Zodpovednosť prosím?      

V dobe akej dnes žijeme je ťažké primeť niekoho k zodpovednosti. Každý sme nútený aby sme sa postarali o seba a žiadne ďalšie možnosti, ktoré by zostali otvorené, lebo životné prostredie, lebo lepší svet, lebo záchrana ohrozených druhov…. akoby neprichádzali v úvahu. Všetky tieto veci akoby stáli v ceste ´materiálnemu prežitiu´ a ´povinnostiam´ bežných ľudí, ktorí si cez to všetko možno môžu dovoliť aj viac ako doteraz kedykoľvek pred tým. Po materiálnej stránke, po stránke vzdelania, alebo aj vzťahov. Keď teda zavrieme oči nad tým, že týto ľudia berú hypotéky a vždy sú viac a viac zadĺžení, akoby je aj ďalšou otázkou možno, že kto tu z koho bohatne a prosperuje, alebo pre koho ten údajne nezastaviteľný rast ekonomiky funguje. To je, ale ďalšia téma takže nazad k tej zodpovednosti, ku ktorej je čo povedať. Je to neúprosné. Ale je to tak. Pozeral som film o zániku resp. o postupnom zániku korálov ako jedných z najrozmanitejších ekosystémov na Zemi.  Vedci im pri dnešnom civilizačnom množstve vypusteného CO2 dávajú takých dvadsať rokov. Tieto korály tvoria ekosystémy na, ktorých sú závislé tisíce druhov rýb a iných morských živočíchov, ale vzhľadom na otepľovanie a prekysľovanie oceánu oxidom uhličitým tieto korály miznú. Miznú aj iné ekosystémy. Rybolov v USA padá prudko, a padá tiež tam kde sú na ňom závislé milióny ľudí. Na Filipínach. Po zániku korálov, zanikne z veľkej časti aj rybolov, a milióny ostanú hladné, a bez živobytia. Kým ministerka Filipín volá najhorších znečisťovateľov ako USA, Čína k zodpovednosti za globálne otepľovanie, ktoré ide s prekyslením oceánu ruka v ruke tak Donald Trump popiera klimatickú zmenu a akoby celý problém obracal na vec ekonomického rastu. Kým jeho predchodca pomohol založiť najväčšiu oceánsku rezerváciu jeho nástupca sa vyhraňuje voči prakticky akýmkoľvek ekologickým opatreniam, a rezervácie niektoré aj stovky rokov trvajúce ako je tá v Utahu brutálne zmenšuje, a okliešťuje. Vedci zaoberajúci sa morskými ekosystémami bijú na poplach. Korály majú pred sebou už len malý kus cesty, po nich ryby, a ďalšie ekosystémy. Zodpovednosť prosím? So zánikom oceánu, ktorý sa posledne oteplil tak ako dnes následkom klimatických zmien pred 65 miliónmi rokov by mal človek popri Fukušime, a iných na konte zase jednu megaekologickú katastrofu, ktorá by teoreticky mala dopad na život na planéte vôbec. Jeden citát z filmu: to čo si z oceánu berieme nie sú ryby, ani morské či oceánske plody, alebo turizmus, ale holá existencia.  To ako prví iste pocítia Filipínci, keď to nepociťujú už dnes. To ako sme my na druhom konci sveta´zodpovední´ a ako náš ekonomický rast napreduje prostredníctvom vyciciavania tretieho sveta ich isto bude zaujímať ako posledné. Na jednej strane hojno a na druhej hovno. Volať k zodpovednosti? Uvaliť uhlíkovú daň? Ako, a s kým začať? Kto by len svoj ekonorast brzdil?

 

Rozhovor s Penttim Linkolom

Časť 1.: Reformátor

Pentti Linkola si vypočul reč, ktorú v lete 1967 predniesol na diskusii o ochrane prírody v Jyväskylä.

Čo si myslí o svojich starých textoch? Je možné zotrvať v svojich postojoch takmer štyridsať rokov?

Linkola: Keď sa všetky chyby a zlyhania napravili a programy na zvýšenie ekonomickej produkcie boli úspešne zavŕšené, jednému neostáva nič, iba zbraň alebo slučka. V porovnaní s inými som mal slobodnú, pozitívnu a šťastnú mladosť, po ktorej nastúpili rany, nie osobné ale všeobecné, rany týkajúce sa zaobchádzania s touto krajinou, ktoré spôsobili predčasnú, trpkú starobu. Spomínam si, ako som sa pred desiatimi rokmi v prvé poludnie jarného oteplenia vydal po najnádhernejšie Häme, po kalvolskej Heinuinlahti a po otvorených vodách Vanaja, aby som počas svojich letných plavieb pozoroval a obdivoval prírodu. Kukučky kukali a potápky volali a to bol ten život, ktorý dáva uspokojenie milovníkovi prírody. A potom sa od pláže ozval prvotriedny prívesný lodný motor, 50 možno 100 koní, začal zavíjať a robil okružné jazdy, po celé to poludnie sa tesne otáčal pri pláži a hučal po celé hodiny. Vtedy som pochopil, že medzi ľuďmi nemôže existovať žiadne bratstvo, že budem nenávidieť a s odporom a hnusom hľadiet na takýchto ľudí a ľudí im podobných do konca môjho života.

Adamsson: Rybár Pentti Linkola, aj to bola časť letných diskusií o ochrane prírody v Jyväskylä v rku 1967. Ako tieto myšlienky spred 37 rokov znejú?

Linkola: Znejú povedome a zároveň ma nechávajú v úžase, ako dlho to všetko vydržalo, a zároveň, ako dlho som vydržal ja sám. Hovoril som vtedy o  myšlienkach na koniec, na môj koniec, teda samovraždu. A v tomto zmysle je pozoruhodné, že je vždy čo stratiť, pretože príroda je tak silná, že jej vždy ešte malý kúsok ostane. Aspoň nejaký vtáčik, určite nie kukučka, bez pochýb nie kukučka v Häme, Heinuinlahti, o ktorých sme vtedy hovorili. Tie sa už odtiaľ stratili, ako sa stratila väčšina vecí a je to podobné, ako keď nejaká asociácia na ochranu prírody najprv začne s programom záchrany horských chrbátov, a ked sa tie stratia, pretože boli premenené na štrk použitý na cesty, ihriská a pláže, začne sa s programom ochrany skál. Je to tak, že strácame niečo celý čas, ale stále vidíme, že niečo iné predsa ostalo a začneme to chrániť a prihovárať sa za to. Život ochrancu prírody je neustále podobný tomuto príklady. Ciele ochrany sa menia, úroveň všetkého, okrem snahy nenechať niečo zmiznúť, sa znižuje.

Adamsson: Počuli sme záznam spred tridsiatich-štyridsiatich rokov. Takže, zdá sa Vám, že ste v niečom chybili počas tých desaťročí, keď ste boli ochranárom?

Linkola: No, možno len v tom, že som sa nebol schopný zbaviť všetkého toho prázdneho optimizmu, že som veril, že sa všetko na dobré obráti. Takmer nikdy som sa nemýlil v hodnoteniach situácie či už v tejto krajine alebo celosvetovej, ani v hodnotení a analýzach spoločnosti. Takže by som sa aj dnes bol ochotný podpísať sa pod podobné názory, hoci by som počul alebo čítal tie spred šesťdesiatich rokov.

Adamsson: Ako ste zvládali kariéru ochrancu, keď katastrofa leží neodvratne pred nami? Ako dokáže jedinec nájsť silu stále hovoriť o týchto veciach.

Linkola: Skutočne je pravda, že sa deštrukcia deje po celý čas, ale predsa to nie je celková deštrukcia a v tom je veľký rozdiel. Jeden stále priľne, ako som už pred chvíľou povedal, jeden neustále priľne k tomu, čo zostáva. Z toho získava potrebnú silu pre svoj život, ale pravda je taká, že vôľa žiť je v ľuďoch tak biologicky silne zakódovaná, že človek neustále hľadá dôvody, prečo neodísť vlastnou rukou, aby som to tak povedal. Niečo také predstavuje myšlienka, že dokonca môžete svojim učením inde znížiť záťaž a spotrebu, ktorú sami vytvoríte. Alebo rozmýšťate nad tým, čo by sa stalo, ak tí jediní, alebo možno nie jediní ale predsa nemnohí, ktorí vidia, kam sme smerujeme, kde sme sa dostali, a kam ideme. Ak by títo opustili tento svet samovraždou alebo následkom ťažkej psychickej choroby spôsobenej depresiou, potom by už nezostal nikto, kto by aspoň tušil, čo sa vlastne navôkol deje.

Časť 2.: Otec rodiny

P. Linkola uplatňuje svoju filozofiu aj v svojom osobnom živote.

Adamsson: Máte tiež deti. Existuje kdesi Linkola-otec, ktorý rozmýšľa menej tvrdo?

Linkola: Mám iba dve deti. To bola populačná politika tej doby. Ak by som mal mať deti dnes, mal by som iba jedno. V tom čase sa predpokladalo, že mať dve deti je vzor vedúci k poklesu populácie, pretože mnohí ľudia nemajú žiadne. Z mojich dvoch detí dcéra nemá potomkov a syn má dvoch. To je skutočne spôsob pre zníženie populácie.

Adamsson: Radili ste svojim deťom mať iba jedného potomka?

Linkola: Ak jedno nemá potomkov, tak druhé má právo mať dvoch. Určite existujú ľudia, ktorí robia také rozhodnutia na základe populačnej explózie, no čo sa týka mojich detí, nemôžem Vám povedať viac ako to, že zjavne nechceli mať celý húf vlastných potomkov.

Adamsson: Pretože ste známy podporovateľ prírodného života, musím sa Vás spýtať, čo si myslíte o prevencii pôrodnosti, ktorá je potrebná pre kontrolu populačnej explózie? Nie je sama neprirodzená?

Linkola: Áno, skutočne je neprirodzená. No človek musí predsa robiť kompromisy medzi vlastnou prirodzenosťou a inými vecami. Pretože aj v tomto smere je človek len zvieraťom medzi inými zvieratami. Sociologické zákony, ktoré spôsobujú vysokú pôrodnosť v povojnovom období, takéto horlivé snaženie je znakom či fenoménom, ktorý zdieľame s ostatnými zvieratami. No ak by človek plne nasledoval vo veciach rozmožovania prirodzenosť, potom by sme už neexistovali. Pretože my, ľudia, musíme kompenzovať spoluprácu mozgu a rúk, ktorá je vysvetlením obrovského rozšírenia nášho druhu, ak je našim cieľom nenachať život vyhynúť, alebo aspoň nie hneď. Preto sa musíme uchyľovať k takýmto neprirodzeným praktikám.

Adamsson: Ľudstvo Vám spôsobuje ostrú bolesť. Napriek tomu sa Vás pýtam, boli vo Vašom živote šťastné chvíľky, takže môžete povedať, že ste žili šťastný život?

Linkola: Na moje poľutovanie to nemôžem povedať (smiech). Samozrejme boli a sú chvíle, ako sa vraví: “Vďaka Ti za túto chvíľu pane!” No ako zvyknem hovoriť, život je sumárom sklamaní a ešte niečim horším… Samozrejme nie na začiatku, hoci obdobie strávené v škole nerátam ako šťastné. Zvlášť pre mňa bolo toto obdobie hrozné, kvôli nedostatku slobody. No po škole nasledovalo desať, možno i viac rokov, ktoré boli šťastné. Vtedy ničenie prírody neprebiahalo tak rapídne, zvlášť v päťdesiatych rokoch. Vtedy vyzeralo Fínsko ako pri svojom založení, staré a dobré, kone a oráči. Fínsko bolo skutočne nádherné. Vtedy som sa zoznámil s Fínskom z každého uhlu a pociťoval som viac-menej vytŕženie. No potom sa začali veci rýchlo meniť, začala industrializácia a všetko začalo upadať. Odvtedy začali sklamania prevažovať nad dôvodmi pre radosť.

Časť 3.: S médiami

Šírenie ekofilozofie prinieslo Linolovi veľkú pozornosť.

Akým spôsobom vníma publicitu? Aké klady a zápory prináša život “značky Pentti Linkola?

Adamsson: Bola pubicita náležiaca k životu ochranára bremenom alebo príjemnou starosťou?

Linkola: Zvykol som si už na ňu, preto ma netrápi, ako by trápila niekoho iného. Napriek tomu som si dokázal udržať pokojný život, jednoducho vďaka môjmu zamestnaniu. Pretože je to kvôli miestu vykonávania zamestnanie osamelého muža. Preto publicita nie je pri mne po celý rok. V lete podnikám svoje púte a vtedy publicita vôbec neexistuje, alebo ak zoberieme do úvahy ostrov Ahvenanmaa, tak neexistovala. Dá sa povedať, že publicita sa objavuje u mňa periodicky, niekedy je smiešna, niekedy sa mi vďaka nej stávajú skutočne zábavné veci. No v žiadnom prípade, v pozitívnom či negatívnom zmysle, publicita nie je vec hodná zaznamenania.

Adamsson: Dokázali ste pre svoje posolstvo získať publicitu, vždy keď ste chceli?

Linkola: Hm, áno. Dokonca až priveľkú v porovnaní s inými, ktorí hovoria podobné veci. Toto spájanie mojej osoby s týmito témami je až prílišné. Niektorým sa dokonca nedostáva priestoru len preto, že sa povie, že Linkola to už predsa vravel. Hoci určite tam existujú nejaké rozdielne odtienky a odlišné rozbory problémov, ktoré protirečia tejto výhovorke. Tí, ktorí len zdráhavo publikovali moje texty, odmietajú publikovať iné podobné, pretože si povedia: “Tento už predstavil svoju alternatívu, viac nie je potrebné.” Toto ma trápi. Výsledkom toho je, že sa znovu a znovu opakuje to isté meno a ľudia odmietnu počúvať, pretože: “To je zase ten Linkola.” Prílišné spojenie s témou, ktoré otravuje mnoho iných verejne činných osôb z rôznych polí pôsobnosti. To je tá temná stránka popularity.

Adamsson: Takže ste nerád obchodnou značkou pod menom Pentti Linkola?

Linkola: Presne tak. No samozrejme, pretože sa nezverujem len svojim priateľom, ale hovorím verejne, chcem, aby to, čo vravím, bolo počuté alebo čítané.

Adamsson: Niekedy je potrebné pre to, aby informácia bola vypočutá, zveličovať. Chcem sa spýtať Penttiho Linkolu či niekedy použil zveličovanie pri svojich vyhláseniach alebo je to, čo povie, vždy na sto percent totožné s jeho názorom.

Linkola: Nie, nemám tento problém. Som, ako sa v minulosti zvyklo hovoriť, vznetlivá či impulzívna povaha, čiže súdim rýchle a ostro. Skôr mám problém, že nemám synonymické slovníky, takže niekedy sa nedokážem vyjadriť dostatočne rázne. Nedokážem potom interpretovať svoje pocity, myšlienky a názory, takisto ako moje súdy a chválu tak dôrazne, ako by som si želal. Možno je pravda taká, že nedokážem preháňať tak, ako by som chcel, pretože jazyk sa stáva pre mňa bariérou.

Časť 4.: Populácia, vývoj a inteligencia

Populačná explózia a pokrok sú podľa Penttiho Linkolu najhoršími problémami sveta.

Prečo je pokrok Fínska na poli IT technológií zlou vecou, a ako by mala byť meraná inteligencia?

Adamsson: Táto populačná explózia, ktorá je Vašich očiach najhorším problémom ľudstva, existuje podľa Vás nejaký s ňou porovnateľný probém?

Linkola: V skutočnosti existujú dve problémy žijúcej vrstvy zemského povrchu, čiže biosféry. Vlastne je to jediný problém – ľudský, ktorý je potom znásobený množstvom: hlúpymi, nezmyselnými, absurdnými, enormnými šiestimi miliardami, číslom, ktoré sa pritom ešte neustále zvyšuje. Druhým problémom je materiálny štandard života, ktorý sa potom prejavuje zaťažením prírody a vykrádaním prírodných zdrojov. Tieto dve problémy, ktoré sa prejavujú pospolu, sú jedinými skutočnými problémami. Všetky ostatné problémy ľudského druhu: vojny a mučenia, terorizmus a všetko podobné sú v porovnaní s týmito problémami, len problémy druhej triedy.

Adamsson: Fínsko je neustále propagované ako vedúca krajiny pokroku s Nokiou a podobnými vecami na mysli. Podľa Vášho názoru je Fínsko príkladom, ako sú ničené pôvodné kultúry, pričom našej vlastnej kultúry sme sa vzdali príliš ľahko. Tú potom nahradila americká konzumná kultúra. Sú vo svete nejaké kultúry, ktoré by nám mohli byť príkladom.

Linkola: Domnievam sa, aj keď to neviem naisto, že bušmani na púšti Kalahari by mali byť zvlášť príkladný. Ale existujú aj iné “pomalé” kultúry, Afrika je ich plná. Ľudia sú tam spokojní so životom v hlinených chatrčiach, a ak by sa do ich vecí nemiešali Európania a Američania, tak by sa nemenili, ani nevyvýjali. Takže príklad by sme si mali brať odtiaľ. Ale my, Fíni, si môžeme brať príklad v podstate od každého. Na vlastné oči som spoznal takmer každú, alebo aspoň väčšinu európskych krajín na mojich mesiace trvajúcich cyklistických túrach a videl, že aj tam je proces zmien pokojnejší a pomalší, menej mechanizujúci a menej zúriaci v živote každej európskej krajiny, a to už vôbec nehovorím o vidieku týchto krajín. Fínsko je, ako ste vraveli, na čele pokroku a je to znepokojujúce pre človeka, ktorý sa narodil v tejto krajine.

Adamsson: Zjavne oponujete názoru Tatu Vanhanena, kto je, a kto nie je inteligentný. Inteligenčný kvocient by pravdepodobne vyzeral podľa “Linkolovskej škály” ináč: zaradili by sa na Vašej stupnici západné krajiny o niečo nižšie?

Linola: Spomínaný názor je pravdepodobne založený na IQ testoch, ktoré merali matematicko-technické schopnosti, a možno sa domnievať, že výsledok je správny. Ale interpretáciou týchto výsledkov Tatu Vanhanen došiel k názoru, že je negatívne, že krajiny, ktoré sa umiestnili v rebríčku nižšie, neboli schopné vytvoriť civilizácie, kým vo vyspelejších západných krajinách takto civlizácie mohli byť vďaka týmto predpokladom vytvorené. To je názor kompletne odlišný od môjho. Teda, že čím menej je matematicko-technického talentu, a čím menej je používaný, tým lepšie. Vedecké výsledky Tatu Vanhanena sú pravdepodobne správne. Je zjavné, že rozdielne populácie si na základe evolučného výberu zvolili vlastné princípy, ktorými sa najlepšie prispôsobili danému prostrediu. To znamená, že v jednej populácii sa dostáva do popredia istý druh talentu, kým v inej druhý. V západných krajinách, a zvlášť tu, na severe, sa dostal do popredia ten najnešťastnejší typ zručnosti: technicko-matematický talent.

Časť 5.: Z akademika rybárom

Pentti Linkola pochádza z akademickej rodiny, no stal sa rybárom.

Dostal sa na štúdium biológie, ale napriek tomu opustil štúdium na univerzite, aby sa mohol stať rybárom. Aký bol dôvod výberu tejto profesie?

Adamsson: Máte vysokoškolský pôvod. Ak sa dobre pamätám, Váš otec bol profesorom. Je to tak?

Linkola: Áno, môj otec bol nielen botanikom, profesorom botaniky, ale v Helsinkách bol aj správcom univerzitnej botanickej záhrady. Tam som vyrástol v tichu, hoci v strede Helsiniek, medzi vysokými múrmi s mojimi dvoma súrodencami. Otec bol tiež zakladateľom Fínskej asociácie pre ochranu prírody, rovnako ako zakladateľom chránených území, prvého vytvoreného roku 1930, ktorého hranice stanovil. Bol skutočne významnou postavou ochrany prírody, možno bol viac ochrancom ako vedcom. No mal som len deväť rokov, keď zomrel, a nemal na mňa teda priamy vplyv. Moja matka bola donútená stať sa ženou v domácnosti uprostred jej štúdia, kvôli štúdiu môjho otca. Tiež sa zaujímala o biológiu a prírodu, no nenazval by som ju skutočným lesným a prírodným nadšencom. Ale určite sa vďaka manželovi stala osobou so záujmom o prírodu, takže rodinné pozadie malo svoj efekt, hoci by bývalo malo určite ešte výraznejší, keby môj otec žil dlhšie.

Adamsson: Jeden by sa domnieval, že človek s takým pôvodom sa stane rýchlo členom akademického sveta, no Vy ste si vybrali kariéru rybára. Bol to výber urobený z ekologických dôvodov?

Linkola: Áno, dá sa to tak povedať, hoci nie iba priamo ekologických. Môj učiteľ biológie bol študentom môjho otca a na strednej škole som bol v jeho priazni, vtedy naučil som sa písať eseje o prírode. Veľmi mladý, hneď po skončení strednej školy, keď som mal devätnásť rokov som zorganizoval vydanie knihy o vtákoch, čo bolo pomerne zriedkavé. Došiel k názoru, ku ktorému došla aj moja matka a moja rodina, že sa určite stanem biológom. Začal som študovať na univerzite po roku, ktorý som strávil mimo školy. Dostal som povolenie od mojej matky venovať sa jeden rok sledovaniu vtákov. Keď som skončil strednú školu, mal som sedemnásť, takže som tento rok dostal ako dar. A potom som začal študovať zoológiu, botaniku, geológiu a chémiu, ale na prekvapenie a sklamanie seba i ostatných som zistil, že to nie je nič pre mňa. Vtedy som zistil, že túžim byť prepustený zo štúdií, pretože som človek, ktorý túži byť vo voľnej prírode, a nedokážem obsedieť nad materiálmi ku skúške zo zoológie a nečítal som dosť, preto mi nič iné nezostávalo. Mohol som sa stať lovcom, ale vo Fínsku nie sú žiadni lovci, teda profesionálni lovci, a neboli ani vtedy. Nezostávalo nič iné, len sa stať rybárom, čo bola profesia na voľnom priestranstve, kde som mohol tráviť všetok čas vo voľnej prírode. Neviem povedať, čo by sa so mnou stalo, ak by neexistovala možnosť stať sa profesionálnym rybárom, pravdepodobne by som nejak zahynul. Tá možnosť visela vo vzduchu. Áno, to by vyriešilo tú časť problémov, ktorá sa týka mňa, oveľa skôr.

Adamsson: Pentti Linkola, ako veľmi sa nazdávate, že ste uspeli v ekologickom spôsobe živote?

Linkola: Celkom dobre, pretože som vcelku realista a rybárčim s nylónovými sieťami a auto odváža úlovok na trh, teda odvážalo po mnoho desaťročí. V tomto som dospel k zlepšeniu, väčšinou dnes ryby predávam sám a odvážam ich na trh na konskom záprahu, takže po ekologickej stránke sa to zlepšilo, a navyše nemám motorový čln. Samozrejme pri stavbe ubytovaní, ktoré používam počas rybárčenia, boli použité motorové píly a iné podobné nástroje. Takisto spotrebúvam nerastné suroviny, mám elektrickú lampu, časť môjho života som používal olejové lampy, ale teraz mám už dlhšiu dobu elektrickú lampu. Okrem toho mám ešte dva veľké mrazáky, čo je očividný mínus, navyše keďže sú až dva a dosť veľké. Okrem týchto nemám žiadny elektrický spotrebič. Nemám ani televíziu, ani žiadnu domácu elektroniku a vlastním len malé prenosné rádio, takže v tomto smere som dospel dosť ďaleko v ekologicky úspornom vedení života a existoval som tak po celý čas.

Adamsson: Máte nejakú tajnú neresť, ktorej by ste sa mohli zbaviť, ale nedokážete sa?

Linkola: Už nemám. Takouto neresťou bola pre mňa čokoláda, ale pred siedmymi rokmi som dostal cukrovku prvého stupňa a aj toto mi bolo odobrané. Takže teraz je zo mňa dokonalý človek. (Smiech)

Časť 6.: Spisovateľ a agitátor

Linkola presentoval svoje myšlienky v mnohých knihách. Poslednou je ‘Voisiko Elämä Voittaa (preklad: Môže život zvíťaziť)’ publikovanou roku 2004.

Ako sa Linkola dostal ku kariére spisovateľa, a čo mu spisovateľstvo dalo?

Adamsson: Aspoň niečo sa v  svete zmenilo. Napríklad  tu v Turku existuje štúdijný program pre udržateľný pokrok a inde existujú ďalšie (dva) a takýto program beží aj na vysokých školách prírodného zamerania. Ste spokojní?

Linkola: Áno, dejú sa menšie zmeny, ktoré idú správnym smerom. Rovnako vzrástlo povedomie, možno o milióntinu, o hodnotu haliera vďaka mojim vyhláseniam, ale hlavne preto, že poznanie enviromentálnych problémov bolo šírené a študovaná zvlášť mnoho. Dnes máme celú organizáciu ochrancov prírody, vtedy keď som začínal ja, bol len jeden dozerajúci správca pre ochranu prírody, jediná osoba vo Fínsku. Ten bol vtedy ekvivalentom všetkých dnešných ministerstiev ochrany prírody a centier pre ochranu prírodu v jednotlivých provinciách a kancelárií pre ochranu prírody v jednotlivých okresoch, atď. Táto skupina úradníkov a volených zástupcov neskutočne expandovala od tej jedinej osoby, ktorá za mojich časov reprezentovala štátnu ochranu prírody. Títo všetci dokážu niečo spraviť, ale toto ničenia, táto ruinujúca záplava je o toľko strašne mocnejšia a rýchlejšia, že sú premožení takým spôsobom, že nakoniec je dosiahnutý len istý odklad, hoci aj to je skvelá vec.

Adamsson: Je to možno interpretácia na spôsob, akým diabol číta Bibliu, no zdá sa mi, že som kdesi zachytil, ako ste povedali, že slová pokrok a vývoj by ani nemali byť používané a ich používanie by malo byť zakázané. Znamená to, že by sa nemalo ani len  hovoriť o udržateľnom pokroku?

Linkola: Ak by sa o ňom nehovorilo, znamenalo by to, že by sa naň zabudlo, alebo aspoň že by existoval len ako koncept, ale nie skutočný jav. Myslím si, že by žiadny pokrok nemal byť dosiahnutý ani po desaťročiach za žiadnu cenu, žiadny takýto pokrok nesmie existovať v žiadnom odbore. Napríklad veda alebo umenie nemajú smerovať k šialenstvu. A jediný poznatok by bol: “Takto je to dobré.” Žiadnym spôsobom by sa nesmerovalo k zmene s vedomím, že dostatok zmien je v striedaní ročných období, keď prichádzajú odlišné jary, letá, jesene a zimy, takže nie je potrebná žiadna zmena v ľudskej spoločnosti a jej rekvizitách. Samozrejme, mohli by byť zhotovené nejaké umelecké diela a mohlo by byť napísaných pár dobrých kníh, hoci tohoto všetkého je vskutku dosť. Svetová literatúra je zachovaná po celé veky a tiež je je dosť, ale písanie by aj tak mohlo pokračovať ako aktivita, hoci by ani tu nemal byť hľadaný žiadny pokrok. V žiadnom prípade kultúra nepokročila na vyšší stupeň. Dnes sú väčšie koncertné siene a umelecké galérie a tak ďalej, ale umenie, hudba, kompozície, tie už nedokážu ani len držať krok so starými časmi.

Adamsson: Keď sme sa dosali k umeniu a spomenuli ste literatúru, čo pre Vás literatúra znamená? Je to spôsob hľadieť mimo seba a mimo vlastnú rodinu?

Linkola: Podľa môjho názoru je to jedna zo životných radostí, z dobrej knihy čerpáte potešenie. Samozrejme literatúra sa snaží poučovať, väčšinou učí o človeku. Hoci neviem, nakoľko sa ešte môžem niečo o ľuďoch naučiť. Myslím si, že ich poznám už celkom dobre. Ale je to záujem, ktorý nevnímam ako zlozvyk, sám čítam a sledujem literatúru vcelku dosť a v menšej miere sa zaujímam aj o poéziu. Toto sú mne blízke formy umenia, bližšie ako než muzika, výtvarné umenie, sochárstvo a film, a zvlášť oveľa bližšie ako komiksy, ktoré sú podľa mňa ohavným úpadkom. Veci v nich už viac nie sú vypovedané slovom, ale obrázkami, ktorými sa vyjadrovali veci pred vznikom písmen. Navyše okrem toho sú bezcenné. Každopádne.

Adamsson: Vydali ste svoju prvú knihu po pätnástich rokoch, je nazvaná ‘Voisiko Elämä Voittaa (preklad: Môže život prežiť).’ Ide o zbierku esejí. Aká je to vlastne kniha?

Linkola: Je to taký mix všetkého. Obsahuje samozrejme úvahy o svete a fínskej spoločnosti a jej stave, analýzy a myšlienky. Tiež obsahuje predpovede alebo popis, kde smeruje týmto spôsobom a rýchlosťou táto spoločnosť. Ale obsahuje aj iné články, kde som popísal to, čo je stále dobré, samozrejme s ohľadom na zvyšok sveta a prevládajúce črty ľudskej spoločnosti . V každej z častí je niečo chválené alebo kritizované, ale nie je to len o nejakých veľkolepých predpovediach príchodu súdneho dňa, ale i o mnohých iných veciach. Niekto povedal v jeho recenzii, alebo snáď mohol povedať, že ide o výber z Linkolu.

Adamsson: Na záver sa musím opýtať, môže život zvíťaziť?

Linkola: Už na úvodnej strane je uvedená podmienka – či dokáže život prežiť a za akých podmienok. A tieto podmienky sú potom jedna po druhej odhaľované a na záver je umiestnená zhrňujúca kapitola, kde je ukázaný pre niektoré profesie, chmúrny príklad takejto alternatívnej spoločnosti. A tieto podmienky sú extrémne náročné, ale nie sú nejaké rigídne, no stále sú určite náročné v porovnaní s touto nesprávnou a osprosťujúcou pustotou, ktorej sme privykli. Ale prežitie stojí na podmienke, že dokážeme ísť takýmto smerom. Vtedy by život prežil, ale v najpravdepodobnejšej verzii predpokladám, že sa nezmeníme a život nezvíťazí.

 

Rozhovor sa odohral na medzinárodnom knižnom veľtrhu v Turku 2. 10. 2004, pri príležitosti vydania knihy Môže život prežiť?. Otázky kládol Virpi Adamsson.

 

Zdroj Radikálny Environmentalizmus

 

Život súčasťou smrti?

Ochrana prírody na seba môže brať rôznu podobu. Pre každého môže byť o niečom osobnom. Nikto ju nevlastní. Všetko je pre nás smrteľníkov do istého bodu. Aj bludný kruh má svoje body. Hovorí sa, že do tej istej rieky dvakrát nevstúpiš. Nie je to však aj metafora pre bludný kruh? Má bludný kruh body na, ktorých by sme sa zastavili a pozreli si do očí, kde by sme vstúpili, kde by sme vystúpili? Kto sme, čo sme, a prečo sme? Na jednej strane tí, ktorí sa do prírody radšej by ´vrátili´, keby vedeli čoby v nej robili. Príroda na jednej strane ako miesto kde sa ešte dá vrátiť, kde sa ešte dá ísť, a ujsť, a na druhej strane  svet civilizácie skoro až odľudštený, svet mŕtvych, alebo živých médií, ktoré o sto-šesť chŕlia čo im slina na jazyky prinesie. Dve strany kruhu? Bludného v jednom bode spojené?

Človek hovorí Nietzsche je od prírody pánom. Je pánom, ktorý aby dostihol svoj ideál sa musel odľudštiť. Dneska stojí na pomyselnom vrchole tvorstva, ale nie je tam naozaj. Ukazuje sa, že závisí. Závisí na hmyze ako priadka, včela, alebo komár. To len jeden z mnoho iných príkladov. Potravinový reťazec človeka tvorí veľa článkov. Tie samé o sebe vykazujú stupne dokonalosti na, ktorých človek nikdy nestál. Napríklad kolónie mravcov je možno považovať za najdokonalejšie spoločenské telesá vôbec. Oproti tomu  ľudská spoločnosť,aj keď možno čo do stupňa svojej zložitosti veľmi sofistikovaná je tiež často pôsobiaca dojmom akéhosi zvulgarizovaného  chaosu. Ak chce človek chrániť prírodu nevie kam ísť, koho osloviť, kde začať. Spoločnosť ani vonkajší svet, ktorý táto vybudovala aby sa v ňom kochala mu ruku nepodáva. V náplni práce žiadnej spoločnosti nie je v prvom rade záchrana prírody. Spoločnosť sa skôr tvári tak, že ide o človeka. Ale ide naozaj? Má spoločnosť človeka na zreteli? Lebo každý z nás vraj chrániť prírodu môže začať od seba a to ako od pána seba samého a je možné predpokladať, že kdesi tu bude ten pes zakopaný, že ľudský život z toho kolotoča konzumu, spotreby, ekonomického rastu, a demografických kriviek, presunu miliónov z kontinentu na kontinent, sucha, klimatických zmien atak ďalej a ďalej si nájde cestu von teda k sebe, k ochrane prírody z ktorej vzišiel, lebo nakoniec nejde len a len o človeka, keď má prežiť vôbec život. A už vôbec nejde o ľudské spoločenstvo, ktoré ani z ďaleka nie je na vrchole dokonalosti evolúcie. Dneska ľudská spoločnosť čelí výzvam a to veľkým. Ľudia si nerozumejú, a spoločnosť hovorí z cesty.

Ako teda začať od seba? Ako začať od života ak teda sme nažive? Ako začať chrániť prírodu od prírody? Od prírody v nás, samej našej nátury? Máme prírodu na dosah? Máme na dosah jej ochranu, keď cez kliknutie myšou podpisujeme petíciu o vode, pôde a vzduchu? Naše médiá nám sprostredkujú prístup k všetkému snáď až na prírodu, a kým pre niekoho je prírody dosť aj v televízore, tak niekto ju radšej objavuje vo svojom vnútri v prostredí jej samej. Veď aj technológia, ktorej prostredníctvom žijeme je udalosť, ktorá sa stala. Tak ako sme sa stali my súčasťou nej. Kým smrť je súčasťou života, asi sa nedá povedať to isté o živote. Alebo je život súčasťou smrti? Technológia súčasťou prírody a my súčasťou technológie?

Žijeme snáď svoju virtuálnu smrť? A to napríklad aj tam kde prebieha šieste vymieranie druhov? Napríklad za našimi monitormi?

 

Domček z karát

…život. Ako domček z karát, ktorý človek okolo seba vybudoval. Hľadanie bezmyšlienkovité. Kostra, ktorá snáď drží stavbu pohromade. Som na rade? Prišiel už môj čas? Môj čas načo? Čas ktorý tu vždy bol, je a bude, aj keď tu už ja dávno nebudem. Z pohľadu večnosti. Z pohľadu konca je náš život možno prechodom. Spojenie medzi dvoma brehmi. Čistá myšlienka sa dostavila. Obavy, že budúcnosť bude prinášať iba bolesť, strach a utrpenie a konečný zánik všetkého života pod slnkom, a aj nad ním. Snáď nič nové. Myšlienky, ktoré prídu a odídu. Človek medzi inými. Dokážeš čokoľvek ak budeš len veľmi chcieť. Myslieť, cítiť, chcieť, byť. V každom okamihu napĺňať. Napĺňať svoje presvedčenie, alebo pôžitok zo života, ktorý sa berie kam sa mu chce, ale na človeka ohľady neberie? Života, ktorý ako kozmický živel bojuje o svoje naplnenie. Naplnenie, ktoré chce čas, a ktorého osud je vo hviezdach, ktoré stáli na počiatku. Neistota, a strach z nenaplnenia svojho osudu, zo smrti. Snáď aj tá je jeho naplnením.

 

Zobrať ochranu prírody do svojich rúk?

Zobrať ochranu prírody do svojich rúk? Vzhľadom na končiace sa ´prírodné zdroje´, na stále hustejšie zamorenie ovzdušia, a pribúdanie skládok, a ďalších a ďalších problémov na tému ekológie, by sa mohlo zdať, že ľudia sa nevedia vlastne dohodnúť na tom, čo presne a predne je ochrana prírody. Človek nemôže brať zreteľ ku všetkým eko-problémom, ktorých zo dňa na deň pribúda. Príroda na, ktorej bytostne závisíme je nevysvetliteľná, divoká, a voľná. Človek ju skultúrňuje, alebo pod inými nálepkami mení na krajinu kultúrnu, ktorá vyhovuje jeho požiadavkám.Človek na jednej strane zvyšuje svoje nároky na prírodu, a na druhej si akosi uvedomuje, že žije v jej náručí, z ktorého sa kedysi asi ako lovec a zberač toľko chcel vymaniť. Dnes sa zdá, že človeku sa do veľkej miery darí žiť v prostredí, ktoré je svojím spôsobom prostredím ním stvoreným, ktoré je dielom jeho rúk. Máme tu ´moderné technológie´, máme posuny v molekulárnej biológii, ovplyvňujeme stavbu génov zvierat, a rastlín. V živote okolo seba vidíme, že človek je všade pánom známeho tvorstva, že je pánom Zeme, že je pánom už pomaly aj molekulárneho života, lieta ´do kozmu´ a ´z kozmu´, a napreduje ako druh svojou kultúrou, ktorá je často krát veľmi vzdialená tomu z čoho kedysi ako prírodný druh vzišiel. Na druhú stranu je človek tvor, ktorý sa len ťažko vie dohodnúť na istých pravidlách, ktorý sám proti sebe vedie vojnu, aj v rámci svojho druhu, ktorý sa so žiadnou métou dlho neuspokojí a vždy sa naťahuje ku hviezdam, ktoré  sú stále ďalekejšie a ďalekejšie. Kdežto kedysi človek bojoval s nepriazňou prírody, z ktorej lona sa toľko chcel vymaniť, je dnes jeho boj založený na pokuse premáhať v sebe samom svoje velikášstvo, a krotiť svoje sebadeštruktívne chúťky. Máme, ale v našich končinách sveta demokraciu. Naše túžby sa zdajú byť rovnako veľkými či už sme jednou nohou na ulici, alebo máme milióny.    Na základe demokracie sme schopní mať rovnosť v prianiach a túžbach. Údajne pokiaľ nám to naše vzdelanie a šikovnosť dovolí sme schopní rozprávkovo zbohatnúť, a prísť v dnešnom prudko kupredu sa ženúcom kapitalizme k získaniu vecí o akých sa našim za komunizmu vyrastajúcim otcom ani nesnívalo. Kapitalizmus, a demokracia umožňuje na základe rovnosti práv ľuďom dosahovať veľké veci, a riadiť svoje životy ako najlepšie vedia. Možno je niekedy zoči-voči ochrane prírody kapitalizmus systémom, ktorý siaha na každý zdroj a všetko robí dostupným. Pre bohatých je život v kapitalizme zábavou. Vedia, že si môžu dovoliť všetko a nikto nad nimi nestojí. Počúvame, že napríklad pán minister Žiga vlastní každý dvadsiaty kmeň stromu, ktorý sa v SR vyrúbe. V týchto rozprávkových peniazoch aké má pán minister Žiga sa, ale celá spoločnosť určite nekúpe. Karavána ubiedených, ukrátených, upozadených, utláčaných teda tichej majority, ktorú k debatám napríklad aj o ochrane prírody z dobrých dôvodov nikto neprizýva ide ďalej. Sme chtiac-nechtiac slobodný a slobodná je údajne naša spoločnosť. Ako ale dokázať, že pri ľuďoch, ktorí neustále splácajú hypotéky, ktorí sa neustále musia naháňať za peniazmi, ktorí žijú na splátky a koľkokrát od výplaty k výplate bude hrať sloboda v zmysle ´rovnosti práv´ a dokonca ochrana prírody najvyššiu prioritu? Každý chce jesť, a mať čo do huby. Pokiaľ ľudia majú čo jesť a teda svoj chlieb a hry majú s nimi vládci tj politici pokoj. Aspoň to tak niekedy vyzerá.  Pasívna spoločnosť, ktorou nič nehne. Šedá masa konzumentov na chlebe a hrách, ktorá žije v konkurencii podobne šedých myšiek v boji o prežitie v kapitalizme, alebo žabo-myšej vojne každého proti kaźdému kde si každý môže vziať svoj osud do svojich rúk a niečo dokázať. V tom to celé je. Ak nič nedokážeš môžeš si zato len sám, lebo si mal rovnakú možnosť ako každý.

Ako potenciálny milovník prírody sa pýtam či je v mojich možnostiach zobrať aj ochranu tej do svojich rúk? Či mám pri ľuďoch ako ´pán´ minister Žiga rovnakú  príležitosť urobiť pre prírodu tak veľa, aby som odčinil toľko zničeného čo ostáva po ľuďoch ako daný spomenutý. Je všetko otázka slobodnej vôle, sebapresadenia  a dokázaní niečoho sám sebe, alebo je to o dohode medzi celou šedou masou, ktorá sa len musí zobudiť do reality, reality ktorá vládne v SR v každej oblasti od nežnej revolúcie tj reality bezbrehého drancovania, kradnutia, a lúpenia, a to často pod smiešnymi pseudomorálnymi nálepkami ako ´sebarealizácia´, a vziať si oné slobody a práva aj nad ochranou prírody do svojich rúk ? Alebo má snáď každý človek v demokracii ako rovný s rovným možnosť sa sebarealizovať tak ako nejaký drevár minister Danko, alebo minister Žiga?

A čo nato príroda, by povedala, keby jej každý z nás dával takú ranu do zátylku ako oni dvaja úspešní podnikatelia? Či naopak nám demokracia ponúka šancu vziať ochranu prírody do svojich rúk, a ukázať, že naša sloboda a rovnosť práv nie je iba formalita?

 

Alternatíva k modernej humanite?

Uznať, priznať, potvrdiť. Alternatíva pravej ekológie nechce nič viac-nič menej.  Chceme čistejší svet? Chceme menej rakoviny, menej uv-žiarenia, viac stromov a viac zelene? Prírodu aká sa svojimi krásami blíži k dokonalosti? Dnes sme na míle ďaleko od tejto perspektívy. Alternatíva pravej ekológie hovorí, že ekológia začína tam kde začína obeta humanity v sebe. Čo to humanita je? Je to ľudská prirodzenosť? Ako definujeme ľudskú prirodzenosť? Gény. Jedným slovom by som ľudskú prirodzenosť definoval biologicky ako ´gény´. Ako keď vezmem v úvahu, že na pozadí ´humanity´ nestojí nič než ľudská prirodzenosť, ale v sebe zabijem gény? Ako dokonca obetujem gény? Sú gény vôbec niečo čo sa obetovať dá? Budem to naďalej ja, alebo stratím aj posledné zbytky svojej morality a ľudskosti? Ovšem vždy keď pristupujem k nejakej otázke ohľadom prírody a problému ´človek´ začínam tak, že na váhu kladiem ´výchovu´ a ´prirodzenosť´. Po anglicky sa tomu povie ´nature´ vs ´nurture.´ Je to známy protiklad. Čo ma robí prirodzeným ma ešte nemusí robiť vychovaným. A naopak. Ale je tu ešte tretí fakt, a tým je tak zvaná druhá prirodzenosť. Druhá prirodzenosť je oná prirodzenosť, ktorú v nás vypestovala výchova je to humanita, morálka, ľudskosť dajme tomu, ktoré sa v nás životom v modernej spoločnosti zahniezdili.

Ako sa rozhodovať v otázkach prírody a vzťahu k nej, keď človek stojí pred otázkou zabíjania humanity v sebe ako riešenia, ktoré mu ponúka Alternatíva pravej ekológie knihy od Kveldulfa Gunnara Larssona? Riešenia pre reálny vzťah k prírode, ktoré sa podľa danej knihy dá postaviť na tom, že v sebe človek nájde dosť síl aby svoju modernú humanitu v sebe zabil a pochoval? Príroda ako sa nám hovorí si obetu nevyžaduje lebo ona nehovorí. Je na nás v nej nájsť to čo hľadáme, či už ide o obetu, alebo vôľu k nej a tu nám kniha radí aby sme v sebe zabili čo možno najviac humanity, či podľa knihy ´modernej ľudskej existencie´. Kniha nehovorí na tomto mieste či nato stačí sily hľadať v sebe, alebo v prírode samej, alebo čo presne k tomuto kroku by nás malo motivovať.Berúc v úvahu, že príroda sama je okrem toho, že je veľkou inšpiráciou dosť málovravná. Alebo by nás malo motivovať snaha o čistejší svet, menej rakoviny, a viac zelene?

Pravosť tejto ekologickej alternatívy je podľa nej samej overiteľná pravosťou hlasu pre prírodu, ktorý aj keď je jeden z mnohých je pravý, a to preto, že je alternatívou ku všetkým ostatným medzi inými a zároveň táto alternatíva aj doznáva, že každý z oných hlasov pre prírodu hovorí niečo svoje. To ´svoje´ je potom to pravé čo údajne príroda potrebuje. Niekedy hovoria skutky hlasnejšie ako slová, ale dobre, aj slová povedia svoje. Prepožičivať prírode jej ´pravý hlas´ rozhodne nie je málo na zamyslenie. Alternatíva pravej ekológie je hlasom, ktorý hovorí o tom, že planéta dnešným stavom nejakým spôsobom trpí. Necháme teraz stranou otázku preľudnenia, alebo otázku pokročilého zničenia prírodných krás. Povedzme len, že v človeku ako ho definuje pravá ekológia je rozpor, a to medzi slobodným vnútrom (self) ako tým čo poznáva, že táto planéta je vďaka človeku a jeho modernej existencii v problémoch, a tým tvorí jeho ´neľudskú stránku´ a ľudskou prirodzenosťou (human nature), ktorá chce žiť. Ako motív pre napísanie knihy Kveldulf Gunnar Larsson píše, že kniha bola napísaná, aby dala isté zadosťučinenie jeho ľudskej stránke, ktorou tým uspokojí snahu nejak prispieť k pomoci planéte tj. ´prírode´. Nakoľko medzi slobodným vnútrom a ľudskou prirodzenosťou je údajne rozpor je treba potvrdiť, že tento rozpor je tiež medzi ľudskou a neľudskou stránkou osobnosti. Dobrá správa údajne je tá, že aj ľudská stránka sa dá vylepšovať napríklad písaním kníh o prírode s tým, že jej tak môžu pomôcť sa zotaviť s ľudského besnenia aspoň malým pričinením a zároveň ako to pomerne jasne vyplýva aj ono ľudské svedomie (zrejme ešte príliš ľudské aj pre prírodu ) dostane pochvalu.

Cyznizmus na, ktorý sa kniha  hojne odvoláva je prítomný napríklad aj vo výrokoch, ktorým by som zakončil svoju otvorenú rozpravu na tému jedného odstavca knihy Alternatíva pravej ekológie; ´Ľudia chcú len a len žiť. A to je ten problém. Iba žiť´.

Čo na tom je ten problém?

 

 

Alternatíva Pravej Ekológie recenzia knihy

Príroda, príroda a ešte raz príroda.

Nič nie je modernejšie ako ospravedlňovať človeka tým, že je ´len človekom´. Poznaj sám seba. Alebo aj ono okrídlené gnothi seauton. V dobe kedy človek mieri ku hviezdam, kedy nato aby stačilo dostať rukou na najbližšiu vetvičku musí človek mať méty vo hviezdach sa objaví kniha Kveldulfa Gunnara Larsona s veľa napovedajúcim názvom Real Ecology. Je to ako zjavenie malej úlohy, ktorá ostala nepovšimnutá, akou ostáva možno pre pohodlnú väčšinu aj naďalej.

Poznaj sám seba teda buď len človekom? Imperatív, ktorý pravdepodobne ani nemusím prizvukovať, ale  ktorý niečo zo svojej novosti predsa len stráca. Kam siaha ľudská arogancia, a kam až siaha ono bytie človeka len tým kým je? Je človekom tým, že byť nič iné nemôže, alebo  že mu neostáva nič iné ako ´len byť človekom´?

Siaha bytie človekom ku hviezdam, ktoré v dnešnej dobe človek už svojimi raketami dosahuje, alebo siaha bytie človeka do minulosti, alebo kamsi do neznáma, kde žiadna vymoženosť technická nedosiahne?  Identita ´človeka dneška´ sa rovná tomu čomu dneska ´rozumie´ už aj malé dieťa; klonovanie, genetické inžinierstvo, sociálne inžinierstvo, transpersonálne stavy,  počítače, technológie hi-tech. Možno je treba povedať, že identita človeka už nie je tým čím bývala, ale možno obstojí aj taký názor, že ostala len tým čím vždy bývala. Jedným z úskalí pri čítaní tejto knihy mi prišlo, že sa tu nepokryte od človeka chce aby v sebe zabil ´ľudskú náturu´, aby stratil niečo zo svojej človečiny. Vo všeobecnosti by sa mohlo povedať zo svojej ´humanity´. Ako povedzme Penti Linkolla či ďalší z radov kultúrnych pesimistov ani Kveldulf Gunnar Larson neostáva humanite nič dlžný. To jest humanite, ktorá je definovaná ako ´poznaná sama sebou´. Definovaná ako opak prírody, alebo v opaku presnom, zrkadlovo presnom zoči-voči prírode. Človek ak dobre čítame túto knihu už svoju identitu v prírode zakomponovaného z prírody vzíduceho tvora stráca, a nahrádza ju akýmsi v mnohom rozporuplným seba-poznaním, ktoré ho definuje v takom duchu ako ho definuje známy český  ekológ Šmajs, ktorý hovorí o ´predátorskej paradigme kultúry´ namierenej na ekocídu prírody. Samotné slovo ´ekocída´ je práve slovo, ktoré kniha Real Ecology skloňuje vo všetkých pádoch. Dozvedáme sa z nej napríklad, že ´moderná ľudská existencia´ je ekocídou. Práve spôsob akým je paradigma predátorské človeka, ktoré je zamerané na koristnícky vzťah k prírode táto kniha po vzore Šmajsa pranieruje. Človek svojou povahou a v širšom zmysle humanita dneška je obeťou vlastného nastavenia k prírode, ktoré Kveldulf Gunnar Larson výstižne pomenúva ako ekocídu. Ako spomenutý kultúrny pesimista východisko z ekocídy iné než skutočne odhaliť predátorsku náturu človeka ako predátorsku a bez milosti ju odhodiť, nevidí.

Kveldulf Gunnar Larson hodnotí ako bezpredmetné snahy o polepšovanie človeka a humanity v čom isto dáva za pravdu kultúrnym pesimistom a budú z neho mať radosť všetci tí, ktorí veria, že človek je nemenný, že nikdy nebude viac než len človekom a to teda znamená ´predátorom´. Identita je jednou z kľúčových otázok tejto knihy; identita človeka, ktorá je ´ľudská´, dalo by sa povedať, že človek je človekom až príliš, že si neberie príklad z akéhosi obrazu seba, ktorý je do prírody zakomponovaný, ale z obrazu seba mimo svet prírody, ktorý si o sebe urobil sám. Je isté jedno, že človek sa od prírody chce dištancovať a líšiť. A otázka ako došiel až tak ďaleko, že sa z prírody vymanil, aby si ju osvojil ako nástroj svojich cieľov a túžob sa od nej odlišovať je otázkou veľavravnou. Človek v sebe zanecháva stopy prírody aby budoval nad-prírodu. Aby nevidel v sebazáchove výzvu, alebo aby nevidel výzvu v uspokojovaní základných potrieb, ktoré by naplnilo jeho bytie, ale aby chcel nad túto sebazáchovu rásť, a chcel vždy niečo viac ako príroda dáva a berie.

Jedným zo silných apelov a stránok tejto knihy sa mi vidí poukaz k nutným a menej nutným ľudským potrebám. Kým dnešná spoločnosť produkujúca nadbytok pre nadbytok pohŕda každou skromnou úlohou  tak Kveldulf Gunnar Larson hovorí o skromnosti človeka, ktorý sa zbaví potrieb nie nutných pre samotné holé prežitie. Zdá sa, že ísť prírode v ústrety znamená viac menej jedno; nebyť tým kým som, kým ma chce mať spoločnosť, ale zabiť v sebe náturu druhú, ktorú v nás spoločnosť vypestovala, aby sme sa chovali slušne ako konzumenti zbytočných vecí, aby sme sa chovali slušne ako občania zbytočných štátov, aby sme sa chovali slušne ako vzorní rodičia detí, aby sme sa chovali slušne ako manželia, milenci, ľudia, ale nie aby sme sa chovali slušne k prírode, Biosfére, matke Zemi, alebo dokonca systému všetkého živého čo nás ráči obklopovať.

V dotyku s realitou iného sveta ako je ten ľudský len ľudský kniha poukazuje na tri veci života, ktoré majú v človekom premnoženom svete hodnotu vyššiu ako hoc, ktorý ľudský život kedy mal; čistá voda, čistý vzduch, a čistá pôda.

autor Kristián Čura

Kniha je v anglickom jazyku a je dostupná TU

Ekocída v teréne 

Dnešný deň je vždy posledný. Žijeme tak akoby sme tu mali byť na chvíľu, a pravdou je, že na veky tu nebudeme. Život nám bol daný ako miliónom iných tvorov okolo nás, ktorí žijú a, ktorých životy v sebe majú tiež nejaké posolstvo. Dnešný svet vyzerá ináč ako svet vyzeral kedysi v minulosti, a v budúcnosti bude svet vyzerať znova o niečo ináč. V televízii som sa dozvedel, že na cestách už je tak málo miesta, žeby autá asi mali liezť si vzájomne po strechách aby sa niekde dostali. Všade cítiť snahu podsúvať ´bežnému človeku´ aby prijal takú, alebo onakú predstavu o budúcnosti. Buď bude na cestách milión áut a to na benzín, alebo ich budú dva milióny, a ten druhý milión bude na elektriku. Lebo budúcnosť bez áut si nikto nevie ani len predstaviť. Nikto si nevie už ani predstaviť akoby si mal predstaviť prítomnosť bez ´smart fónu´, alebo bez smart riešení ekologickej a ľudskej krízy. Neexistujú iné riešenia ako tie, ktoré vymyslia tí, ktorí sú za dnešný stav sveta zodpovední, lebo drvivá z nás, ktorí sme ani autá ani mobilné telefóny nevymysleli by si život bez nich ľahko predstavila keby len o nich nevedela.

No čo s tým? Nejde to vrátiť nazad. Život a svet sa nevracajú odtiaľ-odkiaľ vzišli. /Alebo kto vie?/ Vesmír je skôr-či-neskôr odsúdený zaniknúť tepelnou smrťou, a to aspoň podľa tých najmúdrejších z nás, ktorí si hovoria vedci, a nám preto neostáva veľa na práci ako príjimať čo nám budúcnosť zadelí, aké sa nám ujde vytrestanie zato, že sme súčasťou dnešnej nemravnej spoločnosti, ktorá je unavená svojou hedonotaxou, ktorá sa v prachu, pote a krvi rozhodla potopiť veľkú loď zvanú príroda na ktorej sa zatiaľ ešte plavíme smerom k tepelnej smrti. Podľa nášho známeho fínskeho ekológa Penttiho Linkolu má rád život ten kto v záujme prežitia nejakého percenta pošle ku dnu zbytočnú váhu. Dnes nás nie je málo takých, ktorí by sme asi šli ku dnu, keby sa taká selekcia naozaj spustila. Vidíme ako na nás doliehajú hordy emigrantov, a rôznych cudzincov. Množí sa kol-do-kola na Slovensku známe kedysi okrajové etnikum.  Pre spoločnosť v akej žijeme, ktorá sa hrdí vyspelým kapitalistickým zriadením je možno horizont budúcnosti v tom, že tak ako veci, ktoré sme neustále nútení potrebovať, a kupovať sa aj my v prebytku týchto vecí staneme nepotrebnými a zbytočnými, keď ich prestaneme konzumovať a kupovať. Staneme sa superfluátom. Miesto Marxovho vykorisťovaného proletariátu budeme superfluát, ktorý po splnení si svojej úlohy konzumovať a ubaviť sa pritom k smrti pôjde do starého železa dejín spolu so smart-fónmi, alebo inými techno-vymoženosťami. A prečo ekocída v teréne?Keď človek dneska ide hoci do obchodu alebo so smetím si nevie odpustiť dojem,  že je agentom, že je zastupovaný, že zastupuje zastupované. Ničoho sa bezprostredne nedostáva. Naša na podnety presýtená spoločnosť ´nadbytku´ na úkor prírody stráca pôdu bezprostrednosti pod nohami. Nad stimulácia podnetmi, ktoré sľubujú rovnítko medzi šťastím a príjemnosťou tu tvorí celý most dúhy do terénu ekocídy pre budúcnosť už dnes.

 

https://office.skywayinvestgroup.com/landing/9?ref=8066202491893581&language=cs

Televízia

Najosamelejšou činnosťou na svete je sledovanie televízie: veci sa dejú kdesi mimo na obrazovke a myšlienky plynú okolo nás alebo sú nám priamo vtĺkané do hláv a v nás zostáva pocit, že sa niečo stalo. Lenže v skutočnosti sa nestalo nikde nič – nikde mimo našich myslí. Televízia je svetom mydlovej bubliny, ktorá nás oddeľuje a uväzňuje vo vlastnej samoväzbe a zároveň nás, podobne ako drogy, povzbudzuje k nečinnosti. Ak by sa najdôležitejšie a najskvelejšie zážitky našich životov odohrávali len v našich mysliach a nezáviseli na vonkajšom svete, ale len na myšlienkach iných, všetko by bolo v poriadku a nemusíme sa snažiť o zmenu v reálnom svete. Čo sa deje tam vonku, sa akosi samo stáva bez ohľadu na nás, ale to, čo funguje v našom ohraničenom televíznom raji, nám pomáha cítiť sa dobre, a čo je ešte lepšie, môžeme to kontrolovať. Všetko sa sústreďuje na jednotlivca a jeho pocity.

Psychologický efekt televízie je zničujúci. Celá populácia je vytrénovaná sledovať ten prekliaty nezmysel každý večer a osvojujú si názor, ktorý im v mierne skrytej forme predložili večerné správy alebo hociktorý zo zábavných programov, ktoré napriek svojmu zameraniu skrývajú za sebou záujem o sociálne otázky, takže sa zdajú byť seriózne alebo dokonca umelecké. Ak nastane situácia, kde takto televíziou odchovaní ľudia majú hlasovať alebo sa vyjadriť k nejakej otázke (Môžme vedieť, aký je Váš názor? Pretože všetky názory sú dôležité!), tak všetci rozhodnú v prospech toho, čo je populárne, nie toho, čo je v danej situácii nutné. Ak je nastolená voľba medzi ľahkým rozhodnutím, ktoré v nás ešte zanechá dobrý pocit (koláčiky zadarmo, zábava alebo nejaká pozitívna emócia) a ťažkým a nepríjemným rozhodnutím (sebaobetovanie, myslenie v širších časových súvislostiach, kultúra, učenie alebo trebárs konzumácia špenátu), ľudia si nevyhnutne vyberú ľahšie rozhodnutie, ktoré im dá dobrý pocit práve teraz, a čím viac sú pod vplyvom televízie, tým bude ich rozhodovanie jednoznačnejšie.

Takže sa snažím povedať, že televíziu a vládu ovláda tá istá zlomyseľná konšpiračná skupina? Nie, sme jednotlivcami, a zároveň svojimi vlastnými pánmi a všetci spoločne sa klameme navzájom. Podobne ako pri obchode si navzájom predávame produkty alebo si hovoríme príjemne znejúce, sociálne akceptovateľné lži, aby sme presvedčili iných konať v náš prospech, ale robíme to dokonca aj vtedy, keď sa snažíme vybranými výrokmi slávnych televíznych herečiek presvedčiť svoje priateľky k orálnemu sexu. Každodenne sa všetci navzájom podvádzame. Sme zároveň hostiteľmi aj parazitmi a jediná existujúca konšpirácia je vytvorená našou kolektívnou ignoranciou a ochotou podvádzať iných v svoj prospech. Je televízia diablom? Je to len náš vlastný výtvor, ale zdá sa, že technológia posilňuje a znásobuje všetky pred ňou existujúce skryté tendencie a presne takto funguje televízie – ako vplyv najbližšieho okolia znásobený tisíc krát. Mení nás na pasívne obrovské ropuchy, ktoré si zvykli na jednoduché rozhodnutia v štýle – áno/nie – a domnievajú sa, že tým rozhodujú o niečom dôležitom.

Dá sa to ukázať aj na tomto príklade: obchodníci nám predávajú veci, no zároveň sa snažia nájsť nové populárnejšie produkty, ktoré by sa predávali ešte lepšie. Preto ľudí zaplavujú dotazníkmi a spotrebiteľským prieskumami, ktoré sú rovnako často úspešné ako nezmyselné. Je to preto, lebo ľudia dokážu rozlíšiť a vybrať lepší z dvoch porovnateľných produktov, ale keď majú navrhnúť zmenu, ich návrhy a očakávania sú nezmyselné a/alebo nesplniteľné. Obchod odpovedá na požiadavky spotrebiteľov, ale zároveň si spotrebitelia môžu vybrať len z toho, čo sa im ponúka…vláda sa snaží o populárnu politiku, ale možnosti výberu sú tie, ktoré ponúka vláda…médiá nasledujú to, čo považujú za verejnú mienku, upravenú filtrom „umenia“ (zábava a vzdialenie realite) a zisku. Čo bolo prvé? Kura alebo vajce? Neviem, ale v demokracii by kura nikdy nevolila, aby musela vajce zniesť.

Efekt televízie možno vidieť na internete. Najprv bol internet považovaný za zdroj informácii (zvlášť, keď najziskovejším obchodným odvetvím na internete bola pornografia), ale rýchlo a radikálne sa zmenilo jeho zameranie a dôležitejším komponentom sa stali oblasti, kde sa môžu prejaviť všetci ako internetové fóra, chaty a stránky na výmenu vlastných videí. Čo bolo raz zdrojom informácií, sa zmenilo na zábavný park, výmenu názorov a diskusie s cieľom nájsť najlepšie riešenie boli vymenené za zúrivé hádky na fórach a chatoch, kde každý donekonečna obhajuje svoj názor a osobnými alebo citovo podfarbenými útokmi znevažuje tých, ktorí majú opačný názor, aby si tým vylepšil svoje sebavedomie. Všetky debaty uviazli na mŕtvom bode, kde sa nič nemení a nikto nič nerobí, okrem tvorcov stránok, ktorí takto zarábajú. Pre tento dôvod sa mnohí z nás stiahli z veľkej časti internetu, pretože sme pochopili, že ľudia, ktorí tam tak odvážne vyjadrujú svoje názory, vôbec nemajú záujem pre tieto svoje názory čokoľvek vykonať; je to akoby pozerali televízor, chcú, aby postavičky na obrazovke kričali a skákali zatiaľ, čo status quo zostane nezmenené. Internet sa tak stáva novou kultúrou, ktorá je úplne vzdialená realite, so svojimi LOL-mi a inými skratkami, kde sa každá debata stráca v hysterickom reve každého zúčastneného.

Pretože televízia nie je len veľkým priemyslom, ale aj populárnym spôsobom trávenia voľného času a kritizovať ju zároveň znamená aj kritiku tých, ktorí pri nej zabíjajú svoj život, je akákoľvek kritika takmer nemožná, pretože na rozdiel od silného politického názoru, ktorý je často prijímaný so zúrivým odmietaním, spočíva reakcia na kritiku trávenia času pri obrazovke v ignorovaní. Málokto poukazuje na to, že to, čo sa považuje za kultúru, nie je len na nízkej úrovni, ale je ešte aj vybudované na klamstvách a povzbudzovaní k slastnej pasivite, ktorú stavia na roveň a zamieňa za skutočnú činnosť. Je to jedna z tých paradoxných súčastí našej spoločnosti ako sú všeobecné volebné právo a jedlo zo sietí rýchleho občerstvenia, o ktorých vieme, že sú škodlivé, ale sú tolerované, pretože sú veľmi populárne. Týmto tolerovaním im umožňujeme, aby postupne požierali všetko zmysluplné okolo nás; literatúra sa stáva písanou formou televízie, maľby sa podobajú viac klipom na MTV ako tvorbe starých majstrov, divadlo sa sústreďuje na dramatické spracovanie, nie na obsah a hudba – nuž generácie odchované na Britney Spearsovej neprekvapia svojich rodičov zlým správaním, nie to sa od nich už vlastne očakáva. Pasívny charakter televízie nás povzbudzuje vytvárať umenie, ktoré je zamerané na emočnú drámu jednotlivca, jeho chute a túžby, nie na realitu, ktorá plynie okolo nás. Zapadli sme do plytkého existencializmu, pretože všetky naše myšlienky sme podriadili jednotlivcovi, takto sa stávame národom ľudí, ktorí svoje názory vyjadrujú stláčaním tlačidiel zo svojej pohovky.

 

Autor a prekladateľ neznámy