Antiekologická nátura človeka

V knihe ´Alternative of real ecology´ stojí, že ľudská nátura ide v rozpore s náturou človeka ekologickou. Kniha hovorí, že človek nemá to jednoducho v povahe prírodu chrániť.

Podobné zmýšľanie na, ktoré som narazil u ochranára Lukáča, že človek by vyhladil Zem už z jaskyne keby mohol, vedel ako. Podobne tak ako aj Šmajs aj Gunnar Larsson, alebo Lukáč hovoria o ľudskej náture ako o kameni úrazu všetkých environmentálnych problémov. Svojím spôsobom sa s nimi viem stotožniť. Človek má stratégiu, ktorá vždy akosi počíta s nadbytkom. ´Človek hromadí´;  je to posledná z vecí, ktorou sa útočí na ľudskú náturu.

V povahe človeka je vraj hromadiť, a hromadiť,aby žil v nadbytku nahromadeného majetku, alebo komodít, či jedla, vecí, či čohokoľvek. Človek má jednoducho v povahe myslieť na zadné vrátka. Je to skrátka v ňom. Nakoľko dnes vidíme, že hromadenie bohatstva došlo tak ďaleko, že tu máme apel na neustálu maximalizáciu zisku je to bod relevantný. Tento ekono-terminus-technikus som si požičal z ekonomiky, alebo odkiaľ, lebo zisk je maximalizovaný a prostredie je dokonale konkurenčné. Hlavne čo sa týka životného prostredia, by som, ale povedal, že žijeme v prostredí naopak bezkonkurenčne zdevastovanom.

Na blogu používam výraz nature vs nurture v nejednom článku, kde poukazujem na vplyv prostredia ako na nurture, a nature ako na dedičnosť. Aké sú teda vplyvy prostredia v ktorom dnes žijeme? Je silne znečistené, a povedal, by som, že znečistené bezkonkurenčne, je zaplavené komerciou. Zaplavené reklamou.. ak má však človek iný názor ako je ten, ktorý prevláda, alebo ovláda mysle ľudí, bude človek sa na očí tlačiť iba ťažko. Pretože populárne sa rovná tomu čo sýti trh, a trh nás živí je dôležité, aby sa na trhu s reklamou nešetrilo, aby nás reklama nešetrila. Je tiež extra dôležité, aby výrobky, a naše produkty nešetrili životné prostredie. Rozum sa zastavuje pri myšlienke, že výroba automobilov, zbraní, liekov,ton chémie , v ktorej je dnešný svet naložený by mali byť k životnému prostrediu šetrné, žeby životné prostredie a jeho ochrana kôli devastujúcemu často vplyvu takto znečisteného prostredia na zdravie mali byť postavené na vyššiu úroveň ako obrat, utŕžené peniaze, alebo manipulácia verejnými zakazkami, zmanipulovaným verejným obstarávaním,  alebo žeby sa kapitalistická mašinéria molocha abstrakcie menom peniaze mala zastavovať pred absolútnou komercializáciou všetkého pod slnkom, a žeby sa zo svojej úlohy sudcu všetkého živého na Zemi chcela tato mašinéria vzdať svojho nároku na prisudzovanie a odoberanie hodnoty veciam.

Boj s kapitalizmom, a komerciou sa naozaj zdá vopred prehraný. Boj s náturou človeka sa zdá vopred absolútne prehraný. Všade sa blúzni o demokratickej ekológii, ale nič čoby k tejto demokratickej ekológii mohlo viesť sa nedeje. Nežijeme v demokratických podmienkach, kde má ekológia takú váhu ako ďalšie proti nej, alebo v priamom rozpore s ňou veci, odvetvia, a svet komercie. O prírode sa demokraticky nerozhoduje. Príroda musí ustupovať a ustupovať, lebo je zaháňaná do kúta ako nočná mora človeka v pozadí. Práva prírody? Právo prírody na svoju ochranu?

Aby som zdôraznil, čo zdôrazňujem, že právo je garancia. Ak prebieha na Zemi deštrukcia prírody, ktorá je v rozpore s jej ochranou potom jej ochrana nefunguje. Ochrana garantovaná by znamenala, že príroda a jej zachovanie musí byť na prvom mieste, a všetko ostatné musí ísť stranou. Dopady vplyvu znečisteného životného prostredia sú dnes už hmatateľné. Do toho treba zarátať dedičnosť, alebo genetiku, ktorá je v prenesenom zmysle ´ľudskou náturou´.

Ak povieme, že človek nemá v náture prírodu chrániť tak hovoríme, že ju nemá v dedičnosti tú ochranu. Ochranu prírody človek po svojich opičích predkoch nezdedil. Nezdedia ju ani ďalšie generácie. Do svojich génov, alebo do krvi sme my potomkovia opíc zdedili iba devastáciu prírody. Prírodu berieme ako samozrejmosť. Berieme ako samozrejmé, že znečisťujeme vzduch, vodu, pôdu otravujeme pesticídmi. Hlboká ekológia Kveldulfa Gunnara Larssona hovorí, že to je naša dedičná prirodzenosť, ktorá sa iba vystupňovala s prostriedkami, ktorými ničíme, ktorá sa stupňuje s vyvíjaním stále nových metód, ktorými sa človek voči prírode presadzuje a uplatňuje.

Ekonomická metafora absolútne či dokonalo konkurenčného prostredia je niečo od čoho nemá ďaleko ani ona formulka prirodzeného výberu, ktorý z človeka urobil vrcholového predátora. Človek od objavenia kamennej sekery stojí na samom najvyššom stupni vedomia prírody, ktoré sa v ňom zhmotňuje. Žiadny tvor mu v ceste od tej doby neobstál, a človek vyzabíjal, vyhlušil, vykynožil, vykántril, vymlátil, vydusil, vymodroval všetko v jeho ceste na vrchol evolúcie a naďalej tak činí. Priroda resp príroda ako dokonalo konkurenčné prostredie neobdarila človeka dokonalým konkurentom, alebo sokom. Je možné, že človek na matku prírodu žiarli. Ak by mu bola stvorila konkurenta, by mal na koho iného žiarliť, ale nemá. Svojím chovaním pripomína , že žiarli aj na nemé tvory zvierat, že žiarli na všetko živé čo s ním v lone prírody vzišlo na svet. Avšak, kým tvorstvo v lone prírody naďalej zostáva, tak človek sa vymanil, a chce mať svoju autonómiu, ktorá je v rámci prírody nevídaná.

Avšak kým človek je svojou podstatou protiprírodný tvor je aj príroda protiľudská? A do akej miery je človek svojím založením tvor protiprírodný? Ak je človek na prírode tj na prirodzenom prostredí existenčne závislý tak je stále pre neho príroda objektom, ktorý by v jeho záujme malo byť chrániť. Či je dnes človek tak ďaleko vo svojom vývoji, či zašiel tak ďaleko, že sa snaží vymaniť aj z tejto závislosti, a nahradiť všetko prirodzené od prírody umelým, aby ho povedzme nelimitovala jeho prirodzenosť je otázne, ale isté je, že sa deje minimálne to, že človek chce stále zvyšovať svoju existenčnú nezávislosť na prírodných podmienkach, v ktorých všetky ostatné druhy svoje životy naďalej prežívajú.

Nakoľko príroda je vo svojej podstate človeku nepriateľská vzhľadom na prostredie kde panuje tvrdá konkurencia prirodzeného výberu sa zdá, že ani človek, ktorý stvoril prostredie svojho sveta kultúry ako prostredie dokonalo konkurenčné nemá ďaleko od prirodzeného výberu biologickej evolúcie, ktorú kopíruje prirodzený výber kultúrnej evolúcie. Nakoľko kultúra je ako ju dnes vidíme postavená na stratégii hromadenia pre budúcnosť,  tak táto kultúra v prostredí prírody spôsobuje nevratné škody, lebo sama je protiprírodná, ale zdá sa nie protiprirodzená tj je ´v súlade s ľudskou prirodzenosťou´, ktorá si za svoju vybrala ´evolučno adaptačnú stratégiu´ agresívnu, ktorá prírodu zdá sa chápe v úzkom zmysle ako surovinu na premenu vo svoj výsledný produkt.

Zdevastované životné prostredie, v ktorom žijeme je výsledným produktom našej doby, a kultúry, ktorá je protiprírodná, ale ako taká v súlade s prirodzenosťou človeka. Prirodzenosť človeka to sú gény, alebo dedičnosť, ktorú z generácie na generáciu človek prenáša človek na človeka ako vírus. Inými slovami chrániť prírodu pre človeka nie je prirodzené, a preto človek ani nedáva prírode žiadne práva, ktoré by jej garantoval ako ochranu pred ním samým. Človek prírode také právo, ktoré by jej garantovalo ochranu pre ním samým nedá nikdy. Akoby totiž človek dal prírode niečo v jej záujme, a obrátil tak svoju deštrukciu miesto proti prírode proti sebe? Ako vidíme, keby demokracia stála na naozajstnej ochrane prírody, by musela byť postavená na obmedzení sa človeka, na redukovaní jeho vplyvu, a dopadov jeho činov na prostredie.

Alternatíva pravej ekológie argumentuje, že človek v podobe moderného environmentalizmu prírodu nechce zachrániť, ale iba spomaliť jej deštrukciu do bodu, v ktorom sa od tejto zničenej prírody bude vedieť oslobodiť celkom. Moderný environmentalizmus spomaľuje deštrukciu, ale nestojí jej v ceste. V podstate je jej požehnaním.

 

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *