Ekonotechnotrok

„Buď zmenou, ktorú chceš vidieť vo svete.“ – Mahatma Gandhi

Myšlienky vždy nesú stopu svojho autora. Vždy je v nich odzrkadlené čo autor zamýšľal, alebo kým je. Pretože tak ako niekto za všetkým hľadá ženu tak iný za všetkým hľadá človeka. Hľadám ja ´autora´ pokiaľ by som k ľudským skutkom pristupoval ako k vlastným. Myslím  tým zodpovednosť, ktorá sa vzhľadom na pravdu v skutku stáva dvojitým metrom činov autora. Je tu presvedčenie, a viera, že za všetko si človek môže sám pretože všetko čo činí je jeho vec, lebo všetko čo sa rovná zodpovednosti sa rovná slobode konať či už tak, alebo onak.

Pred tým ako sa stanem slobodným, alebo kým som, by som k tomu musel mať v dostatočne veľkej miere slobodu. Ak mám predstavu kým som, alebo  by som byť chcel tak táto sloboda mne poskytnutá v zmysle sebavedomia k činu je otázkou môjho ´autorstva´? Byť autorom svojich činov a stáť si za svojimi činmi znamená byť k nim slobodný. Pretože čin nevzniká z ničoho nič. Nič sa z ničoho-nič nedeje bez debaty na slovo.

Slovo, ktorého autor verím, že som…je vecou skutku, ktorý je mi ako autorovi prisudzovaný, a v neposlednom rade za, ktorý nesiem zodpovednosť. Keď niekto napríklad privedie na svet dieťa tak je za ten skutok zodpovedný, a musí znášať dôsledky do tej miery do akej je to dieťa v jeho výchove. Je to ďalekosiahly čin. V zmysle toho, že on je jeho autorom mu tento čin do budúcna môže priniesť nepredvídateľné následky.

Podobne sa pozerám na otázku ľudských činov všeobecne. Ľudia sa tvária ako autori svojich činov, ale nakoľko to aký z hľadiska ich budúcnosti budú ich činy mať dopad nemôžu, nemajú možnosť domyslieť dokonca úplne nikdy, je ich zodpovednosť limitovaná práve tým. Či už ide o virtuálne peniaze, technológie informačné, alebo liečbu rakoviny vitamínom C. Kým peniaze virtuálne sú tak čas zatiaľ človek virtuálnym nespravil. Nedokáže sa v ňom ako v takej virtuálnej bubline posunúť dopredu, aby zistil, že aké následky budú jeho činy mať. Práve z toho hľadiska si aj keď plne vedomý toho čo činí nikdy nemôže dopredu plne uvedomiť dôsledky toho čo učinil.

S ochranou prírody je to v systéme ´ekonotechnotrockom´ podobné. Ľudia chránia prírodu nesystémovo, lebo nedokážu predvídať dopady ich zlého zaobchádzania s ňou dopredu, a nakoľko sa prakticky všetko čo robia rozchádza s prežitím prírody do budúcna je tu konflikt záujmov, ktorý sa nikdy nerieši s prihliadnutím k prírode, alebo jej budúcnosti, ale iba s prihliadnutím k človeku a jeho prítomnosti.

 

Otázka svetonázoru vo veci ekológie a prírody

 

Svetonázor je filozofický pojem, ale má svoj presah do organizovanej viery či náboženstva, alebo psychológie, či humanít ako takých. Sám by som rád tento presah zväčšil o vhľad do problematiky ekológie.

Predne je tento pojem  definovaný v konečnom dôsledku ako nazeranie cez optiku zmyslového sveta. Zmyslový svet je okrem iného svetom javov, a hmoty. Človek si teda tvorí svetonázor tým, že vychádza zo skúsenosti toho čo vie uchopiť zmyslami a toho čo vie ´nazrieť myslením.´ Dôležité je ešte zdôrazniť, že konanie a myslenie môžu samé tvoriť opačné póly. Konanie chápem ako žitú skúsenosť, alebo prax z, ktorej môžeme poznať  niečo a ktorú určuje svetonázor. Ak svetonázor sprostredkuje cez porozumenie zmyslovo danému svetu uchopenie prírody v najširšom zmysle, vychádza z toho, že príroda je v najširšom zmysle predmetom svetonázoru.

Jednoduchá matematika preto hovorí, že do nášho svetonázoru je príroda zahrnutá, alebo v ňom tak ako tak väzí. Možno sme si zvykli chápať prírodu ako svet mimo nás, svet niekde tam vonku, kde by sme chceli, keby sme ´mali čas´ napríklad byť. No príroda nie je svetom mimo nás, lebo my netvoríme svet mimo prírody. Tým chcem povedať aj to, že ho netvoríme ani mimo nej a ani okrem nej. V dobrom aj zlom je svet, ktorý tvoríme svetom ´v prírode´ a ´z prírody´.

Pokiaľ sme našou fyzickou stránkou teda stránkou zmyslovou spojení s životom a smrťou nedokážeme prírode oponovať do tej miery aby sa nám nevracalo všetko čo robíme s ňou, jej, proti nej a aj pre ňu aj s úrokmi.  Hovoríme, že všetko so všetkým súvisí, ale pri braní ohľadov na dôsledky nášho konania neberieme tento obrat do úvahy v ponímaní ako prírody tak seba samých ako prírodných bytostí dosť. Je jedno, že príroda trpí svetom, ktorý sme vytvorili, lebo sa v ňom cítime v pohodlí. Zvykli sme si na komfort, moderné technológie, alebo moderne spracované potraviny. Všetko so všetkým súvisí ale nevyhnutne. Naše konanie je možno určené naším svetonázorom ale v praxi sa v mnohom rozchádzame s touto základnou pravdou.

Svet daný zmyslovo je možné vziať za slovo, keď má človek predstavu, že uchopenie prírody v najširšom zmysle ide cez svetonázor, ktorého prijatie sa rovná porozumeniu zmyslovo danému svetu.

Moja otázka svetonázoru vo veci ekológie a prírody je preto tá, že či pre svetonázor je platná aj sféra ekológie, alebo teda ochrany prírody a vzťahu k nej. Beriem to tak, že náš svetonázor je definovaný prírodou, a pre prírodu znamená, že naše konanie je pre neho určujúce do tej miery do akej máme to presvedčenie, že nazeráme zmyslový svet tak ako je nám daný prírodou. Určité skutočnosti, ktoré sú v prírode nanajvýš relevantné sme si zvykli brať ako samozrejmosť možno natoľko práve nakoľko sa náš ľudský svet uzatvára, zužuje a je mu skrze náš svetonázor odnímana jeho nesamozrejmosť.

Berieme ako samozrejmé, že máme čo dýchať, piť akú vodu, a jesť aké jedlo. Avšak prírodné a svetové zdroje týchto komodít sa zo dňa na deň zmenšujú práve z ľudskej bezohľadnosti na ich krehkosť. Človek je na vrchole trónu potravinového reťazca, ale jeho myslenie, či svetonázor zo skúsenosti určujúc  konanie, ktoré prešlo zásadnými zmenami v tom čo chápe od čias minulých ako svoje živobytie a bytie vôbec hlavne vo veciach ´pokroku´ kultúrneho to jest technológiou poháňaného sa naopak v kontraste k tomu zmenilo len pramálo, v praktických ohľadoch na základňu života vôbec menom príroda.

Jeho svetonázor človeku naďalej umožňuje brať prírodu na dranc. Na dlh a dranc, ktorý sľubuje splatiť zajtra. Zajtra ovšem nikdy nepríde, lebo každé zajtra prichádza neskoro a to neskoro je vždy už dnes.

Po nás potopa..my sme potopa.

„Jedině v sobě samotném může člověk nalézt neklamnou útěchu, kterou nic jiného na světě nedá a dát nemůže.“

Anonym.

Ešte stále hovorím na tento hluchý, nemý, slepý, beznádejne skazený a hodnotovo vypredaný moderný svet. Ešte stále dýcham z jeho budúcnosti z ktorej k Vám prichádzam. Možno sa Vám zdá, že po Vás príde potopa. A ona možno príde. Ja som v budúcnosti stratený, a som stratený pre budúcnosť. Neexistuje absolútny súcit, a neexistuje súcit so svetom, ktorý zabíja to čo mám rád. Nechcem byť sentimentálny. Svet, ktorý nás obklopuje nepotrebuje náš súcit a môj už vôbec nie. Svet, ktorý nás obklopuje spravujú chladné netvory, ktorými sú štáty. Byrokratické aparáty, či korporatokracie ktoré držia na uzdách milióny bezprízorných existencií, ktoré sa do budúcnosti vytrácajú. Pretože budúcnosť sa nechce dať poznať sme odsúdení žiť v prítomnosti. Alebo sme si to vybrali, a nevieme kde čo začína a kde čo končí. Výraz ´po nás potopa´ je obrazným tvrdením. Je to obraz doby, v ktorej žijeme. Zvykli sme si nadužívať všetkého čoho sa nám v hojnej miere dostáva. Nezvykli sme si šetriť, alebo presnejšie povedané v pravom slova zmysle myslieť na budúcnosť. Pre koho tu nechávame po sebe budúcnosť? Akú budúcnosť tu nechávame tým, ktorí po nás zažijú potopu? Možno bude táto budúcnosť zdevastovaná, že ju nebudú poznať. Že bude na nepoznanie. Budúcnosť, ktorú ani vlastná mater, ktorá je ako opakovanie materou múdrosti nespozná. Isto sa tu nehovorí o vlastných chybách, alebo o učení sa na nich. Aj keď v pravde čo iné znamená ´pokus-omyl´? Dali sme v sázku budúcnosť, lebo chceme žiť v prítomnosti aká nemá obdobu, a táto sázka je otázkou ´pokusu-omylu´. Pravdepodobné je, že príde taká budúcnosť, ktorú sme nečakali. Hovorí sa, ale, a myslím, že táto múdrosť čerpá z filozofie východu, že budúcnosť si tvoríme sami, alebo v našom prípade, by sa dalo skôr hovoriť o tom, že si ju sami ničíme.

Naša minulosť je ich budúcnosť. Nikto kto sme nažive nežijeme bez minulosti, ktorá je ako náš tieň. Minulosťou sa koniec-koncov stáva aj budúcnosť, ktorá je ich. Stáva sa našou minulosťou ako oni. Možno je to nefér, ale keď vezmeme v úvahu, že  aj človek môže vyhynúť, že aj človek je len človek medzi inými druhmi, že človeka neminie konečný biologický osud všetkých ostatných druhov, je otázne ako veľmi skoro chceme zažívať budúcnosť ako takú, ktorá sa stáva minulosťou už teraz v prítomnosti. Inými slovami je naďalej otázkou do akej miery môžme nejaké ´po nás´ ešte zvažovať, keď vezmeme v úvahu, že Zem sme nezdedili, ale požičali si ju od svojich potomkov. Potomkov, ktorí k nám prichádzajú z budúcnosti, aby k nám hovorili jasnou rečou. Hop, alebo trop. Pokus,omyl.

Dali sme v sázku budúcnosť a tak musíme držať držku a krok s dobou, ktorá o preteky túto budúcnosť devastuje. Bezbrehá devastácia chce čas. Čas sa do budúcnosti kráti…stáva sa minulosťou. Možno zabehnuté klišé? Práca oslobodzuje. Od čoho? Od záväzkov voči prírode. Práca, ktorá vykorisťuje prírodu a človeka oslobodzuje najviac od budúcnosti. Samá budúcnosť nemá budúcnosť, a je ukrižovaná pokiaľ je z nej riža tak nezíde z kríža. Bude človeku Zem ľahká? Alebo človek ľahký Zemi? Možno tieto otázky znejú banálne pre páperové uši nezainteresovaných, ale v kruhoch reálnych ekológov a tvrdého jadra ochranárov prírody z okruhu takého Pentti Linkolu, alebo Kveldulfa Gunnara Larssona sú myšlienky, že Zem si  s ľudským kvantom tak ako aj s tým čo po tomto kvante ostáva neporadí určitým varovným signálom, a veľa krát aj motorom, ktorý spúšťa ich vlastné úvahy do chodu. Týto eko-myslitelia a vizionári prírode akú tvorí biodiverzita a Zemi, ktorá tvorí domov pre miliardy organizmov dávajú šance na prežitie v zdraví popri tejto objemnej ľudskej mase len s veľkým obavami, dokonca varujú, že skutočným nepriateľom prírody je ľudská nátura, že je jej nepriateľom úhlavným. My, ktorí žijeme ešte ´predpotopnú dobu´ sme podľa slov týchto autorov ešte v relatívnom bezpečí, aj keď všetko naše bezpečie už je prakticky na úkor bezpečia generácií budúcich. Varovný prst, ktorý sa tu dvíha poukazuje hlavne na rozpory medzi tým ako funguje príroda a ničivým potenciálom ľudskej kultúry. Pre prírodu ničivým potenciálom sa v týchto ekologických vyšších kruhoch varuje v zmysle zlého nastavenia človeka k prírode. Varuje sa pred objemovo neudržateľnou záťažou ľudskej masy na zemský povrch. Pred nemožným do nekonečna trvajúcim plytvaním, ktoré pri živote drží slepý, hluchý, nemý a studený moderný svet, ktorý je z pohľadu pravých ekológov začiatkom konca všetkých nádejí pre prírodu a divočinu.

Práca oslobodzuje voľky-nevoľky. Smrť oslobodzuje naveky. Tam už potom netreba ani náplaste  a ani lieky. Na ubolenú dušu, a zmarené sny. Ak nič nebuduje charakter tak ako porážka tak by sa na poli ekológie mali vyskytovať len ultracharakterný ľudia. Tento pocit ma vždy premôže, keď vezmem do ruky spisy práve jedného z hore uvedených pánov. Premkne ma pocit, aby som to tak vyjadril modernej dobe blízkym slovom ´defétizmu´. Aj keď náhrobný kameň Zeme ešte nestojí tak sa zdá, že sú to často práve tí, ktorí o problematike zlého nažívania človeka so Zemou vedia viac ako sa bežne súdi, ktorí si od týchto katastrofických záverov a verdiktov nevedia pomôcť. Ide povedal by som často o to čo by sa povedalo je ´súdom bez milosti´. Ako vystaviť protiúčet. Advokáti prírody, ktorý ňou žijú ako je ich život dlhý majú na vec názor aký zdá sa vychádzať z presvedčenia, že komu niet rady tomu niet pomoci. Nakoľko tu všade pri nadobúdaní onoho presvedčenia zohráva úlohu ona ´ľudská nátura´, ktorá je identifikovaná ako problém natoľko sa k tomu odkazuje. Linkola napríklad tvrdí, že ´človek nemá nikdy dosť´ a bude si z prírody ukrajovať dokiaľ to pôjde viac a viac. Je to akási strata viery v to, že to čo je ľudské je aj to čo je dobré. Kedysi sme si ako ľudia zvykli uvažovať tak, že sa za humánne a ľudské považuje to dobré. Avšak pri Linkolovi či Kveldulfovi  Larssnovi je ako zlo identifikované to čo by sme s istou rezervou mohli nazvať ľudské dobro resp. dobro pre človeka. Poznáme možno paradoxne znejúce obraty ako ´humanitárne bombardovanie´[ smrť ľudí], alebo ´humánna porážka [smrť zvierat na ´ekobitúnkoch´]. A práve to si myslím je typ humanity, ktorý je napadnuteľný a napádaný práve líniou uvažovania o ekológii v širšom kontexte než takom, ktorý zahŕňa dobrodenie pre človeka. Pre autorov ako Linkola, alebo Gunnar Larsson neexistuje nič ako ´humánna ochrana prírody.´ Naopak. Čo je ľudské v človeku chce zase len to ľudské. Chce tak pre človeka typické vlastnosti, ktoré výdu na povrch, keď človeku vezmeme jeho živočíšne vlastnosti. Príde na rad chamtivosť, záludnosť, neprajnosť, zlomyseľnosť. Z toho prirovnania nám vychádza podľa môjho uváženia dvojaké poučenie. Na jednej strane sa silný kontrast medzi človekom a prírodou zdá podtrhávať, že ľudská kultúra pestuje v človeku to dobré nakoľko divoká príroda je skutočne nekompromisná, a riadi sa viac menej bojom o život prakticky na každom stupni svojho vývoja. Pred touto prírodou zdá sa ľudská kultúra skýta záštitu a ochranu.Človek sa scivilizoval a skultúrnel, a to posilnilo v ňom to dobré, a jeho naturel. Nebehá holý a bosý po svete a nebodá nožom do všetkého čo mu padne do rany. Príroda sa pre porovnanie s týmto ´kultúrnym tvorom´ zdá byť ako holá a krutá existencia pred, ktorou človek ušiel do bezpečia. Druhá strana, ale poskytuje kontrast tiež nemalý. V prírode je všetko zariadené tak, aby kontinuita života pretrvala. Niečo choré hynie aby miesto toho si miesto neho na svoje prišlo silné a zdravé. Skutočne by sme o prírode mohli povedať to čo o Zarathuštrovi: ´čo padá to príroda ešte postrčí, aby to padlo rýchlejšie´. Na onu druhú  stranu si, ale moderný človek v zmysle tohoto kontrastu k prírode postavil aj hlavu, a chce prírode ukázať, že je zbytočne krutá a barbarská spôsobom aký krutosť prírody ďaleko presahuje.

Dáva prednosť ľudskému životu za každú cenu, ktorá prírodu príde draho aj keď je tento život so svojou hodnotou len relatívny. Nehovorím teraz o absurdných praktikách predlžovania nejakého zbytočného utrpenia ako napr. ´ponechávania na žive ľudí v bdelej kóme´, alebo podobným ľudským šialenstvám, ale o jednoducho  tom, že človek sa už  neradí medzi ostatné biologické druhy, ale nad nich. Nechce akceptovať, že zo zákona prírody vyplýva, že túto Zem neobýva sám, a musí nechať miesto aj iným, a uskromniť sa vo svojich nárokoch na jedlo, vodu, a zdroje vôbec. Človek ďaleko za svoje ´biologické programovanie´ predčil živý svet prírody, ktorý zrazil na kolená, a  udáva tempo jeho deštrukcii aj v podobe snáh ho chrániť jednoducho preto, že neodstraňuje príčinu teda seba, ale prinajlepšom dôsledky teda deštrukciu po sebe.

Étos kultúry

Postmoderní společnost se mění ve společnost byrokraticky technokratickou. Inteligentní technologie usnadňují lidem život snad ve všech oblastech, což je nesmírně pohodlné, avšak nesmírně nebezpečné, protože nenutí lidi myslet. Omezená schopnost myšlení vede k apatii a rezignaci vnímání okolního světa, neschopnosti analýzy postojů politiků i obchodních strategiích nadnárodních korporací.

František Kautman

Kultura však – na rozdíl od přírody – je umělým, člověkem vytvářeným novotvarem (tumorem) Země.

JOSEF ŠMAJS

Kultúra, kultúra, kultúra. Existuje mnoho definícií kultúry, ktoré pasujú do teoretického rámca ´kultúry´ akú si na svoj obraz vytvoril človek. Stranou ide otázka, či človek je, alebo nie je obrazom ´Boha´. Na miesto toho je pravda tá, že kultúra zodpovedá zhruba tomu, čo človek o sebe za predstavu si vytvoril.  V pojatí kultúry prevažuje chaos, či zmätok. Reálna ekológia stavia na pojme kultúry, ktorý je chápaný z hľadiska prežitia Zeme, a integrácii človeka do systému, ktorým je Zem. Nakoľko ju takto chápe vychádza z poznatku, že ľudská kultúra nie je pokračovaním prirodzenej evolúcie prírody, že  je skôr a to za predpokladu, že ´bytie´ chápeme ako aktivitu a procesualitu,istým druhom subjektivity, ktorá je špecificky ľudskou subjektivitou. Oproti tejto ľudskej subjektivite stojí a padá subjektivita Zeme, ktorá je najmocnejšou a  najväčšou subjektivitou s akou, by mohla do budúcna biofilne orientovaná kultúra držať krok. Reálna ekológia chápe, že naše pojatie subjektivity je doposiaľ založené na ľudskej náture, a je teda silno antropologické a kulturologické. Zem by sme teda v teoretickom rámci reálnej ekológie či Šmajsovej evolučnej ontológie mali vziať do úvahy ako subjektivitu, ktorej je vlastná aktivita ontická zatiaľ čo táto Zem so svojou subjektivitou je tiež nositeľkou aktivity poznávacej,  aktivity, ktorá spadá do kategórie ´bytia.´

Kultúra je ako hore špecifikovaná subjektivita založená na ľudskej náture ´umelým bytím´, ktoré svoju identitu dobýva na úkor prirodzeného usporiadania ekosystémového. Reálna ekológia veľmi konkrétne hovorí, že pre ľudskú kultúru predátorsky orientovanú proti životu na Zemi, ktorý svojou ´aktivitou´ ohrozuje do bodu jeho  úplného zániku je celkom nepotrebné zahrávať si s myšlienkami o umelej inteligencii, informačnej spoločnosti bez práce, génových manipuláciách, či osídľovaní vesmíru.

Reálna ekológia hovorí, že všetci žijúci ľudia majú rovnaké práva, ale aj rovnaké povinnosti. Práva a povinnosti idú ruka v ruke. Z pohľadu nášho svetonázoru je predstava, že si všetci ľudia sú rovní, ktorú nám núka demokracia s jej globalizovanou kultúrou, ale že zároveň títo všetci ľudia majú čo sa týka povinností rovné iba  tie, ktoré platia  voči štátnemu plne byrokratickému aparátu vykorisťovania Zeme a ľudí,nedopatrením.  Kultúra ako ju chápeme v širšom rámci ochrany Zeme pred ľudskou náturou, by mala do seba zahŕňať otázku individuálnej zodpovednosti teda povinnosti, ktorá by mala obnášať ohľad na energetické, a surovinové nároky, na nároky k potomkom, na nároky k odpadom, a všetko to by sa malo týkať spôsobu hospodárenia so zdrojmi.  Spotreba, výroba, a ich médium, ktorým je kapitalizmus nesmú byť alfou a omegou ´kultúry´!

Étos kultúry, ktorý vidíme by mal spadať do praxe, ktorá slobodu chápe v súlade so zodpovednosťou a povinnosťou z ktorých sú až sekundárne odvodzované ľudské práva ako na týchto pilieroch stojace. Nemôžme priznať rovnakú mieru slobody napríklad masovému vrahovi, alebo človeku, ktorý vo svojej pivnici týra zvieratá ako občanovi slušnému, ktorý platí dane, a vychováva deti, aj keď v zásade platí, že´človek je len človek´ a to ako z pohľadu masového vraha tak z pohľadu občánka dane platiaceho. Nám blízky étos kultúry hovorí, že aj keď človek je naozaj ´len človek´ tak sa mu  týmto faktom ani nedostáva a ani neberie jeho posledná hodnota. Chceme tým povedať, že človek je hodnotným avšak len tým, že je človek nebudeme ospravedlňovať jeho ´len ľudskú náturu´. Chceme vyjadriť totiž znepokojenie nad holou realitou toho, že človek skrze túto svoju ´len ľudskú náturu´ do budúcna sľubuje pre prírodu všetko na každom svojom kroku v podobe napríklad moderného environmentalizmu, ale že v reále nedodržuje nič z toho čo sľubuje proste preto, že mu to nedovolia zákony, ktoré sú v demokracii nastavené tak, aby sa na ničení prírody dalo zarobiť.

Demokracia, multikulturalizmus, globalizácia, alebo politická korektnosť sú všetko vyprázdnené terminusy-technikusy, ktoré označujú, že moderná totálne vyprázdnená kapitalistická ideológia sa vo svojich politických programových bodoch neštíti totálne bagatelizovať všetko čo je sväté ako ´ochrana druhovej rozmanitosti, ochrana pitnej vody pred preľudnením, ochrana vzduchu pred exhalátmi´ do tej miery, že svoju bezbrehú bezočivosť skrýva za tieto pojmy bez obsahu a ´politické programy,´ktoré sú vydestilovanou ekono-propagandou najhrubšieho zrna, aby nám podsúvala deštrukciu Zeme v podobe ekocídy ako vrchol ľudského snaženia sa o pokrok. Doslova sa nám vnucuje, že´ľudský pokrok´ zažíva svoj vrchol v našom ´masmédiami otrávenom vzduchu bez nádeje 21 storočia´ , že tu v tomto chorom svete preľudnenom, zamorenom exhalátmi, a duševnými poruchami bez paralely v minulosti, zažívame svoj ´svet´ ako taký dobrý, že ľudstvo ešte lepší nepamätá.

 

 

 

 

 

 

 

Dobré svedomie maj sa v ľudskej džungli

Žijeme v dobe informácií. Sme chtiac-nechtiac v médiu informácii/internet/. Informácie sú dostupné prakticky a teoreticky všade a každého druhu. Človek si môže vybrať svoju ´vieru, presvedčenie, svetonázor. ´ Pri poslednom zmienenom by som sa na chvíľu zastavil. Chcel by som odcitovať filozofa s veľkým F totiž pána nikoho menšieho ako samotného Immanuela Kanta podľa, ktorého je´svetonázor prosté porozumenie zmyslovo danému svetu (mundus sensibilis); uchopenie prírody v najširšom zmysle.´

…uchopenie prírody v najširšom zmysle. Možno ešte nikdy nikoho nenapadlo aby prírodu v najširšom zmysle uchopil cez svetonázor ako to napadlo Kanta. Toto uchopenie vychádza z jeho svetonázoru resp je jeho ´svetonázorom´. Svetonázor či ešte ináč je presvedčenie, ktoré určuje konanie.. Alebo ešte zmienim, že v otázke svetového názoru  zostáva invariantom chápanie svetonázoru ako akéhosi obrazu sveta, prostredníctvom ktorého sa človek snaží riešiť záhady a zmysel svojho života, orientovať sa vo svete a pod. Za ďalšiu definíciu svetonázoru je možné brať aj túto ´svetonázor pozitívne a definitívne určuje súcna (hovorí čo sú) vrátane človeka, usporadúva skúsenosť celkom určitým smerom a tomu všetko podriaďuje. Tým zužuje a uzatvára ľudský život a odníma mu jeho nesamozrejmosť. Svetonázor konzervuje, uzatvára možnosti, je koncom, a to aj tam, kde ako liberálny svetový názor požaduje, aby každému bolo ponechané jeho mienenie.´

Pochopenie prírody v svetonázore znamená, že ju vieme uchopiť skrze ´prosté porozumenie zmyslovo danému svetu´.  Zmyslový svet je inými slovami svetom prírody, ktorý je ako taká príroda ´v najširšom zmysle´ uchopiteľná pre moje prosté porozumenie vo forme svetonázoru. Jedna z hore-uvedených definícií svetonázoru podotýka, že ´liberálny svetový názor´ požaduje, aby každému bolo ponechané jeho ´mienenie´. Názor požaduje aby každému bol ponechaný jeho názor? Keď človek rozhoduje o svojom názore tak jediná cesta akou sa rozhodnúť správne je tá, že každý si nakoniec myslí čo chce, lebo mu musí byť ponechaná jeho mienka ako niečo nedotknuteľné, alebo na všetkých okolnostiach života a sveta nezávislé ako akási ´monáda´ vlastného názoru, akási samostatná jednotka myslenia, ktorou tu nie je ani tak pojem, ale ona sama teda… …mienka. Máme koniec-koncov ´mienkotvorné médiá´ a nemáme napríklad médiá ´pojmotvorné´. Príroda je pre mnoho ľudí dneška neznámy pojem. Ľudia prírodu nechápu tak načo by ju chránili? Vedia povedať, že majú pochopenie pre utrpenie prírody, alebo Zeme? Nikdy neustúpia pred Zemou a prírodou zo svojich záujmov, ktoré sú prednejšie. Pokiaľ sa ničenie prírody nedotkne ich samých priamo tak, že ich ohrozí…

….otázka boja za prírodu, alebo za Zem je sama výzvou. Je triezvou výzvou, ktorá prichádza kedy prichádza. Ľudia, ale nechápu. O prírode nevedia nič. Nechodia ´do prírody´. Nepočúvajú prednášky o lesoch, zvieratách, stromoch, mikoríze.  Príroda je neviditeľná aj viditeľná. Príroda je aj vzduch. Aj voda. Ale aj atmosféra. Fotosyntéza. Magnetické polia. Človek je schopný chrániť keď vie čo a ako. Keď má know-how. Keď niečo o prírode vie, keď sa v nej vie chovať, keď sa pre prírodu vie uskromniť, alebo upustiť od svojho života-nad-štandardného. Príkladov je mnoho. Také chránenie by malo stáť na vzťahu k prírode, ktorá žije, ktorý človek k nej žije. Príroda nie je len vec názoru pre, ktorý sa rozhodneme s dobrou, alebo zlou vôľou,ktorú od prírody máme. Je veľmi pravdepodobné, že samotnú vôľu, ktorá nás drží na svete, alebo na žive máme od prírody, že samotná vôľa je vecou prírody, ktorá touto vôľou vybavila všetko čo v nej žije.

Keď ničíme prírodu robíme to často nie z vlastnej vôle. Vlastná vôľa naša je otázkou prírody. A tak ako je otázkou prírody naša vôľa je naša vôľa vôľou prírody. Pokiaľ neveríme, že sa príroda skrze človeka chce zničiť sama musíme vziať do úvahy, že človek chráni prv svoje záujmy, potom seba, a nakoniec to čo chápe ako prírodu tj napríklad ´životné prostredie, vodu, vzduch´ a podobne, a v poslednom rade potom chráni, keď ešte nato zvýši aj ´divočinu´ tj prírodu pre prírodu. Kedysi bol svet a divočina jedno. Dnes je divočina iba ´ľudská´. ´Welcome to the human jungle´. Príroda, ktorá kedysi tvorila rámec života a prežitia je dnes preč. Tento rámec dnes tvorí ´kultúra´. Ľudská džungľa, ktorá vytesnila svet zvierat, stromov, chrobákov, húb… Človek, aby mal aspoň trochu dobré svedomie, ktorému spraví zadosť, by mal pre jemu vlastné pochopenie prírody vziať na vedomie, že ničenie prírody sa stalo inštitúciou a každý jeden človek na Zemi prikladá ruku k ´dielu´. Mnoho je takých, ktorí chápu, že ľudstvo je nástrojom ničenia prírody, že systém sám prírodu ničí hlava-nehlava. Šanca, že človek sám sa vyseká z tohoto kruhu začarovaného šialenstva je pritom malá. Systém funguje na pozadí globalizácie. Potraviny z dovozu, lacné pohonné hmoty, energie z biomasy, čínska elektronika, autá zo SR. V jednote ničiteľa a ničeného, ale nie je sila.

Príroda trpí, a matka Zem trpí.

 

Hviezda príroda…na dlh.

Nech si hladný ako len nechceš svoje prsty nezožerieš. Údajne princíp ľudského egoizmu. Je to celé o tom čo chcem ja, alebo je to potom celé zle. Po anglicky keď si na niečo človek zvyká hovorí sa, že ´it grows on him´. Po našom asi, keď niekomu ´prirastie niečo k srdcu´. Určite rastieme s životom. Život nám prirastá k srdcu. Vieme, ale že všetci ´raz a navždy zomrieme.´ Smrť vysí vo vzduchu. Celý ľudský život je krátky. Je to snáď svetlo na konci tunela? Ešte sme ani nezačali oškrabovať vrchol ľadovca, ktorým je príroda, ktorým je smrť jej a naša. Príroda je pre nás veľká neznáma. Sám som bežcom. Rád behám a chodím na turistiku. Príroda, alebo lesy tvoria pozadie pre moje pochody, alebo behy.  Sme závislí na informáciách. Príroda sama je kolosálnym svetom, ktorý obsahuje informácie, ktoré hľadáme. Niekto sa stane babkou bylinkárkou. Prabábou, ktorá sa vyzná v bylinkách. Môžeš byť takou prabábou?  V prírode nie sú lekárne. Sama príroda je lekárňou, ale musíš vedieť čo máš chcieť, keď, že máš ten, ktorý problém. Inými slovami, by si mal vedieť čo hľadáš aby si to našiel. Životospráva napríklad. Jesť to aby si bol zdravý, a silný. Myslieť si to, čo Ťa naučí byť pozitívny. Cvičiť svoje zmysly až k ostrosti, ku ktorej ich domýšľaš.  Domýšľať veci je údajne cestou k úspechu. Život Ti uniká. Medzi riadkami. Smrť je nám za pätami. Čas späť nejde. Každý deň sa budíš aby si mal pred sebou knihu v ktorej sú iba prázdne strany? Alebo si sa dokonca ako taká kniha bez slov na stránkach narodil? Život stojí za nič, keď je sám o sebe cieľom. Životný cieľ nemôže byť život sám. Alebo môže?

V dnešnej modernej spoločnosti sa ukazuje život ako cieľ o sebe. Konzumovať produkty, platiť dane, chodiť za nosom do roboty aby Ti štát, ktorý Ťa derie z kože hodil almužnu na dožitie bez cti, hrdosti, radosti, sebavedomia. Invalidní dôchodcovia ktorými sa dnešný svet hrdí. Ak človek samého seba berie ako človeka, ktorý nechce protézy modernej spoločnosti aby sa hýbal/auto/, aby si pamätal/mobil/, aby myslel /umelá inteligencia/, aby niekým bol /sociálny status/, aby sa ako niekto cítil /moderné nepotrebné zamestnanie/, aby niečo chcel/ deti, rodina na zaplátanie bezodnej prázdnoty/, umelé jedlo/ aby si žil do bodu keď ochorieš a umrieš/-berie seba ako moderného invalidného dôchodcu medzi životom a smrťou po smrti;invalidní dôchodci. Ochočené existencie, ktoré výmenou za plnosť života, ktorý je gordickým uzlom boja ,utrpenia a rastu utápajú svoje zbytky v depresii kolektívneho vákua automatov povinnosti na dlh.  Život je cestou, ktorá končí smrťou. Cieľ ale nie je smrť, ale cesta o sebe? Život na dlh. Zomri teraz a ži neskôr. Kúp si teraz a plať neskôr. Princíp ako funguje ekocída. Dnes si vezmem od prírody niečo lebo príroda nemá čoby nedala. Zajtra sa o zodpovednosť už nestarám.

Utrpenie či bolesť, ktorá je súčasťou života na seba odkázaného. Sme v kukle ako motýle, ktorým sa tá otvorí, aby videli na oči svoje svet. Bolesť a utrpenie, ktoré prináša život. Stáť ako stĺp, alebo sa hádzať smrtihlav do prúdu života plného utrpenia a bolesti? Musí sa život iba prekonávať, aby sa nakoniec ukázal jeho cieľ? A je ultimátnym prekonaním života smrť? Mať vášeň pre utrpenie, ktoré prináša. Mať vášeň pre to čo samo sebou vyjadruje utrpenie. Slovo ´vášeň´ je samo slovom, ktoré označuje ´utrpenie´. Trpím teda žijem. Trpím podľa toho ako žijem.Utrpenie ie život. Človek prichádza na svet z bolesti, a v bolesti z neho odchádza. So životom sa ťažko lúči, a ťažko sa s ním zlúči. Kde je človek, ktorý  je nad humanitu povznesený, ktorý sa na ňu díva z vrchu,ale nie cez prsty, alebo z výšok na akých sú hviezdy. V nich je písaný osud? Alebo je príroda sama hviezdou života vo vesmíre?  Kde nič tu nič v tomto obrovskom kozme. Sila zvyku hovorí sa. Keď človek robí niečo dobré, alebo skôr zlé. Ekocída čiže vyhladzovacia vojna proti prírode, ktorú vedie moderný človek je silou zvyku. Unavené miliardy, ktoré blúdia bezbrehým svetom globalizovaného indivídua. Ich jednou silou zvyku je ekocída. Teda konzumovanie prírodných zdrojov, ktoré v okamihu obracajú na odpad. Ropa, voda, drevo, vzduch, fauna, flóra. Je to sila, alebo slabosť zvyku? Rutina? Každodenný boj na život a na smrť. Keď medzi život a utrpenie dám rovnítko je dobojované iba na oko. Nad život sa človek nikdy nepovznesie dosť. Mám vášeň pre prírodu, a preto trpím, keď ju ničia. Musím trpieť dosť, aby som odčinil svoj dlh, ktorý v prírode mám. Avšak ten nikdy neodčiním. Utrpenie to jest život. Utrpenie to jest smrť. Po smrti už človek netrpí. Práca. Ťažká drina. Drina je rutina. Zmena je v nedohľadne. Etika je teóriou morálky. Pracovná etika? Teóriou morálky?

Prečo je bolesť prírody citeľná? Kde stojím, keď stojím na strane prírody? Človek, by mal robiť to čo chce, aby vôbec uspel. Mal, by prísť nato čo chce a má rád. Keď má človek rád prírodu, a rád v nej trávi čas nemá to dnes ľahké. Horko-ťažko nájde niekoho kto by s ním pre prírodu zdieľal vášeň. Spoločnosť tvorí protiváhu prírody akoby na pomyselných váhach na akých váži svoje dobro a zlo. Pretože morálka nie  je pre mňa otázkou mimo dobra a zla, povedal by som, že etika ako jej teória by mala zodpovedať disciplíne, a teda pracovnej morálke. Keď som pred pár rokmi sa stal aktivistom pre LZ Vlk, a samočinne zbieral podpisy, a agitoval za zmenu tak som to bral ako výzvu, ktorá sa dotýka mojej disciplíny a morálky. Pracovne som sa chcel zdisciplinovať. Práca sa považuje všeobecne v našej spoločnosti za vysokú hodnotu.  Pokiaľ nie najvyššiu. Utrpenie na druhú stranu sa považuje za témer nemorálne. Je nemorálne nechať ľudí napríklad takých, ktorí mali tú smolu smrteľne vážne ochorieť umierať od bolesti, keď je im možné podávať drahé lieky za milióny, ktoré ako lekári vedia sú placebom do poslednej chvíle, aby ´blažene vydýchli´. Naťahovať ich utrpenie pokiaľ to ide pod rúškom strachu z utrpenia vôbec..Bitúnky v našej spoločnosti nemajú sklenené steny, a málo je takých  ktorí  holdujú  jedeniu mäsa na denno-dennej báze, ktorí by v sebe našli silu pozerať sa na choré celoživotné  utrpenie jatočných zvierat, alebo ich porážku. Starí ľudia sú chovaní v domovoch dôchodcov na liekoch, lebo celý život im nikto nedal možnosť športovať, a žiť tak aby nemuseli hanebne dožiť v ilúzii bez bolesti. V spoločnosti sme si zvykli zo zvyku slabosti netrpieť okolo seba žiadne utrpenie. V zmysle ekocídy to znamená jedno. O utrpení, ktoré spôsobujeme v miliardách matke Zemi je skoro tabu hovoriť. Otravujeme vodu, vzduch, zabetonúvame planétu, katujeme lesy, kynožíme faunu a flóru do tej miery, že žijeme šieste vymieranie druhov, v ktorom človek so svojou ´potravinovou základňou´ v podobe zvierat na mäso tvorí drvivú väčšinu živej váhy živého sveta.Sveta, ktorý bol kedysi svetom prirodzeným a čistým. Tento svet je dnes preč. Svet prírody sa strašidelne zmenšuje. Svet kde nehrozí rakovina, kde neexistujú civilizačné ochorenia, kde neexistujú ľudia, ktorí sú postihnutí tým čo ´chcú oni´. Ono to medzi siedmimi miliardami nie je nič jednoduché, aby človek prišiel nato čo ´CHCE ON´.

Utrpenie sa stalo nemorálnym. Trpieť je neslušné. Možno pre túto krátkozrakosť majú ľudia dnes ešte deti. Nechápu koľko utrpenia každý život obnáša. Nechápu akú bolesť bude chtiac-či-nechtiac prežívať každý-jeden živý človek, živý tvor. Ak je rodič dobrý sa posnaží svoje dieťa držať od utrpenia čo najďalej? Ak by bol len trošku opatrnejší možno by zvážil, či ho privedie k vedomiu vôbec. Kto vie prečo a proti čomu bojujú ľudia, ktorí sa denno-denne množia do astronomických čísel.Deň za dňom na svete pribúda desaťtisíce ľudí. Pre prírodu je to isto zlé a neblahé znamenie. Noví konzumenti. Nové kobylky, ktoré budú kričať zo svojich hladných krkov, zo svojich prázdnych hrdiel. Spoločnosť ich vychová, aby plnili si zodpovednosť voči zlovestnému štátu. Vychová ich aby sa stali poslušní konzumenti. Možno nie nepodobní svojím rodičom. Nie nepodobní ich rodičom. Budú ľudia opakovať chyby do svojho konca. Utrpenie sa stalo nemorálnym. Trpieť nie je slušné. Kto by dnes trpel pre prírodu? Cítil jej bolesť?  Musel by sa so svojím utrpením ukryť pred doternými zrakmi ľudí, ktorí ničenie-utrpenie Zeme povýšili na beh dejín, chod spoločnosti, princíp prežitia miliárd, ktoré nikto v skutočnosti nepotrebuje. Irónia osudu moderných ľudí je, že sú nepotrební. Ich práca, ich zmysel života, ich utrpenie, ich prežitie. Čím viac sú na povrchu zaneprázdnení o to menej sú v skutočnosti potrební. Ukazujú, že sa dokážu vysporiadať s utrpením, ktoré tajne spôsobujú. Trpieť sa im nepatrí. Nejde to na dlh. Tak ako trpí Zem človekom. V skutku nádorom. Moderným nádorom Zeme.

 

 

 

 

Vášeň pre prírodu?

Niekoľko dní ponorený do lesnej samoty. Ticho hrobové pred búrkou, ktorou je civilizácia. V pozadí hlodá myšlienka. Kto praktizuje to čo káže? Snívam, alebo som už hore? Je človek miera všetkých vecí? Je ľudská prirodzenosť mierou všetkých vecí? Studený les. Ponor do hlbokých očí horizontov prírody, ktorá je studená. Jej telo mrznúce ako vnútornosti hrobu. Stavba nového sveta aká je na spadnutie nemá ostať stáť. Zarathuštra káže čo padá to ešte postrčte aby to padlo rýchlejšie!! No čo presne je tá ľudská nátura, ktorá ničí prírodu? Ktorá je mierou všetkých vecí? GMO, pesticídy, herbicídy, zábava, závislosť na technológiách, absencia bezprostredného kontaktu s prírodou, politická korektnosť, hory odpadkov, preľudnenie. Miera všetkých vecí zdá sa sama postráda mieru. Jednou z hlavných nosných myšlienok pre mieru všetkých vecí by som určite nemal vynechať izoláciu. Izolácia, ktorú moderný svet vytvára a to prázdno, ktoré obklopuje moderných ľudí. To prázdno, ktoré je témer hmatateľné, lebo nič nie je istejšie ako prázdnota moderného človeka, alebo modernej existencie stratenej, ktorá je mierou všetkých vecí prakticky  na úrovni sebadeštrukcie..

Záleží či a ako kto chápe ešte ´všetky veci´..?Žeby koreňom všetkého zla bola vášeň pre prírodu? Človek si začne všímať čo si nevšímal doteraz. Vyklčované lesy-plantáže,  nezáujem ľudí o otázku budúcnosti človeka a prírody, spoločnosť moderná, ktorá je neriadenou strelou do zabudnutia, strach z kritiky, kontrola názoru v moderných demokraciách, slabosť a hlúposť moderných ľudí. Ich obezita, cigarety, technológiou silno vyvatovaná humanita a život, ktorý sa od začiatku podobá na chradnutie a stratu času.  Príroda sa uložila k spánku. Je zima. Lesy sa belejú svietivou belobou. Ja bojujem so svojou zlobou. Nenávidím sa zato kto som. Myslím teda čo? Som iba obyčajný-moderný človek, ktorý sa stratil na ceste. Ceste životom, ktorá od života sa odvrátila. Nič nie je isté. Nič je jasné. Iba toľko, že ekocída pôjde naďalej hladko. Ekocída, ktorá sa rovná životu v modernej dobe. Pôjde hladko preto, lebo má za sebou šedú masu. Obyčajných ľudí, ktorí sú stratení. Obyčajní konzumenti. Je nás 7 miliárd. Sme mierou všetkých vecí, ktoré sme schopní skonzumovať. Človek by mal pre niečo žiť, a niečomu veriť. Kríza hodnôt, alebo nihilizmus znamená mimo iné aj to, že človek nemá charakter nato, aby veril v čokoľvek. Môže to znamenať aj to, že človek neštuduje svoj život. Autor knihy Tak riekol Zarathuštra sám vyjadril myšlienku, že ´presvedčenia sú nebezpečnejšie ako klamstvá.´ Čo presne je na tom pravdy? Určite veľa. Presvedčenie je viera, a do istej miery aj sila viery v nejakú vec. Niekedy možno stačí menej ako si myslíme. Sme bližšie ako sa nám zdá. Veríme z vlastného presvedčenia. Otázka je čo bolo skôr. Ekocída, alebo masívne ničenie prírody človekom, ktorá prebieha hladko, lebo stojí na masách šedých žabomyších konzumentov.Takých, ktorí si kúpia nový smrtfón, alebo auto?? Aké je naše moto pre budúcnosť?Ekocída nie je otázkou viery, alebo presvedčenia. Opak ekocídy, alebo teda jej praktické potieranie je otázkou viery a presvedčenia. Reálna ekológia pre, ktorú tento blog vznikol hovorí, že v praxi je možné kázať čo človek robí. Keď sa reálna ekológia stavia na stranu opačnú ako na, ktorej stojí moderná humanita robí to pre záchranu prírody? V prvom rade si reálna-ekológia kladie otázku či prírodu v  moderne fungujúcej spoločnosti-ekocídnej teda na ekocíde fungujúcej spoločnosti zachraňovať má vôbec budúcnosť. Poukazujeme nato, že biznis a obchod stoja proti priamej záchrane prírody. Ľudia majú prácu, systém benefituje z toho, že názory ľudí sú v moderných demokratických-ekocídnych spoločnostiach držané v kazajke politickej korektnosti.

Je otázkou či sa príroda dokáže spamätať. Žiadny človek ešte prírodu nezachránil.  Nikto z nás si nepredstavuje, že niečo zachráni. Proti prírode je denno-denne vedená vyhladzovacia vojna. Proti divokým zvieratám ako ryby napríklad sú nasadené vojenské flotily, ktoré ich pomocou najnovších sonarov a radarov vyhľadávajú aj v najhlbších hĺbkach.Stromy sú kacané modernými drevospracovateľskými strojmi, ktoré ich menia na triesky rovno na mieste raketovou rýchlosťou. Globalizácia, ktorá je iným menom pre ekonomiku urobila z celej pozemskej prírody jeden supermarket, v ktorom je výpredaj všetkého prírodného bohatstva.  Presvedčenie je nebezpečnejšie ako klamstvo. Ekocída nie je klamstvo.. Ekocída je zločin, ktorý globálna civilizácia pácha na prírode. Či ide o odlesňovanie, znečisťovanie riek, alebo vypúšťanie CO2. Nejde o mieru do akej sa to deje. Ide o to, že sa to deje. Naše presvedčenie stojí a padá na vášni pre prírodu. Pre intímny vzťah k prírode a bezprostredný vzťah s prírodou, v akom spočíva sila vôle je dôležité veriť, že sami za seba vieme povedať NIE ekocíde.

 

 

 

 

Bilancia-seba-obeta

Je nič nové pod slnkom v prírode. Nič nové pod slnkom v mojom prípade? Vrátil som sa z lesa. Myšlienky sa snažím si usporiadať. Les je teraz v zime chladný. V mínus osem stupňoch vonku som si zatápal vo vnútri v chate. Pomaly to ide ten život. Láska k životu, žeby bola márna? Láska k prírode? Všade je vojna o zdroje. Možno vlády mlčia. Možno spoločnosti mlčia, ľudia mlčia, médiá mlčia. Všetci svorne mlčia. My hovoríme. Kto sme my? My sme tí, ktorí nemlčia. Existuje prílev migrantov výmenou za vyhadzovanie nebezpečného odpadu v Afrike, kde sa stopy po ekologických katastrofách ľahšie mažu? Hovorí sa im ekonomickí migranti z nejakého dôvodu. Udržujú ekonomiku v chode. Systém chce nových konzumentov. Tyrani potrebujú nových sluhov, nových ekonomických otrokov.

Potrebujeme zvyšovať pôrodnosť? Už dnes je na svete 8 miliárd ľudí. V Afrike a treťom svete pôrodnosť rastie. Západ sa ujíma  týchto škodcov, a na 75% Zeme prakticky dnes máme rozbujelú ľudskú činnosť. Kam pred ľudským prílivom sa ukryje Zem? Zem má za sebou pekných pár miliárd rokov života. Z ľudí, ktorí sme tu na mihnutie vesmírneho oka to nemá ľahké nikto, ale každý si musí,alebo aspoň chce byť istý do nejakej miery, že robí niečo správne. Aspoň málo, aspoň niečo. V prípade ľudí ako napríklad ja, alebo Ty čitateľ je to málo možno snaha pomôcť kde sa dá, alebo výjsť v ústrety prírode kde to je len trošku možné, a kde to chce trošku seba-obety. Človek má nejakú náturu. Táto nátura je niečo čo sa mení možno iba pomaly. Roky bežia, veky bežia, ale nátura človeka je viac-menej stále tá prirodzená ako kedysi v minulosti dávno. Čo kedysi tvorila príroda ako také pozadie pre prežitie, v ktorom človek musel z vlastnej vôle uspieť, pozadie, ktoré je temné tým, že na ňom svojí spôsobom prebieha boj o prežitie tvorí dnes moderná spoločnosť,systém, civilizácia. Človek chce prežiť a jeho nátura je mu oporou. Avšak s tým, že táto nátura je oporou prichádza aj nebezpečenstvo toho, že človek žije na úkor prírody. Moderný život neskýta bezprostredne možnosť ako svoje schopnosti človek využije nato, aby sa dokázal uchytiť v samej prírode. Inými slovami príroda tvorí k civilizácii pravý opak. Tam kde je civilizácia vedie k prírode okľuka. Moderný život s prírodou obmedzil bezprostredný kontakt. Človek v modernej dobe nemá bezprostredný kontakt so životom, ktorý by bol ekologicky udržateľný. My hovoríme, my nemlčíme. Keď sme v lese kde je život v prírode tvrdý a cítime, že dych prírody je mocný, sme ako doma. Jedným dychom prírody totiž človek vznikol, a jedným dychom zanikne. Pretože sme súčasťou prírody sme v jej lone našli spočinutie. Moderný život prináša pohodlie, luxus, komfort, závislosť na technológiách. Príroda prináša boj o holý život, kontinuita života, bolesť, radosť, smrť.

?

Je možno na nás osud prírody?Alebo je náš osud v rukách prírody? Ľudia, vlády, mafie, korporátne spoločnosti,a svet vysokej politiky verí, že máme v rukách osud prírody my resp oni a nie ona náš. Moderná ľudská nátura sa možno od tej v minulosti zmenila tým, že kedysi ľudia verili, že ich príroda na svete drží.Či už verili, že Zem bola impregnovaná božím semenom, aby zo svojej milosti tak Boh stvoril človeka, alebo verili, že bola to iná vôľa čo dalo vzniknúť človeku, avšak určite nepoznali ľudskú náturu ako ju poznáme my dnes. Sme celkom iste obete. Svojím spôsobom nemáme čo stratiť. Reálna ekológia, ktorej stanoviská sú pre mňa východzie poukazuje na fakt, že my ´moderní ľudia´nemáme okrem vzťahu k prírode čo stratiť. Tiež ale upozorňuje na fakt, že tento vzťah sme už stratili. Otrávili sme si Zem, vypálili lesy, zamorili vzduch. Nejdem opakovať všetky tirády, ktorých má dnes kde-kto plné ústa. Reálna ekológia prezentuje fakt, že nič z toho čo človek kedy vytvoril nestojí hodnotovo vyššie než to čo príroda zdarma dáva. Hovorím o čistom vzduchu, pôde a vode. Áno máme síce 7-8 miliardovú populáciu závislú na smartfónoch, antibiotikách, antidepresívach, autách, supermarketoch, plastických operáciách, peniazoch, ale stráca sa nám v tom celom modernom bordeli zo zreteľa, že všetko čo takzvane máme je na dlh, a máme ho voči prírode,ktorá tu je, bola a snáď aj bude bez nás rovnako ako s nami.

Ticho je zlaté. V našej modernej spoločnosti neexistuje vôbec miesto pre dialóg. Dialóg s prírodou, a tými, ktorí pre prírodu žijú či už svoju obetu, alebo lásku, alebo obe v jednom.

 

 

 

Otázka viny

Ovšem životné prostredie sa neznečistilo samo. Rieky sa neotrávili antidepresívami, pesticídmi, ťažkými kovmi, alebo splaškami samé. Za všetko len niekto môže. Alebo nie? V princípe nám, alebo každému z nás ide o prežitie. Každý bojuje ako vie. Nakoľko žijeme v civilizácii, ktorá na životné prostredie berie ohľad ako nato posledné z posledného je každému jedno odkiaľ sa berie odpad.  Odkiaľ sa berú produkty, ktoré sa stanú čo nevidieť odpadom. Tony jedla, ktoré sa vyhodia. Štrnásť pyramíd egyptského formátu odpadu elektronického rok čo rok. Bezodné plytvanie zdrojmi ako drevo na biomasu. Rozhodne hriechov civilizácie je viac, a existujú štúdie do detailov rozoberajúce dopady aké majú či už odpady, alebo celkové zamorenie po ľuďoch všade viditeľné. Možno je na každého zvážení do akej miery sa sám podieľa na tomto excese luxusu, a biedy v jednom. Život v chvate, a neustálom zhone naberá na obrátkach s každou novou eko-katastrofou. Dokonca aj katastrofy sú v dnešnej dobe ´eko´. V podstate sa tým nikto netrápi natoľko aby si vzal zodpovednosť k srdcu. Má niekto byť za niečo zodpovedný? Kto by niesol zodpovednosť z más, ktoré sú plne závislé na systéme, ktorý v likvidácii biosféry došiel zatiaľ najďalej? Alebo je to všetko klam médií? Je treba vypnúť televízor, rádio, počítač, a hlavne internet, a prestať mediálnemu marazmu venovať vôbec nejakú pozornosť? Prestať venovať pozornosť vôbec nejakým správam, ktoré o otázke životného prostredia informujú či už kriticky, alebo nekriticky, či už bez servítky, alebo s ňou aby tak človek získal svoj pohľad na vec aj sám?

Kto by veril, že mediálne masírovaný človek má zo správ, ktoré ho majú informovať niečo ako pravdy sa dobrať? Pravda sama sa stala vecou názoru. Alebo vecou otáznou. Zoberme napríklad ´globálne otepľovanie´, a jeho ´rozmer šialenstva´ v médiách. Jedna strana argumentuje, že Zem sa periodicky otepľuje a ochladzuje. Kým druhá argumentuje, že napríklad už  aj oceány sú tak teplé, že v nich postupne ale isto-iste veľmi rýchlo vymiera život. Život, ktorý vymrie v oceánoch je  hrozbou pre ľudí životne závislými na rybolove, bla, bla, bla. Všadeprítomná otázka ľudského prežitia za každú cenu sa vynára ako priorita číslo jedna. Strach z budúcnosti, ktorá už nebude taká ako ju poznáme. Respektíve my ľudia nepoznáme žiadnu budúcnosť. Môžme len hádať. Čo s nami bude. My nedokážeme zmeniť smer spoločnosti, doby, a hlavne vývoja. Nevieme čo príde, lebo na tom aktívne neparticipujeme. Máme vládu, ktorá nás riadi, a internet, ktorým nám vymývajú hlavy. Majú proti nám armádu, ktorá zasiahne ak treba. Hlúpe masy, ktoré vedú za ručičku mediálni mágovia. Servírujú nám správy. Nikto, ale nie je bez viny. Alebo sme my úplne bez viny? Pokiaľ je naše prírodné prostredie zničené našou vinou je neospravedlniteľné, žeby sme nemali nejaký podiel viny na tom kam sa uberá náš svet. Nevedomosť neospravedlňuje. Ale kto je tu vlastne nevedomý? Všetci vieme predsa minimálne toľko, že plytvať je zlé, že ….čo my vlastne vieme? Čo konkrétne môžme robiť? Z našich bytov v igelite a vate moderného človeka. Separujme odpady, ktorých je veľa? Kto to kdesi vyrátal, že len elektronického odpadu sa za rok vyrobí štrnásť egyptských pyramíd. Tony a tony oxidu uhličitého, a skládky ochudobneného uránu, alebo chémiou vyčerpaná pôda. Je to všetko klam?Čo, ale je presne na nás? Čo presne môžme robiť, keď nemáme v rukách svoju budúcnosť. Keď to čo nás čaká nám každodenne niekto podsunie? Môžme sa od týchto správ odpútať, aby sme neprijali zodpovednosť ani len povedzme na úrovni povedomia? Chceme prežiť. Potrebujeme autá. V SR je na hlavu vyrobených najviac automobilov v Európe. Chceme prežiť potrebujeme smart-fóny.  Chceme byť lepší ako ostatní. Chceme jesť banány v strede zimy. Je to naša zodpovednosť, že takto funguje systém? Narodili sme sa do systému, ktorý nás zotročil, a nie je to naša vec. Alebo nie? Máme my vôbec s tým čo do činenia? Alebo si za všetko môže Zem sama? Je to len mediálna propaganda aby kapitalisti viac zarobili a zrejme sa  nič nedeje? Bez nás by to šlo rovnako dobre. Zelené to, zelené tamto. Budeme jesť biopotraviny a konzumovať zelenú energiu? Len preto, že takto nám to hovoria v reklame, a na druhej strane je Zem v pohode a nič zlé nás do budúcna nečaká podobne ako tie druhy šiesteho vymierania v, ktorom údajne žijeme a, ktoré sme údajne spôsobili? Biopotraviny…, biosuroviny, zlátaniny-splátaniny.

 

 

Na nulu?

Téma etiky, ktorá rezonuje ako teória morálky je ozmyslená na entý stupeň tu kde nerozhodnosť, ktorá je endemická pre  participatívnu demokraciu rozhoduje. Studený rozum napovedá, že populácia a rovnostárstvo sú dva problémy v hľadáčiku každej ľudskej globálnej krízy, ktorá dnes existuje. Oba sú neodmysliteľne a nerozlučne spojené;  kto by ešte veril, že v klíme názorovej protikladnosti  a solipsizmu strán politického výberu, ktorá dnešnú demokraciu charakterizuje sa nájde nejaké systémové riešenie? Aby niekto čo i len navrhol, že právo mať potomkov, by malo  závisieť na sociálno-ekonomicko-ekologických kritériách, aby na seba nepopudil celý rad ohavných referencií k eugenike—a to aj bez  podtextu aký do seba zahŕňa selekciu ba fyzické, či  inteligenčné charakteristiky—no   toľko toho poprieť  pre dobro ľudstva je pľuvancom v tvári zdravého rozumu.    Čo máme teda robiť? Namrdať viac a viac potomkov, aby sme niesli mŕtvu váhu, a ďalej predlžovať masakrálnu vojnu o zdroje, kým sa nám topia ľadovce, a my spolu držíme dych v nádeji, že príde nejaký mamutí vyhladzovací EVENT, ktorý nás dostane na nulu?