Hviezda príroda…na dlh.

Nech si hladný ako len nechceš svoje prsty nezožerieš. Údajne princíp ľudského egoizmu. Je to celé o tom čo chcem ja, alebo je to potom celé zle. Po anglicky keď si na niečo človek zvyká hovorí sa, že ´it grows on him´. Po našom asi, keď niekomu ´prirastie niečo k srdcu´. Určite rastieme s životom. Život nám prirastá k srdcu. Vieme, ale že všetci ´raz a navždy zomrieme.´ Smrť vysí vo vzduchu. Celý ľudský život je krátky. Je to snáď svetlo na konci tunela? Ešte sme ani nezačali oškrabovať vrchol ľadovca, ktorým je príroda, ktorým je smrť jej a naša. Príroda je pre nás veľká neznáma. Sám som bežcom. Rád behám a chodím na turistiku. Príroda, alebo lesy tvoria pozadie pre moje pochody, alebo behy.  Sme závislí na informáciách. Príroda sama je kolosálnym svetom, ktorý obsahuje informácie, ktoré hľadáme. Niekto sa stane babkou bylinkárkou. Prabábou, ktorá sa vyzná v bylinkách. Môžeš byť takou prabábou?  V prírode nie sú lekárne. Sama príroda je lekárňou, ale musíš vedieť čo máš chcieť, keď, že máš ten, ktorý problém. Inými slovami, by si mal vedieť čo hľadáš aby si to našiel. Životospráva napríklad. Jesť to aby si bol zdravý, a silný. Myslieť si to, čo Ťa naučí byť pozitívny. Cvičiť svoje zmysly až k ostrosti, ku ktorej ich domýšľaš.  Domýšľať veci je údajne cestou k úspechu. Život Ti uniká. Medzi riadkami. Smrť je nám za pätami. Čas späť nejde. Každý deň sa budíš aby si mal pred sebou knihu v ktorej sú iba prázdne strany? Alebo si sa dokonca ako taká kniha bez slov na stránkach narodil? Život stojí za nič, keď je sám o sebe cieľom. Životný cieľ nemôže byť život sám. Alebo môže?

V dnešnej modernej spoločnosti sa ukazuje život ako cieľ o sebe. Konzumovať produkty, platiť dane, chodiť za nosom do roboty aby Ti štát, ktorý Ťa derie z kože hodil almužnu na dožitie bez cti, hrdosti, radosti, sebavedomia. Invalidní dôchodcovia ktorými sa dnešný svet hrdí. Ak človek samého seba berie ako človeka, ktorý nechce protézy modernej spoločnosti aby sa hýbal/auto/, aby si pamätal/mobil/, aby myslel /umelá inteligencia/, aby niekým bol /sociálny status/, aby sa ako niekto cítil /moderné nepotrebné zamestnanie/, aby niečo chcel/ deti, rodina na zaplátanie bezodnej prázdnoty/, umelé jedlo/ aby si žil do bodu keď ochorieš a umrieš/-berie seba ako moderného invalidného dôchodcu medzi životom a smrťou po smrti;invalidní dôchodci. Ochočené existencie, ktoré výmenou za plnosť života, ktorý je gordickým uzlom boja ,utrpenia a rastu utápajú svoje zbytky v depresii kolektívneho vákua automatov povinnosti na dlh.  Život je cestou, ktorá končí smrťou. Cieľ ale nie je smrť, ale cesta o sebe? Život na dlh. Zomri teraz a ži neskôr. Kúp si teraz a plať neskôr. Princíp ako funguje ekocída. Dnes si vezmem od prírody niečo lebo príroda nemá čoby nedala. Zajtra sa o zodpovednosť už nestarám.

Utrpenie či bolesť, ktorá je súčasťou života na seba odkázaného. Sme v kukle ako motýle, ktorým sa tá otvorí, aby videli na oči svoje svet. Bolesť a utrpenie, ktoré prináša život. Stáť ako stĺp, alebo sa hádzať smrtihlav do prúdu života plného utrpenia a bolesti? Musí sa život iba prekonávať, aby sa nakoniec ukázal jeho cieľ? A je ultimátnym prekonaním života smrť? Mať vášeň pre utrpenie, ktoré prináša. Mať vášeň pre to čo samo sebou vyjadruje utrpenie. Slovo ´vášeň´ je samo slovom, ktoré označuje ´utrpenie´. Trpím teda žijem. Trpím podľa toho ako žijem.Utrpenie ie život. Človek prichádza na svet z bolesti, a v bolesti z neho odchádza. So životom sa ťažko lúči, a ťažko sa s ním zlúči. Kde je človek, ktorý  je nad humanitu povznesený, ktorý sa na ňu díva z vrchu,ale nie cez prsty, alebo z výšok na akých sú hviezdy. V nich je písaný osud? Alebo je príroda sama hviezdou života vo vesmíre?  Kde nič tu nič v tomto obrovskom kozme. Sila zvyku hovorí sa. Keď človek robí niečo dobré, alebo skôr zlé. Ekocída čiže vyhladzovacia vojna proti prírode, ktorú vedie moderný človek je silou zvyku. Unavené miliardy, ktoré blúdia bezbrehým svetom globalizovaného indivídua. Ich jednou silou zvyku je ekocída. Teda konzumovanie prírodných zdrojov, ktoré v okamihu obracajú na odpad. Ropa, voda, drevo, vzduch, fauna, flóra. Je to sila, alebo slabosť zvyku? Rutina? Každodenný boj na život a na smrť. Keď medzi život a utrpenie dám rovnítko je dobojované iba na oko. Nad život sa človek nikdy nepovznesie dosť. Mám vášeň pre prírodu, a preto trpím, keď ju ničia. Musím trpieť dosť, aby som odčinil svoj dlh, ktorý v prírode mám. Avšak ten nikdy neodčiním. Utrpenie to jest život. Utrpenie to jest smrť. Po smrti už človek netrpí. Práca. Ťažká drina. Drina je rutina. Zmena je v nedohľadne. Etika je teóriou morálky. Pracovná etika? Teóriou morálky?

Prečo je bolesť prírody citeľná? Kde stojím, keď stojím na strane prírody? Človek, by mal robiť to čo chce, aby vôbec uspel. Mal, by prísť nato čo chce a má rád. Keď má človek rád prírodu, a rád v nej trávi čas nemá to dnes ľahké. Horko-ťažko nájde niekoho kto by s ním pre prírodu zdieľal vášeň. Spoločnosť tvorí protiváhu prírody akoby na pomyselných váhach na akých váži svoje dobro a zlo. Pretože morálka nie  je pre mňa otázkou mimo dobra a zla, povedal by som, že etika ako jej teória by mala zodpovedať disciplíne, a teda pracovnej morálke. Keď som pred pár rokmi sa stal aktivistom pre LZ Vlk, a samočinne zbieral podpisy, a agitoval za zmenu tak som to bral ako výzvu, ktorá sa dotýka mojej disciplíny a morálky. Pracovne som sa chcel zdisciplinovať. Práca sa považuje všeobecne v našej spoločnosti za vysokú hodnotu.  Pokiaľ nie najvyššiu. Utrpenie na druhú stranu sa považuje za témer nemorálne. Je nemorálne nechať ľudí napríklad takých, ktorí mali tú smolu smrteľne vážne ochorieť umierať od bolesti, keď je im možné podávať drahé lieky za milióny, ktoré ako lekári vedia sú placebom do poslednej chvíle, aby ´blažene vydýchli´. Naťahovať ich utrpenie pokiaľ to ide pod rúškom strachu z utrpenia vôbec..Bitúnky v našej spoločnosti nemajú sklenené steny, a málo je takých  ktorí  holdujú  jedeniu mäsa na denno-dennej báze, ktorí by v sebe našli silu pozerať sa na choré celoživotné  utrpenie jatočných zvierat, alebo ich porážku. Starí ľudia sú chovaní v domovoch dôchodcov na liekoch, lebo celý život im nikto nedal možnosť športovať, a žiť tak aby nemuseli hanebne dožiť v ilúzii bez bolesti. V spoločnosti sme si zvykli zo zvyku slabosti netrpieť okolo seba žiadne utrpenie. V zmysle ekocídy to znamená jedno. O utrpení, ktoré spôsobujeme v miliardách matke Zemi je skoro tabu hovoriť. Otravujeme vodu, vzduch, zabetonúvame planétu, katujeme lesy, kynožíme faunu a flóru do tej miery, že žijeme šieste vymieranie druhov, v ktorom človek so svojou ´potravinovou základňou´ v podobe zvierat na mäso tvorí drvivú väčšinu živej váhy živého sveta.Sveta, ktorý bol kedysi svetom prirodzeným a čistým. Tento svet je dnes preč. Svet prírody sa strašidelne zmenšuje. Svet kde nehrozí rakovina, kde neexistujú civilizačné ochorenia, kde neexistujú ľudia, ktorí sú postihnutí tým čo ´chcú oni´. Ono to medzi siedmimi miliardami nie je nič jednoduché, aby človek prišiel nato čo ´CHCE ON´.

Utrpenie sa stalo nemorálnym. Trpieť je neslušné. Možno pre túto krátkozrakosť majú ľudia dnes ešte deti. Nechápu koľko utrpenia každý život obnáša. Nechápu akú bolesť bude chtiac-či-nechtiac prežívať každý-jeden živý človek, živý tvor. Ak je rodič dobrý sa posnaží svoje dieťa držať od utrpenia čo najďalej? Ak by bol len trošku opatrnejší možno by zvážil, či ho privedie k vedomiu vôbec. Kto vie prečo a proti čomu bojujú ľudia, ktorí sa denno-denne množia do astronomických čísel.Deň za dňom na svete pribúda desaťtisíce ľudí. Pre prírodu je to isto zlé a neblahé znamenie. Noví konzumenti. Nové kobylky, ktoré budú kričať zo svojich hladných krkov, zo svojich prázdnych hrdiel. Spoločnosť ich vychová, aby plnili si zodpovednosť voči zlovestnému štátu. Vychová ich aby sa stali poslušní konzumenti. Možno nie nepodobní svojím rodičom. Nie nepodobní ich rodičom. Budú ľudia opakovať chyby do svojho konca. Utrpenie sa stalo nemorálnym. Trpieť nie je slušné. Kto by dnes trpel pre prírodu? Cítil jej bolesť?  Musel by sa so svojím utrpením ukryť pred doternými zrakmi ľudí, ktorí ničenie-utrpenie Zeme povýšili na beh dejín, chod spoločnosti, princíp prežitia miliárd, ktoré nikto v skutočnosti nepotrebuje. Irónia osudu moderných ľudí je, že sú nepotrební. Ich práca, ich zmysel života, ich utrpenie, ich prežitie. Čím viac sú na povrchu zaneprázdnení o to menej sú v skutočnosti potrební. Ukazujú, že sa dokážu vysporiadať s utrpením, ktoré tajne spôsobujú. Trpieť sa im nepatrí. Nejde to na dlh. Tak ako trpí Zem človekom. V skutku nádorom. Moderným nádorom Zeme.

 

 

 

 

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *