Ty nemáš žiaden mier

Ekologická vojna. To je vojna o zdroje po, ktorých hlad je motorom konfliktov. Veľká politika si žiada o Zem vojnu, lebo tá je nevyhnutná.

Linkola zastáva názor, že ľudstvo pôjde dole v krvi. Že ten koniec nebude ako nám konzumom presýtená moderná doba na spôsob Rímskeho cirkusu sa snaží nakukať. Sme neustále čičíkaní, že robiť pre prírodu nie je nič treba, že nepotrebuje autonómiu a nezávislosť na mesiarskom mlynčeku konzumu, ktorý drkoce svojimi strašnými zubami stále tú istú pesničku´ hospodársky rast´ je to čo nás živí.

Pozor, ale ide o krutý omyl. Živí nás matka Zem, ktorú znásilňuje spoločnosť  na ropný pohon. Všetko čo jeme, dýchame a pijeme pochádza zo Zeme, ale preto, že naša nenažranosť nemá medze tak matke Zemi vždy bodá táto ropná spoločnosť nôž do chrbta, ktorý už nekrváca málo. My paraziti homo na tejto Zemi, ktorí vyžierame všetko čo dýcha šplháme po chrbte Zeme na Olymp svojho šialenstva konzumného v tranze, že dosahujeme najvyšší stupeň ľudského, keď čumíme do obrazoviek stále menších v našich stále vatších hlavách, a keď tieto nám čumia do našich dutých hláv nazad akoby nám vracali náš pohľad šialenstva.

Sme ako pliaga, ktorá sa vyrojila z antických , bronzových, a železných jaskyní dôb, aby sme upadali do mdlôb nekonečnej špirály pošahanej besnoty na vlne našej civilizácie, keď tak surfujeme vlnami info vojen v matrixe fantazmagórie mizérie, ktorá má rada spoločnosť. Pravdupovediac našu na tejto Zemi nemá rád žiadny druh, a nikomu sme tu nikdy nechýbali, chýbať nebudeme, a nechýbame. Židochobotnica našej odpornej epochy, ktorá doslova v mamone požiera všetko, nekonečné miliardy bezcenných peňazí investované do prelievania krvi, do hekatómb po celom svete umierajúcich zvieracích aj ľudských obetí tomuto molochovi abstrakcie; peniazom.

Avšak naša nenažratosť už postráda aj ducha, a v chorom tele Zeme tiež žiaden zdravý duch ani nepáchne. Všetko okolo nás kape; vtáky, chrobáky, fauna, flóra. Vyhladzujeme svojím bezmedzným animalisticko- mechanickým, svojím zmechanizovaným beštiallizmom zúrivo, a bez ohľadu nato čo príde po nás. Sme ako poslední ľudia z nejakej prorockej knihy, ktorých šťastie je štastím bĺch, a na rozdiel od všetkého čomu život ničia sú sami nezničiteľní, lebo v ničení predbiehajú všetko stvorenie, a pred sebou majú snáď už len chiméru svojho zisku, ktorý ide na úkor všetkému čo dýcha.

Hovorí sa, že keby dali istému druhu opíc do rúk napalm, či pumu atómovú by zrovnali Zem so Zemou do hodiny. My ľudia si fakt môžeme len gratulovať, že sme za opicami niekoľko hodín pozadu. Aj keď ako o preteky s časom ničíme, a ničíme sa nezdá, žeby sme v sebe vedeli nájsť pokoj, alebo radosť zo života, ktorý nás má v šachu. Snáď ako Linkola hovorí život na tejto Zemi zničíme, a ten po nás sa ako taký Fénix z hĺbok oceánu znovu vynorí, miesto z popola z vody, aby nás v kozmickej hre evolúcie nikdy viac  nič nepametalo, a snáď bude k nám evolučný osud milostivý a vyvedie nás z najnižšieho bodu na aký ľudstvo doposiaľ kleslo, kde zrovna odbíjajú naše hodiny konca sveta budúcnosti dvanástu.

Snáď neplatí, že naša smrť znamená život celého tvorstva. Že večný návrat života tvorstva bez nás je na ceste sem, a už zase tam.

 

 

 

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *