Tento boj pod menom život je postrádateľný

..život…sloboda…šťastie…peniaze….rodina….obchod…mafia….tretí sektor…to čo tebe bolo učinené bude mne…vedomie pôžitku. Život pôžitkárskej civilizácie. Silne vyvatovaná humanita v patovej situácii. Život úžitkárskej civilizácie. Užiť si dnes, čo to dá. Zajtrajšok sa možno nekoná. Tmárstvo. Ekológia. Nálepky, ktoré padnú až príliš dobre. Až príliš dobre vieme asi kam spejeme. Ekológia za tú námahu nestojí, lebo tento život za tú námahu nestojí. V tvári vedy sa zračí dobré svedomie. V systéme s ľudskou tvárou sa zračí dobrý začiatok. Obete za nič nestoja. Človek je výlučkom kolosálnej prehry celej prírody. Vyzývať dobu k zodpovednosti je celkom fajn, ale zodpovednosť je hrozné bremeno. Sedieť v tvrdom lochu je ľahšie ako niesť slobodu za každý svoj skutok až do hrobu. Občan nezmeškaj divadlo boja výnimky proti pravidlu. Je dobré aj pre mŕtvych Bohov. Nepovedal Nietzsché, že Bohovia sú mŕtvi? Alebo upodozrieval, že v nich už ako mu bolo povedané nikto neverí? Kto z nás teda verí v Bohov viac ako my sami? Moderná kultúra je vedľajším produktom ekonomickej prostitúcie, ktorú ekonomickí užitoční otrockí idioti spolu ´žijú´. Pyramída, ktorú budujú bude náhrobným kameňom úrazu Zeme. Hodina pravdy v minúte, kedy sa poslednej ľudský druh aj so svojím ´vedomím´ poberie a nikomu sa nič nestane. Naše politické špičky robia opičky keď sa nepozeráme dobre im na prstíky. Dáš im za jeden a chcú celú ruku. Ruku, ktorá chráni biznis tak, že usmrcuje.

..čo som tým chcel povedať? To záleží od toho, že komu. Nepoznám nikoho kto číta články na ekoblog.sk. Kto by reagoval na články a posielal komentáre, alebo sa ozýval na majloch; hlboka.ekologia@gmail.com. Záleží teda na tom čo tým chcel básnik, ktorý sa hanbí zato, že si ešte trúfa byť básnikom povedať? Čo z nás chce kto komu povedať? Má obsah našej konverzácie nejaký zmysel? Má náš dialóg nejaký smer? Pobyt na tejto Zemi je nezávidenia hodné peklo. Nikto nikomu by nezávidel, že je v pekle. Prečo si teda ľudia závidia? Čo vidia v porobe iných niečo viac ako v tej svojej? Tento boj menom život je postrádateľný. Alebo je postrádateľný za nejakú cenu?  Alebo nie je postrádateľný za cenu žiadnu?  Nepoznám Ariadnu a ani jej niť. Keď sudičky stáli nad mojou kolískou asi sa len nemo prizerali. Nedali mi do vienka nič čo by ma spájalo s pozemským osudom iných ľudí. Som iba schránka, ktorá raz spráchnivie a hodia ju do kremačnej pece. Hlad ma zabíja. Smäd je fatamorgánou bezodnou. Pozerám sa do studne bolesti v jej najčistejšej podobe. Cítim, že smerť mi neostane nič dlžná. Pomaly táto schránka telesná chradne. Postrádateľná moderná existencia na dne. Všetko kol do kola bledne. Ľudský druh je ekologickou prehrou. My sme to čo treba odstrániť, aby druhí mohli žiť. Nie sú to naše výrobky,výtvory našich chorých a prerastených mozgov, našich chorých rúk, ktoré ničia a pália mosty života. Cesty života sa nám mália. Naše vzory sú blázni ako Ellon Musk, a jemu podobní ´vizionári´, ktorí prídu nato ako evakuovať mŕtvu planétu a uniesť v ´arche´ zvyšok preživších po dokonaní globálneho ľudského šialenstva. Už  aby to bolo. Chcem preč a to ihneď. Čo ešte pre Muska a jemu podobných viem urobiť je, že sa od nich dám vyfajčiť, alebo od slovenských politikov. To je maximum, ktoré zaslúžia. Nech slúžia ďalej mamonu zhonu, a nech im smerť nie je ľahká ako Zem, kde spočinú až po nich bude niekto ochotný upratať ten svinčík v, ktorom tu musíme hniť, a až sa nám podarí im ich nočník vyliať na hlavy. Máme sa čo učiť od prírody, ktorá je ďaleko od našich vyvatovaných domov. Postavili sme si diaľnice, ktoré vedú cez lesy. Dýchame karcinogény, a jeme otrávené potraviny. Frázy, ktoré už nikto ani počúvať nechce ako tieto si opakujeme vždy, keď príde reč na ´ekológiu´. Prečo teda taká absurdnosť ako ekológia ešte niekomu straší vo veži? Aby sme mohli dýchať o deň dlhšie na dlh voči Zemi, ktorý jakživ nesplatíme lebo to čo tu činíme za žiadnu cenu nejde nijak dokonca doceniť? Sme rakovinový nádor tvorstva?

Kedysi sme boli iba smrteľní, ale zašli sme ďalej. Dnes sme na vymretie. Možno tomu zo siedmych miliárd nič nenasvedčuje, ale možno nič, ktoré je zdaním klame. A možno je na druhú stranu pokrok ľudstva naozaj korunou tvorstva, a my máme načo byť hrdí. Snáď ukáže čas. Snáď nie sme ani prví a ani isto nie poslední, ktorých stihne osud aký zdá sa prenasleduje všetko živé ako tieň, ktorý mu prerástol cez jeho prerastený mozog pokiaľ ide o človeka, a pokiaľ ten zvyšok zo všetkého živého tak jeho rozdráždenú úchylku k dýchaniu….

 

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *