Po nás potopa..my sme potopa.

„Jedině v sobě samotném může člověk nalézt neklamnou útěchu, kterou nic jiného na světě nedá a dát nemůže.“

Anonym.

Ešte stále hovorím na tento hluchý, nemý, slepý, beznádejne skazený a hodnotovo vypredaný moderný svet. Ešte stále dýcham z jeho budúcnosti z ktorej k Vám prichádzam. Možno sa Vám zdá, že po Vás príde potopa. A ona možno príde. Ja som v budúcnosti stratený, a som stratený pre budúcnosť. Neexistuje absolútny súcit, a neexistuje súcit so svetom, ktorý zabíja to čo mám rád. Nechcem byť sentimentálny. Svet, ktorý nás obklopuje nepotrebuje náš súcit a môj už vôbec nie. Svet, ktorý nás obklopuje spravujú chladné netvory, ktorými sú štáty. Byrokratické aparáty, či korporatokracie ktoré držia na uzdách milióny bezprízorných existencií, ktoré sa do budúcnosti vytrácajú. Pretože budúcnosť sa nechce dať poznať sme odsúdení žiť v prítomnosti. Alebo sme si to vybrali, a nevieme kde čo začína a kde čo končí. Výraz ´po nás potopa´ je obrazným tvrdením. Je to obraz doby, v ktorej žijeme. Zvykli sme si nadužívať všetkého čoho sa nám v hojnej miere dostáva. Nezvykli sme si šetriť, alebo presnejšie povedané v pravom slova zmysle myslieť na budúcnosť. Pre koho tu nechávame po sebe budúcnosť? Akú budúcnosť tu nechávame tým, ktorí po nás zažijú potopu? Možno bude táto budúcnosť zdevastovaná, že ju nebudú poznať. Že bude na nepoznanie. Budúcnosť, ktorú ani vlastná mater, ktorá je ako opakovanie materou múdrosti nespozná. Isto sa tu nehovorí o vlastných chybách, alebo o učení sa na nich. Aj keď v pravde čo iné znamená ´pokus-omyl´? Dali sme v sázku budúcnosť, lebo chceme žiť v prítomnosti aká nemá obdobu, a táto sázka je otázkou ´pokusu-omylu´. Pravdepodobné je, že príde taká budúcnosť, ktorú sme nečakali. Hovorí sa, ale, a myslím, že táto múdrosť čerpá z filozofie východu, že budúcnosť si tvoríme sami, alebo v našom prípade, by sa dalo skôr hovoriť o tom, že si ju sami ničíme.

Naša minulosť je ich budúcnosť. Nikto kto sme nažive nežijeme bez minulosti, ktorá je ako náš tieň. Minulosťou sa koniec-koncov stáva aj budúcnosť, ktorá je ich. Stáva sa našou minulosťou ako oni. Možno je to nefér, ale keď vezmeme v úvahu, že  aj človek môže vyhynúť, že aj človek je len človek medzi inými druhmi, že človeka neminie konečný biologický osud všetkých ostatných druhov, je otázne ako veľmi skoro chceme zažívať budúcnosť ako takú, ktorá sa stáva minulosťou už teraz v prítomnosti. Inými slovami je naďalej otázkou do akej miery môžme nejaké ´po nás´ ešte zvažovať, keď vezmeme v úvahu, že Zem sme nezdedili, ale požičali si ju od svojich potomkov. Potomkov, ktorí k nám prichádzajú z budúcnosti, aby k nám hovorili jasnou rečou. Hop, alebo trop. Pokus,omyl.

Dali sme v sázku budúcnosť a tak musíme držať držku a krok s dobou, ktorá o preteky túto budúcnosť devastuje. Bezbrehá devastácia chce čas. Čas sa do budúcnosti kráti…stáva sa minulosťou. Možno zabehnuté klišé? Práca oslobodzuje. Od čoho? Od záväzkov voči prírode. Práca, ktorá vykorisťuje prírodu a človeka oslobodzuje najviac od budúcnosti. Samá budúcnosť nemá budúcnosť, a je ukrižovaná pokiaľ je z nej riža tak nezíde z kríža. Bude človeku Zem ľahká? Alebo človek ľahký Zemi? Možno tieto otázky znejú banálne pre páperové uši nezainteresovaných, ale v kruhoch reálnych ekológov a tvrdého jadra ochranárov prírody z okruhu takého Pentti Linkolu, alebo Kveldulfa Gunnara Larssona sú myšlienky, že Zem si  s ľudským kvantom tak ako aj s tým čo po tomto kvante ostáva neporadí určitým varovným signálom, a veľa krát aj motorom, ktorý spúšťa ich vlastné úvahy do chodu. Týto eko-myslitelia a vizionári prírode akú tvorí biodiverzita a Zemi, ktorá tvorí domov pre miliardy organizmov dávajú šance na prežitie v zdraví popri tejto objemnej ľudskej mase len s veľkým obavami, dokonca varujú, že skutočným nepriateľom prírody je ľudská nátura, že je jej nepriateľom úhlavným. My, ktorí žijeme ešte ´predpotopnú dobu´ sme podľa slov týchto autorov ešte v relatívnom bezpečí, aj keď všetko naše bezpečie už je prakticky na úkor bezpečia generácií budúcich. Varovný prst, ktorý sa tu dvíha poukazuje hlavne na rozpory medzi tým ako funguje príroda a ničivým potenciálom ľudskej kultúry. Pre prírodu ničivým potenciálom sa v týchto ekologických vyšších kruhoch varuje v zmysle zlého nastavenia človeka k prírode. Varuje sa pred objemovo neudržateľnou záťažou ľudskej masy na zemský povrch. Pred nemožným do nekonečna trvajúcim plytvaním, ktoré pri živote drží slepý, hluchý, nemý a studený moderný svet, ktorý je z pohľadu pravých ekológov začiatkom konca všetkých nádejí pre prírodu a divočinu.

Práca oslobodzuje voľky-nevoľky. Smrť oslobodzuje naveky. Tam už potom netreba ani náplaste  a ani lieky. Na ubolenú dušu, a zmarené sny. Ak nič nebuduje charakter tak ako porážka tak by sa na poli ekológie mali vyskytovať len ultracharakterný ľudia. Tento pocit ma vždy premôže, keď vezmem do ruky spisy práve jedného z hore uvedených pánov. Premkne ma pocit, aby som to tak vyjadril modernej dobe blízkym slovom ´defétizmu´. Aj keď náhrobný kameň Zeme ešte nestojí tak sa zdá, že sú to často práve tí, ktorí o problematike zlého nažívania človeka so Zemou vedia viac ako sa bežne súdi, ktorí si od týchto katastrofických záverov a verdiktov nevedia pomôcť. Ide povedal by som často o to čo by sa povedalo je ´súdom bez milosti´. Ako vystaviť protiúčet. Advokáti prírody, ktorý ňou žijú ako je ich život dlhý majú na vec názor aký zdá sa vychádzať z presvedčenia, že komu niet rady tomu niet pomoci. Nakoľko tu všade pri nadobúdaní onoho presvedčenia zohráva úlohu ona ´ľudská nátura´, ktorá je identifikovaná ako problém natoľko sa k tomu odkazuje. Linkola napríklad tvrdí, že ´človek nemá nikdy dosť´ a bude si z prírody ukrajovať dokiaľ to pôjde viac a viac. Je to akási strata viery v to, že to čo je ľudské je aj to čo je dobré. Kedysi sme si ako ľudia zvykli uvažovať tak, že sa za humánne a ľudské považuje to dobré. Avšak pri Linkolovi či Kveldulfovi  Larssnovi je ako zlo identifikované to čo by sme s istou rezervou mohli nazvať ľudské dobro resp. dobro pre človeka. Poznáme možno paradoxne znejúce obraty ako ´humanitárne bombardovanie´[ smrť ľudí], alebo ´humánna porážka [smrť zvierat na ´ekobitúnkoch´]. A práve to si myslím je typ humanity, ktorý je napadnuteľný a napádaný práve líniou uvažovania o ekológii v širšom kontexte než takom, ktorý zahŕňa dobrodenie pre človeka. Pre autorov ako Linkola, alebo Gunnar Larsson neexistuje nič ako ´humánna ochrana prírody.´ Naopak. Čo je ľudské v človeku chce zase len to ľudské. Chce tak pre človeka typické vlastnosti, ktoré výdu na povrch, keď človeku vezmeme jeho živočíšne vlastnosti. Príde na rad chamtivosť, záludnosť, neprajnosť, zlomyseľnosť. Z toho prirovnania nám vychádza podľa môjho uváženia dvojaké poučenie. Na jednej strane sa silný kontrast medzi človekom a prírodou zdá podtrhávať, že ľudská kultúra pestuje v človeku to dobré nakoľko divoká príroda je skutočne nekompromisná, a riadi sa viac menej bojom o život prakticky na každom stupni svojho vývoja. Pred touto prírodou zdá sa ľudská kultúra skýta záštitu a ochranu.Človek sa scivilizoval a skultúrnel, a to posilnilo v ňom to dobré, a jeho naturel. Nebehá holý a bosý po svete a nebodá nožom do všetkého čo mu padne do rany. Príroda sa pre porovnanie s týmto ´kultúrnym tvorom´ zdá byť ako holá a krutá existencia pred, ktorou človek ušiel do bezpečia. Druhá strana, ale poskytuje kontrast tiež nemalý. V prírode je všetko zariadené tak, aby kontinuita života pretrvala. Niečo choré hynie aby miesto toho si miesto neho na svoje prišlo silné a zdravé. Skutočne by sme o prírode mohli povedať to čo o Zarathuštrovi: ´čo padá to príroda ešte postrčí, aby to padlo rýchlejšie´. Na onu druhú  stranu si, ale moderný človek v zmysle tohoto kontrastu k prírode postavil aj hlavu, a chce prírode ukázať, že je zbytočne krutá a barbarská spôsobom aký krutosť prírody ďaleko presahuje.

Dáva prednosť ľudskému životu za každú cenu, ktorá prírodu príde draho aj keď je tento život so svojou hodnotou len relatívny. Nehovorím teraz o absurdných praktikách predlžovania nejakého zbytočného utrpenia ako napr. ´ponechávania na žive ľudí v bdelej kóme´, alebo podobným ľudským šialenstvám, ale o jednoducho  tom, že človek sa už  neradí medzi ostatné biologické druhy, ale nad nich. Nechce akceptovať, že zo zákona prírody vyplýva, že túto Zem neobýva sám, a musí nechať miesto aj iným, a uskromniť sa vo svojich nárokoch na jedlo, vodu, a zdroje vôbec. Človek ďaleko za svoje ´biologické programovanie´ predčil živý svet prírody, ktorý zrazil na kolená, a  udáva tempo jeho deštrukcii aj v podobe snáh ho chrániť jednoducho preto, že neodstraňuje príčinu teda seba, ale prinajlepšom dôsledky teda deštrukciu po sebe.

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *