Pokus o prehodnotenie hodnôt príliš ľudských

O prírode nie je možné rozmýšľať samostatne. Príroda nie je hodnota samostatná, ktorú by človek lokalizoval ako takú ´mimo seba´. Hodnota ´prírodného bohatstva´ sa dá odvodiť len od toho čo za hodnotu človek do prírody prv vloží. Neexistuje nič ako hodnota o sebe bez človeka. Človek chtiac, alebo  nechtiac berie z prírody iba tú hodnotu, ktorú tam dal. Tým nechcem povedať, že to čo príroda je, či už je to drevo, voda, vzduch, alebo obživa nie je skutočnou hodnotou, ale ono to hodnotou nie je skutočnou bez toho, aby to niekto ako také vyhodnotil, aby tomu niekto tú hodnotu tým, že čo mu to prinesie dal.  Je jedna vec vidieť ´hodnotu´ v pasúcich sa jeleňoch na lúke a celkom iná vec vziať luk a šíp a jedného skoliť, a zjesť na večeru. V prvom prípade je hodnota estetická, a také pasúce sa jelene isto lahodia oku, ale v druhom sa abstraktný pojem ´hodnoty´ premenil na reálnu potravu, a úžitok pre prežitie.

Krása je v oku pozorovateľa, a hodnota je v oku toho kto zhodnocuje. Človek nie je nezaujatým pozorovateľom, a tak ako neexistuje čistý altruizmus tak neexistuje ani čisté pozorovanie, nazeranie. Ľudia chodia do prírody aby sa ´opájali´ tichom, zelenou trávou, a inými ´hodnotami´ často aj ´nemateriálnymi´, ale odhliadnuc od tohto využitia nemajú tieto takzvané hodnoty svoju podstatu pre, ktorú by ich človek mal zato čo naozaj sú. Človek je ako sa hovorí súčasťou prírody. A človek nevie čo ´bolo´ skôr. Bol skôr celok alebo jeho jednotlivé časti?

V celku, ktorým môže byť aj Boh je človek niekým kto už v tej prírode viazne. Aby človek v prírode zhodnotil sám seba, aby priznal hodnotu sebe tak táto príroda s jej ´hodnotami´ musí byť do istej miery inštrumentálnym základom. Inými slovami ´indiferentná príroda´, ktorej je celkom jedno či človek jej súčasťou je, alebo nie je, pre človeka nemá cenu. Povedať, že je dôležité zachrániť dažďový prales, keď v ňom človek nenájde žiadne využitie ( mimo toho či tento prales je, alebo nie je pľúcami Zeme apod) , keď človek nie je v žiadnom smere jeho súčasťou, keď nie je jeho prežitie týmto pralesom zabezpečené je abstrakciou, ktorá pre človeka nemá inštrumentálny význam a teda ani hodnotu. Hodnota pre hodnotu nejestvuje. Nejestvuje v tom zmysle, že človek tým, že vôbec je sám seba chápe ako toho kôli, ktorému ´príroda´ má vôbec zmysel ´byť´. Otázka byť, či nebyť nie je otázkou, ktorú človek premieta do prírody, aby našiel odpoveď na jej ultimátnu hodnotu. Človek sa prírody nepýta, či byť chce, alebo nie k jeho úžitku lebo samého seba chápe ako toho kto dáva hodnotu kto legitimuje to, že tu príroda vôbec je ´k nejakému úžitku.´ Chápať prírodu ako niečo ´užitočné´ bez človeka ako toho kto je hodnotiaci v tomto úžitku, kto dáva tomuto úžitku ´cenu´ je nezmyselné. Resp nie je to v súlade s tým, že pozorovateľ do toho čo pozoruje je vopred zahrnutý.

Nebyť toho, že som človek, ktorému príroda je na niečo alebo nie je, by príroda nemala hodnotu lebo je to práve človek, ktorý je ´mierou všetkých vecí´ teda tým čo hodnoty ´tvorí´ tým, že ich dáva na základe svojho ´výlučne nadhodnotového´ postavenia ´mimo prírodu´. Paradox je tu ten, že človek aby bol schopný prírodu hodnotiť pre svoje prežitie musí byť jej ´nedeliteľnou súčasťou´ (aby mu nebola na nič), ale nato, aby pre neho príroda bola zhodnotiteľná ako hodnota sama pre seba, človek musí byť viac ako súčasť všetkých častí prírody, teda viac ako celok prírody, ktorého kým žije je súčasťou.

Človek je mierou všetkých vecí otázky hodnôt mimo seba, keď aj seba do tej prírody nevie zahrnúť ešte pred tým ako ju pozoruje. Avšak človek nie je iba príroda, aj keď je viac ako príroda a aj keď je menej ako ona. Je tou jej časťou, ktorá jej dáva hodnotu ´mimo ňu samu´ práve preto, že človek mimo prírodu samu vie zhodnotiť prírodu ako celok. Ako celok v, ktorom je sám súčasťou aká chtiac-nechtiac robí z tejto prírody niečo čo svojou hodnotou presahuje hodnotu človeka a prírody oddelene. Je to metafyzika. Ak by človek nebol nič iné ako príroda, by ani príroda nebola nič iné ako človek. Človek by o tom, že je súčasťou prírody nevedel.

Avšak byť človekom znamená chcieť byť niečo iné ako príroda sama o sebe. Ako hodnota sama o sebe. Pretože hodnota sama o sebe je pre človeka indiferencia sama o sebe. Niečo čo je mimo mňa preto, že to nie je nič pre mňa to nemôžem zhodnocovať. Čo má hodnotu samo o sebe ju nemá pre mňa nakoľko pre mňa hodnota sama o sebe nejestvuje. Či vyhynie, alebo nevyhynie v Afrike nejaký biely nosorožec tomu ja objektívne hodnotu neviem ani dať ani vziať, lebo to pre mňa nie je otázkou prežitia, ani vecou svedomia, vedomia, alebo cítenia. Subjektívne sa k tomu nijak nevzťahujem. Inými slovami nie je to predmetom môjho myslenia. Je to pre mňa ´bezpredmetné´. Nemám ako urobiť otázku prežitia nosorožca otázkou, ktorej by bol nosorožec sám predmetom, otázkou môjho vedomia. Je to pre mňa vec indiferencie či nejaký nosorožec prežije, alebo vyhynie. Je to vec indiferencie v celku prírody v, ktorej ja a nosorožec tvoríme pár pozorovaného a pozorovateľa. Bez toho, aby bol on na vyhynutie a ja človekom by otázka nemala predmet svojho pýtania sa.  Avšak nato, aby som ja vyhodnotil, že otázke prežitia nosorožca vôbec nejakú hodnotu dám už musím ako taký stáť mimo ´samu prírodu´.  Tým, ale sa stávam tým kto hodnotu dáva nezávisle od toho či ju niečo má, alebo nemá lebo popieram, žeby také ´nezávisle´ od môjho pozorovania tu niečo existovalo.

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *