Etika ako teória morálky

Ako možno komercializovať niečo bytostne nepredajné? Systém to dokáže – estetizáciou etiky.

Etika je teóriou morálky. Morálka je svojím spôsobom prax. Nie je to iba teória. Uvediem príklad. Byť, alebo nebyť vegánom, alebo vegetariánom je na teoretickej úrovni otázka etická. Na praktickej úrovni, keď človek bod po bode bojkotuje proces zabitia,výroby, a konzumácie tela zvieraťa to je otázka morálky, ktorá je v praxi realizáciou onoho etického kódexu ak chcete. Ďalší level tejto etickej perspektívy v morálke je aktívny prístup vegánstva k problematike spotrebného mäsového priemyslu vo forme aktivizmu, ktorý bod po bode iniciuje zmenu. Na úvod do tohto článku som položil otázku; ako možno komercializovať niečo bytostne nepredajné? Systém to dokáže – estetizáciou etiky.

Estetizáciou teórie? Bytostne nepredajné? Pozastavil, by som sa pri otázke ´bytostnej nepredajnosti´. V ´kruhoch lepšej spoločnosti´ existuje na margo korupcie táto frázička ´kúpiť sa dá každý len cena rozhoduje´. V prvom rade ide vždy o cenu. O výšku toho na koľko si kto cení seba. Je to svojho druhu kúpyschopnosť. Kúpyschopnosť by som definoval ako mieru predajnosti. Inými slovami aj mieru ´úplatnosti´. Neexistuje čistý altruizmus. Nezištnosť. Snáď v pohľade matky na svoje novonarodené dieťa je niečo ako záblesk čistého altruizmu, ale konať nie vo svoj prospech tak, aby to mne samému nebolo na škodu a pritom konať nezištne teda tak aby som zo svojho konania sám nemal nič, alebo aby ma to v horšom prípade poškodilo je veľká neznáma. Tento antialtruizmus v kapitalistickej praxi má dokonca aj svoj politický korektný názov, ktorým je; sebarealizácia, alebo neeufemisticky ´prospechárstvo´.

Komercializovať, by v tomto prípade a bode znamenalo, že niekto urobí napríklad zo seba predajný artikel. Jednou z veľkých výziev kapitalizmu je ´umenie sa predať´. Je umením sa predať toľko čo umenie umenie sa ´komercializovať´? Aby sme si ujasnili pojmový arzenál. Dopyt a ponuka. Kapitalistický systém predáva teda komercializuje všetko pretože to ponúka niekomu kto sa po tom dožaduje? Keď sa niekto dožaduje seba tak sa vie predať, keď je niekto kto ho kúpi. Čo to znamená? Znamená to, že všetko má svoju cenu? To iste, ale znamená to ešte viac. Že všetko má svoju cenu v peniazoch vyjadriteľnú. Keby som mal zabrúsiť ďalej by som sa opýtal nato, že čo by malo byť to ´bytostne predajné´?   Uvádzam tu zvolený príklad ´živej bytosti´, ktorá je ´bytostne´ predajná za účelom jej konzumácie v podobe  mäsa? Čo presne znamená komercializovať? Môj názor je, že to znamená dať niečomu tržnú hodnotu, a urobiť z toho tovar, ktorého cena je vyjadriteľná v číslach. Niečo ako komodifikovať.

Niekedy to v prípade prírody môže znamenať to, že príroda je nejakou formou peňažne zhodnotená, alebo znehodnotená. Napríklad, keď si kúpim svoje potraviny v obchode, kde sú zabalené do obalov a tieto obaly sú nejakou formou spracované prírodné suroviny/zdroje, ktoré obsahujú ďalšie prírodné suroviny ako ´jedlo´ tak ´zhodnocujem´ určitú prírodnú surovinu tým, že ju ako konzument na trhu kupujem. To zhodnotenie jednoducho znamená, že som pre ňu našiel využitie čo pre mňa zase znamená, že som jej dal tržnú hodnotu. Stala sa tovarom, predajným artiklom, komodifikovala. V istom zmysle vytrhnutá z indiferencie sa ´subjektivizovala´ ako objekt mojej kúpyschopnosti. Kým bezomňa by tento pôvodne prírodný materiál nebol spracovaný do podoby produktu tak so mnou má túto podobu a je zhodnotený tým, že som za neho ja ako spotrebiteľ dal peniaze, a niekomu som tým pádom zaplatil za jeho námahu, ktorú si dal aby produkt vyrobil a mne dodal. Pretože príroda sa predať ´nevie sama´ tak súdim, že jej hodnota v konečnom dôsledku spočíva najme v tom, že ja pre ňu nájdem využitie, ktoré jej akoby na hodnote pridá. Predajnosť, alebo komercializácia ak chcete nie je nič iné ako ´úžitok´ z niečoho čoby inak postrádalo na ´použiteľnosti´ v zmysle funkčnosti či ďalšieho ľudského ´ vývoja´. Človek pre svoj vývoj prírodu ´využíva´, alebo resp ´komercializuje´.

Nie všetko v prírode má pre ľudský vývoj rovnakú cenu. Žraločie chrupavky a štrkopiesok nie sú rovnako využiteľné, a majú iný cenový register. Hovoríme tomu prírodné zdroje, alebo suroviny. Tak ako nejaký sochár chce dostať z kusa kameňa svoju sochu tak človek chce z prírody dostať svoj vývoj, ktorý mu dokonca v nejakom zmysle predchádza. Nakoľko človek v prírode vždy koná s cieľom svojho prežitia a vývoja na mysli tak jeho počínanie sa v tomto zmysle dá brať ako účelové. Sú to všetko mená pre jednu a tú istú vec; ´účel, zištnosť, komercializácia, obchod´. Nebyť toho, že človek z niečoho niečo má, a robí niečo s tým,aby mu to niečo prinieslo, by bol považovaný za cvoka. Chovať sa zištne je prakticky morálnym štandardom pre normalitu. Opak teda konanie v opaku k svojmu prospechu sa chápe ako nenormalita. Človek, ktorý zbytočne riskuje napríklad sám seba, ktorý sa vystavuje nebezpečenstvu bez toho, aby z neho vyšiel víťazne, alebo tak, že z toho má nejaký ´benefit´ by bol v našej prísne konzumne racionalistickej spoločnosti považovaný skôr za odchýlku od zištného normálu, od zištných pomerov,v ktorých si ten kto si najviac urve aj najviac užíva. Či najviac zaslúži aby sme to doviedli ad absurdum.

Spoločnosť, ktorá je postavená na tom si urvať čo najviac pre svoj vlastný prospech, ktorý je v konečnom dôsledku úžitok by ťažko hlásala altruizmus, ktorý ako sa zdá nám vnucujú rôzne vegetariánstva a vegánstva. Aj keď sa tam vždy zároveň argumentuje istými benefitmi pre zdravie človeka tak nikto prakticky nevie čo bolo skôr, či už tá sliepka, ktorá vajco vysrala, alebo to vajco, ktoré sa vysrať nechalo.

 

 

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *