, politikou je bábkovým divadlom korporácií, ktoré inscenujú svoje megalomanské orgie cez tieto načisto vygumované mozgy, ktorým odumrela šedá mozgová kôra. Orgie bezbrehého plytvania sú ekonomickým programom voľného trhu, ktorý samozrejme s voľnosťou nemá vôbec nič čo do činenia. Globálna ekonomika je nástrojom na vyšťavovanie Zeme na úplnú dreň, a nie nástrojom na zasýtenie a autonómiu celej globálnej populácie. Posledná vec, ktorú globalizácia prináša je autonómia ľudskej rasy, ktorú sľubuje. Naopak globalizácia v tom, že má v područí fiktívne vlády štátov, ktorých celou vizitkou v rámci ´ekológie´ je to koľko ´planét´ by pri svojom ´ekonomickom raste´, ktorý z nich potreboval diktuje podmienky ´spôsobom života´, ktoré sú už vzorovo rovnaké pokiaľ sa ich ´myšlienkového obsahu´ týka po celej Zemi. Napríklad taký štát ´Austrália´ by potreboval okolo sedem planét pri svojom ´raste ekonomiky,´ kým taký štát ako Taliansko ´iba´ 2 a pol planéty. Tieto choré absurdity sa v reále tvária ako ich ´hospodárske plánovanie´, ktoré spočíva v tom, že desať percenta populácie potrebuje šťaviť pol planéty, zvyšok druhý, a jedno percento to celé vlastní a diriguje. Veci ako mäso sú zbytočným luxusom, keď na Zemi hladuje miliarda ľudí. Je trápne ako zisk rozhoduje všade o všetkom. Trápne a smutné zároveň napríklad, keď ´ryby´ sú pod paľbou nonstop vo vojne vyhladzovacej, a stále žrať ryby z mora nie je zločin ale ´ekonomický rast.´

Lidstvo se množí, planeta umírá.

Přelidnění je termín, který slýcháme téměř denně, a to spojený se všemi různými problémy. Nadměrná populace je stav, kdy počet lidí stoupá v rozsahu přesahujícím únosnost naší planety. V závislosti na přelidněnost tak klesá kvalita života lidí, ale především dochází ke zhoršování životního prostředí a k devastaci Země. V přeplněném prostoru naší planety jsou tak špatně či vůbec dostupné základní potřeby pro přežití, jako je voda, potrava, přístřeší a další.

V roce 2011 překonalo lidstvo sedmimiliardovou hranici. V současné době se velmi rychle blížíme k osmi miliardám. Do roku 2050 je odhadovaný počet obyvatelstva přiblížen až k deseti miliardám. Od začátku letošního roku již stoupla naše populace o dalších 55 milionů lidí. Průměrně pak na Zemi každým rokem přibývá kolem 81 milionů lidí.

Proč tedy k takovému nárůstu populace dochází? Příroda sama o sobě má své vlastní a přirozené nástroje, jak únosně regulovat obyvatelstvo na planetě. Smrtelné nemoci, neplodnost, přírodní katastrofy, vrozené vady či jiná postižení, se kterými by běžně žádný jedinec v přírodě nepřežil. Člověk se svou chamtivostí po moci však vyzrál téměř nad všemi těmito faktory. Jak tedy souvisí naše slepé rozmnožování s vyčerpáním planety?

planeta1

Vývoj lékařských technologií
Technologie jako taková se na nárůstu obyvatelstva podílí velkou částí a jejím vývojem byla rovnováha počtu obyvatel narušena. Díky jejímu rozvoji byl zjednodušen přísun potravin lidem, a ti si tak mohli dovolit začít krmit více dětí. Věda a zdravotnictví se výzkumem dostalo na tak vysokou úroveň, že v současné době není problém vyléčit téměř jakoukoliv nemoc. Obvyklé choroby, které dříve zabíjely, jsou dnes pro naše lékaře snadným oříškem. Samozřejmě, že pokud se na tuto informaci díváme z osobního hlediska, nikdo z nás by nechtěl, aby naši příbuzní umírali bez přísunu lékařské pomoci. Globálně jsou však právě tato onemocnění řešením, které kontroluje a udržuje počet lidí, kteří na planetě žijí. Dnes se však za každou cenu snažíme zachraňovat životy, které jsou poznamenány sebehorší smrtelnou chorobou. Pokud by existovala ještě nějaká rovnováha, kterou si příroda nastavila přirozeně sama od sebe, jedinci s nemocemi, závažným postižením či jakoukoliv jinou vrozenou vadou by zkrátka nepřežili – ať se nám tahle věta líbí nebo ne, je to přirozená regulace, kterou jsme narušili.

Asistovaná reprodukce
Jak již název této techniky vypovídá – umělá oplodnění, asistovaná reprodukce nemají s přírodními zákony žádnou spojitost. Pokud už je tedy pro lidstvo nezbytné se dále množit, mělo by pochopit, že to nejde za každou cenu. Jestliže páry touží po rodině a po potomcích, je nezbytné rodit nové? V současné době je už spíše sobeckým parametrem na tento svět přivádět další a další lidi. Ekologické, populační, ekonomické a další problémy, které skličují naší planetu nejsou nic, v čem bychom chtěli, aby naše milované děti žily. Je tedy zodpovědné přivést naše dítě do světa, ve kterém vládne nesnášenlivost, sociální propasti, zneužívání pracovní síly, ekologické katastrofy, utrpení a další a další závažnosti…?
Je tedy zřejmé, že například neplodnost je jen dalším jednoduchým řešením naší matky přírody, jak rozumně udržovat počet lidí, kteří jsou na naší planetu přiváděny. Avšak ani proti tomu není člověk příliš malý pán! Pokud jste neplodní, není problém vám za desítky tisíc a pár zničených těl k potomkovi dopomoci. Taková adopce již narozených dětí je přeci absolutní tabu. Mít to svoje, to se ničemu nevyrovná, že?! Pokud by se tedy jednalo o bezpodmínečnou lásku svého dítěte, proč by měl někdo problém milovat dítě, které adoptuje stejně, jako své narozené? Je tedy nutné ve světě, ve kterém jsou miliony opuštěných dětí, které touží po rodinách, za každou cenu množit páry, které by jinak neměly šanci dítě počít? Viděli jste někdy, jak to chodí s takovými dárkyněmi vajíček? Smutný průmysl.

Pokles úmrtnosti
Následek předchozích bodů. U samých kořenů přelidnění je rozdíl mezi celkovou porodností a úmrtností. Problémem však není vyšší porodnost, protože celosvětově porodnost dětí oproti dřívější době poklesla. Háček je v tom, že lidé zkrátka žijí déle. V roce 2015 vzrostla odhadovaná délka života na celém světě na 71,4 roku, což je od roku 2000 nárůst o 5 let. Největší nárůst zaznamenala Afrika, částečně díky zlepšení dětské zdravotní péče a částečně díky přístupu k léčbě HIV.

planeta2

A nyní jen pár těch nezávažnějších následků

Vyčerpání přírodních zdrojů

Nejzávažnějším následkem přelidnění je absolutní vyčerpání naší Země. Minulý rok připadal tzv „Earth Overshoot Day“ na 8. srpna, v letošním roce jsme zvládli Zemi vyčerpat již 2.srpna. Tento mezník ukazuje, že k druhému srpnu letošního roku jsme stihli vyčerpat veškeré přírodní zdroje, které je Země schopna obnovit. Od tohoto data tak žijeme „na dluh“. Datum, na který vyčerpání našich zdrojů připadá, se každým rokem snižuje. V historii této statistky tak den dluhu nastal letos nastal úplně nejdříve.
„Ke 2. srpnu spotřebujeme více, než naše planeta dovede za celý rok obnovit. To znamená, že za sedm měsíců jsme vyprodukovali více oxidu uhličitého, než mohou oceány a lesy pohltit, chytili jsme více ryb, porazili více stromů a spotřebovali více vody, než Země dokázala za stejnou dobu vyprodukovat,“ uvedla Global Footprint Network (GFN) v prohlášení.
Podle GFN by na udržení potřeb obyvatel Země byla potřeba více než 1,7 takových planet. Zároveň byl také vypočítán Overshoot Day pro jednotlivé státy porovnáním jejich spotřeby s velikostí a přírodním bohatstvím. Česká republika letos svůj potenciál překročila již 28. dubna, téměř o měsíc dříve než Slovensko.
S vyčerpáním zdrojů souvisí další problémy, které si sami způsobujeme. Násilné činy, agresivita a občanské války jsou velmi časté v oblastech, ve kterých se soutěží o přírodní zdroje.

Degradace životního prostředí

Nadměrná těžba uhlí, ropy, dřeva a zemního plynu začala mít více než závažné dopady na životní prostředí. Zvýšení počtu vozidel ovlivňuje kvalitu našeho vzduchu již téměř stejně, jako spalovny a další výroby, které produkují oxid uhličitý a další látky škodlivé nejen přírodě, ale i lidem. Oxid uhličitý je zároveň jedním z nejúčinnějších skleníkových plynů vedoucích k globálnímu oteplování. Tání ledovců, měnící se klimatické vzorce, nárůst hladiny moře jsou jen některé důsledky, kterým čelíme kvůli znečišťování prostředí.

Konflikty a války 

Nadměrná populace v rozvojových zemích výrazně zatěžuje zdroje, které se tak stávají sotva dostupnými pro všechny. Konflikty kvůli vodě a potravě přesahují ve velmi závažné války. Zároveň nedostatek vody, potravy a lékařské pomoci přispívá k šíření nemocí. Hladovění je obrovský problém, kterému svět v těchto zemích čelí. A také tu máme naše oblíbené korporace, které se nad touto chudobnou propastí baví a získávají si díky chudým zemím, které skličují války naší pozornost. Copak vás nedostávají reklamy s hladovějícími a špinavými dětmi ve vaší LCD televizi s pořádnou úhlopříčkou?

 

Zdroj: https://salatovelisty.cz/2017/09/03/lidstvo-se-mnozi-planeta-umira/

O 5 minút 12, alebo nikdy nie je prineskoro

Súčasná kultúra  zdá sa prispôsobila zotrvávať v nádeji prechodov z jednej ekologickej apokalypsy do druhej formulovaných do jazyka. Nie je to vždy na škodu celkom, lebo kedy-tedy tento jazyk apokalypsy pomáha urýchliť proces tu takej tam onakej zmeny. Napríklad, keď taký jazyk apokalypsy obklopuje otázku ozónovej vrstvy tak sa čo to pohne vpred.  Jazyk eko-apokalýps funguje najme v tejto kultúre, ktorej pozornosť je jednoducho odvádzaná od vážnych problémov, a práve na tomto princípe večného odvádzania pozornosti táto kultúra doslova funguje, že človek presne len ťažko vie, kedy od čoho sa vlastne jeho pozornosť odvádza a často je tak rozkolísaný, že nemá dokopy šajnu o čomkoľvek. Je možné, že tento jazyk hrôz na aké si zarábame je jediné čo tu vôbec funguje. Ako epitomický sa tu zdá byť onem výrok autorky Silent Spring R.  Carsonovej, že ´čím viac sa naša pozornosť venuje divom a realitám vesmíru o to menej máme chuť do deštrukcie, ktorá všade vôkol je v plnom prúde´. Carson to povedala vo svojom prejave ešte v roku 1963. Ale možno to Carsonová mala obrátene:  možno to máme tak, že máme radi sa vŕtať v príbehoch a osudoch, ktoré zle končia, a v krízach, ktoré bijú na poplach v hodine dvanástej, že sa práve z týchto potom cielene dokážeme koncentrovať na svoju vec v plnej pozornosti svoju energiu zamerať do ochrany prírody a jej konzervácie´.

S tým jazykom katastrofickým prichádza do činenia veľmi špecificky istá artikulácia našich čias. Rozmýšľame o svojich vzťahoch k environmentu v súvislostiach najbližších okamihov, v súvislostiach, ktoré sú na programe ´tu a teraz´. Hovorí sa nám, že napríklad ´globálne otepľovanie´ nám zdecimuje druhovú rozmanitosť ešte počas nášho života, alebo v lepšom prípade v živote našich detí. V tomto zmysle sa celé to environmentálne strachovanie podobá náboženskému fanatizmu, ktorý vykrikuje, že dokonca života fanatikov príde apokalypsa a s ňou koniec sveta. Asi v roku 2010 sa 41% Američanov nechalo počuť, že čakajú príchod Ježiša do roku 2050. Táto obsesia s katastrofou, ktorá každú chvíľu klope na dvere ukazuje, že máme tendenciu prírodu chápať na špecificky ľudskej a individuálnej mierke. Keď rozmýšľame o našom troskotajúcom životnom priestore a prostredí  a o dopade ľudskej činnosti na ekosystémy máme zvyčajne výhľad do pár rokov pred nami. Tisícročie, ktorým sa všetko zlomí je tu každé dva dni.

V opozícii k tomuto bezprostredne hroziacemu katastrofickému scenáru, ktorý skrze prsty pozerá len na najbližší čas tu máme ´čas hlboký´, ktorý má korene hlbšie v geológii ako v humanite pokiaľ sa jedná o mierku. Tento koncept má svoj základ v 18-nástom storočí a jeho autorom je škótsky geológ James Hutton. O popularizáciu tohoto konceptu sa potom postaral americký spisovateľ John McPhee, v jeho knihe Basin and Range.  Pre McPhee-ho je želiezko v ohni hlbokého času jeho sila nás vyviesť z omylu myslenia, ktoré je krátkodobé akoby nám šité na mieru. Napísal napríklad ´Ak sa oslobodíš od konvencie aká spočíva v reakcii na kvantitu času povedzme v horizonte milióna rokov tak sa tým oprostíš aj od bezprostredne hroziacej hranice vymedzujúcej čas individuálneho života človeka, alebo ľudského času vôbec. To si potom už vlastne mŕtvy, alebo živý naveky.´