Pentti Linkola

Kaarlo Pentti Linkola sa narodil 7. decembra 1932 v Helsinki vo Fínsku. Linkola je radikálny hlboký ekológ, polemik a rybár. Na vysokej škole sa stal prírodovedcom a napísal svoju prvú knihu vo veku 23 rokov. Avšak až o pätnásť rokov neskôr sa stal serióznym ekologickým aktivistom: tí, ktorí veria, že ľudia musia odložiť individuálne túžby, aby zachovali prírode. Vo Fínsku je prominentným a veľmi kontroverzným mysliteľom. Linkola bol celoročným rybárom v rokoch 1959 až 1995. Lovil na jazerách Keitele, Päijänne a vo Fínskom zálive a od roku 1978 loví na jazere Vanajavesi.

Linkola vyrastal v Helsinki a trávil leta na vidieku na farme jeho starého otca Hugo Suolahtiho. Jeho otec Kaarlo Linkola bol botanik, fytogeograf a rektor Helsinskej univerzity a jeho starý otec pracoval ako kancelár tej istej univerzity. Pentti Linkola sa po prvom roku rozhodol nepokračovať v zoologických a botanických štúdiách.

V roku 1995 Pentti Linkola založil Fínsku nadáciu pre prírodné dedičstvo (Luonnonperintösäätiö), ktorá je neziskovou organizáciou určenou na zachovanie zvyšných pralesov ktoré ešte zostali v južnom Fínsku. Opierajúc sa o darcovstvo od spoločností a súkromných osôb, nadácia nakupuje lesné oblasti, ktoré sú dostatočne jedinečné, aby si zaslúžili ochranu. Tým, že zachováva súkromné vlastníctvo týchto lesov vrátane ochrany podľa fínskeho práva, nadácia tieto oblasti chráni pred ničením navždy.

Prírodovedec na dôchodku Linkola žije z rybolovu a predáva ryby miestnym ľuďom z voza ťahaného koňmi. Vyhýba sa moderným technológiám čo najviac a je známy len vo Fínsku. Väčšina industrializovaného Západu považuje jeho myšlienky za „fašistické“ a spravili z nich tabu, takže je len málo príkladov jeho práce k dispozícii mimo Fínska.

Pentti Linkola píše o apokalyptických klimatických zmenách, ktoré nás čoskoro ovplyvnia, ale nehľadá ľahkú cestu von ako to robí väčšina autorov. Namiesto toho je brutálne čestný a naznačuje, že sme už stratili našu šancu udržať na uzde naše ničenie prírody, a preto musíme začať s odstraňovaním ľudských a technologických nadbytkov.

Linkola obviňuje ľudí za neustále zhoršovanie životného prostredia. Podporuje rýchly pokles počtu obyvateľov s cieľom bojovať proti problémom, ktoré sa pripisujú nadmernej populácii. Takisto dôrazne uprednostňuje deindustrializáciu a je proti demokracii, ktorú nazýva „náboženstvo smrti“. Linkola verí, že demokracia je agentom nehospodárneho kapitalizmu a konzumerizmu. Domnieva sa, že zástancovia hospodárskeho rastu nevedia o ničivých účinkoch, ktoré mala voľna trhová politika na biosféru za posledné dve storočia.

V zbierke eseje Unelmat paremmasta maailmasta „Sny o lepšom svete“ (1971) prvýkrát vysvetlil svoje ekologické postoje. Naďalej vystupuje proti modernému západnému spôsobu života a nadmernej spotrebe prírodných zdrojov. Jeho posledné knihy Johdatus 1990-luvun ajatteluun „Úvod do myslenia 1990tych rokov“ (1989) a Voisiko elämä voittaa? (2004), preložený v roku 2009 do angličtiny ako Can Life Prevail? „Môže Život Prežiť?“ sú zbierky jeho spisov, ktoré boli uverejnené v rôznych fínskych novinách a časopisoch.

Ako filozof môže byť Linkola definovaný ako biocentrický empirik. Požaduje, aby sa človek opustil moderné technológie a to, čo opísal ako takmer náboženskú snahu o hospodársky rast. Linkola považuje rast ľudskej populácie za najväčšiu hrozbu pre život na Zemi a domnieva sa, že masové vymieranie organizmov je najhoršie zo všetkých súčasných trendov.

Linkolová prvá politická publikácia bola brožúra Isänmaan ja ihmisen puolesta (1960), v ktorej silno podporoval pacifizmus. V 2002 ale zmenil názor a nebráni sa používaniu násilia keď krajina trpí silným preľudnením. Príklad metafory o jeho dileme je nasledovná: „Čo robiť, keď sa loď nesúca stovky cestujúcich náhle začne topiť a bol spustený len jeden záchranný čln s miestom len pre desať ľudí? Keď je záchranný čln plný, tí, čo nenávidia život, sa pokúsia zachrániť viac ľudí a potopia záchranný čln zo všetkými. Tí, ktorí milujú a rešpektujú život, odtnú všetky ruky, ktoré sa držia na stranách člna.“

Obhajuje eugeniku, genocídu a potrat ako možný prostriedok na boj proti nadmernej populácii. Opisuje stalinistické a nacistické masakry ako masívne depopulačné operácie, ktoré „nezrušili naše etické normy“. Navrhol, že „veľké obývané centrá sveta“ by mali byť napadnuté „limitovanými“ jadrovými útokmi alebo s „bakteriologickými alebo chemickými“ činiteľmi niektorými „nadnárodnými organizáciami ako OSN alebo s nejakou malou skupinou vybavenou sofistikovanou technológiou a zodpovednosťou za celý svet“. Linkola opísal ľudí ako „rakovina planéty“ a chcel by, aby sa ľudská populácia „znížila na desať percent z toho, čo je teraz.“ Linkola tiež trvá na tom, že problém nie je iba „inflácie ľudského života, ale jeho stále sa zvyšujúce a nezmyselné nadhodnotenie.“

Linkola tiež žiarivo opísal útoky z 11. septembra, keď podľa jeho názoru tí, čo zomreli predstavovali „bohatú“ a „poškodzujúcu život ohrozujúcu a svet zožierajúcu časť ľudstva“, ale poznamenal, že nikdy predtým nešťastia nevyvolali takú veľkú sympatiu, nikdy predtým sa nevenovala taká pozornosť utrpeniu rodín „keďže zomrelo len pár tisíc ľudí“. Linkola sa domieva, že to bola „len drobnosť“ v porovnaní s inými udalosťami v nedávnej histórii ľudstva, ako napríklad bombové útoky v Drážďanoch a Hamburgu, obliehanie Leningradu alebo atómové bombové útoky v Hirošime a Nagasaki počas druhej svetovej vojny.

V máji 1994 bola Linkola uvedeny na titulnej strane The Wall Street Journal Europe kde bol citovaný ako hovorí o radikálne zníženie svetovej populácie: „Keby existovalo tlačidlo ktoré by som mohol tlačiť obetoval by som sa bez váhania, keby to znamenalo, že milióny ľudí zomrú.“

Linkola často vyjadruje obdiv k lesoch a prírode vo všeobecnosti. Je známy svojou hlbokou láskou k vtákom. Považuje vzdelanie za „najcennejší aspekt spoločnosti“ a obhajuje univerzity, aby boli udržiavané bez ohľadu na náklady.

 

Zdroj: wikipedia a neoficiálna stránka 

Slovenská mentalita a ochrana prírody

Lesoochranári chcú z Polonín prales, miestni ich vypískali

 

Ľudia, ktorí žijú a hospodária v Národnom parku Poloniny, tvrdia, že len náhodou sa dozvedeli o aktivitách lesoochranárov.

 

Ľudia z Uličskej, Ublianskej a Starinskej doliny, ktorí žijú a hospodária na území Národného parku Poloniny, tvrdia, že len náhodou sa dozvedeli o aktivitách lesoochranárov, ktorí tam chcú mať divočinu.

STAKČÍN. Znepokojení obyvatelia obcí slovensko-ukrajinského pohraničia ležiacich aj v Národnom parku (NP) Poloniny medzi seba pozvali lesoochranárov zo zoskupenia Vlk- Východné Karpaty. Starosta Zboja Ladislav Ladomirjak (Smer) uviedol, že sa náhodou dostali k zápisnici z okrúhleho stola Rusínov. Z nej sa dozvedeli, že tam lesoochranári predstavili svoj projekt Vlčie hory – nová európska divočina pre ľudí i les. Ich víziou je, aby sa v budúcnosti až 75 percent územia Polonín zmenilo na prales. Na ten by sa mali premeniť aj susediace územia na Ukrajine a v Poľsku. Ľudia si zavolali lesoochranárov, aby im to vysvetlili. Viliam Bartuš a Peter Sabo argumentovali, že Vlčie hory sú len ich víziou. Ľudia reagovali, že predtým, ako ju dali na papier, ich o tom neinformovali a na ich názor sa nepýtali. Ochranári dôvodili, že ide o neukončený proces a prezentovať svoje myšlienky miestnym sa chystali.

Projekt beží

Alexander Németh, riaditeľ Lesopoľnohospodárskeho majetku (LPM) Ulič, š. p., a starosta Ladomirjak však o ich úprimnosti zapochybovali. Poukázali na to, že na projekt už dostali peniaze z programu švajčiarsko-slovenskej spolupráce. Celkový rozpočet je viac ako 205-tisíc eur. Ochranári sa zaviazali, že z peňazí pripravia a podajú návrhy na zaradenie 4 prírodných rezervácií s rozlohou 4 300 hektárov, vytvoria 6 chodníkov v Bukovských vrchoch, Busove a Čergove, vyškolia 90 aktivistov a 10 sprievodcov pre znalostnú turistiku, vypracujú 9 analýz oblastí, kde by mali byť pralesy a rozvíjala by sa tam znalostná turistika. Zaviazali sa aj k tomu, že predložia návrh zmeny zákona o ochrane prírody, poľovníctve, lesoch a urobia informačné aktivity pre obyvateľstvo a vlastníkov lesov v 15 samosprávach. „Kedy ste nám to chceli prísť povedať, keď projekt už na budúci rok v auguste končí?“ vyčítal im Németh.

Ľudia: Veď vymrú dediny

Najcitlivejšou bola pre plénum predstava, že pre rozšírenie rezervácií by prišli o zdroj obživy. Ak by sa územia vyhlásili za bezzásahové, LPM Ulič by skončil a zaniklo by viac ako 350 miest. Podľa ľudí by to ohrozilo aj živnostníkov a drevo na vykurovanie by si museli kupovať a dovážať z iných regiónov. „Ak by tu nebola práca, ľudia by odtiaľ odchádzali a región by vymrel. Ľudia sú menej ako stromy?“ prekrikovali sa v pléne. Ochranári argumentovali, že ekonomiku by potiahol cestovný ruch. Za divočinou by prichádzali turisti a miestni by sa z drevorubačov či pilčíkov preorientovali na turistických sprievodcov alebo napríklad prevádzkovateľov či zamestnancov penziónov. Plénum ich vypískalo. Starostka Uble Nadežda Sirková (Smer) ochranárom povedala, že pokusy o podobné projekty už obce dávno spoločne vypracovali. V drsných podmienkach pohraničia sa ale nikdy neuchytili.

Bez sociálno-ekonomickej štúdia už ani krok

„Je normálne, že niekto dá financie na projekt rozširovania pralesa bez toho, aby mal sociálno-ekonomickú štúdiu o dopade na miestne obyvateľstvo? Stačí niekam prísť a povedať: My chceme?“ pýtal sa Németh. Ochranári si museli priznať, že takúto štúdiu nemajú. Vlastníci pozemkov pochybovali, že majú aj peniaze na kompenzáciu pre súkromných vlastníkov lesov. Jaroslav Hirjak za urbariát z Dary ochranárom zakázal vstup do ich lesov. Iniciátori stretnutia im oznámili, že projekt neprerokovali so samosprávami a vlastníkmi pozemkov, požiadajú o pozastavenie jeho financovania nadáciu Ekopolis. Svoj nesúhlas so zámermi lesoochranárov pošlú aj na ministerstvo životného prostredia a pôdohospodárstva.

Zdroj: https://hornyzemplin.korzar.sme.sk/c/6931160/lesoochranari-chcu-z-polonin-prales-miestni-ich-vypiskali.html#ixzz4yl8Xqrs5

Ekocída v praxi od úsvitu vekov?

Keď sa nám, ktorí v prírodu veríme tvrdí, že dnešný človek po  4miliardách rokov evolúcie Zeme stojí na vrchole dobývania prírody so svojími detskými 2000 až 5000 rokmi mali by sme možno trošku spozornieť a pocítiť závan hrabivosti, a velikášstva, ktoré skutočne vábne nepáchne. Podoprené argumentom, že ekocída je vlastne všetko čím sa človek od úsvitu svojho počiatku zaoberal na príklade ako v ´Severnej Amerike domorodé obyvateľstvo dávno vyhubilo všetky bizóny pred príchodom bieleho muža, lebo preto zrovnalo všetky lesy so Zemou, aby ich dobre videlo,´ sa nám podsúva, že človek nikdy iný ako koristnícky vzťah k tomu čo mu dalo vzniknúť (evolúcia) nemal. Tento veľavravný a vysmiaty pán ekonóm Singer, ktorý je autorom týchto tvrdení, nám bezostyšne tvrdí, že dnešný ´vrchol evolúcie´ akým sa mu moderný človek v jeho dobyvačnej a vyzývavej vášni zjavne javí, by nemohol ani  inák byť kým je a kde je vzhľadom na svoje korene, a témer celú ak nie vôbec celú históriu, ktorej vďačí zato, že onu prírodu ako ďalej pokračuje skrotil a dobil nebyť toho, žeby od začiatku nebol tým ´predátorom´..

Toto predátorstvo a dobyvačnú lačnosť podopiera aj následnými tvrdeniami; nakoľko už dnes ´kontrola fauny´ spočíva v tom, že moderný človek disponuje 90% druhovej rozmanitosti a teraz dobre počúvajme; ´v podobe kráv a sliepok vo veľkochovoch!!´ Kým pod  ostatnými 10% sa krčí druhová rozmanitosť ako taká a vôbec aj ´plocha, ktorú moderný človek´ ešte prírode veľkoryso ponecháva na jej sebarealizáciu.

 

http://www.ceskatelevize.cz/porady/11054978064-fokus-vaclava-moravce/217411030530008/

Environmentalizmus kontra demokracia

Jeden múdry spisovateľ raz spozoroval, že filozofia je produktom chorých časov. Zdravé generácie totiž nepotrebujú, aby im niekto pripomínal čo je správne, oni tieto sklony dedia prostredníctvom svojej krvi a kultúry. Keď sa však kultúra rozpadá, alebo kolíše nad priepasťou pohromy, vtedy sa filozofi stávajú viac než len učiteľmi štruktúrovaného poznania. Stávajú sa tými, ktorí sú schopní hľadieť skrz les abstrakcií, aby zachytili víziu reality.

Stojíme na hranici environmentálnej krízy. Televízne siete už síce začali neuroticky tárať o globálnom otepľovaní, to je však len jeden aspekt problému spôsobeného rastom ľudskej populácie a jeho technológie. Plodov mora neustále ubúda, využívame príliš veľa pôdy a preto lesy nie sú schopné dostatočne obnovovať kyslík v našom ovzduší. Tak veľa zeme je pokrytej betónom a tak mnoho našich riek znečistených, že pitná voda sa stáva vzácnou. Suchozemské zvieratá a rastliny sú vytláčané z pre ne postačujúcich lokalít a ich počty sa zmenšili natoľko, že ich oslabený genofond a rôzne choroby vyhladzujú, vďaka ľudskému deleniu a osídľovaniu každého kúska otvorenej krajiny. Chystáme sa spáchať ekocídu.

Mali by sme sa na chvíľu nesebecky zamyslieť a pozrieť sa na dôsledky ničenia prírody očami básnika: chystáme sa stratiť úžasné umelecké dielo veľkolepej krásy a inšpirácie, a zničiť tým nielen naše duše, ale byť tak zodpovední aj za hrubý deštruktívny čin, ktorý nemá v histórii obdobu. Vyplienenie Alexandrie, Holocaust, či arménska genocída, všetky tieto udalosti blednú v porovnaní s tým, ako naše životné prostredie redukujeme na parky, záhrady a trávniky. A to je to čo nám zostane: budeme mať veverice, vrabce a záhradné kvetiny, prídeme však o všetky komplexnejšie časti nášho ekosystému. Naši politickí vodcovia budú schopní zľahčovať dôsledky tejto krízy, pretože nie všetko je predsa mŕtve, avšak vymeniť svet miliárd rozličných druhov za akúsi rozšírenú, rovnorodú záhradku za domom je ako vymeniť Beethovena za jednotvárne techno.

Ten druh podradnej mentality, ktorá nám dovoľuje vytvárať tieto …trosky… je primeraný tejto navonok spokojnej, vnútorne však sebanenávistnej dobe, akou je tá naša. Nenávidíme naše škaredé mestá, naše nudné povolania, ktoré neprodukujú nič, čo by malo praktickú hodnotu, naše primadona manželky, našich imbecilných kolegov a susedov, naše kriminalitou zamorené ulice, naše strnulé normatívne predmestia… a predsa sme si istí, že sa s tým nedá nič urobiť. Veď ako vysvetliť nejakej priemernej osobe, že sa musí vzdať toho nového auta, domu, či dieťaťa, pretože ak toto bude mať každý, nevyhneme sa v budúcnosti pohrome? Demokracia odmeňuje opatrenia voči neodkladným krízam a tiež udeľuje nové „slobody“ či majetky svojim obyvateľom, avšak nikdy neodmeňuje ten druh vedenia, ktorý odvracia vzdialené apokalypsy.

Naši politici sú „vodcami“ len na papieri, pretože človek by od skutočného vodcu očakával, aby sa o svojich voličov postaral bez ohľadu na ich túžby po krátkodobej odmene. Naši vodcovia nám hovoria to čo chceme počuť a vládnu prostredníctvom popularity a nie prostredníctvom zdravého rozumu. Realita je pre nás akýmsi vzdialeným svetom. Namiesto nej si vytvárame našu vlastnú „realitu“, pretože s pomocou našej technológie a nášho spoločenského súhlasu môžeme žiť v ilúzii a odsúvať dôsledky. V takomto systéme nemôže nikdy nastať obrat od toho, čo robí ľudí bohatých a spokojných, bez ohľadu na to aké je to deštruktívne, demokracia je proste triumfom ľudí, ktorí preferujú ilúziu pred realitou.

Učia nás, že demokracia, kapitalizmus a liberálne občianske a ženské práva spolu dohromady tvoria „slobodu“ a že čokoľvek iné než táto sloboda je „zlo“. Ale čo už len my s týmto môžeme urobiť? A tak len krčíme ramenami a prizeráme sa tomuto pokračujúcemu zosmiešňovaniu a sme si istí, že tieto naše ruky a mysle nedokážu učiniť nič, čo by odvrátilo naše kroky od totálnej deštrukcie. Koniec-koncov, táto cesta smrti vedie paralelne s „pokrokom“ a „slobodou“, ktoré nás vedú do osvietených časov, kde už nebude vojny či nedostatku – alebo je to tiež len ilúzia? Divíme sa tomu a nerobíme nič. Veď sa s tým ani nič nedá urobiť… alebo áno?

Aktuálnym problémom environmentalizmu sú environmentalisti. Vo väčšine prípadov ide o bezvýznamných ľudí (zbohatnutých na životnom štýle Prvého sveta), ktorí chcú „bojovať za nejakú dobrú vec“, aby sa tak odlíšili od ostatných más. Chcú nejakú identitu. Chcú príčinu mať pravdu tam, kde sa ostatní mýlia a chcú to využiť na získanie spoločenskej prestíže. „Skutočne sa zaujímam o environmentálne otázky,“ to je konverzácia, nie aktivizmus. Je to však práve konverzácia, ktorá je motiváciou environmentálneho „hnutia“.

Koniec-koncov, hovoríme tu o ľuďoch, ktorých preslávilo bojkotovanie navrhovaných budov dávno po tom, čo už boli plány schválené, ktorí pokrikujú po staviteľoch nových domov dávno po tom, keď by to bolo potrebné a nutné, ktorí chránia len tie najohrozenejšie druhy a zatiaľ ignorujú ubúdajúcu líniu lesa… sú to ľudia, ktorí od vás chcú, aby ste jedli fazuľové klíčky, nekupovali si vianočné stromčeky, používali svetlá, ktoré sú pre vaše oči príliš tlmené a aby ste sa sústredili na vypínanie elektrických spotrebičov a na zatváranie vodovodných kohútikov. Títo environmentalisti sú zbytoční, pretože nie sú schopní sústrediť sa na problém ako celok: na svete je príliš mnoho ľudí a príliš mnoho z nich používa modernú technológiu.

Prečo sa tak strašne boja tejto očividnej pravdy? Pretože je to politická samovražda. Konverzácia sa začne okamžite otáčať nepríjemným smerom, keď začnete ľuďom navyknutým dostávať všetko po čom zatúžia hovoriť o tom, že potrebujeme znížiť svoje nároky a že kvôli tomu nebude možné každému zaručiť jeho „slobody“ a že ich v skutočnosti potrebujeme vziať slušnému počtu ľudí. Takéto úvahy naviac so sebou prinášajú otázku, ako potom rozdeliť zostávajúce prostriedky? Budeme míňať peniaze na postihnuté retardované siroty, alebo ich použijeme na výchovu inteligentnejších a zdravších ľudí? Ach nie: to už zapácha fašizmom, impériami zla, Satanom a tak ďalej.

Takto environmentalisti udržiavajú dobrú konverzáciu a prekážajú nespočetným miliónom, zatiaľ čo úplne ignorujú základnú otázku. Čo je ešte horšie, keďže oni predstavujú „environmentálne hnutie“, javia sa väčšine ľudí ako zodpovední dospelí ľudia, ktorí majú tieto problémy pod kontrolou, zatiaľ čo oni len prekážajú iným, aby sa ujali tohto problému. Toto hnutie je ako skorumpovaný politik, ktorý škodí tomu čo robí aj tomu čo nerobí, zatiaľ čo drží mimo úrad tých, ktorí by skutočne mohli niečo zmeniť. Environmentálne hnutie je to, čo upcháva potrubie v postupujúcej environmentálnej kríze.

Pretože nie je schopné venovať sa skutočnému problému a tak nájsť riešenie, špecializuje sa toto hnutie na ochromujúce kontra-riešenia. Budia antipatie proti tým, ktorí sa snažia nejako si zarobiť na živobytie a zatiaľ zlyhávajú v tom, aby zastavili nápor ekologickej katastrofy. Radi si namýšľajú, zamilovaní sami do seba, že ľudí „vzdelávajú“ v ústrety lepšej budúcnosti. Ani po štyridsiatich rokoch však nemajú v rukách nič, čo by hovorilo v prospech tejto stratégie. Škody narastajú a environmentalisti sú zaneprázdnení recyklovaním plienok a návštevami koktailových večierkov.

Nechajme mocnosti padnúť

…čo nás všetkých priťahuje na anarchii je predstava získaného priestoru. Mohli by sme robiť to, čo by sme potrebovali robiť a nebránili by nám v tom žiadni zvedaví susedia, ani dotieravé vlády. Napokon, kráčame tu po tenkej čiare: bojíme sa silných vlád, ktoré majú tendencie dosadzovať do úradov byrokratov, ktorí zničia naše sny, ale bojíme sa tiež našich oportunistických a lúpežných spoluobčanov, ktorí, ak nie sú umierňovaní vládou, majú tiež tendenciu zruinovať naše sny. Anarchia znie tak jednoducho. Robíme to čo chceme robiť a ak do toho niekto zasiahne… nuž, jeden by mohol navrhnúť, aby sme takého človeka jednoducho zastrelili a potom vo svojej činnosti pokračovali ďalej.

V tom je problém s anarchiou. Keby sme boli obklopení len ľuďmi ako sme my sami, ktorí chcú v živote len jednoduché a zdravé veci, a ktorí nemajú v úmysle rozvracať životy ostatných, potom by sme boli v poriadku. Ale stačí, aby sa v anarchii objavil čo i len jeden parazit a výsledkom budú hlboko rušivé situácie, najmä ak sa tento parazit dokáže brániť. O samoľúbeho úradníčka, ktorý by nás chcel okrádať, by sme sa v anarchii hravo postarali. Ale čo keby išlo o lúpeživú kriminálnu skupinu, ktorej cieľom by bolo okrádať nás? Aha, potom by sme sa okamžite vrátili k milíciam a ozbrojeným davom, ktoré by po sebe strieľali na uliciach plných nebezpečných chlapíkov. A zatiaľ by počas písania svojich domácich úloh zahynula malá Zuzka a mladý Janko, zasiahnutí odrazenými strelami. To tiež nie je ktovieaké riešenie.

Čo ľudí priťahuje na anarchii nie je jej konečný stav, ale prechod k nej, to rozloženie tupej byrokracie, ktorá nás obmedzuje a voľnosť od nesúhlasu našich susedov a tisícov špeciálnych záujmových skupín, ktoré nás brzdia preto, že neuznávame Krista, Holokaust, práva čiernych, práva žien, protidrogové zákony, zvýhodňovanie korporácií, zoofíliu atď. Anarchia by predstavovala gigantické odpojenie sa, naše oslobodenie sa od rôsolovitých záväzkov spoločnosti a ako prechodný stav ju takto vidíme plným právom.

oniec-koncov, iba idiot by chcel žiť v anarchii (neskúsení sú idioti kvôli svojej neznalosti, nie kvôli svojim schopnostiam a preto odpúšťame mnohým tým mladým a zmäteným ľuďom, ktorí anarchiu obhajujú). Keď ľudia hovoria o anarchii v dobrom, nehovoria o chaotickom stave, kde sa vrátil do života zákon džungle, ale skôr v duchu Sex Pistols, o strhnutí dysfunkčnej spoločnosti, čím by jej unikli. Vieme však, že ako spôsob vládnutia by anarchia v praxi fungovala asi tak dobre, ako vládnutie na základe hádzania kociek.

Súčasná environmentálna kríza bola spôsobená našou averziou voči nepopulárnym aspektom reality. Túto krízu nebudeme schopní vyriešiť pokiaľ neuznáme nasledovné:

  1. Na svete je príliš mnoho prekliatych ľudí.
  2. Aby sme znížili svoje počty, budeme musieť porušiť niektoré „slobody“.
  3. Keď už musíme obmedziť svoje počty, mali by sme na výchovu budúcich generácií vybrať spomedzi seba tých najlepších.

Toto sú kroky postavené na zdravom rozume, kde je človek oslobodený od obmedzení, ktoré na neho uvaľujú „sloboda“ a popularita. Koniec-koncov, keby sme boli vysadení na pustom malom ostrove pokrytom džungľou, nebol by šialenstvom príkaz, ktorý by nariaďoval, aby sa množili len tí najinteligentnejší, čím by v budúcnosti mohla vzniknúť mikro-civilizácia, ktorá by bola schopná rozumných rozhodnutí. A ešte predtým než sa dostaneme k ilúzii rovnosti: nikto nie je natoľko šialený, aby tvrdil, že niektorí nie sú inteligentnejší od iných, alebo krajší, alebo vznešenejšieho charakteru – keby to tak bolo, ako je potom možné, že iba niektorí sa môžu stať profesormi, spisovateľmi, či hercami? – nemôžeme donekonečna klamať sami seba tým, že budeme vinu zvaľovať na „utlačovanie,“ pretože história je plná príkladov tých, ktorí sa postavili nepriateľstvu a uspeli.

Tieto budúce zmeny by si vyžiadali násilie. Po niekoľko generácií by bolo zrejme nutné sterilizovať kriminálnikov a postihnutých, platiť tým menej inteligentným, aby nemali deti, legálne interrupcie ľudí s nižnou inteligenciou odmeňovať daňovými úľavami, absolvovať nejaké malé pozemné vojny a ukončiť pomoc krajinám tretieho sveta (to sú totiž oblasti kde populácie neustále rastú, Európa a Európania v Amerike už dávno svoje populácie stabilizovali).

Zamestnania by boli pretlmočené tak, aby si vyžadovali skutočný rozum a skutočnú prácu, čím by sa vyfiltrovala rovnako nízka inteligencia, ako aj „riedka inteligencia,“ ktorú odmeňuje napr. byrokracia či marketing. Neexistencia permanentných sociálnych dávok by prinútila neschopných jedincov odísť inam, ak by chceli vychovávať svojich hojných potomkov (štatisticky je pravdepodobné, že sociálne rodiny majú viac ako dve deti, zatiaľ čo stabilné domácnosti majú dve, alebo menej detí). Toto sú mierumilovné, nedestabilizujúce metódy, ktoré by mohli priniesť žiadané zmeny počas niekoľkých generácií.

Stromy, alebo šťastné masy?

A predsa váhame. Nie je to fér… nie každý z nás dostal rovnakú šancu… bremeno najťažšie pocítia tí, ktorí sa nachádzajú v kategóriách hlúpi, chudobní, defektní a spoločensky bezvýznamní… a to je nespravodlivé… a my by sme dali prednosť čomukoľvek, hoci aj samovražde, pred takouto nespravodlivosťou. V skutočnosti je práve to naša voľba: buď sa teraz konečne začneme krotiť, alebo sami seba dostaneme na úroveň vzorovej krajiny tretieho sveta, neustále žijúc pod hrozbou environmentálneho kolapsu. Len niekoľkí mocní budú vládnuť zo svojich umelých sídel, opatrených čističkami vzduchu, a masy lumpenproletárov s IQ 90, neurčitého pôvodu, budú pracovať v pustinách, umierať na rakovinu vo veku 35 rokov a množiť sa bez akéhokoľvek vyššieho evolučného zámeru. Ľudstvo – nepodarok. A ako padalo nadol, roztrhalo na kusy svoje životné prostredie a ponechalo za sebou mŕtvu planétu, ako keby bolo rozhodnuté, že ak už ono má spáchať samovraždu, tak ani žiadny iný druh nedostane šancu dotknúť sa hviezd.

V našich moderných časoch nám vládnu Masy. Hrubšie, jednoduchšie mysle sú vždy pripravené sľubovať nám nerealistické riešenia výmenou za moc. Predávajú ilúzie a odovzdávajú nám roky vzdialené katastrofy, čo väčšina ľudí nie je schopná pochopiť, keďže okrem svojej budúcej výplaty nie sú schopní nič predvídať. Tieto Masy to nemyslia zle, ničenia sa však dopúšťaju aj navzdory tomu. Je to neschopnosť ušľachtilých citov a schopnosť sebaobetovania, ktorá charakterizuje skutočných vodcov, ktorí sa snažia vyhnúť pohromám, ako teraz, tak aj v budúcnosti. Masy chcú to, čo chcú, čiže príjemné ilúzie, bohatstvo a „slobodu“ a to, že cena za toto všetko… tak ďaleko dopredu oni nevidia.

Tí z nás, ktorí nie sú úplne ovládaní klamnými predstavami, chcú zmeniť našu modernú dobu, pretože cítia vo vetre skazu, avšak niekto nevie ako na to. Pokiaľ sa budeme zaoberať iba jednotlivými otázkami, akými sú napríklad svadby homosexuálov, či kritické ohrozenie nejakého druhu, potom skutočne nemáme žiadne riešenie. Ak sa však pozrieme na tieto problémy ako na celok a v historickom kontexte, úloha sa náhle stáva jednoduchšia:

1.Vytrhnúť moc z rúk más
2. Znížiť našu populáciu.
3. Vytvoriť lepších ľudí, než akí žijú v súčastnosti. (Nietzscheho nadčlovek).

Nadčlovek by mal byť našim cieľom, pretože iba chorý človek chce byť vrcholom všetkých čias, my sa chceme neustále zlepšovať, rovnako na individuálnej úrovni a aj ako celý druh. A môžeme sa stať lepšími. Môžeme vytvoriť ľudstvo, ktoré bude lepšie, než ktorékoľvek iné ľudstvo pred nami. Toto však nedosiahneme „slobodou“, ale kontrolou kvality. Masy nás nikdy nedostanú k vyšším stavom, iba k nižším, tým že trvajú na hmatateľných a okamžitých odmenách, namiesto ťažkej práce, ktorá by viedla ku vzdialeným, ale veľkolepým výšinám. Riešenie začína odstránením moci z rúk Masy.

Demokracia ako náhrada za realitu

Prečo sa protiviť demokracii: všetky vlády sa najlepšie vyznajú v tom, ako sa stať dominantným nástrojom kontroly a demokracia v tomto nie je iná. Masy neštudujú politické teórie a nepochopili by ich, ani keby ich študovali: rozumejú posledným tridsiatim rokom histórie v jednoduchých vzťahoch, sú však stratené pri pohľade na dvetisícročný obrázok. Masy sú prostredníctvom demokracie ľahko ovládateľné, pretože (a) veria, že sú slobodné a (b) hlasujú na základe toho, čo vidia v médiách a tie sú kontrolované relatívne malým počtom ľudí. Či je týmto médiom verejná reč ako v starovekom Grécku, noviny ako v Amerike na prelome storočia, či televízie a internet financované šiestimi ultra-bohatými korporáciami ako v našej modernej dobe, masy reagujú na to čo vidia, pretože ich to citovo provokuje.

Takto sa demokracie kymácajú medzi podliakmi a bezradnými a nič netušiacimi jedincami, vôbec však nechápu, že existujú aj odtiene šedej. Masy, ktorým bola zaručená „sloboda“, si vyberajú extrémy prostredníctvom štatisticky predpovedateľných prostriedkov. Kontrola je jednoduchá, pretože je neviditeľná. A tak, zatiaľ čo verejné predstavenie „vlády ľudu“ brble okolo našich uší, sa v privátnych skupinách bohatých ľudí rozhoduje o tom čo sa bude dotovať, čím sa zabezpečí aj to ako budú ľudia voliť. Toto nie sú žiadne konšpiračné teórie, títo bohatí ľudia proste netúžia po ničom viac, než po neutralizovaní takých snahy spoločnosti, ktoré by mohli ohroziť ich bohatstvo. A samozrejme, chcú tiež spoločnosť viesť výnosnými smermi. Oni si proste užívajú svoju slobodu a ak my ostatní na to doplácame, tak je to len preto, že sme príliš hlúpi na to, aby sme mali viac zrozumiteľné smerovanie, než je hromadenie vlastného majetku.

Demokracia odmeňuje ľudí s nízkou sebaúctou a nízkymi osobnými voľbami: toto sú jedinci, ktorí nachádzajú najväčšiu odmenu v spoločenskom uznaní. Radi veria v spoločenský obraz, pretože keď sa pozrú na realitu príliš zblízka, vidia na sebe veci, ktoré sa im nepáčia, podobne ako je napr. najzarytejší nefajčiar ex-fajčiar, alebo najzúrivejší rasista niekto, kto si sám nie je istý vlastným pôvodom. Boja sa vnútorného významu a hodnoty života a namiesto toho preferujú hmotné aktíva akými sú bohatstvo a komfort, pretože tieto stoja mimo diskusiu, mimo akýkoľvek spor. Príliš mnoho nehmatateľnosti považujú za to isté ako blízkosť smrti a smrť je niečo, na čo by radšej zabudli (to my všetci, ale ak máme odvahu, tak tomuto impulzu nepodľahneme). Demokracia vyniká v odmeňovaní tých, ktorí utekajú pred nepríjemnými pravdami a kŕmi ich príjemnými ilúziami výmenou za možnosť manipulovať ich.

Demokracia podnecuje egocentrizmus. Pýta sa „Čo si praješ?“ a nie „Čo je najlepšie pre nás všetkých?“ Osobná preferencia nahrádza realitu. Dostalo sa to až do bodu, kedy ľudia vymenili objektívnu realitu za osobnú voľbu: ak chcete podradné logické riešenia, tak v tom pokračujte, je to vaša voľba. Títo ľudia neveria, že objektívnosť vôbec existuje. To čo stojí pred nami, je len séria volieb, či výberu, argumentujú, nie séria lepších a horších, objektívne preukázateľných riešení. Ješ rád odpad a natieraš sa výkalmi? Nuž priateľu, čokoľvek ťa robí šťastným… tak funguje ich logika.

Inteligentní ľudia si nad týmto lámali hlavy po celé storočia a vďaka sledu mentálne sa potácajúcich, nepreukázaných a nekompletných teórií, v rozsahu od kresťanského neba po kvantovú fyziku a jej čiastočne artikulovanej doktríne o relativite, boli schopní sami seba presvedčiť, že by to možno mohlo byť pravdivé. Možno skutočne žijeme vo svete, kde každý môže mať svoju vlastnú realitu, v ktorej môže byť kráľom, a kde môže fungovať každá osobná preferencia. Neprišlo im však na rozum, že príroda funguje na opačnom princípe, že sa snaží vyhnúť tomu utišovaniu odmeňovania za lepšie voľby, známemu ako entropia, ktorá prichádza vtedy, keď všetky voľby vedú k úplne rovnaným výsledkom. Na čo si potom vôbec niečo voliť? – čo znamená, že neexistujú žiadne lepšie voľby a preto evolúcia alebo prírodná selekcia, ani nič iné, sa nikdy nemôže stať lepším. Ale bude to ešte horšie? Stagnácia obyčajne vedie k rozkladu, ale to už na verejnosti viac nesmieme povedať, pretože by sme mohli niekoho uraziť.

Aj keď tento fakt v učebniciach nenájdete, historicky neexistujú žiadne úspešné príklady demokracií:všetky skončili predčasne, explodovali v autoritatívne štáty a neskôr sa zúžili v krajiny tretieho sveta s „úžasnými“ ruinami stratenými v džungliach a púšťach. Demokracia privoďuje príjemné ilúzie a ukrýva realitu, ktorou je potom prekvapená a premožená jej dôsledkami – vždy je tomu tak. Jediným rozdielom oproti súčasnosti je to, že vďaka našej technológii sa dnes skutočne zahrávame s ohňom: nukleárne bomby, ekocída a vojny takých rozmerov, že až myseľ žasne. Kontrolujeme zemeguľu a po prvý krát máme v rukách prostriedky, ktoré môžu skutočne zničiť prírodu. Stavili sme všetko na červenú trinástku a hazardujeme so svojou budúcnosťou.

Demokracia je vynikajúcou voľbou pre tých, ktorí majú strach zo sveta (reality) a z jeho procesu prírodného výberu. Je im zaručená „rovnosť“ – čiže oslobodenie sa od prírodného výberu – a tiež „sloboda,“ čiže schopnosť žiť tak podivne a tak defektne ako je to len možné, dovtedy, kým poctivo dochádzajú do svojich zamestnaní a prinášajú si domov výplatné pásky. Pre tých, ktorí sa obávajú skutočného sveta, je demokracia ochranným opatrením, ale ako všetky ostatné formy výpalníctva si tiež vyžaduje okamžité splátky. To sa deje prostredníctvom tolerovania nerealistického rozhodovania a napokon k úpadku vládnutia na úroveň šťastných sľubov a príšerných dôsledkov.

Preto všetky demokracie zlyhávajú tým, že najskôr skĺznu k autoritárstvu. Keď sa realita stane vzdialeným svetom a nastane rozklad, tí niekoľkí zdraví jedinci, ktorí tam ešte ostali, začnú chápať čo sa skutočne deje a dajú sa do kriku.Pretože situácia je v tak pokročilom štádiu a je nemožné ju kontrolovať, prerazia k moci silnú reakčnú vládu – ktorá je bohužiaľ zložená z tých istých defektov, ktorý riadia beh demokracie a preto takáto vláda skĺzne k ľavicovým omylom (zabite aristokratov, disidentov, intelektuálov a ďalšie potrebné mozgy) alebo k pravicovým omylom (pustite sa do nekonečnej vojny a stavania sôch). Spoločnosť, ktorá sa ocitla mimo kontrolu, a ktorá je preplnená parazitmi a zbytočnými jedincami, reaguje podobne ako muž, ktorý náhle zistí, že horí. Zúfalo a násilne sa zaháňa po plameňoch, bez toho aby si uvedomil, že najrýchlejším spôsobom ako uhasiť plamene, je hodiť sa na zem a začať sa kotúľať.

A hodiť sa na zem a začať sa kotúľať sa musíme – odkotúľať sa od DAVU, od jeho ochrannej demokracie, od jeho ziskuchtivých záujmov, ktoré nami manipulujú a netrápi ich pritom, či zničíme sami seba, pretože dostatok peňazí elitám zaručí, že budú môcť žiť niekde na vesmírnych lodiach, zatiaľ čo zem zhnije a zhorí. Nikto to tu nemá na starosti, pokiaľ ide o vládnutia smerom k budúcim cieľom. Všetci sme spoluvinníkmi v tom, že tak rozmarne kráčame po ceste k záhube. Ak vám záleží na environmentálnych otázkach, potom musíte pripustiť, že je potrebné premiestnenie moci a že sa musíme odkotúľať od demokracie a následne sa postaviť a trvať na realite namiesto fantázie – a iba potom sa môžeme vyhnúť tejto celoplošnej ekocíde.

 

Autor a prekladateľ neznámy