Svet okolo roku 2017

Keď človek rastie do sveta o ktorom nič nevie a netuší má veľa pred sebou  a málo za sebou mu je akoby bol pre tento svet ako stvorený. Vníma skrze optiku toho čo mu svet môže dať, a hľadá čoby v ňom našiel. S rokom za rokom sa ešte nelúči ťažko. Vždy akoby prichádzali výzvy k činu, alebo aspoň k sebaprekonaniu: sny, povinnosti, radosti, známosti. Všetko sa odohráva, kým človek objavuje,cíti, chce, myslí. Energia, ktorej je človek plný sa sama núka k činu. Do tridsiatky človek pociťuje mocný elán, entuziazmus.  Všetky problémy sa zdajú skoro vymyslené. Svet zbytočne zaťažený ťažkými mrakmi. Tie tu a tam rozfúka vietor, a ako také fragmenty putujú ďalej. Niekedy však po tridsiatke sa začne pýtať. A pýtať. Niekedy otázky neberú konca. Odpovede akoby ešte ani začiatok nemali.Len svet je ich plný tých nevýslovných odpovedí. Mraky sa zbiehajú. V jednom bode. Nebo sa zaťahuje. Vnútorný monológ sa stišuje. Keď človek nenachádza čo hľadal, keď svet nie je miestom zasľúbeným. Nebo je ťarcha, ktorá sa nedá ani odhodiť a ani niesť. Musel by v tom byť čert, aby v tom nebolo niečo iné. Nalomený.Zamyslený. Les ľudských rúk, ktoré sa sápu. Napredujem? Stagnujem? Bilancujem? Roky života pred sebou, roky za sebou. Nie si sám kto má problémy. Staroba, drogy, alkohol, nezamestnanosť, hlúposť, presýtenosť informáciami, pokrytectvo, krajina v dlhoch. Prázdne reči politikov. Desiatky rokov od revolúcie, a systém sa bortí. Nikto nie je doma prorokom. Zahraničie sa stáva okupovanou zónou. Migračná kríza, vojna, bezdomovectvo, populačná explózia. Vnútro sa pod týmito tlakmi skladá. Vzťahy naštrbené. Samota. Hlad. Zranenie.

Kde sme dnes? Ľudstvo na pokraji zrútenia sa do nenávratna. Zhučíme dole do tmy dejín? V dnešných dňoch by sa vypätie dalo krájať. Stojíme na pokraji, ale zráz nevidno. Hľadáme odpovede o ktorých nič nevedno. Nesieme podiel viny zato koľko nás je? Absurdné pomyslenie, že človek sa narodil do iného sveta. Tretí svet, ktorý sa stal dojnou kravou. Vyhladované národy v biede. Africké kobylky. Ázijské miliardy. Európa zaplavená cudzincami z dopustenia osudu. Naše malé Slovensko. My Slováci. Pracanti. Aby osud bol k nám milostivý. Osud prírody, Zeme. Nikto ho nepozná. Pieseň Zeme nie je opojná. Zem skrýva pohromu za pohromou. Horiace lesy, tajfúny, tornáda,sopky,láva, tsunami, ekologická katastrofa strieda katastrofu. Niekde sú obete státisícové. Štatistiky. Budúcnosť je v sázke. Budúcnosť Zeme. Každý deň o ňu hráme, každý deň bojujeme. Uskromníme sa vo svojej voľbe? Nekúpime si ďalší  spotrebič, nové auto, dovolenku, psa, mačku, či šperky, norkové kožuchy, smartfóny, a rýchlejší internet? Čomu dáme prednosť? Novej hypotéke, alebo osudu, ktorý niekto rozhodne za nás? Svet okolo roku 2017. Si na kolenách? Dochádza Ti dych? Až sa raz príroda nechá počuť, a človek bude v koncoch ako sú dneska všetky možné druhy, a až sa po ekologickej katastrofe menom človek zľahne Zem, bude už neskoro plakať nad rozliatym mliekom. Pentti Linkola hovorí: ´musíme byť tvrdí teraz, lebo viac šancí už možno nepríde´.

 

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *