O pravom altruizme

Ochrana prírody je nepochybne cnosť. Snaha o záchranu aj malého a lokálneho, alebo okrajového a marginálneho. Niekedy sa cení aj snaha a počíta aj úsilie. Či už to príroda pocíti, alebo nie bude vo hviezdach, a na zamyslenie pre ďalšie generácie. Často ide aj o myšlienku, že človek má v nejakú dobrú vec vieru. Takto sa stretávam deň čo deň s ´alternatívnymi´ životnými štýlmi, postojmi, záujmami, či stravovacími návykmi, či všetkým tým dohromady. Nakoľko tento blog má svoju filozofickú bázu v knihe ´Alternatíva pravej/reálnej ekológie´, by som hádal aj u týchto takzvaných alternatívnych životných štýlov, že aj tieto to so svojou pravosťou myslia celkom vážne. Nemôže byť snáď ani pochýb o tom, že všetko čo sa ponúka ako alternatíva sa vymedzuje voči niečomu čo samé sebou je o svojej pravosti presvedčené doslova. Niet pochýb o tom, že ´svet´, ktorý sponzoruje deštrukciu prírody, ktorý je touto deštrukciou sám sponzorovaný je o svojej absolútnej nutnosti a správnosti svojho konania presvedčený úplne. Presvedčenie o, ktorom hovorím v prípade ´alternatívnych životných štýlov´ vychádza z pocitu buď opaku k presvedčeniu prvému, alebo z opozície za svet, ktorý chtiac nechtiac k tomu prvému je alternatívou. Človek ako suverénny pán tvorstva od doby kedy vynašiel kamennú sekeru si uzurpuje byť mierou vecí či sa to niekomu páči, alebo nepáči nikomu. Príroda je predmetom ľudského dokazovania si, a taktiež predmetom ochrany. Prečo ochrany? Ochrany preto, lebo sebaistý človek nachádza svoju sebazáchovu do tej miery do akej ho istí príroda. (teoreticky a zatiaľ)*1. Prostredie, ktoré by ľudia celkom zničili by v konečnom dôsledku ani pre nich samých nebolo na nič. Aj riaditelia korporácií, ktoré životné prostredie ničia vedia, že zničiť ho celkom by najskôr ich vitálne záujmy skôr poškodilo. Mäsopriemysel ničí Zem, a životné prostredie, ale aj poľnohospodárstvo ničí Zem a životné prostredie. Niekto si dá záležať na tom, že ktorý z týchto ju ničí viac. Vyťahuje fakty proti faktom, ale možno, že realita sama nie je tak čierno-biela, teda možno, že fakty nie sú tak čierno-biele. Alternatívne životné štýly sa vymedzujú voči hlavnému prúdu a voči názorom v rámci pôsobenia alternatív medzi alternatívami. Niekto je zástancom vegánstva, iný vegetariásntva, a iný je všežravec, ale za bio-hospodárstvo a podobne. Často sa tieto životné štýly, ktoré hovoria o inom postoji k Zemi a o jej ´ochrane´ zastrešujú práve stravou, ktorá zdá sa je jednou z vecí, ktoré robia ´záchrancu Zeme´ tým kým je. Nejesť mäso napríklad môže byť symptómom toho presvedčenia, že človek nadobudne pocit, že jedenie mäsa= odlesňovanie aka ´výrub stromov´ pre ´dobytčie pasienky´ a pod teda deštrukcia. Ďalší môže vidieť tento fenomén a posúvať ho ďalej a veriť, že sám posúva svoju ´ochranu prírody´ ďalej keď rezignuje aj na ďalšie výrobky ´ živočíšnej  výroby´ ako mliečne výrobky, vajcia a pod. Znova sa bavíme o ešte ´pravejšom´ prístupe k ochrane prírody via strava, o ešte pravejšej voľbe, alternatíve pre záchranu Zeme? Jednoduché poučky ako mäso= odlesňovanie, alebo viac vegánov=  viac zachránených stromov, zelených lúk a podobne robia z týchto alternatív cesty, ktoré majú za cieľ jedno a to isté ´ zachrániť Zem´, a to tak, že tým, že keď sa nejaký Janko v nejaký deň vyberie do obchodu na nákup a kúpi miesto kuraťa kilo zeleniny vlastne nerobí len niečo pre svoje zdravie, a ako pridanú hodnotu ešte ´zachraňuje Zem´. Na tom by snáď nič zlé nebolo. Myslené je to celé fajn. Otázkou, ale je, že čo presne by taký ten ´nefalšovaný altruizmus´ ako snaha o záchranu planéty pri alternatívnych životných štýloch, alebo životosprávach, by sa chcelo povedať mal znamenať, keď sa vždy uberá cestou toho, že človek sa sám identifikuje s tým ako zachraňuje Zem v tej miere v akej fakticky zachraňuje, alebo sa snaží zachraňovať seba? Je to tak, že ´seba zachraňovanie=zachraňovanie Zeme´? Všetky one cesty, či životosprávy (aj keď všetky som rozhodne nespomenul a ani nebudem) hovoria o sebe ako o pravých cestách (na spôsob ukrižovaného), skoro ako o krížových výpravách za matku Zem, ktoré tých, ktorí po nich idú v plnom zdraví, kráse, a šťastí privedú z pekla, v ktorom sme do Zeme zasľúbenej a spasenej aká bola na začiatku všetkých vekov, kedy biodiverzita kvitla, a flóra a fauna len tak svojou rozmanitosťou prekypovala. No odhliadnuc od faktu, že 99% druhov, ktoré na Zemi doposiaľ žili vykapali aj bez ruky človeka, a odhliadnuc  od toho, že tu nejdem človeku poskytovať alibi, by som so Zarathuštrom povedal, že čo padá to ešte postrčme. Nie z holého cynizmu, ale zo samého nefalšovaného altruizmu. Pretože človek pravým altruistom byť nedokáže, lebo sa to vylučuje s bytím človeka na žive, či s bytím živého tvora vôbec resp s princípom ´života ako boja´ (snaha o nekonanie vo svoj prospech končí v prírode a boji o prežitie smrťou ), by som povedal, že jediný skutočne altruistický akt pre pomoc prírode, a tvorstvu od človeka (tj nie od nich samých čiže pomoc relatívna nakoľko toto hodnotové merítko je len ľudské) je samovražda. Hnutia, ktoré údajne takúto ´alternatívu´ hlásajú, by som nazval tými, ktoré ako jediné alternatívu na skutku aj ponúkajú. Ak teda sa medzi tým už človek tj nejaký blbý vegán, alebo vegetarián nestihol pasovať aj do role vykupiteľa a záchrancu tvorstva okrem toho, že je so svojím vegánstvom jeho korunou ako tá pravá miera všetkých vecí, ktorá ich nakoniec aj zachráni by mali tieto alternatívy hnutí ako WHEMT, GLF, či Church of Euthanasia by som povedal okrem svojej pravosti ako pridanú hodnotu pridanú aj reálnosť. Avšak háčik to má ten, že tieto si nárokujú na status človeka ako záchrancu ešte aj z poza hrobu. A to svojou fyzickou likvidáciou, ktorou človek má v moci Zem zachrániť od seba. Teda spasiť inými slovami od svojej poroby. Človeku ak sa do tej úlohy napasuje, že je mierou všetkých vecí tak neostáva nič iné ako veriť, že jeho historická úloha spočíva v možnosti zničiť Zem ako vrcholový predátor, ktorý doposiaľ zničil v jeho ceste všetko, a to posledné čoby ešte zničiť mal, by bol on sám. Ad absurdum tak človeku je pripísaná úloha vrcholového predátora, ktorý nemá nakoniec ako sa zavďačiť Zemi zato, že existoval, a ako odčiniť svoje bytie deštruktívne ako ďalšou deštrukciou teda deštrukciou seba. Nič iné neostáva ako zničiť seba a zachrániť Zem, alebo stať sa vegánom, vegetariánom, alebo fruitariánom, alebo, alebo kokotom.

Ako som už uviedol, kým alternatívne životosprávy chápu záchranu Zeme ako sebazáchranu pred niečím ako ´živočíšny priemysel´ a podobne tak povedzme tie, ktoré majú z môjho pohľadu k pravosti čo do svojej alternatívy bližšie sú tie, ktoré hovoria, že zničenie seba je záchrana Zeme. Myslím si to preto, že neverím, že nejaký druh životosprávy Zem zachráni, že neverím, že nejaký taký druh životosprávy je na ceste stať sa trendom pre 99%  populácie, ktorá svojou troškou pridáva k dielu skazy. Ak je táto ´bájka´ o ekocíde reálna v tom zmysle, že nám netreba pre záchranu Zeme urobiť nič tak veľmi ako zmeniť životosprávu, a skutok sa stal. Snáď pre dielo skazy, keď to, že Zem má s človekom dni zrátané je to uveriteľné. Nič na tom, ale nemení fakt, že je tu rozpor ten, že na tom čo to ničenie je sa nikdy nedohodneme, keď budeme pozerať prv na seba. Nakoľko pre niekoho je ničenie to, že mäsopriemysel produkuje mäso pri výrobe, ktorého sa spotrebuje x-tisíc litrov pitnej vody má ten niekto zato, že už len nejedenie mäsa by zachránilo prírodu, kým iný, kto napríklad v mäsopriemysle pracuje by povedal, že  nič tak strašné sa nedeje ako ničenie, lebo keby spoločnosť prešla na inú ako mäsovú stravu ľudia by boli chorí, nemali bielkoviny a podobne. Ten z mäsopriemyslu zachraňuje seba tým, že si obhajuje svoje návyky stravovacie a prácu, kým sa snaží poprieť že mäsopriemysel má mamutí podiel na deštrukcii. No niekto kto je na zeleninovej strave bude argumentovať v zdravotný prospech tejto stravy, a ´dokonca ako jej vedľajší produkt´ aj v záchranu Zeme touto stravou. A čo je ešte ftipnejšie je nepriame zachraňovanie Zeme tým, že zeleninová strava likviduje bez debaty a dialógu aj mäsopriemyselníka. Je pritom tak ťažké sa zhodnúť na tom, že zachraňovanie Zeme nie je vecou stravovacích návykov? Mám zato, že mäsopriemysel aj poľnohospodársky-vegánsky priemysel chce zarábať a nie zachraňovať Zem, a keď sa to niekomu darí viac a inému menej je to len vedľajšia vec. Možno by pre záchranu Zeme to chcelo namieriť tú snahu ku konkrétnym cieľom ako napr strave, ktorá je lokálna, a vo veľkej miere rastlinná. Prípadne na prídel, alebo na stravné lístky. Každopádne je ťažko uveriť, že demokracia ako rovnosť šancí znamená, že my všetci máme rovnakú šancu zachraňovať, alebo nezachraňovať Zem svojimi spotrebiteľskými rozhodnutiami, a konzumnými voľbami.

Argument, že každý jednotlivec má slobodnú vôľu sa rozhodovať podľa svojej vôle, presvedčenia, a chcenia ako veľmi chce, alebo nechce zachraňovať Zem, že jeho činy v konečnom dôsledku budú mať aj ním zamýšľaný alebo nezamýšľaný dopad je demokratické, ale je to práve len demokratické, a zrejme málo reálne, a ešte menej pravé. Systém, ktorý chce zarábať na ľuďoch, ktorí nepriamo na ničení budú mať svoj prospech sa nepodvolí alternatívnym životosprávam len preto, že tie už majú milión lajkov na fejzbuku. Je tomu tak preto, že neexistuje pravý altruizmus, že neexistuje myšlienka, žeby sa príroda dala zachrániť o sebe pred človekom človekom samým kým by ten človek ešte žil. Príroda tak isto ako človek je orientovaná na svoje prežitie. Je možné sa domnievať, že ak príroda človekom naozaj trpí, že ona sama hľadá ako živá bytosť spôsob ako človeka zabiť. Príroda ako vôľa k životu sama možno sama chce privodiť človeku smrť, len neprišla nato ešte ako. Čistý či pravý altruizmus teda neexistuje nikde, lebo ten by znamenal nezištnosť samu, a tá nejestvuje. Ak by príroda bola tak nezištná ako ľudia z WHEMT, by sama dávno spáchala samovraždu.

*1. Určite, ale doplním, že človek nachádza výzvu aj v tom zbaviť sa ´prírody´ v zmysle ´prirodzeného´ nadobro.

 

Ochrana prírody pre silné nátury?

Kultúra ako ju dnes poznáme sa točí okolo otázky peňazí a to v tom, že každý kultúrny artefakt je predajným artiklom.   Artefakt je predmet, ktorý bol vytvorený v súlade s normami určitej kultúry. Pojem artefakt zahŕňa všetko, čo sa reálne dá vytvoriť, vnímať a nakoniec pomenovať a popísať, od fyzickej podoby slov a elektronických a tlačených knižiek, notových záznamov a návodov na použitie cez tanečné alebo hudobné produkcie, počítače, sochy alebo maľby, od parných strojov ako žehličky až k nanotechnológiám.

Reálna ekológia ako´konceptuálny rámec´ východiskový pre tento blog poukazuje na jedinú skutočnosť stojacu za ničením zemegule človekom, ktorý je,bez výhrad voči konkrétne človeku dneška, ktorý degradoval- dekadentne,faktorom od úsvitu ľudských začiatkov vôbec ´ľudská nátura´. Kým všetko ostatné plynie zo samotnej ľudskej nátury má reálna ekológia zato, že je to práve ona ľudská nátura, ktorá je nedotknuteľná v dnešnej dobe ( politická korektnosť, volebné právo)  a spolu s ňou takzvaná moderná humanita, ktorá je absurdne racionálna pokiaľ ide o ochranu prírody v dávaní prednosti ochrane človeka tj. jeho záujmov teda jeho zámerov s prírodou pred samou prírodou (je samozrejmé, že tu sú zoči-voči proti sebe stojace protiklady). Pokiaľ mi táto eko- problematika nejakým spôsobom dáva zmysel tak ten, že vždy sa tu pracuje so surovinovou základňou, ktorá je menená na ľudský artefakt. Keď človek napríklad vezme z prírody kameň,aby z neho niečo vykresal má to tri fázy, kde prebieha jeho premena na nástroj.  V prvej je kameň inštrumentalizovaný ako zbraň, a plní tak fyzickú funkciu (to čo sa s kameňom dá robiť), druhá funkcia je psychická alebo symbolická funkcia, ktorá človeku dáva prevahu napríklad nad zvieraťom, ktoré takto opracovaným kameňom zabíja (táto funkcia má tiež kultúrny podtext),  a tretia funkcia je funkciou spoločenskou, ktorú rozdeľujeme do ďalších subkategórií a to jazykovej, vlastníckej (nástroj = statok,tovar), ekonomickej (hodnota nástroja-artefaktu) a probačnej (norma,štandard).

Reálna ekológia zastáva jednu základnú myšlienku, ktorou je, že ´ľudská nátura´ je niečo pred čím je prírodu potreba chrániť ako pred prvým. Aj keď to nie je nič jednoduché. Že to nič jednoduché nie je,to filozofia reálnej ekológie priznáva. Prečo tomu tak je? Nato myslím nie je celkom jednoznačná odpoveď. V každom prípade sú indície, ktoré nás vedú k porozumeniu, že príroda, či evolúcia sa možno pri stvorení človeka trošku prepočítala opačným smerom než, by sme boli radi, než by bola rada sama. Evolúcia človeka, ktorá totiž má svoj základný kameň v ľudskej náture nás doviedla do stavu,v ktorom je neľahké vidieť veľmi do budúcna. Ľudská nátura je miera všetkých vecí. Aspoň tak si to človek na tejto Zemi usporiadal a počnúc osvietenstvom a moderným humanizmom tomu verí.  Reálna ekológia nespolieha na masu konzumentov, ktorý zo dňa na deň zmenia svoje návyky konzumovať ´prírodu´ ako kultúrny artefakt človečí a ním vytvorený, ale skôr sa obracia na tých, ktorý hľadajú ako svoj vzťah k voľnej prírode urobia realitou.  Kameň úrazu sa tu vidí práve ona ľudská nátura, ktorá je mierou všetkých vecí. ´Všetky veci´, ale nie sú vecami človeka. Je to práve človek, ktorý všetky veci mení na pre neho využiteľné artefakty. Vyrába a spotrebováva kým príroda poskytuje. Základné presvedčenie, že ľudská nátura je mierou všetkých vecí je vecou ľudskej nátury,že všetky veci sú vecami človeka…V modernej-konzumno-spotrebnej-výrobnej dobe, ktorú žijeme je príroda vytláčaná na sám okraj spoločenského záujmu. Príroda tvorí spoločenský okraj, a tvorí tak už aj v reálnom svete stále sa zmenšujúci ´ostrov včerajšieho dňa´ kde je stále menej a menej miesta. Miesta pre zvieratá, čistý vzduch, alebo čistú vodu. Ľudský svet, ktorý je ´mierou všetkých vecí´ zaberá čoraz ďalej tým viac pre seba. V ústach reálnej ekológie sa tomuto zaberaniu a ľudskému svetu hovorí ekocída. Ekocída je tiež pojem, ktorým v reálnej ekológii zastrešujeme absenciu vzťahu moderného, postmoderného, biologického, alebo postbiologického človeka k prírode. Táto absencia znamená, že vzťah k prírode nie je medzi človekom a prírodou preto, že sa medzi človeka a prírodu kladie vždy niečo umelé. Napríklad keď konzumujeme umelohmotné potraviny´made in Kaufland,´ alebo pijeme mŕtvu vodu z vodovodu, alebo miesto na nohách sa hýbeme v plechových krabiciach, či miesto komunikovania si píšeme textové správy. Ak si odpustíme ´domnienku´ Boha, by sme mohli povedať, že človek nepozná zámer prírody s ním, a nevie prečo ho príroda stvorila. Čo nevie je onen ´účel´. Pretože človek má slovo tj. logos tak sa pýta nato, že čo je ´zmysel´ jeho ´bytia´ tu. Humanizmus, a osvietenstvo nám dávajú vieru, že človek je produktom evolúcie, a že ako taká miera všetkých vecí je v rámci evolúcie dovedeným do dokonalosti. Človek je ten, ktorý tvorí sám seba, lebo ho nestvoril Boh, ale evolúcia, a človek teda nemá nad sebou iný tvorivý subjekt, ktorý by s ním mal nejaký zámer, a preto je na ňom si taký zámer dať.

Čo je týmto zámerom v pravde? Človek v prírode nenachádza obraz seba, ktorý by súhlasil s tým ako sa uberá jeho vývoj. Pokiaľ môžeme veriť pojmu ´evolúcia´, aj tu amébu, ktorá stála na počiatku by sme mohli chápať ako priekopníka ľudského vývoja. Tá améba na začiatku nevedela, že raz po jej stopách pôjde človek,  že raz sa vývoj bude brať po jej stopách. Človek dneska brzdí, alebo hatí evolúciu ďalších miliónov druhov popri, ktorých koexistuje. Človek svoju evolúciu povýšil nad všetky druhy, a prírodu samú, a berie vietor z plachiet všetkým ostatným formám života, ktoré spolutvoria ´biodiverzitu´. Kým samostatný zámer pre človeka z prírody nepoznáme, čo vieme bez najmenšej pochyby je, že všetko v prírode funguje spolu dokonalo. Všetky druhy jedny pri druhých stoja a žijú v určitej rovnováhe, a preto môžme povedať s kľudným svedomím, že ich zámer je tu byť pre druhy a ostatné formy života. Vtáky prenášajú semená, tráva živí bylinožravce, rastliny tvoria fotosyntézu, a tvoria kyslík, a podobne. Človek na druhú stranu tento ´evolučný zámer´ byť tu pre druhých nenapĺňa. Človek je tu akoby sám. Všetko tu je pre neho, ale on tu nie je pre nič. Človek je v prírode zbytočný pokiaľ ide o rovnováhu medzi druhmi. Človek túto rovnováhu porušuje. Ničí ekosystémy, a kántri druh za druhom. Myslím, že je tomu tak z časti pre onu ´ľudskú náturu´ a zčasti preto, že človek a jeho civilizácia má k prírode inštrumentálny vzťah, a že civilizácia ako taká má na prírodu stále vyššie nároky, zatiaľ čo prírode sa vracia len veľmi málo, prípadne sa jej nedáva nič.

Reálna ekológia sa vzťahuje ku konceptu  ne-prispievania, ktorý znamená, že si človek od prírody vezme len to najnutnejšie pre prežitie. Nakoľko prírode človek nevie vrátiť čistú vodu, ktorú pije a vzduch, ktorý dýcha, tak prírode aspoň neberie viac než čo je nutné. Reálna ekológia predpokladá, že horizont vyčerpania zdrojov je konečný, a preto je za nemožnosť koexistencie s prírodou považovaná naďalej rastúca populácia, a naďalej zvyšujúce sa nároky na zdroje. Práve z týchto dôvodov sa reálna ekológia rozchádza v názoroch s politickou korektnosťou a tiež populárnym environmentalizmom, ktorý uľahčuje život ľuďom, ale nie Zemi a prírode. Samotná Zem nemá život ľahký, a človek je toho do veľkej miery príčinou.