Pomník plný lesa

Diskusia medzi lesníkmi a ochranármi ohľadom ochrany našej prírody naberá v súčasnosti na intenzite. A práve v tejto atmosfére sa udial na námestí SNP vo Zvolene nezvyčajný akt. V utorok tam bola na tamojšej vianočnej tribúne predstavená kniha Pomník plný lesa. Pozoruhodné je, že knihu venovanú práci a dielu znamenitého lesníka Ladislava Alcnauera (1946 – 2016) vydal do sveta čitateľov spoločne lesníci a ochranári.
Vydanie knihy si zobrala pod patronát Štátna ochrana prírody SR a štátny podnik Lesy Slovenskej republiky. Obe inštitúcie sídlia v Banskej Bystrici. Čo spôsobilo túto neobvyklú spriaznenosť? Vysvetľuje riaditeľ Obecných lesov Veľký Folkmar, kde sa hospodári takmer výlučne výberkovo a zároveň jeden z troch zostavovateľov knihy Michal Tomčík:

„Keď nám vlani odišiel do večnosti Laco Alcnauer, priekopník prírode najbližšieho výberkového spôsobu hospodárenia v lese, rozhodli sme sa jeho pozoruhodný život zmapovať v spomienkach kolegov i priateľov. Získali sme vyše 40 autentických príspevkov, nájdeme medzi nimi tak profesora Sanigu, uznávaného profesora pestovania lesa, ako aj profesora Mikuláša Hubu, známeho environmentalistu, ale tiež Juraja Lukáča z Lesoochranárskeho zoskupenia VLK a najmä mnoho lesníkov, pre ktorých je prírode blízke hospodárenie prvým lesníckym prikázaním. Je príznačné, že všetci hodnotia Lacove dielo unisono: je to veľký muž slovenského lesníctva.“
Na uvedení knihy sa zúčastnili viaceré známe osobnosti a predstavitelia lesníckych a ochranárskych organizácií na Slovensku. Generálny riaditeľ Štátnej ochrany prírody SR Milan Boroš na margo tejto ojedinelej knižnej publikácie uviedol:

„Naše súčasné lesníctvo už dávno vie napodobniť prirodzený les tak, aby ostali jeho funkcie v plnej miere zachované a aby bolo možné les využívať aj hospodárskym spôsobom, no z rôznych dôvodov je v lesníckej verejnosti ťažké presadzovať práve jemnejšie, prírode blízke spôsoby obhospodarovania. Potrebné je mať nielen množstvo odborných argumentov, ale v mnohých prípadoch aj osobnú odvahu. A práve preto sú ľudia, ktorí túto odvahu majú, oveľa vzácnejší. Sú to ľudia, ktorí pozerali, počúvali, pozorovali, premýšľali, hľadali a našli súvislosti. Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky úprimne ďakuje Ladislavovi Alcnauerovi za to, že celý svoj lesnícky život venoval lesu a presadzovaniu jeho prírode blízkemu obhospodarovaniu.“
Ozdobou tohto podujatia vo Zvolene boli aj vianočné lesnice a prítomní ľudia na námestí mohli knihu Pomník plný lesa vy hrať v súťaži. Táto publikácia je zaslúženou poctou novodobému Jozefovi Dekretovi Matejovie i dôležitým kľúčom k budúcnosti slovenského lesníctva. Akciu moderovali riaditeľka ekonomiky a prevádzky Štátnej ochrany prírody Ľubica Balgová a známy publicista, druhý z trojice autorov tejto knihy Peter Gogola, ktorý okrem iného povedal:
„Knihu sme mali už takmer hotovú, no stále sme netušili, kto ju vydá. Boli sme preto príjemne prekvapení ochotou oboch mienkotvorných organizácií knihu bezvýhradne podporiť. K Štátnej ochrane prírody a Lesom Slovenskej republiky sa pridali aj zvolenská Lesnícka fakulta, lesnícka komora, vojenské lesy, nadácia EKOPOLIS a ďalší. Vidíme v tom dôležitý signál zmeny v myslení lesníckej obce, ktorá cíti, že vážne klimatické zmeny i naliehavá spoločenská objednávka si vyžadujú citlivejší prístup k lesu.“
Tretím z tých, ktorí knihu vyše roka pripravovali, je Ján Mičovský:

„Laco Alcnauer je človek, ktorý vstúpi do dejín slovenského lesníctva. Štyridsať rokov nadšene tvrdohlavo i odvážne presadzoval takéto hospodárenie, súc presvedčený, že je budúcnosťou lesníctva. Kedysi vysmievaný, dnes uznávaný. Vždy tvrdil, že ak sa takýto prístup k lesu presadí, spory medzi lesníkmi a ochranármi zaniknú. Život mu dáva za pravdu a ja vďačný, že som tohto vzácneho človeka mohol mať za priateľa“.
Počin zostavovateľov knihy ocenil aj dekan lesníckej fakulty, profesor Viliam Pichler, ktorý v Alcnauerovom diele nevidí nedosiahnuteľnú métu, ale nasledovaniahodný vzor pre svojich študentov.

 

zdroj: http://www.lesmedium.sk/o-com-sa-pise/pomnik-plny-lesa

6 miliárd plus

No milý čitateľ môj. Ak si tam niekde vonku a čítal si už nejaký z mojich príspevkov tu na ekoblog.sk som rád a mám z Teba radosť. Dovoľ, aby som sa Ti poďakoval. Aj keď si to s komentovaním nepreháňal, aj tak si dobrý!@2#%&…..Idú vianoce. Oslava kto vie čoho vlastne? Pohania  majú slnovrat, kresťania narodenie pána, a ekológovia hlavu plnú starostí v smútku. Znova to obdobie, kedy predajcovia berú svet a planétu útokom. Reklama na nás dýcha jej čarokrásnym leskom. Všetko zabalené, a nové. Oči našich blízkych budú žiariť medzi všetkým tým tovarom a celofanom. Nové veci prinesú radosť. Možno sa zídu, budú užitočné. Pri chvíľach pokoja, a radosti, ktoré sú korunou Vianoc možno  veľa ľudí ani nenapadne myslieť nad budúcnosťou Zeme. Možno tú budúcnosť niekto dokonca spochybňuje. Človek je nekorunovaným pánom tvorstva. Peniaze sú nekorunovaným pánom ľudstva. Dýchame a konzumujeme. Konzumujeme ako dýchame. Otázka pri dýchaní niečom tak samozrejmom je, že či to chceme, alebo sa nám to deje. Tá istá otázka platí aj o nakupovaní a nákupných studených horúčkach, ktoré nás možno oblievajú. Čo sa Ti stalo? Bol som nakupovať. Je to môj vianočný chlebíček, hobby a koníček. Tvorcovia reklám vedia, že všetko nemá svoj háčik, a preto ho na všetko zavesia. Háčik s cenou. Práve sviatky mieru a pokoja sú možno obdobím, v ktorom by sme si mohli uvedomiť viac ako pred tým, že nie všetko niečo stojí. Alebo teda, že všetko niečo stojí, ale to niečo nie sú vždy peniaze. Pre planétu je existencia ľudstva drahý špás. Stojí ju to hodne síl. Nároky 6 miliárd hladných krkov nie sú malé, a my to vieme. Zaplatia to raz naši potomkovia? Potomkovia človeka, ktorých po celom svete denne pribudne o 120000 tisíc? Žijeme na dlh. V akej mene ho chceme zaplatiť?

 

Pohľad do vnútra

Ekológia? Separovať odpadky, voziť sa elektromobilom, chodiť vlakom, podpisovať petície, čítať eko-blogy….vnútro rozorvané ničotnými malichernosťami. Ľudský život, ktorý prejde ako smiešny príbeh ´osudu´. Hlavou múr človek neprerazí. Kde utiecť od tejto reality? Činiť sa tak, že sa človek nečiní. Že sa nepričiňuje. Nemá auto, nerozmnožuje sa, nepoužíva moderné technológie…, alebo ich používa v obmedzenej miere. Všetko s mierou, po malých dávkach. Akoby sa každým dňom niečo menilo. Veľké problémy ostávajú. Malé veci sa menia. Tu k lepšiemu tam k horšiemu. Príroda, ktorá akoby mizla z horizontu. Nie je to celá veda tá ekológia, chcelo by sa povedať. Človek a jeho ´činnosť´ pokrýva 75% povrchu zemskej súše. Zbytok sú púšte, Arktída. Ako túto ´činnosť´ obmedziť? Ako obmedziť tony odpadu denne vyprodukovaného, ako sa chovať ekologicky? Večne znejúce otázky. Človek a jeho činnosť je všadeprítomná. Ľudia sú doslova všade.    Až nejakých 90% váhy živého sveta fauny tvorí človek a jeho hospodárske zvieratá, a teda z tohoto hľadiska o človeku už nemožno hovoriť ako o jednom z druhov, ktoré tvoria potravinový reťazec. Nad človekom nestojí nič. Človek sám tvorí vrchol evolúcie. Po jeho stopách, ale ťažko ísť. Kam vedú tieto stopy? Človek je ako subjekt sociálnym konštruktom. Je dielom v rukách iných. Jeho sebauvedomenie má sociálny pôvod. Myslím teda som tebou. O dĺžke života Zeme sa vedú debaty. Ľudia vo vedeckej komunite sú nie si istí. Niektoré skameneliny hovoria o X-miliardách rokov. Cca 4,5 miliardy, ale sú aj také odhady, ktoré predpokladajú ďaleko vyšší vek. Pre porovnanie; u starých Grékov sa vedomie v hore uvedenom zmysle ako ´sociálne uvedomenie´  objavilo medzi 1400 a 600 rokmi pr. n.l. Odyssea na rozdiel od Iliady svedčí o náhlom objavení introspekcie. Človek sa pozrel do svojho vnútra. Čo vidí dnešný človek, ktorý sa pozrie do svojho vnútra? Vidí tam snáď Zem, ktorú ničí? Vidí tam snáď vplyvom klimatickej zmeny prekyslené oceány, šieste vymieranie druhov, pyramídy odpadkov, plastami zamorené prírodné krásy, pesticídy, herbicídy, hormóny, nádory, ftaláty, exhaláty, púšte a horory, ktoré po sebe vo svojich stopách zanecháva? Človek je sociálnym zvieraťom. Toto zviera je sociálnym konštruktom. Čo to znamená? Že myslíme teda ste. Fejsbuk, Gugl, Instagram, Tviter, a celé to sociálno, celé to zvieracie prežívanie moderných konzumentov alebo ako ich zve ´reálna ekológia´ živých mŕtvol, ktoré za pochodu ničia Zem, lebo nikto nečiní ináč. Nikto ináč neodčiní, lebo nečiniť sa nestačí. V darwinovskom zmysle je hybnou silou spoločenského vývinu boj o život a prirodný výber. O čí život sa bojuje? Na planéte je 6-7 miliárd ľudí, kým ostatná fauna a flóra je decimovaná. Vrcholový predátor človek postavil latku privysoko pre iné živé tvory. O čí život ide? Snáď len životaschopnosť Zeme postaví na nohy prírodu znova, potom ako tento vrcholový predátor evolúcie zájde nato s čím zaobchádza. Alebo je to všetko ináč?

 

Svet okolo roku 2017

Keď človek rastie do sveta o ktorom nič nevie a netuší má veľa pred sebou  a málo za sebou mu je akoby bol pre tento svet ako stvorený. Vníma skrze optiku toho čo mu svet môže dať, a hľadá čoby v ňom našiel. S rokom za rokom sa ešte nelúči ťažko. Vždy akoby prichádzali výzvy k činu, alebo aspoň k sebaprekonaniu: sny, povinnosti, radosti, známosti. Všetko sa odohráva, kým človek objavuje,cíti, chce, myslí. Energia, ktorej je človek plný sa sama núka k činu. Do tridsiatky človek pociťuje mocný elán, entuziazmus.  Všetky problémy sa zdajú skoro vymyslené. Svet zbytočne zaťažený ťažkými mrakmi. Tie tu a tam rozfúka vietor, a ako také fragmenty putujú ďalej. Niekedy však po tridsiatke sa začne pýtať. A pýtať. Niekedy otázky neberú konca. Odpovede akoby ešte ani začiatok nemali.Len svet je ich plný tých nevýslovných odpovedí. Mraky sa zbiehajú. V jednom bode. Nebo sa zaťahuje. Vnútorný monológ sa stišuje. Keď človek nenachádza čo hľadal, keď svet nie je miestom zasľúbeným. Nebo je ťarcha, ktorá sa nedá ani odhodiť a ani niesť. Musel by v tom byť čert, aby v tom nebolo niečo iné. Nalomený.Zamyslený. Les ľudských rúk, ktoré sa sápu. Napredujem? Stagnujem? Bilancujem? Roky života pred sebou, roky za sebou. Nie si sám kto má problémy. Staroba, drogy, alkohol, nezamestnanosť, hlúposť, presýtenosť informáciami, pokrytectvo, krajina v dlhoch. Prázdne reči politikov. Desiatky rokov od revolúcie, a systém sa bortí. Nikto nie je doma prorokom. Zahraničie sa stáva okupovanou zónou. Migračná kríza, vojna, bezdomovectvo, populačná explózia. Vnútro sa pod týmito tlakmi skladá. Vzťahy naštrbené. Samota. Hlad. Zranenie.

Kde sme dnes? Ľudstvo na pokraji zrútenia sa do nenávratna. Zhučíme dole do tmy dejín? V dnešných dňoch by sa vypätie dalo krájať. Stojíme na pokraji, ale zráz nevidno. Hľadáme odpovede o ktorých nič nevedno. Nesieme podiel viny zato koľko nás je? Absurdné pomyslenie, že človek sa narodil do iného sveta. Tretí svet, ktorý sa stal dojnou kravou. Vyhladované národy v biede. Africké kobylky. Ázijské miliardy. Európa zaplavená cudzincami z dopustenia osudu. Naše malé Slovensko. My Slováci. Pracanti. Aby osud bol k nám milostivý. Osud prírody, Zeme. Nikto ho nepozná. Pieseň Zeme nie je opojná. Zem skrýva pohromu za pohromou. Horiace lesy, tajfúny, tornáda,sopky,láva, tsunami, ekologická katastrofa strieda katastrofu. Niekde sú obete státisícové. Štatistiky. Budúcnosť je v sázke. Budúcnosť Zeme. Každý deň o ňu hráme, každý deň bojujeme. Uskromníme sa vo svojej voľbe? Nekúpime si ďalší  spotrebič, nové auto, dovolenku, psa, mačku, či šperky, norkové kožuchy, smartfóny, a rýchlejší internet? Čomu dáme prednosť? Novej hypotéke, alebo osudu, ktorý niekto rozhodne za nás? Svet okolo roku 2017. Si na kolenách? Dochádza Ti dych? Až sa raz príroda nechá počuť, a človek bude v koncoch ako sú dneska všetky možné druhy, a až sa po ekologickej katastrofe menom človek zľahne Zem, bude už neskoro plakať nad rozliatym mliekom. Pentti Linkola hovorí: ´musíme byť tvrdí teraz, lebo viac šancí už možno nepríde´.

 

Zodpovednosť prosím?      

V dobe akej dnes žijeme je ťažké primeť niekoho k zodpovednosti. Každý sme nútený aby sme sa postarali o seba a žiadne ďalšie možnosti, ktoré by zostali otvorené, lebo životné prostredie, lebo lepší svet, lebo záchrana ohrozených druhov…. akoby neprichádzali v úvahu. Všetky tieto veci akoby stáli v ceste ´materiálnemu prežitiu´ a ´povinnostiam´ bežných ľudí, ktorí si cez to všetko možno môžu dovoliť aj viac ako doteraz kedykoľvek pred tým. Po materiálnej stránke, po stránke vzdelania, alebo aj vzťahov. Keď teda zavrieme oči nad tým, že týto ľudia berú hypotéky a vždy sú viac a viac zadĺžení, akoby je aj ďalšou otázkou možno, že kto tu z koho bohatne a prosperuje, alebo pre koho ten údajne nezastaviteľný rast ekonomiky funguje. To je, ale ďalšia téma takže nazad k tej zodpovednosti, ku ktorej je čo povedať. Je to neúprosné. Ale je to tak. Pozeral som film o zániku resp. o postupnom zániku korálov ako jedných z najrozmanitejších ekosystémov na Zemi.  Vedci im pri dnešnom civilizačnom množstve vypusteného CO2 dávajú takých dvadsať rokov. Tieto korály tvoria ekosystémy na, ktorých sú závislé tisíce druhov rýb a iných morských živočíchov, ale vzhľadom na otepľovanie a prekysľovanie oceánu oxidom uhličitým tieto korály miznú. Miznú aj iné ekosystémy. Rybolov v USA padá prudko, a padá tiež tam kde sú na ňom závislé milióny ľudí. Na Filipínach. Po zániku korálov, zanikne z veľkej časti aj rybolov, a milióny ostanú hladné, a bez živobytia. Kým ministerka Filipín volá najhorších znečisťovateľov ako USA, Čína k zodpovednosti za globálne otepľovanie, ktoré ide s prekyslením oceánu ruka v ruke tak Donald Trump popiera klimatickú zmenu a akoby celý problém obracal na vec ekonomického rastu. Kým jeho predchodca pomohol založiť najväčšiu oceánsku rezerváciu jeho nástupca sa vyhraňuje voči prakticky akýmkoľvek ekologickým opatreniam, a rezervácie niektoré aj stovky rokov trvajúce ako je tá v Utahu brutálne zmenšuje, a okliešťuje. Vedci zaoberajúci sa morskými ekosystémami bijú na poplach. Korály majú pred sebou už len malý kus cesty, po nich ryby, a ďalšie ekosystémy. Zodpovednosť prosím? So zánikom oceánu, ktorý sa posledne oteplil tak ako dnes následkom klimatických zmien pred 65 miliónmi rokov by mal človek popri Fukušime, a iných na konte zase jednu megaekologickú katastrofu, ktorá by teoreticky mala dopad na život na planéte vôbec. Jeden citát z filmu: to čo si z oceánu berieme nie sú ryby, ani morské či oceánske plody, alebo turizmus, ale holá existencia.  To ako prví iste pocítia Filipínci, keď to nepociťujú už dnes. To ako sme my na druhom konci sveta´zodpovední´ a ako náš ekonomický rast napreduje prostredníctvom vyciciavania tretieho sveta ich isto bude zaujímať ako posledné. Na jednej strane hojno a na druhej hovno. Volať k zodpovednosti? Uvaliť uhlíkovú daň? Ako, a s kým začať? Kto by len svoj ekonorast brzdil?

 

Život súčasťou smrti?

Ochrana prírody na seba môže brať rôznu podobu. Pre každého môže byť o niečom osobnom. Nikto ju nevlastní. Všetko je pre nás smrteľníkov do istého bodu. Aj bludný kruh má svoje body. Hovorí sa, že do tej istej rieky dvakrát nevstúpiš. Nie je to však aj metafora pre bludný kruh? Má bludný kruh body na, ktorých by sme sa zastavili a pozreli si do očí, kde by sme vstúpili, kde by sme vystúpili? Kto sme, čo sme, a prečo sme? Na jednej strane tí, ktorí sa do prírody radšej by ´vrátili´, keby vedeli čoby v nej robili. Príroda na jednej strane ako miesto kde sa ešte dá vrátiť, kde sa ešte dá ísť, a ujsť, a na druhej strane  svet civilizácie skoro až odľudštený, svet mŕtvych, alebo živých médií, ktoré o sto-šesť chŕlia čo im slina na jazyky prinesie. Dve strany kruhu? Bludného v jednom bode spojené?

Človek hovorí Nietzsche je od prírody pánom. Je pánom, ktorý aby dostihol svoj ideál sa musel odľudštiť. Dneska stojí na pomyselnom vrchole tvorstva, ale nie je tam naozaj. Ukazuje sa, že závisí. Závisí na hmyze ako priadka, včela, alebo komár. To len jeden z mnoho iných príkladov. Potravinový reťazec človeka tvorí veľa článkov. Tie samé o sebe vykazujú stupne dokonalosti na, ktorých človek nikdy nestál. Napríklad kolónie mravcov je možno považovať za najdokonalejšie spoločenské telesá vôbec. Oproti tomu  ľudská spoločnosť,aj keď možno čo do stupňa svojej zložitosti veľmi sofistikovaná je tiež často pôsobiaca dojmom akéhosi zvulgarizovaného  chaosu. Ak chce človek chrániť prírodu nevie kam ísť, koho osloviť, kde začať. Spoločnosť ani vonkajší svet, ktorý táto vybudovala aby sa v ňom kochala mu ruku nepodáva. V náplni práce žiadnej spoločnosti nie je v prvom rade záchrana prírody. Spoločnosť sa skôr tvári tak, že ide o človeka. Ale ide naozaj? Má spoločnosť človeka na zreteli? Lebo každý z nás vraj chrániť prírodu môže začať od seba a to ako od pána seba samého a je možné predpokladať, že kdesi tu bude ten pes zakopaný, že ľudský život z toho kolotoča konzumu, spotreby, ekonomického rastu, a demografických kriviek, presunu miliónov z kontinentu na kontinent, sucha, klimatických zmien atak ďalej a ďalej si nájde cestu von teda k sebe, k ochrane prírody z ktorej vzišiel, lebo nakoniec nejde len a len o človeka, keď má prežiť vôbec život. A už vôbec nejde o ľudské spoločenstvo, ktoré ani z ďaleka nie je na vrchole dokonalosti evolúcie. Dneska ľudská spoločnosť čelí výzvam a to veľkým. Ľudia si nerozumejú, a spoločnosť hovorí z cesty.

Ako teda začať od seba? Ako začať od života ak teda sme nažive? Ako začať chrániť prírodu od prírody? Od prírody v nás, samej našej nátury? Máme prírodu na dosah? Máme na dosah jej ochranu, keď cez kliknutie myšou podpisujeme petíciu o vode, pôde a vzduchu? Naše médiá nám sprostredkujú prístup k všetkému snáď až na prírodu, a kým pre niekoho je prírody dosť aj v televízore, tak niekto ju radšej objavuje vo svojom vnútri v prostredí jej samej. Veď aj technológia, ktorej prostredníctvom žijeme je udalosť, ktorá sa stala. Tak ako sme sa stali my súčasťou nej. Kým smrť je súčasťou života, asi sa nedá povedať to isté o živote. Alebo je život súčasťou smrti? Technológia súčasťou prírody a my súčasťou technológie?

Žijeme snáď svoju virtuálnu smrť? A to napríklad aj tam kde prebieha šieste vymieranie druhov? Napríklad za našimi monitormi?

 

Zobrať ochranu prírody do svojich rúk?

Zobrať ochranu prírody do svojich rúk? Vzhľadom na končiace sa ´prírodné zdroje´, na stále hustejšie zamorenie ovzdušia, a pribúdanie skládok, a ďalších a ďalších problémov na tému ekológie, by sa mohlo zdať, že ľudia sa nevedia vlastne dohodnúť na tom, čo presne a predne je ochrana prírody. Človek nemôže brať zreteľ ku všetkým eko-problémom, ktorých zo dňa na deň pribúda. Príroda na, ktorej bytostne závisíme je nevysvetliteľná, divoká, a voľná. Človek ju skultúrňuje, alebo pod inými nálepkami mení na krajinu kultúrnu, ktorá vyhovuje jeho požiadavkám.Človek na jednej strane zvyšuje svoje nároky na prírodu, a na druhej si akosi uvedomuje, že žije v jej náručí, z ktorého sa kedysi asi ako lovec a zberač toľko chcel vymaniť. Dnes sa zdá, že človeku sa do veľkej miery darí žiť v prostredí, ktoré je svojím spôsobom prostredím ním stvoreným, ktoré je dielom jeho rúk. Máme tu ´moderné technológie´, máme posuny v molekulárnej biológii, ovplyvňujeme stavbu génov zvierat, a rastlín. V živote okolo seba vidíme, že človek je všade pánom známeho tvorstva, že je pánom Zeme, že je pánom už pomaly aj molekulárneho života, lieta ´do kozmu´ a ´z kozmu´, a napreduje ako druh svojou kultúrou, ktorá je často krát veľmi vzdialená tomu z čoho kedysi ako prírodný druh vzišiel. Na druhú stranu je človek tvor, ktorý sa len ťažko vie dohodnúť na istých pravidlách, ktorý sám proti sebe vedie vojnu, aj v rámci svojho druhu, ktorý sa so žiadnou métou dlho neuspokojí a vždy sa naťahuje ku hviezdam, ktoré  sú stále ďalekejšie a ďalekejšie. Kdežto kedysi človek bojoval s nepriazňou prírody, z ktorej lona sa toľko chcel vymaniť, je dnes jeho boj založený na pokuse premáhať v sebe samom svoje velikášstvo, a krotiť svoje sebadeštruktívne chúťky. Máme, ale v našich končinách sveta demokraciu. Naše túžby sa zdajú byť rovnako veľkými či už sme jednou nohou na ulici, alebo máme milióny.    Na základe demokracie sme schopní mať rovnosť v prianiach a túžbach. Údajne pokiaľ nám to naše vzdelanie a šikovnosť dovolí sme schopní rozprávkovo zbohatnúť, a prísť v dnešnom prudko kupredu sa ženúcom kapitalizme k získaniu vecí o akých sa našim za komunizmu vyrastajúcim otcom ani nesnívalo. Kapitalizmus, a demokracia umožňuje na základe rovnosti práv ľuďom dosahovať veľké veci, a riadiť svoje životy ako najlepšie vedia. Možno je niekedy zoči-voči ochrane prírody kapitalizmus systémom, ktorý siaha na každý zdroj a všetko robí dostupným. Pre bohatých je život v kapitalizme zábavou. Vedia, že si môžu dovoliť všetko a nikto nad nimi nestojí. Počúvame, že napríklad pán minister Žiga vlastní každý dvadsiaty kmeň stromu, ktorý sa v SR vyrúbe. V týchto rozprávkových peniazoch aké má pán minister Žiga sa, ale celá spoločnosť určite nekúpe. Karavána ubiedených, ukrátených, upozadených, utláčaných teda tichej majority, ktorú k debatám napríklad aj o ochrane prírody z dobrých dôvodov nikto neprizýva ide ďalej. Sme chtiac-nechtiac slobodný a slobodná je údajne naša spoločnosť. Ako ale dokázať, že pri ľuďoch, ktorí neustále splácajú hypotéky, ktorí sa neustále musia naháňať za peniazmi, ktorí žijú na splátky a koľkokrát od výplaty k výplate bude hrať sloboda v zmysle ´rovnosti práv´ a dokonca ochrana prírody najvyššiu prioritu? Každý chce jesť, a mať čo do huby. Pokiaľ ľudia majú čo jesť a teda svoj chlieb a hry majú s nimi vládci tj politici pokoj. Aspoň to tak niekedy vyzerá.  Pasívna spoločnosť, ktorou nič nehne. Šedá masa konzumentov na chlebe a hrách, ktorá žije v konkurencii podobne šedých myšiek v boji o prežitie v kapitalizme, alebo žabo-myšej vojne každého proti kaźdému kde si každý môže vziať svoj osud do svojich rúk a niečo dokázať. V tom to celé je. Ak nič nedokážeš môžeš si zato len sám, lebo si mal rovnakú možnosť ako každý.

Ako potenciálny milovník prírody sa pýtam či je v mojich možnostiach zobrať aj ochranu tej do svojich rúk? Či mám pri ľuďoch ako ´pán´ minister Žiga rovnakú  príležitosť urobiť pre prírodu tak veľa, aby som odčinil toľko zničeného čo ostáva po ľuďoch ako daný spomenutý. Je všetko otázka slobodnej vôle, sebapresadenia  a dokázaní niečoho sám sebe, alebo je to o dohode medzi celou šedou masou, ktorá sa len musí zobudiť do reality, reality ktorá vládne v SR v každej oblasti od nežnej revolúcie tj reality bezbrehého drancovania, kradnutia, a lúpenia, a to často pod smiešnymi pseudomorálnymi nálepkami ako ´sebarealizácia´, a vziať si oné slobody a práva aj nad ochranou prírody do svojich rúk ? Alebo má snáď každý človek v demokracii ako rovný s rovným možnosť sa sebarealizovať tak ako nejaký drevár minister Danko, alebo minister Žiga?

A čo nato príroda, by povedala, keby jej každý z nás dával takú ranu do zátylku ako oni dvaja úspešní podnikatelia? Či naopak nám demokracia ponúka šancu vziať ochranu prírody do svojich rúk, a ukázať, že naša sloboda a rovnosť práv nie je iba formalita?

 

Alternatíva k modernej humanite?

Uznať, priznať, potvrdiť. Alternatíva pravej ekológie nechce nič viac-nič menej.  Chceme čistejší svet? Chceme menej rakoviny, menej uv-žiarenia, viac stromov a viac zelene? Prírodu aká sa svojimi krásami blíži k dokonalosti? Dnes sme na míle ďaleko od tejto perspektívy. Alternatíva pravej ekológie hovorí, že ekológia začína tam kde začína obeta humanity v sebe. Čo to humanita je? Je to ľudská prirodzenosť? Ako definujeme ľudskú prirodzenosť? Gény. Jedným slovom by som ľudskú prirodzenosť definoval biologicky ako ´gény´. Ako keď vezmem v úvahu, že na pozadí ´humanity´ nestojí nič než ľudská prirodzenosť, ale v sebe zabijem gény? Ako dokonca obetujem gény? Sú gény vôbec niečo čo sa obetovať dá? Budem to naďalej ja, alebo stratím aj posledné zbytky svojej morality a ľudskosti? Ovšem vždy keď pristupujem k nejakej otázke ohľadom prírody a problému ´človek´ začínam tak, že na váhu kladiem ´výchovu´ a ´prirodzenosť´. Po anglicky sa tomu povie ´nature´ vs ´nurture.´ Je to známy protiklad. Čo ma robí prirodzeným ma ešte nemusí robiť vychovaným. A naopak. Ale je tu ešte tretí fakt, a tým je tak zvaná druhá prirodzenosť. Druhá prirodzenosť je oná prirodzenosť, ktorú v nás vypestovala výchova je to humanita, morálka, ľudskosť dajme tomu, ktoré sa v nás životom v modernej spoločnosti zahniezdili.

Ako sa rozhodovať v otázkach prírody a vzťahu k nej, keď človek stojí pred otázkou zabíjania humanity v sebe ako riešenia, ktoré mu ponúka Alternatíva pravej ekológie knihy od Kveldulfa Gunnara Larssona? Riešenia pre reálny vzťah k prírode, ktoré sa podľa danej knihy dá postaviť na tom, že v sebe človek nájde dosť síl aby svoju modernú humanitu v sebe zabil a pochoval? Príroda ako sa nám hovorí si obetu nevyžaduje lebo ona nehovorí. Je na nás v nej nájsť to čo hľadáme, či už ide o obetu, alebo vôľu k nej a tu nám kniha radí aby sme v sebe zabili čo možno najviac humanity, či podľa knihy ´modernej ľudskej existencie´. Kniha nehovorí na tomto mieste či nato stačí sily hľadať v sebe, alebo v prírode samej, alebo čo presne k tomuto kroku by nás malo motivovať.Berúc v úvahu, že príroda sama je okrem toho, že je veľkou inšpiráciou dosť málovravná. Alebo by nás malo motivovať snaha o čistejší svet, menej rakoviny, a viac zelene?

Pravosť tejto ekologickej alternatívy je podľa nej samej overiteľná pravosťou hlasu pre prírodu, ktorý aj keď je jeden z mnohých je pravý, a to preto, že je alternatívou ku všetkým ostatným medzi inými a zároveň táto alternatíva aj doznáva, že každý z oných hlasov pre prírodu hovorí niečo svoje. To ´svoje´ je potom to pravé čo údajne príroda potrebuje. Niekedy hovoria skutky hlasnejšie ako slová, ale dobre, aj slová povedia svoje. Prepožičivať prírode jej ´pravý hlas´ rozhodne nie je málo na zamyslenie. Alternatíva pravej ekológie je hlasom, ktorý hovorí o tom, že planéta dnešným stavom nejakým spôsobom trpí. Necháme teraz stranou otázku preľudnenia, alebo otázku pokročilého zničenia prírodných krás. Povedzme len, že v človeku ako ho definuje pravá ekológia je rozpor, a to medzi slobodným vnútrom (self) ako tým čo poznáva, že táto planéta je vďaka človeku a jeho modernej existencii v problémoch, a tým tvorí jeho ´neľudskú stránku´ a ľudskou prirodzenosťou (human nature), ktorá chce žiť. Ako motív pre napísanie knihy Kveldulf Gunnar Larsson píše, že kniha bola napísaná, aby dala isté zadosťučinenie jeho ľudskej stránke, ktorou tým uspokojí snahu nejak prispieť k pomoci planéte tj. ´prírode´. Nakoľko medzi slobodným vnútrom a ľudskou prirodzenosťou je údajne rozpor je treba potvrdiť, že tento rozpor je tiež medzi ľudskou a neľudskou stránkou osobnosti. Dobrá správa údajne je tá, že aj ľudská stránka sa dá vylepšovať napríklad písaním kníh o prírode s tým, že jej tak môžu pomôcť sa zotaviť s ľudského besnenia aspoň malým pričinením a zároveň ako to pomerne jasne vyplýva aj ono ľudské svedomie (zrejme ešte príliš ľudské aj pre prírodu ) dostane pochvalu.

Cyznizmus na, ktorý sa kniha  hojne odvoláva je prítomný napríklad aj vo výrokoch, ktorým by som zakončil svoju otvorenú rozpravu na tému jedného odstavca knihy Alternatíva pravej ekológie; ´Ľudia chcú len a len žiť. A to je ten problém. Iba žiť´.

Čo na tom je ten problém?

 

 

Ekocída v teréne 

Dnešný deň je vždy posledný. Žijeme tak akoby sme tu mali byť na chvíľu, a pravdou je, že na veky tu nebudeme. Život nám bol daný ako miliónom iných tvorov okolo nás, ktorí žijú a, ktorých životy v sebe majú tiež nejaké posolstvo. Dnešný svet vyzerá ináč ako svet vyzeral kedysi v minulosti, a v budúcnosti bude svet vyzerať znova o niečo ináč. V televízii som sa dozvedel, že na cestách už je tak málo miesta, žeby autá asi mali liezť si vzájomne po strechách aby sa niekde dostali. Všade cítiť snahu podsúvať ´bežnému človeku´ aby prijal takú, alebo onakú predstavu o budúcnosti. Buď bude na cestách milión áut a to na benzín, alebo ich budú dva milióny, a ten druhý milión bude na elektriku. Lebo budúcnosť bez áut si nikto nevie ani len predstaviť. Nikto si nevie už ani predstaviť akoby si mal predstaviť prítomnosť bez ´smart fónu´, alebo bez smart riešení ekologickej a ľudskej krízy. Neexistujú iné riešenia ako tie, ktoré vymyslia tí, ktorí sú za dnešný stav sveta zodpovední, lebo drvivá z nás, ktorí sme ani autá ani mobilné telefóny nevymysleli by si život bez nich ľahko predstavila keby len o nich nevedela.

No čo s tým? Nejde to vrátiť nazad. Život a svet sa nevracajú odtiaľ-odkiaľ vzišli. /Alebo kto vie?/ Vesmír je skôr-či-neskôr odsúdený zaniknúť tepelnou smrťou, a to aspoň podľa tých najmúdrejších z nás, ktorí si hovoria vedci, a nám preto neostáva veľa na práci ako príjimať čo nám budúcnosť zadelí, aké sa nám ujde vytrestanie zato, že sme súčasťou dnešnej nemravnej spoločnosti, ktorá je unavená svojou hedonotaxou, ktorá sa v prachu, pote a krvi rozhodla potopiť veľkú loď zvanú príroda na ktorej sa zatiaľ ešte plavíme smerom k tepelnej smrti. Podľa nášho známeho fínskeho ekológa Penttiho Linkolu má rád život ten kto v záujme prežitia nejakého percenta pošle ku dnu zbytočnú váhu. Dnes nás nie je málo takých, ktorí by sme asi šli ku dnu, keby sa taká selekcia naozaj spustila. Vidíme ako na nás doliehajú hordy emigrantov, a rôznych cudzincov. Množí sa kol-do-kola na Slovensku známe kedysi okrajové etnikum.  Pre spoločnosť v akej žijeme, ktorá sa hrdí vyspelým kapitalistickým zriadením je možno horizont budúcnosti v tom, že tak ako veci, ktoré sme neustále nútení potrebovať, a kupovať sa aj my v prebytku týchto vecí staneme nepotrebnými a zbytočnými, keď ich prestaneme konzumovať a kupovať. Staneme sa superfluátom. Miesto Marxovho vykorisťovaného proletariátu budeme superfluát, ktorý po splnení si svojej úlohy konzumovať a ubaviť sa pritom k smrti pôjde do starého železa dejín spolu so smart-fónmi, alebo inými techno-vymoženosťami. A prečo ekocída v teréne?Keď človek dneska ide hoci do obchodu alebo so smetím si nevie odpustiť dojem,  že je agentom, že je zastupovaný, že zastupuje zastupované. Ničoho sa bezprostredne nedostáva. Naša na podnety presýtená spoločnosť ´nadbytku´ na úkor prírody stráca pôdu bezprostrednosti pod nohami. Nad stimulácia podnetmi, ktoré sľubujú rovnítko medzi šťastím a príjemnosťou tu tvorí celý most dúhy do terénu ekocídy pre budúcnosť už dnes.

 

https://office.skywayinvestgroup.com/landing/9?ref=8066202491893581&language=cs

Televízia

Najosamelejšou činnosťou na svete je sledovanie televízie: veci sa dejú kdesi mimo na obrazovke a myšlienky plynú okolo nás alebo sú nám priamo vtĺkané do hláv a v nás zostáva pocit, že sa niečo stalo. Lenže v skutočnosti sa nestalo nikde nič – nikde mimo našich myslí. Televízia je svetom mydlovej bubliny, ktorá nás oddeľuje a uväzňuje vo vlastnej samoväzbe a zároveň nás, podobne ako drogy, povzbudzuje k nečinnosti. Ak by sa najdôležitejšie a najskvelejšie zážitky našich životov odohrávali len v našich mysliach a nezáviseli na vonkajšom svete, ale len na myšlienkach iných, všetko by bolo v poriadku a nemusíme sa snažiť o zmenu v reálnom svete. Čo sa deje tam vonku, sa akosi samo stáva bez ohľadu na nás, ale to, čo funguje v našom ohraničenom televíznom raji, nám pomáha cítiť sa dobre, a čo je ešte lepšie, môžeme to kontrolovať. Všetko sa sústreďuje na jednotlivca a jeho pocity.

Psychologický efekt televízie je zničujúci. Celá populácia je vytrénovaná sledovať ten prekliaty nezmysel každý večer a osvojujú si názor, ktorý im v mierne skrytej forme predložili večerné správy alebo hociktorý zo zábavných programov, ktoré napriek svojmu zameraniu skrývajú za sebou záujem o sociálne otázky, takže sa zdajú byť seriózne alebo dokonca umelecké. Ak nastane situácia, kde takto televíziou odchovaní ľudia majú hlasovať alebo sa vyjadriť k nejakej otázke (Môžme vedieť, aký je Váš názor? Pretože všetky názory sú dôležité!), tak všetci rozhodnú v prospech toho, čo je populárne, nie toho, čo je v danej situácii nutné. Ak je nastolená voľba medzi ľahkým rozhodnutím, ktoré v nás ešte zanechá dobrý pocit (koláčiky zadarmo, zábava alebo nejaká pozitívna emócia) a ťažkým a nepríjemným rozhodnutím (sebaobetovanie, myslenie v širších časových súvislostiach, kultúra, učenie alebo trebárs konzumácia špenátu), ľudia si nevyhnutne vyberú ľahšie rozhodnutie, ktoré im dá dobrý pocit práve teraz, a čím viac sú pod vplyvom televízie, tým bude ich rozhodovanie jednoznačnejšie.

Takže sa snažím povedať, že televíziu a vládu ovláda tá istá zlomyseľná konšpiračná skupina? Nie, sme jednotlivcami, a zároveň svojimi vlastnými pánmi a všetci spoločne sa klameme navzájom. Podobne ako pri obchode si navzájom predávame produkty alebo si hovoríme príjemne znejúce, sociálne akceptovateľné lži, aby sme presvedčili iných konať v náš prospech, ale robíme to dokonca aj vtedy, keď sa snažíme vybranými výrokmi slávnych televíznych herečiek presvedčiť svoje priateľky k orálnemu sexu. Každodenne sa všetci navzájom podvádzame. Sme zároveň hostiteľmi aj parazitmi a jediná existujúca konšpirácia je vytvorená našou kolektívnou ignoranciou a ochotou podvádzať iných v svoj prospech. Je televízia diablom? Je to len náš vlastný výtvor, ale zdá sa, že technológia posilňuje a znásobuje všetky pred ňou existujúce skryté tendencie a presne takto funguje televízie – ako vplyv najbližšieho okolia znásobený tisíc krát. Mení nás na pasívne obrovské ropuchy, ktoré si zvykli na jednoduché rozhodnutia v štýle – áno/nie – a domnievajú sa, že tým rozhodujú o niečom dôležitom.

Dá sa to ukázať aj na tomto príklade: obchodníci nám predávajú veci, no zároveň sa snažia nájsť nové populárnejšie produkty, ktoré by sa predávali ešte lepšie. Preto ľudí zaplavujú dotazníkmi a spotrebiteľským prieskumami, ktoré sú rovnako často úspešné ako nezmyselné. Je to preto, lebo ľudia dokážu rozlíšiť a vybrať lepší z dvoch porovnateľných produktov, ale keď majú navrhnúť zmenu, ich návrhy a očakávania sú nezmyselné a/alebo nesplniteľné. Obchod odpovedá na požiadavky spotrebiteľov, ale zároveň si spotrebitelia môžu vybrať len z toho, čo sa im ponúka…vláda sa snaží o populárnu politiku, ale možnosti výberu sú tie, ktoré ponúka vláda…médiá nasledujú to, čo považujú za verejnú mienku, upravenú filtrom „umenia“ (zábava a vzdialenie realite) a zisku. Čo bolo prvé? Kura alebo vajce? Neviem, ale v demokracii by kura nikdy nevolila, aby musela vajce zniesť.

Efekt televízie možno vidieť na internete. Najprv bol internet považovaný za zdroj informácii (zvlášť, keď najziskovejším obchodným odvetvím na internete bola pornografia), ale rýchlo a radikálne sa zmenilo jeho zameranie a dôležitejším komponentom sa stali oblasti, kde sa môžu prejaviť všetci ako internetové fóra, chaty a stránky na výmenu vlastných videí. Čo bolo raz zdrojom informácií, sa zmenilo na zábavný park, výmenu názorov a diskusie s cieľom nájsť najlepšie riešenie boli vymenené za zúrivé hádky na fórach a chatoch, kde každý donekonečna obhajuje svoj názor a osobnými alebo citovo podfarbenými útokmi znevažuje tých, ktorí majú opačný názor, aby si tým vylepšil svoje sebavedomie. Všetky debaty uviazli na mŕtvom bode, kde sa nič nemení a nikto nič nerobí, okrem tvorcov stránok, ktorí takto zarábajú. Pre tento dôvod sa mnohí z nás stiahli z veľkej časti internetu, pretože sme pochopili, že ľudia, ktorí tam tak odvážne vyjadrujú svoje názory, vôbec nemajú záujem pre tieto svoje názory čokoľvek vykonať; je to akoby pozerali televízor, chcú, aby postavičky na obrazovke kričali a skákali zatiaľ, čo status quo zostane nezmenené. Internet sa tak stáva novou kultúrou, ktorá je úplne vzdialená realite, so svojimi LOL-mi a inými skratkami, kde sa každá debata stráca v hysterickom reve každého zúčastneného.

Pretože televízia nie je len veľkým priemyslom, ale aj populárnym spôsobom trávenia voľného času a kritizovať ju zároveň znamená aj kritiku tých, ktorí pri nej zabíjajú svoj život, je akákoľvek kritika takmer nemožná, pretože na rozdiel od silného politického názoru, ktorý je často prijímaný so zúrivým odmietaním, spočíva reakcia na kritiku trávenia času pri obrazovke v ignorovaní. Málokto poukazuje na to, že to, čo sa považuje za kultúru, nie je len na nízkej úrovni, ale je ešte aj vybudované na klamstvách a povzbudzovaní k slastnej pasivite, ktorú stavia na roveň a zamieňa za skutočnú činnosť. Je to jedna z tých paradoxných súčastí našej spoločnosti ako sú všeobecné volebné právo a jedlo zo sietí rýchleho občerstvenia, o ktorých vieme, že sú škodlivé, ale sú tolerované, pretože sú veľmi populárne. Týmto tolerovaním im umožňujeme, aby postupne požierali všetko zmysluplné okolo nás; literatúra sa stáva písanou formou televízie, maľby sa podobajú viac klipom na MTV ako tvorbe starých majstrov, divadlo sa sústreďuje na dramatické spracovanie, nie na obsah a hudba – nuž generácie odchované na Britney Spearsovej neprekvapia svojich rodičov zlým správaním, nie to sa od nich už vlastne očakáva. Pasívny charakter televízie nás povzbudzuje vytvárať umenie, ktoré je zamerané na emočnú drámu jednotlivca, jeho chute a túžby, nie na realitu, ktorá plynie okolo nás. Zapadli sme do plytkého existencializmu, pretože všetky naše myšlienky sme podriadili jednotlivcovi, takto sa stávame národom ľudí, ktorí svoje názory vyjadrujú stláčaním tlačidiel zo svojej pohovky.

 

Autor a prekladateľ neznámy