Medializovaný vzťah

Nespím a ani nebdiem. Nachádzam sa niekde medzi reálom, ktorý už nie je a reálom, ktorý ním nie je ešte. Človek vraj nemá pevný bod. Neexistuje pevný oporný bod. Všetko je dianie, je v prúde. Keby sa na moment všetko zastavilo, by na moment bolo niečo. Lenže ono sa to nezastaví a preto nikdy nie je nič. Je len dianie, ktoré nemá svoje bytie. Čas je preto, že ho nie je. Ja som, ale mňa nebude. Všetko plynie. V tom plynutí je zmena. Na živote asi práve najviac zmena robí svoje. Najviac vyvoláva dojem nestálosti. Hovorím si ´zmena programu´? Zmena čoho? Nemám ani šajnu. Čo sa mení a čo je svojou podstatou nemenné. Ak teda niečo svojou podstatou nemenné je a nie je to mŕtve priam.

Uvrhnúť na niekoho ortieľ existencie nie je nič jednoduché. Jeden filozof hovorí, že živé je odrodou mŕtveho. To akoby povedal, že živé ako ´dejúce´ sa je odrodou ´nehybného´, alebo nemenného statického, či nedejúceho sa? Možno sa smrti človek bojí, lebo mu príde ako nemenná, alebo ako nepohnutá hladina tichej vody, ktorá už brehy života neomyje. Lenže musí byť všetko nehybné aj mŕtve, a všetko hýbajúce sa živé? Spájam si pohyb s dejom a dej so životom? Smrť je naopak asi opakom ´deja´. V mojej predstave sa po smrti viac nedeje nič. Úplné prázdno bezduché, a bezdyché.

Aký život a smrť má súvis? Život je ako ten prúd. Všetko je v prúde. A smrť to je keď ten prúd ustane. Kto je na vine, že človek existuje? Ortieľ existencie. Sme, lebo musíme? Ale sme? V pravde to nie je skôr tak, že sa ´dejeme´? A dá sa potom povedať, že jeden sa deje rýchlejšie ako iný? Jeden sa deje pomalšie a jeden sa deje rýchlejšie. Kým mŕtvy sa nedeje ani rýchlo a ani pomaly, ale on iba ´je´ mŕtvy? Je možné o niekom povedať, že je živý, keď  v žiadnom bode to nie je ´stav´, ale práve opak? Keď poviem o niekom, že je mŕtvy tak je v stave, ktorý pre neho zrejme už nepominie nikdy. Keď poviem, že niekto je živý tak hovorím, že to ´živé´ pominie s tým jedným dychom druhým.

Zmena je to čo pominie. Bezprostredné dianie je pomíňanie. Na druhú stranu smrť ako stav nie je nič nepominuteľné, lebo je pominutím. Nikdy sa nepominie len to čo sa nedeje.A snáď sa nedeje nič. V princípe dianie ako neustále menenie sa je pomíňaním sa samým. No zmena môže zahŕňať aj opak míňania sa. Zmena to je aj zmena k lepšiemu. Je to rast. Pohyb vpred. Takzvané pozitívne myslenie. Napadlo ma posledne, že pozitívne myslenie a myslenie negatívne je niečo ako myslenie nekrofilné a biofilné..Niekto má vo svojich myšlienkach skôr tendenciu sa dotýkať života a niekto smrti. Ten prvý, ktorý sa dotýka smrti je vraj vo svojom charaktere ´nekrofil´. A ten kto má rád život je ´biofil´. No je to vskutku smiešne rozdelenie. Aj malé dieťa vie, že život obnáša negatívne stránky, a láska k životu ak je v nej niečo skutočné je láskou, ktorá musí mať rada život taký aký je. A aký je život? Je častokrát plný bolesti, strasti, nemohúcnosti, nešťastí, nevyslišaného volania o pomoc.

Možno nato, aby kto mal život rád potrebuje práve charakter nekrofila. Musí do svojej lásky k životu zahrnúť aj smrť. Musí do nej zahrnúť aj bolesti zrodenia a bolesť odchodu zo života. Zahrnúť aj všetky perverzné formy života a myslenie perverzné, ktoré často život sprevádza. Inými slovami život nie je žiadna ľalia. Nevonia ako kvietok. Ale možno to niekedy vyvoláva dojem, že keď kvet života vyrastie na cintoríne, že preberie mŕtvych k životu.

Myslím, že ekológia ako ju vnímam je to balansovanie medzi životom a smrťou, ktoré je definované dianím. Vždy sa deje niečo akoby zdánlivo nové. Častokrát, ale k tomu vedú tie isté problémy. Dneska učíme ľudí myslieť v ekologických šírkach a dĺžkach. Ekológia má status určitej vedy. Možno dokonca vedy s veľkým V. Rozdiel oproti minulosti  je v tom, že kedysi ľudia nekonzumovali ako konzumenti a nakupujúci do tej miery ako dnes a ich konzumentské správanie sa nedalo chápať ako ´ekologicky naučené´, alebo ´nenaučené´. Vzťah k prírode ako k živiteľke bol možno svojím spôsobom viac bezprostredný. Bol chápaný ako otázka života a smrti. Nebolo nič medzi tým. Nikto medzi tým kto by nastavil vzťah podľa toho ako človek nakupuje. Ľudia v prírode žili a nechodili do nej ako moderný človek do supermarketu. Keď idem do supermarketu a rozmýšľam o tom, že aké potraviny kúpim, ktorých výroba nechala na ŽP najmenšiu stopu tak budujem síce vzťah k prírode, ale taký, ktorý je medializovaný, ktorý nie je vzťahom bezprostredným. Reálna ekológia hovorí, že moderný človek nemá iný ako nebezprostredný tj medializovaný vzťah k prírode…

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *