Alternatíva k modernej humanite?

Uznať, priznať, potvrdiť. Alternatíva pravej ekológie nechce nič viac-nič menej.  Chceme čistejší svet? Chceme menej rakoviny, menej uv-žiarenia, viac stromov a viac zelene? Prírodu aká sa svojimi krásami blíži k dokonalosti? Dnes sme na míle ďaleko od tejto perspektívy. Alternatíva pravej ekológie hovorí, že ekológia začína tam kde začína obeta humanity v sebe. Čo to humanita je? Je to ľudská prirodzenosť? Ako definujeme ľudskú prirodzenosť? Gény. Jedným slovom by som ľudskú prirodzenosť definoval biologicky ako ´gény´. Ako keď vezmem v úvahu, že na pozadí ´humanity´ nestojí nič než ľudská prirodzenosť, ale v sebe zabijem gény? Ako dokonca obetujem gény? Sú gény vôbec niečo čo sa obetovať dá? Budem to naďalej ja, alebo stratím aj posledné zbytky svojej morality a ľudskosti? Ovšem vždy keď pristupujem k nejakej otázke ohľadom prírody a problému ´človek´ začínam tak, že na váhu kladiem ´výchovu´ a ´prirodzenosť´. Po anglicky sa tomu povie ´nature´ vs ´nurture.´ Je to známy protiklad. Čo ma robí prirodzeným ma ešte nemusí robiť vychovaným. A naopak. Ale je tu ešte tretí fakt, a tým je tak zvaná druhá prirodzenosť. Druhá prirodzenosť je oná prirodzenosť, ktorú v nás vypestovala výchova je to humanita, morálka, ľudskosť dajme tomu, ktoré sa v nás životom v modernej spoločnosti zahniezdili.

Ako sa rozhodovať v otázkach prírody a vzťahu k nej, keď človek stojí pred otázkou zabíjania humanity v sebe ako riešenia, ktoré mu ponúka Alternatíva pravej ekológie knihy od Kveldulfa Gunnara Larssona? Riešenia pre reálny vzťah k prírode, ktoré sa podľa danej knihy dá postaviť na tom, že v sebe človek nájde dosť síl aby svoju modernú humanitu v sebe zabil a pochoval? Príroda ako sa nám hovorí si obetu nevyžaduje lebo ona nehovorí. Je na nás v nej nájsť to čo hľadáme, či už ide o obetu, alebo vôľu k nej a tu nám kniha radí aby sme v sebe zabili čo možno najviac humanity, či podľa knihy ´modernej ľudskej existencie´. Kniha nehovorí na tomto mieste či nato stačí sily hľadať v sebe, alebo v prírode samej, alebo čo presne k tomuto kroku by nás malo motivovať.Berúc v úvahu, že príroda sama je okrem toho, že je veľkou inšpiráciou dosť málovravná. Alebo by nás malo motivovať snaha o čistejší svet, menej rakoviny, a viac zelene?

Pravosť tejto ekologickej alternatívy je podľa nej samej overiteľná pravosťou hlasu pre prírodu, ktorý aj keď je jeden z mnohých je pravý, a to preto, že je alternatívou ku všetkým ostatným medzi inými a zároveň táto alternatíva aj doznáva, že každý z oných hlasov pre prírodu hovorí niečo svoje. To ´svoje´ je potom to pravé čo údajne príroda potrebuje. Niekedy hovoria skutky hlasnejšie ako slová, ale dobre, aj slová povedia svoje. Prepožičivať prírode jej ´pravý hlas´ rozhodne nie je málo na zamyslenie. Alternatíva pravej ekológie je hlasom, ktorý hovorí o tom, že planéta dnešným stavom nejakým spôsobom trpí. Necháme teraz stranou otázku preľudnenia, alebo otázku pokročilého zničenia prírodných krás. Povedzme len, že v človeku ako ho definuje pravá ekológia je rozpor, a to medzi slobodným vnútrom (self) ako tým čo poznáva, že táto planéta je vďaka človeku a jeho modernej existencii v problémoch, a tým tvorí jeho ´neľudskú stránku´ a ľudskou prirodzenosťou (human nature), ktorá chce žiť. Ako motív pre napísanie knihy Kveldulf Gunnar Larsson píše, že kniha bola napísaná, aby dala isté zadosťučinenie jeho ľudskej stránke, ktorou tým uspokojí snahu nejak prispieť k pomoci planéte tj. ´prírode´. Nakoľko medzi slobodným vnútrom a ľudskou prirodzenosťou je údajne rozpor je treba potvrdiť, že tento rozpor je tiež medzi ľudskou a neľudskou stránkou osobnosti. Dobrá správa údajne je tá, že aj ľudská stránka sa dá vylepšovať napríklad písaním kníh o prírode s tým, že jej tak môžu pomôcť sa zotaviť s ľudského besnenia aspoň malým pričinením a zároveň ako to pomerne jasne vyplýva aj ono ľudské svedomie (zrejme ešte príliš ľudské aj pre prírodu ) dostane pochvalu.

Cyznizmus na, ktorý sa kniha  hojne odvoláva je prítomný napríklad aj vo výrokoch, ktorým by som zakončil svoju otvorenú rozpravu na tému jedného odstavca knihy Alternatíva pravej ekológie; ´Ľudia chcú len a len žiť. A to je ten problém. Iba žiť´.

Čo na tom je ten problém?

 

 

Alternatíva Pravej Ekológie recenzia knihy

Príroda, príroda a ešte raz príroda.

Nič nie je modernejšie ako ospravedlňovať človeka tým, že je ´len človekom´. Poznaj sám seba. Alebo aj ono okrídlené gnothi seauton. V dobe kedy človek mieri ku hviezdam, kedy nato aby stačilo dostať rukou na najbližšiu vetvičku musí človek mať méty vo hviezdach sa objaví kniha Kveldulfa Gunnara Larsona s veľa napovedajúcim názvom Real Ecology. Je to ako zjavenie malej úlohy, ktorá ostala nepovšimnutá, akou ostáva možno pre pohodlnú väčšinu aj naďalej.

Poznaj sám seba teda buď len človekom? Imperatív, ktorý pravdepodobne ani nemusím prizvukovať, ale  ktorý niečo zo svojej novosti predsa len stráca. Kam siaha ľudská arogancia, a kam až siaha ono bytie človeka len tým kým je? Je človekom tým, že byť nič iné nemôže, alebo  že mu neostáva nič iné ako ´len byť človekom´?

Siaha bytie človekom ku hviezdam, ktoré v dnešnej dobe človek už svojimi raketami dosahuje, alebo siaha bytie človeka do minulosti, alebo kamsi do neznáma, kde žiadna vymoženosť technická nedosiahne?  Identita ´človeka dneška´ sa rovná tomu čomu dneska ´rozumie´ už aj malé dieťa; klonovanie, genetické inžinierstvo, sociálne inžinierstvo, transpersonálne stavy,  počítače, technológie hi-tech. Možno je treba povedať, že identita človeka už nie je tým čím bývala, ale možno obstojí aj taký názor, že ostala len tým čím vždy bývala. Jedným z úskalí pri čítaní tejto knihy mi prišlo, že sa tu nepokryte od človeka chce aby v sebe zabil ´ľudskú náturu´, aby stratil niečo zo svojej človečiny. Vo všeobecnosti by sa mohlo povedať zo svojej ´humanity´. Ako povedzme Penti Linkolla či ďalší z radov kultúrnych pesimistov ani Kveldulf Gunnar Larson neostáva humanite nič dlžný. To jest humanite, ktorá je definovaná ako ´poznaná sama sebou´. Definovaná ako opak prírody, alebo v opaku presnom, zrkadlovo presnom zoči-voči prírode. Človek ak dobre čítame túto knihu už svoju identitu v prírode zakomponovaného z prírody vzíduceho tvora stráca, a nahrádza ju akýmsi v mnohom rozporuplným seba-poznaním, ktoré ho definuje v takom duchu ako ho definuje známy český  ekológ Šmajs, ktorý hovorí o ´predátorskej paradigme kultúry´ namierenej na ekocídu prírody. Samotné slovo ´ekocída´ je práve slovo, ktoré kniha Real Ecology skloňuje vo všetkých pádoch. Dozvedáme sa z nej napríklad, že ´moderná ľudská existencia´ je ekocídou. Práve spôsob akým je paradigma predátorské človeka, ktoré je zamerané na koristnícky vzťah k prírode táto kniha po vzore Šmajsa pranieruje. Človek svojou povahou a v širšom zmysle humanita dneška je obeťou vlastného nastavenia k prírode, ktoré Kveldulf Gunnar Larson výstižne pomenúva ako ekocídu. Ako spomenutý kultúrny pesimista východisko z ekocídy iné než skutočne odhaliť predátorsku náturu človeka ako predátorsku a bez milosti ju odhodiť, nevidí.

Kveldulf Gunnar Larson hodnotí ako bezpredmetné snahy o polepšovanie človeka a humanity v čom isto dáva za pravdu kultúrnym pesimistom a budú z neho mať radosť všetci tí, ktorí veria, že človek je nemenný, že nikdy nebude viac než len človekom a to teda znamená ´predátorom´. Identita je jednou z kľúčových otázok tejto knihy; identita človeka, ktorá je ´ľudská´, dalo by sa povedať, že človek je človekom až príliš, že si neberie príklad z akéhosi obrazu seba, ktorý je do prírody zakomponovaný, ale z obrazu seba mimo svet prírody, ktorý si o sebe urobil sám. Je isté jedno, že človek sa od prírody chce dištancovať a líšiť. A otázka ako došiel až tak ďaleko, že sa z prírody vymanil, aby si ju osvojil ako nástroj svojich cieľov a túžob sa od nej odlišovať je otázkou veľavravnou. Človek v sebe zanecháva stopy prírody aby budoval nad-prírodu. Aby nevidel v sebazáchove výzvu, alebo aby nevidel výzvu v uspokojovaní základných potrieb, ktoré by naplnilo jeho bytie, ale aby chcel nad túto sebazáchovu rásť, a chcel vždy niečo viac ako príroda dáva a berie.

Jedným zo silných apelov a stránok tejto knihy sa mi vidí poukaz k nutným a menej nutným ľudským potrebám. Kým dnešná spoločnosť produkujúca nadbytok pre nadbytok pohŕda každou skromnou úlohou  tak Kveldulf Gunnar Larson hovorí o skromnosti človeka, ktorý sa zbaví potrieb nie nutných pre samotné holé prežitie. Zdá sa, že ísť prírode v ústrety znamená viac menej jedno; nebyť tým kým som, kým ma chce mať spoločnosť, ale zabiť v sebe náturu druhú, ktorú v nás spoločnosť vypestovala, aby sme sa chovali slušne ako konzumenti zbytočných vecí, aby sme sa chovali slušne ako občania zbytočných štátov, aby sme sa chovali slušne ako vzorní rodičia detí, aby sme sa chovali slušne ako manželia, milenci, ľudia, ale nie aby sme sa chovali slušne k prírode, Biosfére, matke Zemi, alebo dokonca systému všetkého živého čo nás ráči obklopovať.

V dotyku s realitou iného sveta ako je ten ľudský len ľudský kniha poukazuje na tri veci života, ktoré majú v človekom premnoženom svete hodnotu vyššiu ako hoc, ktorý ľudský život kedy mal; čistá voda, čistý vzduch, a čistá pôda.

autor Kristián Čura

Kniha je v anglickom jazyku a je dostupná TU

Ekocída v teréne 

Dnešný deň je vždy posledný. Žijeme tak akoby sme tu mali byť na chvíľu, a pravdou je, že na veky tu nebudeme. Život nám bol daný ako miliónom iných tvorov okolo nás, ktorí žijú a, ktorých životy v sebe majú tiež nejaké posolstvo. Dnešný svet vyzerá ináč ako svet vyzeral kedysi v minulosti, a v budúcnosti bude svet vyzerať znova o niečo ináč. V televízii som sa dozvedel, že na cestách už je tak málo miesta, žeby autá asi mali liezť si vzájomne po strechách aby sa niekde dostali. Všade cítiť snahu podsúvať ´bežnému človeku´ aby prijal takú, alebo onakú predstavu o budúcnosti. Buď bude na cestách milión áut a to na benzín, alebo ich budú dva milióny, a ten druhý milión bude na elektriku. Lebo budúcnosť bez áut si nikto nevie ani len predstaviť. Nikto si nevie už ani predstaviť akoby si mal predstaviť prítomnosť bez ´smart fónu´, alebo bez smart riešení ekologickej a ľudskej krízy. Neexistujú iné riešenia ako tie, ktoré vymyslia tí, ktorí sú za dnešný stav sveta zodpovední, lebo drvivá z nás, ktorí sme ani autá ani mobilné telefóny nevymysleli by si život bez nich ľahko predstavila keby len o nich nevedela.

No čo s tým? Nejde to vrátiť nazad. Život a svet sa nevracajú odtiaľ-odkiaľ vzišli. /Alebo kto vie?/ Vesmír je skôr-či-neskôr odsúdený zaniknúť tepelnou smrťou, a to aspoň podľa tých najmúdrejších z nás, ktorí si hovoria vedci, a nám preto neostáva veľa na práci ako príjimať čo nám budúcnosť zadelí, aké sa nám ujde vytrestanie zato, že sme súčasťou dnešnej nemravnej spoločnosti, ktorá je unavená svojou hedonotaxou, ktorá sa v prachu, pote a krvi rozhodla potopiť veľkú loď zvanú príroda na ktorej sa zatiaľ ešte plavíme smerom k tepelnej smrti. Podľa nášho známeho fínskeho ekológa Penttiho Linkolu má rád život ten kto v záujme prežitia nejakého percenta pošle ku dnu zbytočnú váhu. Dnes nás nie je málo takých, ktorí by sme asi šli ku dnu, keby sa taká selekcia naozaj spustila. Vidíme ako na nás doliehajú hordy emigrantov, a rôznych cudzincov. Množí sa kol-do-kola na Slovensku známe kedysi okrajové etnikum.  Pre spoločnosť v akej žijeme, ktorá sa hrdí vyspelým kapitalistickým zriadením je možno horizont budúcnosti v tom, že tak ako veci, ktoré sme neustále nútení potrebovať, a kupovať sa aj my v prebytku týchto vecí staneme nepotrebnými a zbytočnými, keď ich prestaneme konzumovať a kupovať. Staneme sa superfluátom. Miesto Marxovho vykorisťovaného proletariátu budeme superfluát, ktorý po splnení si svojej úlohy konzumovať a ubaviť sa pritom k smrti pôjde do starého železa dejín spolu so smart-fónmi, alebo inými techno-vymoženosťami. A prečo ekocída v teréne?Keď človek dneska ide hoci do obchodu alebo so smetím si nevie odpustiť dojem,  že je agentom, že je zastupovaný, že zastupuje zastupované. Ničoho sa bezprostredne nedostáva. Naša na podnety presýtená spoločnosť ´nadbytku´ na úkor prírody stráca pôdu bezprostrednosti pod nohami. Nad stimulácia podnetmi, ktoré sľubujú rovnítko medzi šťastím a príjemnosťou tu tvorí celý most dúhy do terénu ekocídy pre budúcnosť už dnes.

 

https://office.skywayinvestgroup.com/landing/9?ref=8066202491893581&language=cs

Televízia

Najosamelejšou činnosťou na svete je sledovanie televízie: veci sa dejú kdesi mimo na obrazovke a myšlienky plynú okolo nás alebo sú nám priamo vtĺkané do hláv a v nás zostáva pocit, že sa niečo stalo. Lenže v skutočnosti sa nestalo nikde nič – nikde mimo našich myslí. Televízia je svetom mydlovej bubliny, ktorá nás oddeľuje a uväzňuje vo vlastnej samoväzbe a zároveň nás, podobne ako drogy, povzbudzuje k nečinnosti. Ak by sa najdôležitejšie a najskvelejšie zážitky našich životov odohrávali len v našich mysliach a nezáviseli na vonkajšom svete, ale len na myšlienkach iných, všetko by bolo v poriadku a nemusíme sa snažiť o zmenu v reálnom svete. Čo sa deje tam vonku, sa akosi samo stáva bez ohľadu na nás, ale to, čo funguje v našom ohraničenom televíznom raji, nám pomáha cítiť sa dobre, a čo je ešte lepšie, môžeme to kontrolovať. Všetko sa sústreďuje na jednotlivca a jeho pocity.

Psychologický efekt televízie je zničujúci. Celá populácia je vytrénovaná sledovať ten prekliaty nezmysel každý večer a osvojujú si názor, ktorý im v mierne skrytej forme predložili večerné správy alebo hociktorý zo zábavných programov, ktoré napriek svojmu zameraniu skrývajú za sebou záujem o sociálne otázky, takže sa zdajú byť seriózne alebo dokonca umelecké. Ak nastane situácia, kde takto televíziou odchovaní ľudia majú hlasovať alebo sa vyjadriť k nejakej otázke (Môžme vedieť, aký je Váš názor? Pretože všetky názory sú dôležité!), tak všetci rozhodnú v prospech toho, čo je populárne, nie toho, čo je v danej situácii nutné. Ak je nastolená voľba medzi ľahkým rozhodnutím, ktoré v nás ešte zanechá dobrý pocit (koláčiky zadarmo, zábava alebo nejaká pozitívna emócia) a ťažkým a nepríjemným rozhodnutím (sebaobetovanie, myslenie v širších časových súvislostiach, kultúra, učenie alebo trebárs konzumácia špenátu), ľudia si nevyhnutne vyberú ľahšie rozhodnutie, ktoré im dá dobrý pocit práve teraz, a čím viac sú pod vplyvom televízie, tým bude ich rozhodovanie jednoznačnejšie.

Takže sa snažím povedať, že televíziu a vládu ovláda tá istá zlomyseľná konšpiračná skupina? Nie, sme jednotlivcami, a zároveň svojimi vlastnými pánmi a všetci spoločne sa klameme navzájom. Podobne ako pri obchode si navzájom predávame produkty alebo si hovoríme príjemne znejúce, sociálne akceptovateľné lži, aby sme presvedčili iných konať v náš prospech, ale robíme to dokonca aj vtedy, keď sa snažíme vybranými výrokmi slávnych televíznych herečiek presvedčiť svoje priateľky k orálnemu sexu. Každodenne sa všetci navzájom podvádzame. Sme zároveň hostiteľmi aj parazitmi a jediná existujúca konšpirácia je vytvorená našou kolektívnou ignoranciou a ochotou podvádzať iných v svoj prospech. Je televízia diablom? Je to len náš vlastný výtvor, ale zdá sa, že technológia posilňuje a znásobuje všetky pred ňou existujúce skryté tendencie a presne takto funguje televízie – ako vplyv najbližšieho okolia znásobený tisíc krát. Mení nás na pasívne obrovské ropuchy, ktoré si zvykli na jednoduché rozhodnutia v štýle – áno/nie – a domnievajú sa, že tým rozhodujú o niečom dôležitom.

Dá sa to ukázať aj na tomto príklade: obchodníci nám predávajú veci, no zároveň sa snažia nájsť nové populárnejšie produkty, ktoré by sa predávali ešte lepšie. Preto ľudí zaplavujú dotazníkmi a spotrebiteľským prieskumami, ktoré sú rovnako často úspešné ako nezmyselné. Je to preto, lebo ľudia dokážu rozlíšiť a vybrať lepší z dvoch porovnateľných produktov, ale keď majú navrhnúť zmenu, ich návrhy a očakávania sú nezmyselné a/alebo nesplniteľné. Obchod odpovedá na požiadavky spotrebiteľov, ale zároveň si spotrebitelia môžu vybrať len z toho, čo sa im ponúka…vláda sa snaží o populárnu politiku, ale možnosti výberu sú tie, ktoré ponúka vláda…médiá nasledujú to, čo považujú za verejnú mienku, upravenú filtrom „umenia“ (zábava a vzdialenie realite) a zisku. Čo bolo prvé? Kura alebo vajce? Neviem, ale v demokracii by kura nikdy nevolila, aby musela vajce zniesť.

Efekt televízie možno vidieť na internete. Najprv bol internet považovaný za zdroj informácii (zvlášť, keď najziskovejším obchodným odvetvím na internete bola pornografia), ale rýchlo a radikálne sa zmenilo jeho zameranie a dôležitejším komponentom sa stali oblasti, kde sa môžu prejaviť všetci ako internetové fóra, chaty a stránky na výmenu vlastných videí. Čo bolo raz zdrojom informácií, sa zmenilo na zábavný park, výmenu názorov a diskusie s cieľom nájsť najlepšie riešenie boli vymenené za zúrivé hádky na fórach a chatoch, kde každý donekonečna obhajuje svoj názor a osobnými alebo citovo podfarbenými útokmi znevažuje tých, ktorí majú opačný názor, aby si tým vylepšil svoje sebavedomie. Všetky debaty uviazli na mŕtvom bode, kde sa nič nemení a nikto nič nerobí, okrem tvorcov stránok, ktorí takto zarábajú. Pre tento dôvod sa mnohí z nás stiahli z veľkej časti internetu, pretože sme pochopili, že ľudia, ktorí tam tak odvážne vyjadrujú svoje názory, vôbec nemajú záujem pre tieto svoje názory čokoľvek vykonať; je to akoby pozerali televízor, chcú, aby postavičky na obrazovke kričali a skákali zatiaľ, čo status quo zostane nezmenené. Internet sa tak stáva novou kultúrou, ktorá je úplne vzdialená realite, so svojimi LOL-mi a inými skratkami, kde sa každá debata stráca v hysterickom reve každého zúčastneného.

Pretože televízia nie je len veľkým priemyslom, ale aj populárnym spôsobom trávenia voľného času a kritizovať ju zároveň znamená aj kritiku tých, ktorí pri nej zabíjajú svoj život, je akákoľvek kritika takmer nemožná, pretože na rozdiel od silného politického názoru, ktorý je často prijímaný so zúrivým odmietaním, spočíva reakcia na kritiku trávenia času pri obrazovke v ignorovaní. Málokto poukazuje na to, že to, čo sa považuje za kultúru, nie je len na nízkej úrovni, ale je ešte aj vybudované na klamstvách a povzbudzovaní k slastnej pasivite, ktorú stavia na roveň a zamieňa za skutočnú činnosť. Je to jedna z tých paradoxných súčastí našej spoločnosti ako sú všeobecné volebné právo a jedlo zo sietí rýchleho občerstvenia, o ktorých vieme, že sú škodlivé, ale sú tolerované, pretože sú veľmi populárne. Týmto tolerovaním im umožňujeme, aby postupne požierali všetko zmysluplné okolo nás; literatúra sa stáva písanou formou televízie, maľby sa podobajú viac klipom na MTV ako tvorbe starých majstrov, divadlo sa sústreďuje na dramatické spracovanie, nie na obsah a hudba – nuž generácie odchované na Britney Spearsovej neprekvapia svojich rodičov zlým správaním, nie to sa od nich už vlastne očakáva. Pasívny charakter televízie nás povzbudzuje vytvárať umenie, ktoré je zamerané na emočnú drámu jednotlivca, jeho chute a túžby, nie na realitu, ktorá plynie okolo nás. Zapadli sme do plytkého existencializmu, pretože všetky naše myšlienky sme podriadili jednotlivcovi, takto sa stávame národom ľudí, ktorí svoje názory vyjadrujú stláčaním tlačidiel zo svojej pohovky.

 

Autor a prekladateľ neznámy

Pentti Linkola

Kaarlo Pentti Linkola sa narodil 7. decembra 1932 v Helsinki vo Fínsku. Linkola je radikálny hlboký ekológ, polemik a rybár. Na vysokej škole sa stal prírodovedcom a napísal svoju prvú knihu vo veku 23 rokov. Avšak až o pätnásť rokov neskôr sa stal serióznym ekologickým aktivistom: tí, ktorí veria, že ľudia musia odložiť individuálne túžby, aby zachovali prírode. Vo Fínsku je prominentným a veľmi kontroverzným mysliteľom. Linkola bol celoročným rybárom v rokoch 1959 až 1995. Lovil na jazerách Keitele, Päijänne a vo Fínskom zálive a od roku 1978 loví na jazere Vanajavesi.

Linkola vyrastal v Helsinki a trávil leta na vidieku na farme jeho starého otca Hugo Suolahtiho. Jeho otec Kaarlo Linkola bol botanik, fytogeograf a rektor Helsinskej univerzity a jeho starý otec pracoval ako kancelár tej istej univerzity. Pentti Linkola sa po prvom roku rozhodol nepokračovať v zoologických a botanických štúdiách.

V roku 1995 Pentti Linkola založil Fínsku nadáciu pre prírodné dedičstvo (Luonnonperintösäätiö), ktorá je neziskovou organizáciou určenou na zachovanie zvyšných pralesov ktoré ešte zostali v južnom Fínsku. Opierajúc sa o darcovstvo od spoločností a súkromných osôb, nadácia nakupuje lesné oblasti, ktoré sú dostatočne jedinečné, aby si zaslúžili ochranu. Tým, že zachováva súkromné vlastníctvo týchto lesov vrátane ochrany podľa fínskeho práva, nadácia tieto oblasti chráni pred ničením navždy.

Prírodovedec na dôchodku Linkola žije z rybolovu a predáva ryby miestnym ľuďom z voza ťahaného koňmi. Vyhýba sa moderným technológiám čo najviac a je známy len vo Fínsku. Väčšina industrializovaného Západu považuje jeho myšlienky za „fašistické“ a spravili z nich tabu, takže je len málo príkladov jeho práce k dispozícii mimo Fínska.

Pentti Linkola píše o apokalyptických klimatických zmenách, ktoré nás čoskoro ovplyvnia, ale nehľadá ľahkú cestu von ako to robí väčšina autorov. Namiesto toho je brutálne čestný a naznačuje, že sme už stratili našu šancu udržať na uzde naše ničenie prírody, a preto musíme začať s odstraňovaním ľudských a technologických nadbytkov.

Linkola obviňuje ľudí za neustále zhoršovanie životného prostredia. Podporuje rýchly pokles počtu obyvateľov s cieľom bojovať proti problémom, ktoré sa pripisujú nadmernej populácii. Takisto dôrazne uprednostňuje deindustrializáciu a je proti demokracii, ktorú nazýva „náboženstvo smrti“. Linkola verí, že demokracia je agentom nehospodárneho kapitalizmu a konzumerizmu. Domnieva sa, že zástancovia hospodárskeho rastu nevedia o ničivých účinkoch, ktoré mala voľna trhová politika na biosféru za posledné dve storočia.

V zbierke eseje Unelmat paremmasta maailmasta „Sny o lepšom svete“ (1971) prvýkrát vysvetlil svoje ekologické postoje. Naďalej vystupuje proti modernému západnému spôsobu života a nadmernej spotrebe prírodných zdrojov. Jeho posledné knihy Johdatus 1990-luvun ajatteluun „Úvod do myslenia 1990tych rokov“ (1989) a Voisiko elämä voittaa? (2004), preložený v roku 2009 do angličtiny ako Can Life Prevail? „Môže Život Prežiť?“ sú zbierky jeho spisov, ktoré boli uverejnené v rôznych fínskych novinách a časopisoch.

Ako filozof môže byť Linkola definovaný ako biocentrický empirik. Požaduje, aby sa človek opustil moderné technológie a to, čo opísal ako takmer náboženskú snahu o hospodársky rast. Linkola považuje rast ľudskej populácie za najväčšiu hrozbu pre život na Zemi a domnieva sa, že masové vymieranie organizmov je najhoršie zo všetkých súčasných trendov.

Linkolová prvá politická publikácia bola brožúra Isänmaan ja ihmisen puolesta (1960), v ktorej silno podporoval pacifizmus. V 2002 ale zmenil názor a nebráni sa používaniu násilia keď krajina trpí silným preľudnením. Príklad metafory o jeho dileme je nasledovná: „Čo robiť, keď sa loď nesúca stovky cestujúcich náhle začne topiť a bol spustený len jeden záchranný čln s miestom len pre desať ľudí? Keď je záchranný čln plný, tí, čo nenávidia život, sa pokúsia zachrániť viac ľudí a potopia záchranný čln zo všetkými. Tí, ktorí milujú a rešpektujú život, odtnú všetky ruky, ktoré sa držia na stranách člna.“

Obhajuje eugeniku, genocídu a potrat ako možný prostriedok na boj proti nadmernej populácii. Opisuje stalinistické a nacistické masakry ako masívne depopulačné operácie, ktoré „nezrušili naše etické normy“. Navrhol, že „veľké obývané centrá sveta“ by mali byť napadnuté „limitovanými“ jadrovými útokmi alebo s „bakteriologickými alebo chemickými“ činiteľmi niektorými „nadnárodnými organizáciami ako OSN alebo s nejakou malou skupinou vybavenou sofistikovanou technológiou a zodpovednosťou za celý svet“. Linkola opísal ľudí ako „rakovina planéty“ a chcel by, aby sa ľudská populácia „znížila na desať percent z toho, čo je teraz.“ Linkola tiež trvá na tom, že problém nie je iba „inflácie ľudského života, ale jeho stále sa zvyšujúce a nezmyselné nadhodnotenie.“

Linkola tiež žiarivo opísal útoky z 11. septembra, keď podľa jeho názoru tí, čo zomreli predstavovali „bohatú“ a „poškodzujúcu život ohrozujúcu a svet zožierajúcu časť ľudstva“, ale poznamenal, že nikdy predtým nešťastia nevyvolali takú veľkú sympatiu, nikdy predtým sa nevenovala taká pozornosť utrpeniu rodín „keďže zomrelo len pár tisíc ľudí“. Linkola sa domieva, že to bola „len drobnosť“ v porovnaní s inými udalosťami v nedávnej histórii ľudstva, ako napríklad bombové útoky v Drážďanoch a Hamburgu, obliehanie Leningradu alebo atómové bombové útoky v Hirošime a Nagasaki počas druhej svetovej vojny.

V máji 1994 bola Linkola uvedeny na titulnej strane The Wall Street Journal Europe kde bol citovaný ako hovorí o radikálne zníženie svetovej populácie: „Keby existovalo tlačidlo ktoré by som mohol tlačiť obetoval by som sa bez váhania, keby to znamenalo, že milióny ľudí zomrú.“

Linkola často vyjadruje obdiv k lesoch a prírode vo všeobecnosti. Je známy svojou hlbokou láskou k vtákom. Považuje vzdelanie za „najcennejší aspekt spoločnosti“ a obhajuje univerzity, aby boli udržiavané bez ohľadu na náklady.

 

Zdroj: wikipedia a neoficiálna stránka 

Slovenská mentalita a ochrana prírody

Lesoochranári chcú z Polonín prales, miestni ich vypískali

 

Ľudia, ktorí žijú a hospodária v Národnom parku Poloniny, tvrdia, že len náhodou sa dozvedeli o aktivitách lesoochranárov.

 

Ľudia z Uličskej, Ublianskej a Starinskej doliny, ktorí žijú a hospodária na území Národného parku Poloniny, tvrdia, že len náhodou sa dozvedeli o aktivitách lesoochranárov, ktorí tam chcú mať divočinu.

STAKČÍN. Znepokojení obyvatelia obcí slovensko-ukrajinského pohraničia ležiacich aj v Národnom parku (NP) Poloniny medzi seba pozvali lesoochranárov zo zoskupenia Vlk- Východné Karpaty. Starosta Zboja Ladislav Ladomirjak (Smer) uviedol, že sa náhodou dostali k zápisnici z okrúhleho stola Rusínov. Z nej sa dozvedeli, že tam lesoochranári predstavili svoj projekt Vlčie hory – nová európska divočina pre ľudí i les. Ich víziou je, aby sa v budúcnosti až 75 percent územia Polonín zmenilo na prales. Na ten by sa mali premeniť aj susediace územia na Ukrajine a v Poľsku. Ľudia si zavolali lesoochranárov, aby im to vysvetlili. Viliam Bartuš a Peter Sabo argumentovali, že Vlčie hory sú len ich víziou. Ľudia reagovali, že predtým, ako ju dali na papier, ich o tom neinformovali a na ich názor sa nepýtali. Ochranári dôvodili, že ide o neukončený proces a prezentovať svoje myšlienky miestnym sa chystali.

Projekt beží

Alexander Németh, riaditeľ Lesopoľnohospodárskeho majetku (LPM) Ulič, š. p., a starosta Ladomirjak však o ich úprimnosti zapochybovali. Poukázali na to, že na projekt už dostali peniaze z programu švajčiarsko-slovenskej spolupráce. Celkový rozpočet je viac ako 205-tisíc eur. Ochranári sa zaviazali, že z peňazí pripravia a podajú návrhy na zaradenie 4 prírodných rezervácií s rozlohou 4 300 hektárov, vytvoria 6 chodníkov v Bukovských vrchoch, Busove a Čergove, vyškolia 90 aktivistov a 10 sprievodcov pre znalostnú turistiku, vypracujú 9 analýz oblastí, kde by mali byť pralesy a rozvíjala by sa tam znalostná turistika. Zaviazali sa aj k tomu, že predložia návrh zmeny zákona o ochrane prírody, poľovníctve, lesoch a urobia informačné aktivity pre obyvateľstvo a vlastníkov lesov v 15 samosprávach. „Kedy ste nám to chceli prísť povedať, keď projekt už na budúci rok v auguste končí?“ vyčítal im Németh.

Ľudia: Veď vymrú dediny

Najcitlivejšou bola pre plénum predstava, že pre rozšírenie rezervácií by prišli o zdroj obživy. Ak by sa územia vyhlásili za bezzásahové, LPM Ulič by skončil a zaniklo by viac ako 350 miest. Podľa ľudí by to ohrozilo aj živnostníkov a drevo na vykurovanie by si museli kupovať a dovážať z iných regiónov. „Ak by tu nebola práca, ľudia by odtiaľ odchádzali a región by vymrel. Ľudia sú menej ako stromy?“ prekrikovali sa v pléne. Ochranári argumentovali, že ekonomiku by potiahol cestovný ruch. Za divočinou by prichádzali turisti a miestni by sa z drevorubačov či pilčíkov preorientovali na turistických sprievodcov alebo napríklad prevádzkovateľov či zamestnancov penziónov. Plénum ich vypískalo. Starostka Uble Nadežda Sirková (Smer) ochranárom povedala, že pokusy o podobné projekty už obce dávno spoločne vypracovali. V drsných podmienkach pohraničia sa ale nikdy neuchytili.

Bez sociálno-ekonomickej štúdia už ani krok

„Je normálne, že niekto dá financie na projekt rozširovania pralesa bez toho, aby mal sociálno-ekonomickú štúdiu o dopade na miestne obyvateľstvo? Stačí niekam prísť a povedať: My chceme?“ pýtal sa Németh. Ochranári si museli priznať, že takúto štúdiu nemajú. Vlastníci pozemkov pochybovali, že majú aj peniaze na kompenzáciu pre súkromných vlastníkov lesov. Jaroslav Hirjak za urbariát z Dary ochranárom zakázal vstup do ich lesov. Iniciátori stretnutia im oznámili, že projekt neprerokovali so samosprávami a vlastníkmi pozemkov, požiadajú o pozastavenie jeho financovania nadáciu Ekopolis. Svoj nesúhlas so zámermi lesoochranárov pošlú aj na ministerstvo životného prostredia a pôdohospodárstva.

Zdroj: https://hornyzemplin.korzar.sme.sk/c/6931160/lesoochranari-chcu-z-polonin-prales-miestni-ich-vypiskali.html#ixzz4yl8Xqrs5

Jed

Sypú ti na hlavu jed
do krvi prejde hneď
ťažké kovy
ťažké stavy
postupná likvidácia ľudstva
zabíjanie pozemského života
za lacný peniaz pre ultra-miliardárov
pochovaní v plytkých masových hroboch
sme zoradení v rovných radoch
naše posledné slová viery v systém
vydýchnuté s popolom
nasypaným na hlavu ľudského stáda

 

Ekocída v praxi od úsvitu vekov?

Keď sa nám, ktorí v prírodu veríme tvrdí, že dnešný človek po  4miliardách rokov evolúcie Zeme stojí na vrchole dobývania prírody so svojími detskými 2000 až 5000 rokmi mali by sme možno trošku spozornieť a pocítiť závan hrabivosti, a velikášstva, ktoré skutočne vábne nepáchne. Podoprené argumentom, že ekocída je vlastne všetko čím sa človek od úsvitu svojho počiatku zaoberal na príklade ako v ´Severnej Amerike domorodé obyvateľstvo dávno vyhubilo všetky bizóny pred príchodom bieleho muža, lebo preto zrovnalo všetky lesy so Zemou, aby ich dobre videlo,´ sa nám podsúva, že človek nikdy iný ako koristnícky vzťah k tomu čo mu dalo vzniknúť (evolúcia) nemal. Tento veľavravný a vysmiaty pán ekonóm Singer, ktorý je autorom týchto tvrdení, nám bezostyšne tvrdí, že dnešný ´vrchol evolúcie´ akým sa mu moderný človek v jeho dobyvačnej a vyzývavej vášni zjavne javí, by nemohol ani  inák byť kým je a kde je vzhľadom na svoje korene, a témer celú ak nie vôbec celú históriu, ktorej vďačí zato, že onu prírodu ako ďalej pokračuje skrotil a dobil nebyť toho, žeby od začiatku nebol tým ´predátorom´..

Toto predátorstvo a dobyvačnú lačnosť podopiera aj následnými tvrdeniami; nakoľko už dnes ´kontrola fauny´ spočíva v tom, že moderný človek disponuje 90% druhovej rozmanitosti a teraz dobre počúvajme; ´v podobe kráv a sliepok vo veľkochovoch!!´ Kým pod  ostatnými 10% sa krčí druhová rozmanitosť ako taká a vôbec aj ´plocha, ktorú moderný človek´ ešte prírode veľkoryso ponecháva na jej sebarealizáciu.

 

http://www.ceskatelevize.cz/porady/11054978064-fokus-vaclava-moravce/217411030530008/