Alternatíva Pravej Ekológie recenzia knihy

Príroda, príroda a ešte raz príroda.

Nič nie je modernejšie ako ospravedlňovať človeka tým, že je ´len človekom´. Poznaj sám seba. Alebo aj ono okrídlené gnothi seauton. V dobe kedy človek mieri ku hviezdam, kedy nato aby stačilo dostať rukou na najbližšiu vetvičku musí človek mať méty vo hviezdach sa objaví kniha Kveldulfa Gunnara Larsona s veľa napovedajúcim názvom Real Ecology. Je to ako zjavenie malej úlohy, ktorá ostala nepovšimnutá, akou ostáva možno pre pohodlnú väčšinu aj naďalej.

Poznaj sám seba teda buď len človekom? Imperatív, ktorý pravdepodobne ani nemusím prizvukovať, ale  ktorý niečo zo svojej novosti predsa len stráca. Kam siaha ľudská arogancia, a kam až siaha ono bytie človeka len tým kým je? Je človekom tým, že byť nič iné nemôže, alebo  že mu neostáva nič iné ako ´len byť človekom´?

Siaha bytie človekom ku hviezdam, ktoré v dnešnej dobe človek už svojimi raketami dosahuje, alebo siaha bytie človeka do minulosti, alebo kamsi do neznáma, kde žiadna vymoženosť technická nedosiahne?  Identita ´človeka dneška´ sa rovná tomu čomu dneska ´rozumie´ už aj malé dieťa; klonovanie, genetické inžinierstvo, sociálne inžinierstvo, transpersonálne stavy,  počítače, technológie hi-tech. Možno je treba povedať, že identita človeka už nie je tým čím bývala, ale možno obstojí aj taký názor, že ostala len tým čím vždy bývala. Jedným z úskalí pri čítaní tejto knihy mi prišlo, že sa tu nepokryte od človeka chce aby v sebe zabil ´ľudskú náturu´, aby stratil niečo zo svojej človečiny. Vo všeobecnosti by sa mohlo povedať zo svojej ´humanity´. Ako povedzme Penti Linkolla či ďalší z radov kultúrnych pesimistov ani Kveldulf Gunnar Larson neostáva humanite nič dlžný. To jest humanite, ktorá je definovaná ako ´poznaná sama sebou´. Definovaná ako opak prírody, alebo v opaku presnom, zrkadlovo presnom zoči-voči prírode. Človek ak dobre čítame túto knihu už svoju identitu v prírode zakomponovaného z prírody vzíduceho tvora stráca, a nahrádza ju akýmsi v mnohom rozporuplným seba-poznaním, ktoré ho definuje v takom duchu ako ho definuje známy český  ekológ Šmajs, ktorý hovorí o ´predátorskej paradigme kultúry´ namierenej na ekocídu prírody. Samotné slovo ´ekocída´ je práve slovo, ktoré kniha Real Ecology skloňuje vo všetkých pádoch. Dozvedáme sa z nej napríklad, že ´moderná ľudská existencia´ je ekocídou. Práve spôsob akým je paradigma predátorské človeka, ktoré je zamerané na koristnícky vzťah k prírode táto kniha po vzore Šmajsa pranieruje. Človek svojou povahou a v širšom zmysle humanita dneška je obeťou vlastného nastavenia k prírode, ktoré Kveldulf Gunnar Larson výstižne pomenúva ako ekocídu. Ako spomenutý kultúrny pesimista východisko z ekocídy iné než skutočne odhaliť predátorsku náturu človeka ako predátorsku a bez milosti ju odhodiť, nevidí.

Kveldulf Gunnar Larson hodnotí ako bezpredmetné snahy o polepšovanie človeka a humanity v čom isto dáva za pravdu kultúrnym pesimistom a budú z neho mať radosť všetci tí, ktorí veria, že človek je nemenný, že nikdy nebude viac než len človekom a to teda znamená ´predátorom´. Identita je jednou z kľúčových otázok tejto knihy; identita človeka, ktorá je ´ľudská´, dalo by sa povedať, že človek je človekom až príliš, že si neberie príklad z akéhosi obrazu seba, ktorý je do prírody zakomponovaný, ale z obrazu seba mimo svet prírody, ktorý si o sebe urobil sám. Je isté jedno, že človek sa od prírody chce dištancovať a líšiť. A otázka ako došiel až tak ďaleko, že sa z prírody vymanil, aby si ju osvojil ako nástroj svojich cieľov a túžob sa od nej odlišovať je otázkou veľavravnou. Človek v sebe zanecháva stopy prírody aby budoval nad-prírodu. Aby nevidel v sebazáchove výzvu, alebo aby nevidel výzvu v uspokojovaní základných potrieb, ktoré by naplnilo jeho bytie, ale aby chcel nad túto sebazáchovu rásť, a chcel vždy niečo viac ako príroda dáva a berie.

Jedným zo silných apelov a stránok tejto knihy sa mi vidí poukaz k nutným a menej nutným ľudským potrebám. Kým dnešná spoločnosť produkujúca nadbytok pre nadbytok pohŕda každou skromnou úlohou  tak Kveldulf Gunnar Larson hovorí o skromnosti človeka, ktorý sa zbaví potrieb nie nutných pre samotné holé prežitie. Zdá sa, že ísť prírode v ústrety znamená viac menej jedno; nebyť tým kým som, kým ma chce mať spoločnosť, ale zabiť v sebe náturu druhú, ktorú v nás spoločnosť vypestovala, aby sme sa chovali slušne ako konzumenti zbytočných vecí, aby sme sa chovali slušne ako občania zbytočných štátov, aby sme sa chovali slušne ako vzorní rodičia detí, aby sme sa chovali slušne ako manželia, milenci, ľudia, ale nie aby sme sa chovali slušne k prírode, Biosfére, matke Zemi, alebo dokonca systému všetkého živého čo nás ráči obklopovať.

V dotyku s realitou iného sveta ako je ten ľudský len ľudský kniha poukazuje na tri veci života, ktoré majú v človekom premnoženom svete hodnotu vyššiu ako hoc, ktorý ľudský život kedy mal; čistá voda, čistý vzduch, a čistá pôda.

autor Kristián Čura

Kniha je v anglickom jazyku a je dostupná TU

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *