Hodnoverné šialenstvo 2

Hodnoty sa odvíjajú od hodnotiteľa. Nikto nehodnotí kto by nehodnotil podľa seba. Pojem ´antropocentrizmus´ sám práve referuje k tejto ´pravde´. Človek chce zjesť muchotrávku, ale hrozí mu otrava, kým mravec sa z muchotrávky nažerie bez problémov. Preto prizma hodnotová, ktorou hodnotí muchotrávku mravec je iná ako ´otravy plná huba´. To nie je hodnotenie len čo do užitočnosti, ale aj čo do miery do akej niekto hodnotí niečo pomerované tým ako je k tomu uspôsobený. Osvietenský výrok, že ´človek je mierou všetkých vecí´ znamená, že merané človekom majú všetky veci svoju mieru v ňom. Tou mierou sa myslí uspôsobenie pre človeka.

Niekto je aktivistom za ´práva zvierat´ napríklad. Svoju lásku k zvieratám považuje za právo im dané, ktoré si voči človeku môžu ony uplatniť. Napríklad keď je brav vychovávaný vo veľkochove na mäso pre ľudský tanier tak ten brav môže mať v pomere k človeku dve hodnoty odvíjajúce sa od toho, či kto vkladá do brava hodnotu ako lásku k zvieratám, alebo láska k mäsu brava. Od toho si myslím sa odvíjajú aj hodnoty pre toho, ktorého človeka, ktoré sú spodobnené v podobe brava. Jeden chce sa z brava najesť, a druhý cíti k bravovi lásku a chcel by mu dať slobodu. Chápe svoju lásku ako ´právo zvieraťa´ na ´slobodný život´, a ´život´ miesto mlynčeka na mäso.  Táto láska by mala byť v konečnom dôsledku pre brava vykúpením, a slobodou pretože človek ju označil ´ako právo zvierat´.

Voľba sebaurčenia v prírode, alebo niečo ako voľba byť či nebyť to, alebo tamto sa mi zdá ako predsudok človeka voči prírode. Iste, že evolúcia do istej miery isté ´sebaurčenie´ zvieratám dáva ale osobovať si lásku zvieraťa cez jeho právo akoby výmenou ´lásky za právo´ je antropocentrický koncept, lebo v prírode rozhoduje iba právo silnejšieho a láska je vždy niečím podružným voči strachu z blížneho spoločenského zvieraťa tvojho, ktoré by ťa najradšej samo videlo vo svojom vlastnom zobáku.

Hovoriť teda, že brav je uspôsobenejší na lásku ako je na tanier je ľudský predsudok. Resp je otázkou ´civilizovaného vychovania´. Popri prírodných zákonoch by vychovanie na spôsob uprednostnenia lásky pred nažraním sa neobstálo, a ´hodnota´ ako lásku oproti hladu je druhotná, nepodstatná. Túto hodnotu dáva svojmu jedlu človek. Človek jediný rozhoduje či sa jeho láska k bravu premietne do taniera s mäsom, alebo zeleninou, ale to je ľudské rozhodnutie, ktoré do tejto rovnice ´hlad=jedlo´ medzi prvé a druhé pridáva abstraktný pojem ´lásky.´ V prírode je láska jedno jediné; pud sebazáchovy. Vegáni, alebo iní páni často argumentujú, že ľudia nemajú dôvod jesť zvieratá, lebo sa vedia najesť aj inak. Akoby snaha ospravedlniť svoju lásku k bravom pred inými ľuďmi? Čo s tým majú bravy?

Človek má so zvieraťom spoločné, že u človeka to nie je inak. Aj u človeka ide v prvom a poslednom rade o prežitie. A často navzdory iným. Nakoľko ľudstvo je premnožené tento problém len porastie. Hovoriť, že keď budeme na ´lúke okusovať trávu´ tak si poradíme aj keď nás bude sto miliárd je ľudské zavádzanie a obracanie pozornosti inam. Zvieratá, ktoré žerieme nás nezachránia pred ostatnými ľuďmi a ani pred sebou aj keby sme ich žrať prestali hneď a naveky.

 

 

 

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *