Život súčasťou smrti?

Ochrana prírody na seba môže brať rôznu podobu. Pre každého môže byť o niečom osobnom. Nikto ju nevlastní. Všetko je pre nás smrteľníkov do istého bodu. Aj bludný kruh má svoje body. Hovorí sa, že do tej istej rieky dvakrát nevstúpiš. Nie je to však aj metafora pre bludný kruh? Má bludný kruh body na, ktorých by sme sa zastavili a pozreli si do očí, kde by sme vstúpili, kde by sme vystúpili? Kto sme, čo sme, a prečo sme? Na jednej strane tí, ktorí sa do prírody radšej by ´vrátili´, keby vedeli čoby v nej robili. Príroda na jednej strane ako miesto kde sa ešte dá vrátiť, kde sa ešte dá ísť, a ujsť, a na druhej strane  svet civilizácie skoro až odľudštený, svet mŕtvych, alebo živých médií, ktoré o sto-šesť chŕlia čo im slina na jazyky prinesie. Dve strany kruhu? Bludného v jednom bode spojené?

Človek hovorí Nietzsche je od prírody pánom. Je pánom, ktorý aby dostihol svoj ideál sa musel odľudštiť. Dneska stojí na pomyselnom vrchole tvorstva, ale nie je tam naozaj. Ukazuje sa, že závisí. Závisí na hmyze ako priadka, včela, alebo komár. To len jeden z mnoho iných príkladov. Potravinový reťazec človeka tvorí veľa článkov. Tie samé o sebe vykazujú stupne dokonalosti na, ktorých človek nikdy nestál. Napríklad kolónie mravcov je možno považovať za najdokonalejšie spoločenské telesá vôbec. Oproti tomu  ľudská spoločnosť,aj keď možno čo do stupňa svojej zložitosti veľmi sofistikovaná je tiež často pôsobiaca dojmom akéhosi zvulgarizovaného  chaosu. Ak chce človek chrániť prírodu nevie kam ísť, koho osloviť, kde začať. Spoločnosť ani vonkajší svet, ktorý táto vybudovala aby sa v ňom kochala mu ruku nepodáva. V náplni práce žiadnej spoločnosti nie je v prvom rade záchrana prírody. Spoločnosť sa skôr tvári tak, že ide o človeka. Ale ide naozaj? Má spoločnosť človeka na zreteli? Lebo každý z nás vraj chrániť prírodu môže začať od seba a to ako od pána seba samého a je možné predpokladať, že kdesi tu bude ten pes zakopaný, že ľudský život z toho kolotoča konzumu, spotreby, ekonomického rastu, a demografických kriviek, presunu miliónov z kontinentu na kontinent, sucha, klimatických zmien atak ďalej a ďalej si nájde cestu von teda k sebe, k ochrane prírody z ktorej vzišiel, lebo nakoniec nejde len a len o človeka, keď má prežiť vôbec život. A už vôbec nejde o ľudské spoločenstvo, ktoré ani z ďaleka nie je na vrchole dokonalosti evolúcie. Dneska ľudská spoločnosť čelí výzvam a to veľkým. Ľudia si nerozumejú, a spoločnosť hovorí z cesty.

Ako teda začať od seba? Ako začať od života ak teda sme nažive? Ako začať chrániť prírodu od prírody? Od prírody v nás, samej našej nátury? Máme prírodu na dosah? Máme na dosah jej ochranu, keď cez kliknutie myšou podpisujeme petíciu o vode, pôde a vzduchu? Naše médiá nám sprostredkujú prístup k všetkému snáď až na prírodu, a kým pre niekoho je prírody dosť aj v televízore, tak niekto ju radšej objavuje vo svojom vnútri v prostredí jej samej. Veď aj technológia, ktorej prostredníctvom žijeme je udalosť, ktorá sa stala. Tak ako sme sa stali my súčasťou nej. Kým smrť je súčasťou života, asi sa nedá povedať to isté o živote. Alebo je život súčasťou smrti? Technológia súčasťou prírody a my súčasťou technológie?

Žijeme snáď svoju virtuálnu smrť? A to napríklad aj tam kde prebieha šieste vymieranie druhov? Napríklad za našimi monitormi?

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *