Latka osudu

V článku, ktorý som len teraz dopísal som načrtol tému hodnoty prírody a prehodnocovania tejto hodnoty. No nechcem na svojich čitateľov byť zlý, a viem, že nie každý sme tu fanúšikmi tvrdej filozofie v takom tom ortodoxnom, alebo pravovernom ak chcete vyznaní, a vyjadrení. Myslím tým ´hodnotu samu o sebe´ ako filozofický koncept. Aký je napríklad zmysel života sám o sebe? Aby som mojím nefilozofickejším čitateľom priblížil o čo mi ide?  Ak má príroda zmysel života je ten otázkou hodnoty samej o sebe? Hodnoty samej pre seba? Je zmysel života zmyslom sám pre seba?  V kategorickej izolácii? Povedzme, že človek dáva prírode zmysel života, alebo, že zmysel života prírody je v človeku či naopak, že pre človeka je príroda ´zmyslom života´.

Predpokladajme na moment, že človek je ako sa hovorievalo, aj keď snáď sa tomu nikdy neverilo tak vážne ´korunou tvorstva´. Znamenalo, by to, že človek je korunou všetkých tvorov, ktoré kedy žili. Stranou vypusťme, že táto ´koruna´ už minimálne polovicu tvorstva, ktorú ´korunuje´ vyhladila.  Povedzme, že je človek jedným jediným ´druhom´,  že medzi miliónmi iných od seba je akýmsi ´druhom medzi inými druhmi´, ktoré tu ´bojujú o svoje udržanie sa´ medzi inými a bojuje v konečnom dôsledku o prežitie, ktoré z veľkej miery závisí aj od iných, a hlavne od bohatstva čerpaného Zemi na úkor.

Človek je ´pojem´, ktorý zastrešuje ´jeden druh´ opakujem, ktorý sa medzi miliónmi iných ocitol na Zemi. Odkiaľ sa vzal a kam sa podeje nechajme stranou na chvíľu a zastavme sa pri samotnom pojme ´človek´. Je to pojem, ktorý je sokom a rivalom pojmu ´zbytok tvorstva´, alebo pojmu ´druhová rozmanitosť´. Človek nech už chápeme ´nadradenosť´ človeka, lebo sme sami ľuďmi ako chceme a v ktorejkoľvek sfére života chceme ( a veru uplatňujeme si ju všade kde to ide) je sám pojmom, ktorý má byť rovnocenným partnerom s tým čo som pracovne označil ako ´zbytok tvorstva´. Ale pardón, to som sa zabudol, človek je ako pojem celému tvorstvu nadradený. Teda ´zbytku tvorstva´.

Prepáčte moju malú znalosť rozmanitosti pôvodu človeka, ale uistil som Vás moji čitatelia a čitateľky, že vychádzam z predpokladu, že človek je jeden, že je jedným druhom. Či to, že má pôvod vo viacerých variáciách na svoj druh je, alebo nie je pravda, alebo či je homo sapiens proste jedného druhu pre túto chvíľu nerozhoduje, lebo ľudia po celom svete sa svojím chovaním začali aj tak pripodobňovať. Ak nie je jedným druhom tak sa ako jeden druh rozhodne chová. V každom prípade tento jeden druh, alebo tento  pojem človek, ktorý označuje pojem pre ´jeden jediný druh´ pokiaľ to berieme čo do rozdielnosti, odlišnosti, inakosti od iných sebenepodobných druhov je nadradený v našom myslení a v našej ´politike´ celej, a teraz opakujem´CELEJ DRUHOVEJ ROZMANITOSTI FAUNY, FLÓRY, SVETA BAKTÉRIÍ, VÍRUSOV, BEZSTAVOVCOV´  a čo všetko ešte svet živej prírody obsahuje, plus tej neživej, a to s tým, že. S tým, že človek sa tu nie len, že pojmovo neradí ani medzi zvieratá, ale ani flóru či inde, a iné ako rovnocenný im, ale radí sa vysoko nad nich! Je sám sebe druhom! Druhom sám o sebe, svojím zmyslom života o sebe samom.

To je prosím pekne principiálne to, čomu máme rozumieť ako ´pojem človek´ oproti pojmu ´príroda´ v tom zmysle, že človek ako jeden jediný druh sa vo svojej komplexnosti a zložitosti ´svojho sveta´ (Facebook, Google, korporácie, vojny, priemysel atp, vieme kto sme) rovná komplexnosti živého sveta, ktorý tvoria bezpočetné miliardy miliárd vzťahov ekosystémových, ktorý tvoria miliardy a miliardy komplexov života, a jeho či ich nekonečná druhová a formová rozmanitosť!

Kategorická izolácia tohto pojmu ´človek sám o sebe´ je niečo strašné. Predstavte si milí a vzácni čitatelia moji, že raz príde deň, kedy na Zemi sa zľahne Zem po všetkých druhoch, a po flóre, a po všetkom- všetkom života schopnom až na človeka a jeho obživu. Dnešný politický systém má hubu vždy plnú a vždy otvorenú do budúcna, ktoré anticipuje, ale ktoré nikto z nás dnešných ľudí nezažije, o tom, že prírode je treba pomáhať, ale pre dobro človeka. Treba z nej vyťažiť čo to dá, lebo človek, teda onen ´pojem medzi pojmami´ je tomu čo mu slúži k jeho ´dobru´ nadradený a to vysoko. Tak vysoko, že nie len, že tým pohŕda, že si to drží od tela, ale tak vysoko, že s tým zaobchádza úplne podľa svojvôle, a úplne bez ohľadu nato s čím vôbec zaobchádza. No hovorí sa, že s čím človek zaobchádza s tým aj schádza. Ovšem na dobre človeka sa dá dobre zarobiť hlavne, keď to človeka nestojí nič a prírodu všetko. Tá jeho ´nadradenosť´..

Máme k dispozícii Zem, ktorá dáva. My sme tí, ktorí berú. Je však najťažšie preklenúť most medzi braním a dávaním. Tento most sa preklenie veľmi ťažko. My ľudia nedávame prírode nič. Berieme jej všetko. Učí nás to systém, ktorý si hovorí ´liberálny kapitalizmus´, alebo ´demokracia´, ´globalizácia´ či ako chcete volať toto obludárium. Tento ´systém´( systém tj to čo je zo svojej povahy jedno)  nám vnucuje, že sme tu od toho byť niečo viac ako celá príroda dokopy. Našou úlohou je byť viac, a viac, a viac. Slovami nemenovaného existenciálneho filozofa, ktoré hovoria ´človek je jediným druhom, ktorý odmieta byť tým kým je, lebo chce byť niečo/niekto viac´ by som povedal, že  sa človek aj niečím ´viac´ pre túto chvíľu stal. Na planéte je osem miliárd ľudí. To je viac ako dosť. Možno tomu málokto pripisuje význam, že ono viac tu už znamená samotná váha ´ľudstva´, a jeho ´obživy´, ktorá prevyšuje ´živé svety´ a ´zbytok tvorstva´ teda svojím ´viac´ prevyšuje všetko čo tu okrem ´človeka´ ešte dýcha.

No onen filozof povedal na margo svojich slov, že tým pádom , že človek nechce byť tým kým je, ale niečím viac, sa stáva láska k osudu bezpredmetnou. Ako to myslel? No povedal, by som, že to myslel v podstate tak, že keď si človek svoj osud určí svojvoľne tak, že ho nemá od prírody určený, ako taký iný sebe vlastný a inak než aký je mu predurčený prírodou snáď, tak svoj osud v podstate rád nemá taký aký je. Možno nemá rád seba takého aký je. Liberálna demokracia nás drží v presvedčení, že môžeme všetko od prírody chcieť, ale nedávať nič. Drží nás v presvedčení, že príroda je tu pre nás. Že garantuje prežitie, že naše prežitie smieme si vynucovať na iných druhoch, na ich existenčných podmienkach, na otázke ich samotného prežitia. Chováme sa tak, že prírode všetko berieme a vraciame je čosi ako ´environmentalizmus´, alebo ´ochranu prírody´ v podobe kozmetických úprav typu ´steny okolo diaľnice skrz les´, ktorá je olemovaná stenou s popínavými rastlinami. Akože je to zelené. No áno, ale hodnota lesa sa diaľnicou stráca. Chránime iba následky našej činnosti pred nami samými ale nie prírodu samu. Hasíme, ale na druhom konci kladieme oheň.

Nemá svoj osud v láske. Latka, ktorú si človek nastavil pre seba a svoj druh je vysoko. Od prírody sa človek odvrátil. Zanevrel na svoje korene. Medzi svojimi štvornohými bratmi a sestrami je ako vymenený. Nepoznávajú ho. Latka osudu, ktorú človek nastavil pre druhy iné je možno latkou, ktorá sa osudnou stane jemu.

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *