Multikultúra a jej znak, ktorý je genocída Európy

Úryvok z rozhovoru o vyhladzovaní Nemecka kde zdá sa genocída riadená teroristickou EU je v plnom prúde pod vlajkou ´multikultúry´ tj jedinej dovolenej kultúry pre stádny druh Európana vedeného na jatky;

Wilmers: V trestnom práve SRN, paragraf 220a, je genocída v odseku 3 (v nadväznosti na medzinárodné právo) definovaná takto: Kto skupinu, teda v tomto prípade Nemcov, uvedie do takých životných podmienok, ktoré sú spôsobilé na to, aby úplne alebo z časti privodili ich fyzické zničenie, dopúšťa sa genocídy [porovnaj podmienky v Gaze, pozn. prekl.]. Merkelová, Seehofer, Gabriel a všetky systémové politické strany túto skutkovú podstatu v súčasnosti viac ako napĺňajú. S konečnou platnosťou sú vinní podľa paragrafu 220a. Mimochodom, spolková vláda už v roku 1996 označila za genocídu prisídlenie Číňanov do Tibetu, ktoré malo pritom oveľa menší rozsah v porovnaní s dnešnými inváznymi masami u nás [8]. A u nás má 1000-násobne horšie zločiny zaplavenia Nemecka cudzincami predstavovať obohatenie? Mimochodom, židovský politik Strany zelených, Daniel Cohn-Bendit, povedal, že multikultúra je „príšerná, tvrdá, značne nesociálna“, a „nesolidárna“ a z domácich obyvateľov robí „ľudí porazených modernizáciou pri súčasnej strate svojich hodnôt“.

 

Viete čo znamená multikultúra? Že príšerné stagnujúce rasy, ktoré nič nikdy nevybudovali ako Arabi Jihadu, Negri z Afriky tieto odpadky, že dostali šancu držať krok, a že im je to málo a nie prst, nie ruku, ale náš kontinent si chcú za láskavosť šance držať krok s nami vziať. Multikultúra sa skutočne ženie vpred a znakom toho je vyhladzovanie Európskych národov, ktoré je v plnom prúde.

Pre doplnenie na adresu Európskych prezidentov ako pani Merkelová si pomôžem príkladom z Ruska;

Jestli mluvit rusky, pak – prezident Ruské federace je garant Ústavy, což obecně všichni říkají, a to znamená, že je „politický notář“.

Merkelová, alebo iný prezidenti, ktorí svojou činnosťou prispievajú ku genocíde vlastných ľudí tým porušujú ústavu, by mali byť automaticky za mrežami.      

Vďaka za citáciu patrí Jurajovi z Prekladov od lesa.

Nemecký policajt nasadený vo vojnovej zóne vypovedá

Rozhovor s Penttim Linkolom

Časť 1.: Reformátor

Pentti Linkola si vypočul reč, ktorú v lete 1967 predniesol na diskusii o ochrane prírody v Jyväskylä.

Čo si myslí o svojich starých textoch? Je možné zotrvať v svojich postojoch takmer štyridsať rokov?

Linkola: Keď sa všetky chyby a zlyhania napravili a programy na zvýšenie ekonomickej produkcie boli úspešne zavŕšené, jednému neostáva nič, iba zbraň alebo slučka. V porovnaní s inými som mal slobodnú, pozitívnu a šťastnú mladosť, po ktorej nastúpili rany, nie osobné ale všeobecné, rany týkajúce sa zaobchádzania s touto krajinou, ktoré spôsobili predčasnú, trpkú starobu. Spomínam si, ako som sa pred desiatimi rokmi v prvé poludnie jarného oteplenia vydal po najnádhernejšie Häme, po kalvolskej Heinuinlahti a po otvorených vodách Vanaja, aby som počas svojich letných plavieb pozoroval a obdivoval prírodu. Kukučky kukali a potápky volali a to bol ten život, ktorý dáva uspokojenie milovníkovi prírody. A potom sa od pláže ozval prvotriedny prívesný lodný motor, 50 možno 100 koní, začal zavíjať a robil okružné jazdy, po celé to poludnie sa tesne otáčal pri pláži a hučal po celé hodiny. Vtedy som pochopil, že medzi ľuďmi nemôže existovať žiadne bratstvo, že budem nenávidieť a s odporom a hnusom hľadiet na takýchto ľudí a ľudí im podobných do konca môjho života.

Adamsson: Rybár Pentti Linkola, aj to bola časť letných diskusií o ochrane prírody v Jyväskylä v rku 1967. Ako tieto myšlienky spred 37 rokov znejú?

Linkola: Znejú povedome a zároveň ma nechávajú v úžase, ako dlho to všetko vydržalo, a zároveň, ako dlho som vydržal ja sám. Hovoril som vtedy o  myšlienkach na koniec, na môj koniec, teda samovraždu. A v tomto zmysle je pozoruhodné, že je vždy čo stratiť, pretože príroda je tak silná, že jej vždy ešte malý kúsok ostane. Aspoň nejaký vtáčik, určite nie kukučka, bez pochýb nie kukučka v Häme, Heinuinlahti, o ktorých sme vtedy hovorili. Tie sa už odtiaľ stratili, ako sa stratila väčšina vecí a je to podobné, ako keď nejaká asociácia na ochranu prírody najprv začne s programom záchrany horských chrbátov, a ked sa tie stratia, pretože boli premenené na štrk použitý na cesty, ihriská a pláže, začne sa s programom ochrany skál. Je to tak, že strácame niečo celý čas, ale stále vidíme, že niečo iné predsa ostalo a začneme to chrániť a prihovárať sa za to. Život ochrancu prírody je neustále podobný tomuto príklady. Ciele ochrany sa menia, úroveň všetkého, okrem snahy nenechať niečo zmiznúť, sa znižuje.

Adamsson: Počuli sme záznam spred tridsiatich-štyridsiatich rokov. Takže, zdá sa Vám, že ste v niečom chybili počas tých desaťročí, keď ste boli ochranárom?

Linkola: No, možno len v tom, že som sa nebol schopný zbaviť všetkého toho prázdneho optimizmu, že som veril, že sa všetko na dobré obráti. Takmer nikdy som sa nemýlil v hodnoteniach situácie či už v tejto krajine alebo celosvetovej, ani v hodnotení a analýzach spoločnosti. Takže by som sa aj dnes bol ochotný podpísať sa pod podobné názory, hoci by som počul alebo čítal tie spred šesťdesiatich rokov.

Adamsson: Ako ste zvládali kariéru ochrancu, keď katastrofa leží neodvratne pred nami? Ako dokáže jedinec nájsť silu stále hovoriť o týchto veciach.

Linkola: Skutočne je pravda, že sa deštrukcia deje po celý čas, ale predsa to nie je celková deštrukcia a v tom je veľký rozdiel. Jeden stále priľne, ako som už pred chvíľou povedal, jeden neustále priľne k tomu, čo zostáva. Z toho získava potrebnú silu pre svoj život, ale pravda je taká, že vôľa žiť je v ľuďoch tak biologicky silne zakódovaná, že človek neustále hľadá dôvody, prečo neodísť vlastnou rukou, aby som to tak povedal. Niečo také predstavuje myšlienka, že dokonca môžete svojim učením inde znížiť záťaž a spotrebu, ktorú sami vytvoríte. Alebo rozmýšťate nad tým, čo by sa stalo, ak tí jediní, alebo možno nie jediní ale predsa nemnohí, ktorí vidia, kam sme smerujeme, kde sme sa dostali, a kam ideme. Ak by títo opustili tento svet samovraždou alebo následkom ťažkej psychickej choroby spôsobenej depresiou, potom by už nezostal nikto, kto by aspoň tušil, čo sa vlastne navôkol deje.

Časť 2.: Otec rodiny

P. Linkola uplatňuje svoju filozofiu aj v svojom osobnom živote.

Adamsson: Máte tiež deti. Existuje kdesi Linkola-otec, ktorý rozmýšľa menej tvrdo?

Linkola: Mám iba dve deti. To bola populačná politika tej doby. Ak by som mal mať deti dnes, mal by som iba jedno. V tom čase sa predpokladalo, že mať dve deti je vzor vedúci k poklesu populácie, pretože mnohí ľudia nemajú žiadne. Z mojich dvoch detí dcéra nemá potomkov a syn má dvoch. To je skutočne spôsob pre zníženie populácie.

Adamsson: Radili ste svojim deťom mať iba jedného potomka?

Linkola: Ak jedno nemá potomkov, tak druhé má právo mať dvoch. Určite existujú ľudia, ktorí robia také rozhodnutia na základe populačnej explózie, no čo sa týka mojich detí, nemôžem Vám povedať viac ako to, že zjavne nechceli mať celý húf vlastných potomkov.

Adamsson: Pretože ste známy podporovateľ prírodného života, musím sa Vás spýtať, čo si myslíte o prevencii pôrodnosti, ktorá je potrebná pre kontrolu populačnej explózie? Nie je sama neprirodzená?

Linkola: Áno, skutočne je neprirodzená. No človek musí predsa robiť kompromisy medzi vlastnou prirodzenosťou a inými vecami. Pretože aj v tomto smere je človek len zvieraťom medzi inými zvieratami. Sociologické zákony, ktoré spôsobujú vysokú pôrodnosť v povojnovom období, takéto horlivé snaženie je znakom či fenoménom, ktorý zdieľame s ostatnými zvieratami. No ak by človek plne nasledoval vo veciach rozmožovania prirodzenosť, potom by sme už neexistovali. Pretože my, ľudia, musíme kompenzovať spoluprácu mozgu a rúk, ktorá je vysvetlením obrovského rozšírenia nášho druhu, ak je našim cieľom nenachať život vyhynúť, alebo aspoň nie hneď. Preto sa musíme uchyľovať k takýmto neprirodzeným praktikám.

Adamsson: Ľudstvo Vám spôsobuje ostrú bolesť. Napriek tomu sa Vás pýtam, boli vo Vašom živote šťastné chvíľky, takže môžete povedať, že ste žili šťastný život?

Linkola: Na moje poľutovanie to nemôžem povedať (smiech). Samozrejme boli a sú chvíle, ako sa vraví: “Vďaka Ti za túto chvíľu pane!” No ako zvyknem hovoriť, život je sumárom sklamaní a ešte niečim horším… Samozrejme nie na začiatku, hoci obdobie strávené v škole nerátam ako šťastné. Zvlášť pre mňa bolo toto obdobie hrozné, kvôli nedostatku slobody. No po škole nasledovalo desať, možno i viac rokov, ktoré boli šťastné. Vtedy ničenie prírody neprebiahalo tak rapídne, zvlášť v päťdesiatych rokoch. Vtedy vyzeralo Fínsko ako pri svojom založení, staré a dobré, kone a oráči. Fínsko bolo skutočne nádherné. Vtedy som sa zoznámil s Fínskom z každého uhlu a pociťoval som viac-menej vytŕženie. No potom sa začali veci rýchlo meniť, začala industrializácia a všetko začalo upadať. Odvtedy začali sklamania prevažovať nad dôvodmi pre radosť.

Časť 3.: S médiami

Šírenie ekofilozofie prinieslo Linolovi veľkú pozornosť.

Akým spôsobom vníma publicitu? Aké klady a zápory prináša život “značky Pentti Linkola?

Adamsson: Bola pubicita náležiaca k životu ochranára bremenom alebo príjemnou starosťou?

Linkola: Zvykol som si už na ňu, preto ma netrápi, ako by trápila niekoho iného. Napriek tomu som si dokázal udržať pokojný život, jednoducho vďaka môjmu zamestnaniu. Pretože je to kvôli miestu vykonávania zamestnanie osamelého muža. Preto publicita nie je pri mne po celý rok. V lete podnikám svoje púte a vtedy publicita vôbec neexistuje, alebo ak zoberieme do úvahy ostrov Ahvenanmaa, tak neexistovala. Dá sa povedať, že publicita sa objavuje u mňa periodicky, niekedy je smiešna, niekedy sa mi vďaka nej stávajú skutočne zábavné veci. No v žiadnom prípade, v pozitívnom či negatívnom zmysle, publicita nie je vec hodná zaznamenania.

Adamsson: Dokázali ste pre svoje posolstvo získať publicitu, vždy keď ste chceli?

Linkola: Hm, áno. Dokonca až priveľkú v porovnaní s inými, ktorí hovoria podobné veci. Toto spájanie mojej osoby s týmito témami je až prílišné. Niektorým sa dokonca nedostáva priestoru len preto, že sa povie, že Linkola to už predsa vravel. Hoci určite tam existujú nejaké rozdielne odtienky a odlišné rozbory problémov, ktoré protirečia tejto výhovorke. Tí, ktorí len zdráhavo publikovali moje texty, odmietajú publikovať iné podobné, pretože si povedia: “Tento už predstavil svoju alternatívu, viac nie je potrebné.” Toto ma trápi. Výsledkom toho je, že sa znovu a znovu opakuje to isté meno a ľudia odmietnu počúvať, pretože: “To je zase ten Linkola.” Prílišné spojenie s témou, ktoré otravuje mnoho iných verejne činných osôb z rôznych polí pôsobnosti. To je tá temná stránka popularity.

Adamsson: Takže ste nerád obchodnou značkou pod menom Pentti Linkola?

Linkola: Presne tak. No samozrejme, pretože sa nezverujem len svojim priateľom, ale hovorím verejne, chcem, aby to, čo vravím, bolo počuté alebo čítané.

Adamsson: Niekedy je potrebné pre to, aby informácia bola vypočutá, zveličovať. Chcem sa spýtať Penttiho Linkolu či niekedy použil zveličovanie pri svojich vyhláseniach alebo je to, čo povie, vždy na sto percent totožné s jeho názorom.

Linkola: Nie, nemám tento problém. Som, ako sa v minulosti zvyklo hovoriť, vznetlivá či impulzívna povaha, čiže súdim rýchle a ostro. Skôr mám problém, že nemám synonymické slovníky, takže niekedy sa nedokážem vyjadriť dostatočne rázne. Nedokážem potom interpretovať svoje pocity, myšlienky a názory, takisto ako moje súdy a chválu tak dôrazne, ako by som si želal. Možno je pravda taká, že nedokážem preháňať tak, ako by som chcel, pretože jazyk sa stáva pre mňa bariérou.

Časť 4.: Populácia, vývoj a inteligencia

Populačná explózia a pokrok sú podľa Penttiho Linkolu najhoršími problémami sveta.

Prečo je pokrok Fínska na poli IT technológií zlou vecou, a ako by mala byť meraná inteligencia?

Adamsson: Táto populačná explózia, ktorá je Vašich očiach najhorším problémom ľudstva, existuje podľa Vás nejaký s ňou porovnateľný probém?

Linkola: V skutočnosti existujú dve problémy žijúcej vrstvy zemského povrchu, čiže biosféry. Vlastne je to jediný problém – ľudský, ktorý je potom znásobený množstvom: hlúpymi, nezmyselnými, absurdnými, enormnými šiestimi miliardami, číslom, ktoré sa pritom ešte neustále zvyšuje. Druhým problémom je materiálny štandard života, ktorý sa potom prejavuje zaťažením prírody a vykrádaním prírodných zdrojov. Tieto dve problémy, ktoré sa prejavujú pospolu, sú jedinými skutočnými problémami. Všetky ostatné problémy ľudského druhu: vojny a mučenia, terorizmus a všetko podobné sú v porovnaní s týmito problémami, len problémy druhej triedy.

Adamsson: Fínsko je neustále propagované ako vedúca krajiny pokroku s Nokiou a podobnými vecami na mysli. Podľa Vášho názoru je Fínsko príkladom, ako sú ničené pôvodné kultúry, pričom našej vlastnej kultúry sme sa vzdali príliš ľahko. Tú potom nahradila americká konzumná kultúra. Sú vo svete nejaké kultúry, ktoré by nám mohli byť príkladom.

Linkola: Domnievam sa, aj keď to neviem naisto, že bušmani na púšti Kalahari by mali byť zvlášť príkladný. Ale existujú aj iné “pomalé” kultúry, Afrika je ich plná. Ľudia sú tam spokojní so životom v hlinených chatrčiach, a ak by sa do ich vecí nemiešali Európania a Američania, tak by sa nemenili, ani nevyvýjali. Takže príklad by sme si mali brať odtiaľ. Ale my, Fíni, si môžeme brať príklad v podstate od každého. Na vlastné oči som spoznal takmer každú, alebo aspoň väčšinu európskych krajín na mojich mesiace trvajúcich cyklistických túrach a videl, že aj tam je proces zmien pokojnejší a pomalší, menej mechanizujúci a menej zúriaci v živote každej európskej krajiny, a to už vôbec nehovorím o vidieku týchto krajín. Fínsko je, ako ste vraveli, na čele pokroku a je to znepokojujúce pre človeka, ktorý sa narodil v tejto krajine.

Adamsson: Zjavne oponujete názoru Tatu Vanhanena, kto je, a kto nie je inteligentný. Inteligenčný kvocient by pravdepodobne vyzeral podľa “Linkolovskej škály” ináč: zaradili by sa na Vašej stupnici západné krajiny o niečo nižšie?

Linola: Spomínaný názor je pravdepodobne založený na IQ testoch, ktoré merali matematicko-technické schopnosti, a možno sa domnievať, že výsledok je správny. Ale interpretáciou týchto výsledkov Tatu Vanhanen došiel k názoru, že je negatívne, že krajiny, ktoré sa umiestnili v rebríčku nižšie, neboli schopné vytvoriť civilizácie, kým vo vyspelejších západných krajinách takto civlizácie mohli byť vďaka týmto predpokladom vytvorené. To je názor kompletne odlišný od môjho. Teda, že čím menej je matematicko-technického talentu, a čím menej je používaný, tým lepšie. Vedecké výsledky Tatu Vanhanena sú pravdepodobne správne. Je zjavné, že rozdielne populácie si na základe evolučného výberu zvolili vlastné princípy, ktorými sa najlepšie prispôsobili danému prostrediu. To znamená, že v jednej populácii sa dostáva do popredia istý druh talentu, kým v inej druhý. V západných krajinách, a zvlášť tu, na severe, sa dostal do popredia ten najnešťastnejší typ zručnosti: technicko-matematický talent.

Časť 5.: Z akademika rybárom

Pentti Linkola pochádza z akademickej rodiny, no stal sa rybárom.

Dostal sa na štúdium biológie, ale napriek tomu opustil štúdium na univerzite, aby sa mohol stať rybárom. Aký bol dôvod výberu tejto profesie?

Adamsson: Máte vysokoškolský pôvod. Ak sa dobre pamätám, Váš otec bol profesorom. Je to tak?

Linkola: Áno, môj otec bol nielen botanikom, profesorom botaniky, ale v Helsinkách bol aj správcom univerzitnej botanickej záhrady. Tam som vyrástol v tichu, hoci v strede Helsiniek, medzi vysokými múrmi s mojimi dvoma súrodencami. Otec bol tiež zakladateľom Fínskej asociácie pre ochranu prírody, rovnako ako zakladateľom chránených území, prvého vytvoreného roku 1930, ktorého hranice stanovil. Bol skutočne významnou postavou ochrany prírody, možno bol viac ochrancom ako vedcom. No mal som len deväť rokov, keď zomrel, a nemal na mňa teda priamy vplyv. Moja matka bola donútená stať sa ženou v domácnosti uprostred jej štúdia, kvôli štúdiu môjho otca. Tiež sa zaujímala o biológiu a prírodu, no nenazval by som ju skutočným lesným a prírodným nadšencom. Ale určite sa vďaka manželovi stala osobou so záujmom o prírodu, takže rodinné pozadie malo svoj efekt, hoci by bývalo malo určite ešte výraznejší, keby môj otec žil dlhšie.

Adamsson: Jeden by sa domnieval, že človek s takým pôvodom sa stane rýchlo členom akademického sveta, no Vy ste si vybrali kariéru rybára. Bol to výber urobený z ekologických dôvodov?

Linkola: Áno, dá sa to tak povedať, hoci nie iba priamo ekologických. Môj učiteľ biológie bol študentom môjho otca a na strednej škole som bol v jeho priazni, vtedy naučil som sa písať eseje o prírode. Veľmi mladý, hneď po skončení strednej školy, keď som mal devätnásť rokov som zorganizoval vydanie knihy o vtákoch, čo bolo pomerne zriedkavé. Došiel k názoru, ku ktorému došla aj moja matka a moja rodina, že sa určite stanem biológom. Začal som študovať na univerzite po roku, ktorý som strávil mimo školy. Dostal som povolenie od mojej matky venovať sa jeden rok sledovaniu vtákov. Keď som skončil strednú školu, mal som sedemnásť, takže som tento rok dostal ako dar. A potom som začal študovať zoológiu, botaniku, geológiu a chémiu, ale na prekvapenie a sklamanie seba i ostatných som zistil, že to nie je nič pre mňa. Vtedy som zistil, že túžim byť prepustený zo štúdií, pretože som človek, ktorý túži byť vo voľnej prírode, a nedokážem obsedieť nad materiálmi ku skúške zo zoológie a nečítal som dosť, preto mi nič iné nezostávalo. Mohol som sa stať lovcom, ale vo Fínsku nie sú žiadni lovci, teda profesionálni lovci, a neboli ani vtedy. Nezostávalo nič iné, len sa stať rybárom, čo bola profesia na voľnom priestranstve, kde som mohol tráviť všetok čas vo voľnej prírode. Neviem povedať, čo by sa so mnou stalo, ak by neexistovala možnosť stať sa profesionálnym rybárom, pravdepodobne by som nejak zahynul. Tá možnosť visela vo vzduchu. Áno, to by vyriešilo tú časť problémov, ktorá sa týka mňa, oveľa skôr.

Adamsson: Pentti Linkola, ako veľmi sa nazdávate, že ste uspeli v ekologickom spôsobe živote?

Linkola: Celkom dobre, pretože som vcelku realista a rybárčim s nylónovými sieťami a auto odváža úlovok na trh, teda odvážalo po mnoho desaťročí. V tomto som dospel k zlepšeniu, väčšinou dnes ryby predávam sám a odvážam ich na trh na konskom záprahu, takže po ekologickej stránke sa to zlepšilo, a navyše nemám motorový čln. Samozrejme pri stavbe ubytovaní, ktoré používam počas rybárčenia, boli použité motorové píly a iné podobné nástroje. Takisto spotrebúvam nerastné suroviny, mám elektrickú lampu, časť môjho života som používal olejové lampy, ale teraz mám už dlhšiu dobu elektrickú lampu. Okrem toho mám ešte dva veľké mrazáky, čo je očividný mínus, navyše keďže sú až dva a dosť veľké. Okrem týchto nemám žiadny elektrický spotrebič. Nemám ani televíziu, ani žiadnu domácu elektroniku a vlastním len malé prenosné rádio, takže v tomto smere som dospel dosť ďaleko v ekologicky úspornom vedení života a existoval som tak po celý čas.

Adamsson: Máte nejakú tajnú neresť, ktorej by ste sa mohli zbaviť, ale nedokážete sa?

Linkola: Už nemám. Takouto neresťou bola pre mňa čokoláda, ale pred siedmymi rokmi som dostal cukrovku prvého stupňa a aj toto mi bolo odobrané. Takže teraz je zo mňa dokonalý človek. (Smiech)

Časť 6.: Spisovateľ a agitátor

Linkola presentoval svoje myšlienky v mnohých knihách. Poslednou je ‘Voisiko Elämä Voittaa (preklad: Môže život zvíťaziť)’ publikovanou roku 2004.

Ako sa Linkola dostal ku kariére spisovateľa, a čo mu spisovateľstvo dalo?

Adamsson: Aspoň niečo sa v  svete zmenilo. Napríklad  tu v Turku existuje štúdijný program pre udržateľný pokrok a inde existujú ďalšie (dva) a takýto program beží aj na vysokých školách prírodného zamerania. Ste spokojní?

Linkola: Áno, dejú sa menšie zmeny, ktoré idú správnym smerom. Rovnako vzrástlo povedomie, možno o milióntinu, o hodnotu haliera vďaka mojim vyhláseniam, ale hlavne preto, že poznanie enviromentálnych problémov bolo šírené a študovaná zvlášť mnoho. Dnes máme celú organizáciu ochrancov prírody, vtedy keď som začínal ja, bol len jeden dozerajúci správca pre ochranu prírody, jediná osoba vo Fínsku. Ten bol vtedy ekvivalentom všetkých dnešných ministerstiev ochrany prírody a centier pre ochranu prírodu v jednotlivých provinciách a kancelárií pre ochranu prírody v jednotlivých okresoch, atď. Táto skupina úradníkov a volených zástupcov neskutočne expandovala od tej jedinej osoby, ktorá za mojich časov reprezentovala štátnu ochranu prírody. Títo všetci dokážu niečo spraviť, ale toto ničenia, táto ruinujúca záplava je o toľko strašne mocnejšia a rýchlejšia, že sú premožení takým spôsobom, že nakoniec je dosiahnutý len istý odklad, hoci aj to je skvelá vec.

Adamsson: Je to možno interpretácia na spôsob, akým diabol číta Bibliu, no zdá sa mi, že som kdesi zachytil, ako ste povedali, že slová pokrok a vývoj by ani nemali byť používané a ich používanie by malo byť zakázané. Znamená to, že by sa nemalo ani len  hovoriť o udržateľnom pokroku?

Linkola: Ak by sa o ňom nehovorilo, znamenalo by to, že by sa naň zabudlo, alebo aspoň že by existoval len ako koncept, ale nie skutočný jav. Myslím si, že by žiadny pokrok nemal byť dosiahnutý ani po desaťročiach za žiadnu cenu, žiadny takýto pokrok nesmie existovať v žiadnom odbore. Napríklad veda alebo umenie nemajú smerovať k šialenstvu. A jediný poznatok by bol: “Takto je to dobré.” Žiadnym spôsobom by sa nesmerovalo k zmene s vedomím, že dostatok zmien je v striedaní ročných období, keď prichádzajú odlišné jary, letá, jesene a zimy, takže nie je potrebná žiadna zmena v ľudskej spoločnosti a jej rekvizitách. Samozrejme, mohli by byť zhotovené nejaké umelecké diela a mohlo by byť napísaných pár dobrých kníh, hoci tohoto všetkého je vskutku dosť. Svetová literatúra je zachovaná po celé veky a tiež je je dosť, ale písanie by aj tak mohlo pokračovať ako aktivita, hoci by ani tu nemal byť hľadaný žiadny pokrok. V žiadnom prípade kultúra nepokročila na vyšší stupeň. Dnes sú väčšie koncertné siene a umelecké galérie a tak ďalej, ale umenie, hudba, kompozície, tie už nedokážu ani len držať krok so starými časmi.

Adamsson: Keď sme sa dosali k umeniu a spomenuli ste literatúru, čo pre Vás literatúra znamená? Je to spôsob hľadieť mimo seba a mimo vlastnú rodinu?

Linkola: Podľa môjho názoru je to jedna zo životných radostí, z dobrej knihy čerpáte potešenie. Samozrejme literatúra sa snaží poučovať, väčšinou učí o človeku. Hoci neviem, nakoľko sa ešte môžem niečo o ľuďoch naučiť. Myslím si, že ich poznám už celkom dobre. Ale je to záujem, ktorý nevnímam ako zlozvyk, sám čítam a sledujem literatúru vcelku dosť a v menšej miere sa zaujímam aj o poéziu. Toto sú mne blízke formy umenia, bližšie ako než muzika, výtvarné umenie, sochárstvo a film, a zvlášť oveľa bližšie ako komiksy, ktoré sú podľa mňa ohavným úpadkom. Veci v nich už viac nie sú vypovedané slovom, ale obrázkami, ktorými sa vyjadrovali veci pred vznikom písmen. Navyše okrem toho sú bezcenné. Každopádne.

Adamsson: Vydali ste svoju prvú knihu po pätnástich rokoch, je nazvaná ‘Voisiko Elämä Voittaa (preklad: Môže život prežiť).’ Ide o zbierku esejí. Aká je to vlastne kniha?

Linkola: Je to taký mix všetkého. Obsahuje samozrejme úvahy o svete a fínskej spoločnosti a jej stave, analýzy a myšlienky. Tiež obsahuje predpovede alebo popis, kde smeruje týmto spôsobom a rýchlosťou táto spoločnosť. Ale obsahuje aj iné články, kde som popísal to, čo je stále dobré, samozrejme s ohľadom na zvyšok sveta a prevládajúce črty ľudskej spoločnosti . V každej z častí je niečo chválené alebo kritizované, ale nie je to len o nejakých veľkolepých predpovediach príchodu súdneho dňa, ale i o mnohých iných veciach. Niekto povedal v jeho recenzii, alebo snáď mohol povedať, že ide o výber z Linkolu.

Adamsson: Na záver sa musím opýtať, môže život zvíťaziť?

Linkola: Už na úvodnej strane je uvedená podmienka – či dokáže život prežiť a za akých podmienok. A tieto podmienky sú potom jedna po druhej odhaľované a na záver je umiestnená zhrňujúca kapitola, kde je ukázaný pre niektoré profesie, chmúrny príklad takejto alternatívnej spoločnosti. A tieto podmienky sú extrémne náročné, ale nie sú nejaké rigídne, no stále sú určite náročné v porovnaní s touto nesprávnou a osprosťujúcou pustotou, ktorej sme privykli. Ale prežitie stojí na podmienke, že dokážeme ísť takýmto smerom. Vtedy by život prežil, ale v najpravdepodobnejšej verzii predpokladám, že sa nezmeníme a život nezvíťazí.

 

Rozhovor sa odohral na medzinárodnom knižnom veľtrhu v Turku 2. 10. 2004, pri príležitosti vydania knihy Môže život prežiť?. Otázky kládol Virpi Adamsson.

 

Zdroj Radikálny Environmentalizmus

 

Interview s Pentti Linkolom viedol Francisco Martínez (Tallinnská Univerzita) a Larissa Vanamo (Dept Histórie Univerzita v Helsinkách)

Pentti Linkola je fínskym rybárom a ornitológom. Narodil sa v Helsinkách v roku 1932 a žije v malej
chate z dreva v Sääksmäki (Ritvala).
Na návšteve u neho sme boli v roku 2011. Aj keď sme zo všeobecného počutia kolujúcich drbov mali
šajnu o jeho temperamente, tak sa nám po dobu niekoľkých hodín vrelo venoval. Za tie hodiny sme
viedli rozhovory a dali si prechádzku. Za pozornosť stojí kuriózna anekdota, z akej je možno pochopiť
jeho pohľad na vec poriadku a neporiadku. Na stene jeho chaty stojí nápis, ktorý hovorí: „dom, kde
nie je ´brajgel´, nie je domovom.“
Linkola má dve dcéry. Ešte tomu nie je tak dávno, keď v dome nemal ani elektrinu. Žil z toho, čo
zarobil za ryby z konského chrbta, ktoré ulovil v jazere Vanajavesi. Jeho otec Kaarlo Linkola bol
rektorom na Helsinskej univerzite a jeho starý otec tam bol kancelárom. Penti sa však po roku štúdií v
oblasti zoológie a botaniky tiež na onej univerzite rozhodol neštudovať.
Jeho rodina žila dlhý čas v hlavnej budove botanickej záhrady Kaisaniemi, ktorá bola naplánovaná ako
kaštiel pre kráľa Fínska v 1918. Napriek tomu ale Linkola celé dedičstvo, aké mu ostalo, vložil do
Fínskej nadácie pre prírodné bohatstvo, ktorá je treťosektorovou organizáciou vytvorenou ním na
záchranu lesov vo Fínsku pre fínsku spoločnosť. Tiež s istou pravidelnosťou prispieva do fínskych
žurnálov; vydal deväť kníh vo fínštine a knihu v angličtine, ktorá sumarizuje niekoľko z jeho článkov.
Zo zvedavosti nám pri našom rozhovore položil otázku, ktorý z jeho článkov bol preložený do
angličtiny. Jeden (internetový vyhľadávač vyhodil pri jeho mene 180 000 odkazov). Linkola nie je
v úplnej izolácii v Sääksmäki. Vystupuje v televízii, aj keď skôr sporadicky, a čas od času navštevuje
svoju rodinu v Helsinkách, či sa zúčastňuje na seminároch (napríklad o Dostojevskom). Je tiež široko-
ďaleko známy svojimi expedíciami – celé týždne, za ktoré prechodil lesy Fínska, alebo bicyklom
prebrúsil kontinentálnu Európu (nikdy ďalej ako Pyreneje). Okrem literatúry za hobby považuje
štúdium migračných ciest vodných vtákov.
Linkola zastáva koncept integrovanej povahy života, okrem hodnoty, akú prisudzuje prírode o sebe
samej. Za týmto konceptom potom navrhuje celý register radikálnych opatrení: návrat k menšej
ekologickej nike, redukcii ľudskej populácie (rozmnožovanie pod kontrolou), úplne opustenie “kvázi
religiózneho” prenasledovania ekonomického rastu, a vštepovanie ekonomiky, ktorá je
minimalizovaná na nutné nároky, pričom do toho treba pripísať skoncovanie s demokraciou a
distribúciou energií (elektrina, benzín, olej, atď). Aby som to zhrnul, Linkola za ideu základu pre
organizovanú spoločenskú bázu považuje environmentálny balans (hľadáme obrat od
antropocentrizmu k ekocentrizmu)

O. Už máš svoje roky, ako zdravie?
PL. No, je to asi mesiac, keď som bol ešte mladý a pri sile a pri plnom zdraví, ale chrbát mi rupol, a
dostal som sa z bolestí iba za pomoci silných liekov. Zdá sa, že už to nebude, čo to bývalo, keď sú
platničky v čudu.

O. Keď som v Helsinkách povedal, že mám stretnutie s Pentti Linkolom, mi povedali, že si pre nich ako
hrdina a cítil som, že k Tebe majú dávku rešpektu bez rezervy. Si si toho vedomý, alebo sa máš sám za
niekoho, kto je nositeľom takto pojatej referencie k niečomu?
PL. No áno, som si istý povedomím akejsi fámy, ale má to háčik, že žiadne z vecí, ktoré som napísal,
neprešli v realitu, a v tom zmysle som písal do vetra.

O. Je úplne nutné ľudskú populáciu redukovať? Nepostačí, keď sa zmení spôsob života?
PL. Ach nie, stačiť to nebude. Ľudská rasa je skutočne nadmieru premnožená a vyzerá to na
gigantickú horu. Sám živý zemský povrch to neunesie. Všade vidíš, že sa pomaly končí pitná voda, že
sa mení klíma, že rastú moria, že pôda široko-ďaleko vysýcha a ryby v oceánoch už lapajú posledný
dych, že to všetko je….no nakoniec na to všade narážaš, že tým problémom číslo jeden tu je
množstvo ľudských bytostí. Problémy, ktoré z toho plynú, sú všetko vedľajšie produkty toho kvanta
ľudskej masy.

O. Ako by šlo znížiť, či redukovať ľudskú populáciu?
PL. No, prvá vec je pristúpiť k regulácii pôrodnosti celosvetovo. To znamená, že čo plodná žena, to
jedno dieťa—hneď, dnes.

O. Ako by si vysvetlil, že ľudská hodnota je otázkou relativity, že s množstvom ľudí padá hodnota
človeka hlboko pod úroveň?
PL. Čo je tu treba vysvetľovať, keď sám vidíš, že koľko ľudí robí hodnotu celku malú, že sa v podstate
nezmýliš, keď povieš, že čím viac ľudí tým menšia ich cena. Sám človek už má iba nehodnotu,
respektíve jeho hodnota tvorí iba negatívno, pokiaľ je ľudí viac, ako je nutné. Je Ti myslím jasné, že
ľudí už dokonca nikdy málo nebude, z čoho plynie, že všetko je v koncoch.

O. Vieš povedať, či by sa hodnota druhu znížila tak rapídne aj v prípade premnoženia onoho iného
druhu?
PL. Hypoteticky určite, ale to nie je ten prípad ako človek. Iné druhy patria do systému, ktorý im dá
vždy pocítiť hlad; hlad, ktorý definuje veľkosť ich populácie; po pravde žiadne ďalšie druhy takto
neprerastajú samé seba ako homo sapiens v týchto masívnych prírastkoch miliardy po miliarde.

O. Tvoj program, ktorým si známy, predstavuje návrat do života stredoveku…
PL. Áno, ale je treba povedať, že oproti redukcii populácie je to vedľajšie. Poviem príklad, kde je istý
druh myslenia škodlivý, ako povedzme v prípadoch, kde sa neurodí úroda, ktorá by nasýtila celú
populáciu žijúcu v istých končinách a ľudia tam žijúci sú odkázaní hladovať, by nemali byť
zachraňovaní dovážaným jedlom, to považujem za extrémne choré, oni by určite mali hladom skapať,
to je bez debaty. Keď neexistuje prísun potravy, ktorá je vyprodukovaná na danom mieste, tak tam
by ďalšia potrava byť nemala dovážaná, a hlad k smrti by mal spraviť svoje miesto toho, aby sa tam

zvláčala pšenica a požívatiny z každého konca sveta. To isté platí o vode, ktorá dôjde. Vodu by tam

nemal nikto nosiť, ale aj tu napríklad sa prichádza s týmto šialenstvom ako prepravovať celé ľadové
kry, a tie sú potom vlečené cez Stredozemné more, zatiaľ čo sa cestou niečo roztopí, a niečo ostane,
aby sa to dalo rozpustiť a vypiť. Je z toho jasné, že ekosystém stojí a padá na tom, že ak sa minie voda
a jedlo je koniec. Smrť a koniec. Smrť vyslovene.

O.Keď sme pri tej zmene štýlu života na spôsob, na aký dnes existujeme, kde humanite silne
vyvatovanej je všetko málo, aby som tak povedal, že je otázne či sa tento štandard života dá zmeniť
zo samej slobody vôle?
PL. Mali sme tu osvetu ani nevedno už ako dlho…Reakcia tu je zo zvyku tá, že keď je osoba
konfrontovaná s tou lavínou ´ekokatastrôf´, tak má k tomu asi tri slová: “dokým to pôjde“. Kým sa to
dá, budeme viac cestovať, a to do stále vzdialenejších destinácií, kým sa to dá, budeme lietať do
Indie, Maledív, Dominikánskej republiky, a budeme nakupovať, kým sa to bude dať, budeme kupovať
viac a viac áut a budovať väčšie a väčšie budovy, čo ináč povedané znamená, že prírodné zdroje sú
vysávané do sucha a na úplnú dreň aj to posledné z nich. Opak je vo výsledku to, že ľudia reagujú
veľmi silovo a namiesto toho, aby začali dbať o zredukovanie svojej spotreby, ešte zvýšia tempo
konzumpcie, lebo cítia, že všade sa všetko rýchlo končí, a že už to dlho nepotrvá a tak sa ešte
prompnutý tým dajú do ďalšieho nakupovania. Takže podľa tohto kritéria, keď chceš povedať, že som
písal proti deštrukcii, ktorá je pre svet eminentná, tak som jej len dodal na pohone ako každý počnúc
Rachel Carsonovou.

O. No, Ty teda ľutuješ, že si pomerne veľa napísal, a dopad bol skôr negatívny?
PL. Neberiem to ako prehru, lebo človek píše, lebo chce písať, a myslí, ako myslí, a nevie s tým veľa
narobiť, že napíše toho toľko, a tak ako napíše aj s dôsledkami, ktoré sú, čo sú. Myslím tie, že som to
ešte naštartoval. Beriem to tak, že svet je už na konci, že ľudský druh musí preč, a že ten koniec už je
skutočne tu, ale to len podnieti to, že život má potom ešte menej času, keď ľudia takto reagujú.

O.Prečo demokraciu nemusíš ani cítiť, a čo by si chcel miesto nej?
PL. No, už som písal aj na túto tému, a to v ohľade na fakt, že neexistuje režim despotický, ktorý by
nebol lepší ako demokracia, lebo ľudia sú v takýchto režimoch držaný na uzde. Demokracia má dve
piliere, z ktorých jedným je konzum a druhým produkcia, a to je to najhoršie. Čím drakonickejšia je
diktatúra, tým lepšie, nakoľko žiadne samostatné indivíduum nemá úplne voľné pole pôsobnosti ničiť
v takej miere, ako je tomu v demokracii.

O.Čo by sme mali urobiť my, aby sme dosiahli nejakú zmenu, aby sme odvrátili kolaps? Mali by
sme byť iní v chovaní ako individuality alebo ako komunita, alebo potrebujeme globálny posun
v prístupe?
PL. Určite na úrovni komunity. Môj názor je, že tu je UN a medzinárodné konferencie, kde sa
nehovorí o ničom vážne podstatnom, že sa tam hovorí o klíme napríklad, ale nepovedia tam nič
o znižovaní čísel pôrodnosti, pričom pre zmenu klímy k lepšiemu nie je nič takou výzvou ako
obmedzenie ľudskej masy, a preto im nevenujem vôbec žiadnu pozornosť, nečítam to, a považujem
to za úplný bordel, lebo musíme vidieť tvrdé čísla a nehovorí sa tam o vymieraní druhov zvierat,
rastlín, húb a toho všetkého. To je jedna vec. A k tomu sa pričíta to, že svet by malo nechať chladným,

že niekde od hladu kapú ľudia ako muchy, lebo títo ľudia musia zomrieť hladom, keď nemajú, čo by
zjedli, lebo to je presne to, čo sa deje so stvorením, keď sa to deje.

O.Čiže jednani, a zjazdy nič nezmôžu, ak…
PL. Pokiaľ sa obchádza otázka preľudnenia, či nie je ani vecou diskusie.

O.Mala by byť jedinou?
PL. No áno, lebo od nej sa všetko odvíja. A organizácie ako Červený kríž, by mali byť zlikvidované,
a znova tie katastrofy, ktorými príroda odpovedá človeku ako zemetrasenia a vulkána a podobne,
ktorými dáva najavo, že človeka je treba dostať pod kontrolu, že každý v Japonsku by mal umrieť, že
Fínsko a Červený kríž, by tam nemali liezť, a nosiť stany a lieky, a že by to mali nechať, lebo to je extra
nezodpovedné a hrozné. Skutočne je to tu o tom, že nikto nechápe, o čom to tu je, že o čo viac
Japoncov by umrelo, o to lepšie, že to má byť tam ako všade inde, či už sa umiera na zemetrasenie,
alebo tsunami, alebo čo chce. Pretože tieto pomocné ruky iba ďalej krátia zo zdrojov, a využívajú
ohromné množstvá energie, a všetkého k tomu.

O.Povedal si, že všetko, čo sme za posledných 100 rokov dosiahli a vyvinuli, je dobré tak na zničenie.
Malo byť 20.storočie také zlé pre Zem?
PL. Od doby kamennej sa vývoj uberá zle, ale táto doba je skutočne historicky neuveriteľne prudko sa
ženúca do úplného konca. Za príklad tu môže poslúžiť elektrina, ktorá je obrovskou katastrofou,
proste obrovskou.

O. O čom by si povedal, že je tým najhorším vynálezom v európskej kultúre?
PL. Elektrina a jej spotrebiče.

O.Prečo si myslíš, že zanikol Sovietsky zväz a čo je podľa Teba, čo podľa Teba bolo chybou Sovietu?
PL. Vodcovia neboli dosť silní, a nepovšimli si celý rad ľudí, ktorí boli plní hnevu miesto čoho sa snažili
z očí a TV dostať tie rajské záhrady budúcnosti menovite supermarkety, ale neuspeli, zato si ľudia
všimli to pozlátko a lesk plastu a svetlá neónu v zahraničí, v iných častiach sveta, a tam to ich tabu ich
zlomilo, ale pokiaľ mali silné vedenie, ten systém bol výborný. Ľudia boli pod zámkom. Avšak, keď
sme zašli až k slobode individuality, a ľudským právam, je po hre. Raz som Ti videl taký stĺpcový graf
zo severnej hemisféry o lesných rezerváciách; Fínsko tam malo taký úplne malý stĺpček, Švédsko
o čosi väčší, asi o dvakrát, a Nemecko už bola celkom iná vec, to bolo za tri stĺpčeky, Kanada mala
takto veľký (ukazuje rukami) a Soviet tak tam to vystrelilo úplne do nebies, lebo tam stále ešte mali
tie mamutie lesiská, len teraz už tam do nich hryzie Japonsko z jednej, a Európa z druhej strany, i tak,
ale treba povedať, že Soviet bol skutočne majestát, že tam k žiadnemu vykrádaniu prírodného
bohatstva nedochádzalo, aj keď aj tam sa čosi uchmatlo, no čo bolo napríklad dobré ešte aj na
znečisťovaní tak to, že ten smog ostával v mestách aj s továrňami, kde patril, ale už na západe ako
napríklad vo Fínsku to máš tak, že tie dlhé vedenia ako tie trúby to vedú do celej krajiny a tam to
všetko zlezie, a v meste, kde je továreň, máš čisto, čo je hádam to najabsurdnejšie na tom všetkom,
čo môže byť. Áno, Sovietsky zväz, aj keď mal svoje chyby, bol oproti západu lepší.

O.Čo ja viem, ale prírodné bohatstvo nešetrili a k prírode nemali vzťah.

PL. Áno do istého bodu, ale ako som povedal, aj tak mali o cca 20 krát nedotknutejšie lesy ako celá severná hemisféra. Ovšem, aj tu sa ťažila ropa, a rúry, akými tiekla, tak tiekli, ale oblasti takto zničené boli malé v porovnaní so Západom, kde tamojšie kultúry zničili úplne celý povrch svojej zeme, celú svoju zem vlastne ako Fínsko napríklad. Čo by som k tomu povedal je asi toľko, že človek svoju slobodu individuálnu má, aby zničil svet, že k tomu je dobrá. Je to jeho sloboda, a tak ju berie a používa.

O. Veríš, že ku koncu s demokraciou treba tvrdú ruku, že treba aby začala diktatúra?
PL. Áno, keď to má znamenať, že život prežije. Pretože populácia je časovaná bomba; tie čísla sú
proste mimo zdravý rozum, a nato, aby sme videli svetlo na konci tunela, by sme sa potrebovali
dostať na sumu o 5 miliárd menej, na sumu dvoch-troch miliárd, aby si vydýchli aj ďalšie druhy.
V každom prípade sú tu koncepty ako disciplína, zákazy, a dril do úmoru, bez ktorého si človeka
neviem predstaviť, a neviem si ani predstaviť, žeby život na Zemi šiel bez toho ďalej.

O. Ľudský tvor je v každom prípade škodcom na ujmu?
PL. To určite áno, a je v zásade ťažkou smolou pre evolúciu, že tento druh prestál vývoj, a že si rozbil
fundament, z toho pohľadu je človek novátorom par excellence, a po meteoritoch a ostatnom tom
dianí  je za šiestym vymieraním druhov sám. Tento druh je proste bohatý na rôzne typy jedincov,
medzi ktorými je veľký rozptyl a sú aj takí, ktorí prakticky nič nenapáchajú, aj medzi kultúrami sú
také, ktoré si držia tie hranice odtiaľ-potiaľ, aj komunity sú takého druhu, aj tu vo Fínsku, kde sú
nejaké staré ženy vo svojich chatkách a obrábajú nejaké pole zemiakov, a potom raz za týždeň sa
prejdú alebo prebicyklujú do dediny na nákupy kávy. Aj tá je z dovozu a nemala by sa kupovať,
v zásade je to úplne minimum, čo títo ľudia skonzumujú. Majú malú chatu, čo má sto-dvesto rokov,
a opravenú strechu, a neskonzumujú viac ako pár vrabcov. No je na celom tom tragické jedno, že oni
existujú tak, ako existujú zvieratá, plesne a rastliny a so svetom, ktorý bude zničený bude zničená aj
príroda do ktorej patria, a aj oni kvôli druhu homo padnú, aj keď nenesú vinu.

O. Prečo je emigrácia taká trestuhodná?
PL. Človek by nemal strkať nos nikde, kde je apel nato konzumovať viac a zaťažovať prírodné
prostredie viac. Mohli by sme emigráciu brať v opačnom smere, keby sa nejaký Fín rozhodol pre
Afriku, kde je nižší štandard života, ale kým chodí chudina do krajiny bohatej tak to príde iba na
rýchlejšie mrhanie prírodnými zdrojmi.

O. Je ešte niečo, čo by si nenechal bez komentára alebo dodal?
PL. Sila a donucovacie opatrenia by mali byť vyvíjané na ochranu života, ale nie iba, aby ľudský život
bol pod ochranou, ale príroda ako celok, kam patria aj zvieratá, rastliny, plesne. A pod túto ochranu
by mali spadať aj veci, ktoré sú hodnotné v živote človeka ako veda, umenie, alebo vôbec hodnoty
civilizácie. Treba s, ale aj tu ustrážiť, že koľko hudobných skladateľov je nám treba, koľko orchestrov,
a to aj bez ohľadu na hodnotu hudby a jej klenotov, aby sme nemali extra skladateľov, maliarov,
a divadiel, aby sme ich nemali viac, ako je pre planétu dobré a aby ani kultúra, v ktorej jedinej je
hodnota [človeka], neprekročila jeho medze. Normálna ľudská bytosť sa od zvieraťa ako taká nelíši,
keď iba produkuje potravu, a keď ju distribuuje medzi ostatné kultúry a ostatných ľudí, a v tom aj je
jeho hodnota, ale o hodnote ako takej, aká by patrila iba jemu bez ohľadu na pinku alebo veveričku,
alebo sojku obecnú tu nemôže byť reč, lebo v tom, ako človek privedie na svet potomkov, a oni

potomkovia potomkov ani medzi zvieratami nie je človek iný a nemá jeho život ani cenu vyššiu ako
ich, a preto, aj keď je kultúra niečo, čo odôvodňuje, by to nemalo znamenať, že odôvodňovať sa
rovná chápať ako odpustené, že pre ostatné druhy už tu nie je miesto. Tá monštruozita, ktorou
človek je, by mala pre seba a svoju kultúru zabrať zo Zeme len nepatrný fliačik, a ten všetko ostatné,
by malo byť ponechané napospas sebe.