Pentti Linkola

Kaarlo Pentti Linkola sa narodil 7. decembra 1932 v Helsinki vo Fínsku. Linkola je radikálny hlboký ekológ, polemik a rybár. Na vysokej škole sa stal prírodovedcom a napísal svoju prvú knihu vo veku 23 rokov. Avšak až o pätnásť rokov neskôr sa stal serióznym ekologickým aktivistom: tí, ktorí veria, že ľudia musia odložiť individuálne túžby, aby zachovali prírode. Vo Fínsku je prominentným a veľmi kontroverzným mysliteľom. Linkola bol celoročným rybárom v rokoch 1959 až 1995. Lovil na jazerách Keitele, Päijänne a vo Fínskom zálive a od roku 1978 loví na jazere Vanajavesi.

Linkola vyrastal v Helsinki a trávil leta na vidieku na farme jeho starého otca Hugo Suolahtiho. Jeho otec Kaarlo Linkola bol botanik, fytogeograf a rektor Helsinskej univerzity a jeho starý otec pracoval ako kancelár tej istej univerzity. Pentti Linkola sa po prvom roku rozhodol nepokračovať v zoologických a botanických štúdiách.

V roku 1995 Pentti Linkola založil Fínsku nadáciu pre prírodné dedičstvo (Luonnonperintösäätiö), ktorá je neziskovou organizáciou určenou na zachovanie zvyšných pralesov ktoré ešte zostali v južnom Fínsku. Opierajúc sa o darcovstvo od spoločností a súkromných osôb, nadácia nakupuje lesné oblasti, ktoré sú dostatočne jedinečné, aby si zaslúžili ochranu. Tým, že zachováva súkromné vlastníctvo týchto lesov vrátane ochrany podľa fínskeho práva, nadácia tieto oblasti chráni pred ničením navždy.

Prírodovedec na dôchodku Linkola žije z rybolovu a predáva ryby miestnym ľuďom z voza ťahaného koňmi. Vyhýba sa moderným technológiám čo najviac a je známy len vo Fínsku. Väčšina industrializovaného Západu považuje jeho myšlienky za „fašistické“ a spravili z nich tabu, takže je len málo príkladov jeho práce k dispozícii mimo Fínska.

Pentti Linkola píše o apokalyptických klimatických zmenách, ktoré nás čoskoro ovplyvnia, ale nehľadá ľahkú cestu von ako to robí väčšina autorov. Namiesto toho je brutálne čestný a naznačuje, že sme už stratili našu šancu udržať na uzde naše ničenie prírody, a preto musíme začať s odstraňovaním ľudských a technologických nadbytkov.

Linkola obviňuje ľudí za neustále zhoršovanie životného prostredia. Podporuje rýchly pokles počtu obyvateľov s cieľom bojovať proti problémom, ktoré sa pripisujú nadmernej populácii. Takisto dôrazne uprednostňuje deindustrializáciu a je proti demokracii, ktorú nazýva „náboženstvo smrti“. Linkola verí, že demokracia je agentom nehospodárneho kapitalizmu a konzumerizmu. Domnieva sa, že zástancovia hospodárskeho rastu nevedia o ničivých účinkoch, ktoré mala voľna trhová politika na biosféru za posledné dve storočia.

V zbierke eseje Unelmat paremmasta maailmasta „Sny o lepšom svete“ (1971) prvýkrát vysvetlil svoje ekologické postoje. Naďalej vystupuje proti modernému západnému spôsobu života a nadmernej spotrebe prírodných zdrojov. Jeho posledné knihy Johdatus 1990-luvun ajatteluun „Úvod do myslenia 1990tych rokov“ (1989) a Voisiko elämä voittaa? (2004), preložený v roku 2009 do angličtiny ako Can Life Prevail? „Môže Život Prežiť?“ sú zbierky jeho spisov, ktoré boli uverejnené v rôznych fínskych novinách a časopisoch.

Ako filozof môže byť Linkola definovaný ako biocentrický empirik. Požaduje, aby sa človek opustil moderné technológie a to, čo opísal ako takmer náboženskú snahu o hospodársky rast. Linkola považuje rast ľudskej populácie za najväčšiu hrozbu pre život na Zemi a domnieva sa, že masové vymieranie organizmov je najhoršie zo všetkých súčasných trendov.

Linkolová prvá politická publikácia bola brožúra Isänmaan ja ihmisen puolesta (1960), v ktorej silno podporoval pacifizmus. V 2002 ale zmenil názor a nebráni sa používaniu násilia keď krajina trpí silným preľudnením. Príklad metafory o jeho dileme je nasledovná: „Čo robiť, keď sa loď nesúca stovky cestujúcich náhle začne topiť a bol spustený len jeden záchranný čln s miestom len pre desať ľudí? Keď je záchranný čln plný, tí, čo nenávidia život, sa pokúsia zachrániť viac ľudí a potopia záchranný čln zo všetkými. Tí, ktorí milujú a rešpektujú život, odtnú všetky ruky, ktoré sa držia na stranách člna.“

Obhajuje eugeniku, genocídu a potrat ako možný prostriedok na boj proti nadmernej populácii. Opisuje stalinistické a nacistické masakry ako masívne depopulačné operácie, ktoré „nezrušili naše etické normy“. Navrhol, že „veľké obývané centrá sveta“ by mali byť napadnuté „limitovanými“ jadrovými útokmi alebo s „bakteriologickými alebo chemickými“ činiteľmi niektorými „nadnárodnými organizáciami ako OSN alebo s nejakou malou skupinou vybavenou sofistikovanou technológiou a zodpovednosťou za celý svet“. Linkola opísal ľudí ako „rakovina planéty“ a chcel by, aby sa ľudská populácia „znížila na desať percent z toho, čo je teraz.“ Linkola tiež trvá na tom, že problém nie je iba „inflácie ľudského života, ale jeho stále sa zvyšujúce a nezmyselné nadhodnotenie.“

Linkola tiež žiarivo opísal útoky z 11. septembra, keď podľa jeho názoru tí, čo zomreli predstavovali „bohatú“ a „poškodzujúcu život ohrozujúcu a svet zožierajúcu časť ľudstva“, ale poznamenal, že nikdy predtým nešťastia nevyvolali takú veľkú sympatiu, nikdy predtým sa nevenovala taká pozornosť utrpeniu rodín „keďže zomrelo len pár tisíc ľudí“. Linkola sa domieva, že to bola „len drobnosť“ v porovnaní s inými udalosťami v nedávnej histórii ľudstva, ako napríklad bombové útoky v Drážďanoch a Hamburgu, obliehanie Leningradu alebo atómové bombové útoky v Hirošime a Nagasaki počas druhej svetovej vojny.

V máji 1994 bola Linkola uvedeny na titulnej strane The Wall Street Journal Europe kde bol citovaný ako hovorí o radikálne zníženie svetovej populácie: „Keby existovalo tlačidlo ktoré by som mohol tlačiť obetoval by som sa bez váhania, keby to znamenalo, že milióny ľudí zomrú.“

Linkola často vyjadruje obdiv k lesoch a prírode vo všeobecnosti. Je známy svojou hlbokou láskou k vtákom. Považuje vzdelanie za „najcennejší aspekt spoločnosti“ a obhajuje univerzity, aby boli udržiavané bez ohľadu na náklady.

 

Zdroj: wikipedia a neoficiálna stránka 

3 Komentáre

  1. kristo

    Demokracia je náboženstvo smrti. A náboženstvo je ópiom ľudu.

  2. CdS

    Problém je ale v tom, že ani žiadny iný relevantný politický systém 20. storočia sa, čo sa týka ekológie, príliš neodlišoval. V komunizme bola možno menšia ponuka a možnosti spotreby pre jednotlivca, ale pri pohľade na to, čo sa spravilo s krajinou napríklad aj na Slovensku (nehovoriac o Černobyli) si je tento systém zbytočne idealizovať aj z tohto hľadiska. V krajinách, kde prevládli pravicové politické režimy, existovali menšinové ekologické prúdy, ale ako celok boli tieto krajiny industriálne. Linkolova idealizácia islamistov je tiež zbytočná. Nezdá sa, že by pri dostupnosti technických prostriedkov, sa od nich nejako odvracali. Stačí sa pozrieť aj na to, čo sa robí s peniazmi v arabských krajinách s ťažbou ropy, demokratické európske krajiny potom vychádzajú z porovnania celkom slušne.

  3. CdS

    S niečim súhlasím a s niečim nie. V prvom rade z debaty tentokrát vynechajme elity! Tým sa dostávame do situácie, keď hľadáme vinu niekde inde. S momentálnou situáciou súhlasia široké časti obyvateľstva a často ju nemienia meniť ani minimálne. Osobne sa domnievam, že mnohé z mechanizmov ľudského správania boli funkčné, dlhodobo umožňovali ľuďom prežiť a v istej miere dokázala aj civilizácia koexistovať s prírodou. V nejakom momente ale rozvoj technológií akceleroval tak, že dovtedy zmyslupné kontrolné mechanizmy prestali byť funkčné a nové sa pri rýchlej zmene nestihli úplne vyvinúť. S tým je spojený aj prudký nárast obyvateľstva za posledných 100-150 rokov. Súhlasím s tým, že momentálne izmy sú vlastne hlavne ekonomické, veď to aj vidno na politických stranách a ich programe, ktorý je niekedy takmer úplne zameraný na ekonomiku a ideologicky obvykle totálne vyprázdnený okrem dvoch-troch jednovetných hesiel. Podľa mňa je cestou myšlienkový systém, ktorý je širší ako ekológia a oveľa širší ako moderná politika.

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *