O 5 minút 12, alebo nikdy nie je prineskoro

Súčasná kultúra  zdá sa prispôsobila zotrvávať v nádeji prechodov z jednej ekologickej apokalypsy do druhej formulovaných do jazyka. Nie je to vždy na škodu celkom, lebo kedy-tedy tento jazyk apokalypsy pomáha urýchliť proces tu takej tam onakej zmeny. Napríklad, keď taký jazyk apokalypsy obklopuje otázku ozónovej vrstvy tak sa čo to pohne vpred.  Jazyk eko-apokalýps funguje najme v tejto kultúre, ktorej pozornosť je jednoducho odvádzaná od vážnych problémov, a práve na tomto princípe večného odvádzania pozornosti táto kultúra doslova funguje, že človek presne len ťažko vie, kedy od čoho sa vlastne jeho pozornosť odvádza a často je tak rozkolísaný, že nemá dokopy šajnu o čomkoľvek. Je možné, že tento jazyk hrôz na aké si zarábame je jediné čo tu vôbec funguje. Ako epitomický sa tu zdá byť onem výrok autorky Silent Spring R.  Carsonovej, že ´čím viac sa naša pozornosť venuje divom a realitám vesmíru o to menej máme chuť do deštrukcie, ktorá všade vôkol je v plnom prúde´. Carson to povedala vo svojom prejave ešte v roku 1963. Ale možno to Carsonová mala obrátene:  možno to máme tak, že máme radi sa vŕtať v príbehoch a osudoch, ktoré zle končia, a v krízach, ktoré bijú na poplach v hodine dvanástej, že sa práve z týchto potom cielene dokážeme koncentrovať na svoju vec v plnej pozornosti svoju energiu zamerať do ochrany prírody a jej konzervácie´.

S tým jazykom katastrofickým prichádza do činenia veľmi špecificky istá artikulácia našich čias. Rozmýšľame o svojich vzťahoch k environmentu v súvislostiach najbližších okamihov, v súvislostiach, ktoré sú na programe ´tu a teraz´. Hovorí sa nám, že napríklad ´globálne otepľovanie´ nám zdecimuje druhovú rozmanitosť ešte počas nášho života, alebo v lepšom prípade v živote našich detí. V tomto zmysle sa celé to environmentálne strachovanie podobá náboženskému fanatizmu, ktorý vykrikuje, že dokonca života fanatikov príde apokalypsa a s ňou koniec sveta. Asi v roku 2010 sa 41% Američanov nechalo počuť, že čakajú príchod Ježiša do roku 2050. Táto obsesia s katastrofou, ktorá každú chvíľu klope na dvere ukazuje, že máme tendenciu prírodu chápať na špecificky ľudskej a individuálnej mierke. Keď rozmýšľame o našom troskotajúcom životnom priestore a prostredí  a o dopade ľudskej činnosti na ekosystémy máme zvyčajne výhľad do pár rokov pred nami. Tisícročie, ktorým sa všetko zlomí je tu každé dva dni.

V opozícii k tomuto bezprostredne hroziacemu katastrofickému scenáru, ktorý skrze prsty pozerá len na najbližší čas tu máme ´čas hlboký´, ktorý má korene hlbšie v geológii ako v humanite pokiaľ sa jedná o mierku. Tento koncept má svoj základ v 18-nástom storočí a jeho autorom je škótsky geológ James Hutton. O popularizáciu tohoto konceptu sa potom postaral americký spisovateľ John McPhee, v jeho knihe Basin and Range.  Pre McPhee-ho je želiezko v ohni hlbokého času jeho sila nás vyviesť z omylu myslenia, ktoré je krátkodobé akoby nám šité na mieru. Napísal napríklad ´Ak sa oslobodíš od konvencie aká spočíva v reakcii na kvantitu času povedzme v horizonte milióna rokov tak sa tým oprostíš aj od bezprostredne hroziacej hranice vymedzujúcej čas individuálneho života človeka, alebo ľudského času vôbec. To si potom už vlastne mŕtvy, alebo živý naveky.´

 

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *