Súhlas je nesúhlas

Naša spoločnosť si so sebou nesie jedno závažné pochybenie v uvažovaní (okrem iných), a tým je oddeľovanie „dobrého“ od „zlého“. Už od detstva je nám vštepovaný predsudok o tom, čo je „dobré“ a čo „zlé“.

 

Zuna Vesan Kozánková

 

Hurááá, demokracia!

No blog. Je to miesto kde chodím rád. Som asi jedným z mála. Tento ekoblog.sk nie je populárny a asi moc nikto nestojí o výpady proti systému z neho. Na príspevky nikto nereaguje, každý len a len mlčky neguje. Ak teda mlčanie znamená svedčenie, a svedčenie či nemý súhlas väčšiny, ktorá teda neguje znamená negovanie. Viete kto Ste. Teda súhlas znamená nesúhlas.

Zdá sa, že som nepresvedčil. S ľuďmi sa ako vždy nepochopil. Apelovať na zmenu asi nie je nič jednoduché a ani nič nové. Zmena neprichádza ľahko, a ani z ničoho nič. Status quo je prednejší.  Quo vadis status quo. Je tento blog miestom demokracie? Potykali sme si tu s demokraciou a mám Vám sprostredkovať ako to s ochranou prírody chodí? Mám byť ten kto Vám naleje do hlavy vedomosti?  Nie povedal, by som že tu demokracia nemá čo hľadať. Ak čakáte, že Ste tu na správnom mieste demokracie, kde rozhodujú názory preto, že sú populárne, jednoduché na pochopenie, že tu sú pre Vás pripravené riešenia, ktoré nebudú bolieť, a Vy ešte výdete zo všetkého ako víťazi tak Ste sem nemali ani chodiť. Víťazstvo je len porážka človeka. Tam kde víťazí človek prehráva príroda. Demokracia je politický systém, ktorý je beznádejný. Tento systém beznádejne zlyhal. Nedokáže ochrániť vitálne záujmy Zeme, a ani stáť na strane života tejto Zeme.

V demokracii ochrana prírody svojím spôsobom papúškuje záujmom tých, ktorí rozhodujú z najvyšších miest a centier moci.  Ochrana prírody, alebo environmentalizmus je dlhodobo stagnujúci a nič nerieši. Vlastne je to len môj pocit, ktorý ale hocikedy podtrhnem faktami. Nesedím od rána do večera na internete, aby som hľadal fakty, ktoré poukazujú na úpadok životného prostredia, ale každopádne mám oči, uši a nos.  Je to pocit, s ktorým žijem. Nemám hlavu plnú bolestivých faktov, ktoré z pocitu robia ´pocit´.

Väčšinová mienka je mienkou manipulovanou. Ale moje obavy už idú za tento ´smelý úsudok´ namanipulovanej ´mienky´ verejnej. Môj názor je, že demokratický občania podliehaju takej kontrole názoru v demokraciách, že ani manipulovaní už byť nemusia. Oni sa totiž manipulujú aj sami. Samotné veci sú postavené na hlavu, keď 51% rozhoduje o 49% ,ale kontrola názoru nemohla byť nikdy jednoduchšia ako v situácii, kde o tebe rozhodujú masy a verejná mienka.  Ktokoľvek kto s niečím vystúpi proti je hneď za hlúpeho. V otázkach tvz ´ekológie´ to vidno celkom isto. Nie je možné spochybňovať, že existuje niečo ako ´pozitívne ekologické myslenie´. Ovšem nie je to ani myslenie, ani ekologické a dokonca ani pozitívne.

Verejnosti sa maľuje obraz o tom, že keď aj s prírodou nebude nakoniec všetko v poriadku, a neskončí to všetko fajn, tak sme aspoň urobili čo sme mohli. Urobili čo sme mohli? Máme tu vytvorenú akúsi hranú schizofréniu, alebo niečo čo pripomína detskú hru s mongoloidnou verejnosťou. Či teda väčšinou keď to sú v demokracii synonymá.  Pardón za úprimnosť. Na jednej strane sa verejnosť otriasa v základoch pri stále katastrofickejších správach o stále narastajúcej devastácii životného prostredia formou jeho rôznej degradácie a úpadku. Raz sú to do hola vyrúbané lesy, potom otrávené rieky, potom niečo ďalšie.  Kým na druhej strane sa vytvára dojem, že sa robí maximum pre zmenu, ale výsledok aj keď nie je nikdy ani minimum stál za ten pokus. Napriek stále desivejším dopadom ľudskej činnosti sa podnikajú len malinkaté krôčky na veľmi malých úsekoch, veľmi limitovaných proporcií. Je tomu tak preto, že sa nesmie kradmou rukou siahať na záujmy biznisu, profitu, a tak tu vzniká ona schizofrénia, ktorá nikdy nenachádza spoločnú reč toho kto ničí s tým kto je ničený. Nesmú sa nájsť žiadne spojitosti, alebo súvislosti lebo to by mohlo podnietiť konkrétne kroky proti konkrétnym činiteľom, ale nato je demokracia krátka. Demokracia je už skrátka nato, aby predchádzala problémom, ktoré vytvára veľmi malou paňou. Záujmy mocných nemôžu protirečiť ochrane prírody a preto tu máme environmentalizmus, ktorý je demokratický, uhladený, šetrný k záujmom mocných, ktorí ho platia a samozrejme neštrný k prírode. Vo verejnosti sa tak zanecháva dvojitý dojem, že aj keď je príroda a jej záchrana politicky korektnou prioritou priorít číslo jedna a každý jej už pomaly rozumie ako najlepšie vie, a na plnú hubu rôznymi zelenými zelenosťami môže pritom ešte vyjadrovať svoj demokratický názor, tak sa v reále deje stále viac pravý opak nejako  samo sebou. ´Dvojitý dojem´ potom pôsobí ako dobré svedomie, a zároveň zábrana v akomkoľvek vlastnom úsilí.

V reále sa deje proste to čo sa musí, aby systém fungoval hladko, a bez problémov s prírodou. Človek sa pritom aj v myšlienkach už bojí dotknúť vôbec toho, žeby niečo mohlo zle skončiť, lebo keďže je všetko ako má byť tak sa to tak ako má aj musí skončiť, a preventívne netreba podnikať žiadne protiopatrenia, lebo žiadne protiopatrenia proti chodu systému nie sú na mieste, a ani žiadúce. Súčasťou demokratickej politickej korektnosti je nespochybňovať, žeby na tom akou formou sa dnes príroda chráni, a akou formou si ju chceme zašetriť niečo smrdelo. Akýkoľvek názor, ktorý by sa rozchádzal s populárnou mienkou, že naša ochrana prírody pred naším vplyvom je dostatočná je okamžite vytesňovaný a odsúvaný na okraj. Neexistuje, aby sa spochybňovali predikamenty demokracie, aby zaznel tón kritiky. Pozitívne myslenie demokraticky politickej korektnosti skrátka neznesie kritiku ani oponentov.

Má sa to tak, že sa nedá s postupnou devastáciou tej prírody aj tak nič poriadné robiť nakoľko to v danom režime ani nie je možné jednoducho preto, žeby hrozilo, že to už režim sám neunesie. Že ochrana prírody by zničila základné princípy demokracie akými sú nepochybne slobody si s prírodou robiť čo človek chce, a ničiť ju ako len chce.

Veľa sa robiť nedá. To príkro koreluje s tým ako niekto údajne šíri strach a paniku, a ohrozuje ľudí dobrej vôle, ktorí radi aj keď presvedčení o opaku majú svoju bublinu. Napriek zlým vyhliadkam do budúcna a to už veľmi blízkej budúcnosti, ktoré sa skutočne dajú potvrdiť aj na faktografickej rovine tu je neustále presvedčenie, ktoré prevláda, že sa nedeje nič tak vážne, že sa v podstate robí maximum,a  keby sa aj také niečo dialo je to vec názoru, a samozrejme máme to všetko pod kontrolou. No všetko je otázne. Najskôr názor verejnosti. Inak celkom nič.

Preložené do praxe to znamená, že nič sa nebude robiť pre zmenu v prístupoch dovtedy dokedy to dovolia možnosti drancovať, koristiť, a na prírode sa nabaľovať. Aj keď to zo strany niekoho kto nechce žiť v bubline ´pozitívneho myslenia´, ktoré aby nemuselo robiť nič apriori hovorí, že robiť nie je čo, lebo všetko je v poriadku, niekedy vyzerá tak, že sa ani nechce veriť, že to všetko môže byť vôbec pravda.

Ničenie prírody je rutina, a mašinéria, ktorá z toho profituje nie je napadnuteľná verejnosťou, ktorá ticho participuje. Nikto nechápe, žeby tu vôbec bolo treba niečo chápať. Pozitívne myslenie si berie servítky, ktoré neznesú výtky. Akonáhle nejaké prídu je to len zastrašovanie, a výmysly, lebo ničenie prírody sa musí maskovať.

Reálna ekológia hovorí, že ochrana prírody v demokracii je fikcia, ktorá je živená tým, že ľudia potrebujú učičíkať.  Aby to mocným hralo do kariet. Ľudia sú ľuďmi a budú ľuďmi. Sú boli, aj budú kým to pôjde. Je to ľudská nátura, ktorá chce aby sa príroda dala chrániť jednoducho. Z pohodlného SUV, so zelenými energiami, na fejzbuku. Teda to hovorím o tých osvietených 49% keď sú tu medzi nami. Isto len obrazne prirovnávam. Mám, ale zato, že väčšina 51% ani o túto fiktívnu formu ochrany prírody nejaví záujem.

Nakoľko ich samých mám za tých pred, ktorými treba prírodu chrániť, iba vyjadrujem svoj demokratický názor.

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *