Ochrana prírody pre silné nátury?

Kultúra ako ju dnes poznáme sa točí okolo otázky peňazí a to v tom, že každý kultúrny artefakt je predajným artiklom.   Artefakt je predmet, ktorý bol vytvorený v súlade s normami určitej kultúry. Pojem artefakt zahŕňa všetko, čo sa reálne dá vytvoriť, vnímať a nakoniec pomenovať a popísať, od fyzickej podoby slov a elektronických a tlačených knižiek, notových záznamov a návodov na použitie cez tanečné alebo hudobné produkcie, počítače, sochy alebo maľby, od parných strojov ako žehličky až k nanotechnológiám.

Reálna ekológia ako´konceptuálny rámec´ východiskový pre tento blog poukazuje na jedinú skutočnosť stojacu za ničením zemegule človekom, ktorý je,bez výhrad voči konkrétne človeku dneška, ktorý degradoval- dekadentne,faktorom od úsvitu ľudských začiatkov vôbec ´ľudská nátura´. Kým všetko ostatné plynie zo samotnej ľudskej nátury má reálna ekológia zato, že je to práve ona ľudská nátura, ktorá je nedotknuteľná v dnešnej dobe ( politická korektnosť, volebné právo)  a spolu s ňou takzvaná moderná humanita, ktorá je absurdne racionálna pokiaľ ide o ochranu prírody v dávaní prednosti ochrane človeka tj. jeho záujmov teda jeho zámerov s prírodou pred samou prírodou (je samozrejmé, že tu sú zoči-voči proti sebe stojace protiklady). Pokiaľ mi táto eko- problematika nejakým spôsobom dáva zmysel tak ten, že vždy sa tu pracuje so surovinovou základňou, ktorá je menená na ľudský artefakt. Keď človek napríklad vezme z prírody kameň,aby z neho niečo vykresal má to tri fázy, kde prebieha jeho premena na nástroj.  V prvej je kameň inštrumentalizovaný ako zbraň, a plní tak fyzickú funkciu (to čo sa s kameňom dá robiť), druhá funkcia je psychická alebo symbolická funkcia, ktorá človeku dáva prevahu napríklad nad zvieraťom, ktoré takto opracovaným kameňom zabíja (táto funkcia má tiež kultúrny podtext),  a tretia funkcia je funkciou spoločenskou, ktorú rozdeľujeme do ďalších subkategórií a to jazykovej, vlastníckej (nástroj = statok,tovar), ekonomickej (hodnota nástroja-artefaktu) a probačnej (norma,štandard).

Reálna ekológia zastáva jednu základnú myšlienku, ktorou je, že ´ľudská nátura´ je niečo pred čím je prírodu potreba chrániť ako pred prvým. Aj keď to nie je nič jednoduché. Že to nič jednoduché nie je,to filozofia reálnej ekológie priznáva. Prečo tomu tak je? Nato myslím nie je celkom jednoznačná odpoveď. V každom prípade sú indície, ktoré nás vedú k porozumeniu, že príroda, či evolúcia sa možno pri stvorení človeka trošku prepočítala opačným smerom než, by sme boli radi, než by bola rada sama. Evolúcia človeka, ktorá totiž má svoj základný kameň v ľudskej náture nás doviedla do stavu,v ktorom je neľahké vidieť veľmi do budúcna. Ľudská nátura je miera všetkých vecí. Aspoň tak si to človek na tejto Zemi usporiadal a počnúc osvietenstvom a moderným humanizmom tomu verí.  Reálna ekológia nespolieha na masu konzumentov, ktorý zo dňa na deň zmenia svoje návyky konzumovať ´prírodu´ ako kultúrny artefakt človečí a ním vytvorený, ale skôr sa obracia na tých, ktorý hľadajú ako svoj vzťah k voľnej prírode urobia realitou.  Kameň úrazu sa tu vidí práve ona ľudská nátura, ktorá je mierou všetkých vecí. ´Všetky veci´, ale nie sú vecami človeka. Je to práve človek, ktorý všetky veci mení na pre neho využiteľné artefakty. Vyrába a spotrebováva kým príroda poskytuje. Základné presvedčenie, že ľudská nátura je mierou všetkých vecí je vecou ľudskej nátury,že všetky veci sú vecami človeka…V modernej-konzumno-spotrebnej-výrobnej dobe, ktorú žijeme je príroda vytláčaná na sám okraj spoločenského záujmu. Príroda tvorí spoločenský okraj, a tvorí tak už aj v reálnom svete stále sa zmenšujúci ´ostrov včerajšieho dňa´ kde je stále menej a menej miesta. Miesta pre zvieratá, čistý vzduch, alebo čistú vodu. Ľudský svet, ktorý je ´mierou všetkých vecí´ zaberá čoraz ďalej tým viac pre seba. V ústach reálnej ekológie sa tomuto zaberaniu a ľudskému svetu hovorí ekocída. Ekocída je tiež pojem, ktorým v reálnej ekológii zastrešujeme absenciu vzťahu moderného, postmoderného, biologického, alebo postbiologického človeka k prírode. Táto absencia znamená, že vzťah k prírode nie je medzi človekom a prírodou preto, že sa medzi človeka a prírodu kladie vždy niečo umelé. Napríklad keď konzumujeme umelohmotné potraviny´made in Kaufland,´ alebo pijeme mŕtvu vodu z vodovodu, alebo miesto na nohách sa hýbeme v plechových krabiciach, či miesto komunikovania si píšeme textové správy. Ak si odpustíme ´domnienku´ Boha, by sme mohli povedať, že človek nepozná zámer prírody s ním, a nevie prečo ho príroda stvorila. Čo nevie je onen ´účel´. Pretože človek má slovo tj. logos tak sa pýta nato, že čo je ´zmysel´ jeho ´bytia´ tu. Humanizmus, a osvietenstvo nám dávajú vieru, že človek je produktom evolúcie, a že ako taká miera všetkých vecí je v rámci evolúcie dovedeným do dokonalosti. Človek je ten, ktorý tvorí sám seba, lebo ho nestvoril Boh, ale evolúcia, a človek teda nemá nad sebou iný tvorivý subjekt, ktorý by s ním mal nejaký zámer, a preto je na ňom si taký zámer dať.

Čo je týmto zámerom v pravde? Človek v prírode nenachádza obraz seba, ktorý by súhlasil s tým ako sa uberá jeho vývoj. Pokiaľ môžeme veriť pojmu ´evolúcia´, aj tu amébu, ktorá stála na počiatku by sme mohli chápať ako priekopníka ľudského vývoja. Tá améba na začiatku nevedela, že raz po jej stopách pôjde človek,  že raz sa vývoj bude brať po jej stopách. Človek dneska brzdí, alebo hatí evolúciu ďalších miliónov druhov popri, ktorých koexistuje. Človek svoju evolúciu povýšil nad všetky druhy, a prírodu samú, a berie vietor z plachiet všetkým ostatným formám života, ktoré spolutvoria ´biodiverzitu´. Kým samostatný zámer pre človeka z prírody nepoznáme, čo vieme bez najmenšej pochyby je, že všetko v prírode funguje spolu dokonalo. Všetky druhy jedny pri druhých stoja a žijú v určitej rovnováhe, a preto môžme povedať s kľudným svedomím, že ich zámer je tu byť pre druhy a ostatné formy života. Vtáky prenášajú semená, tráva živí bylinožravce, rastliny tvoria fotosyntézu, a tvoria kyslík, a podobne. Človek na druhú stranu tento ´evolučný zámer´ byť tu pre druhých nenapĺňa. Človek je tu akoby sám. Všetko tu je pre neho, ale on tu nie je pre nič. Človek je v prírode zbytočný pokiaľ ide o rovnováhu medzi druhmi. Človek túto rovnováhu porušuje. Ničí ekosystémy, a kántri druh za druhom. Myslím, že je tomu tak z časti pre onu ´ľudskú náturu´ a zčasti preto, že človek a jeho civilizácia má k prírode inštrumentálny vzťah, a že civilizácia ako taká má na prírodu stále vyššie nároky, zatiaľ čo prírode sa vracia len veľmi málo, prípadne sa jej nedáva nič.

Reálna ekológia sa vzťahuje ku konceptu  ne-prispievania, ktorý znamená, že si človek od prírody vezme len to najnutnejšie pre prežitie. Nakoľko prírode človek nevie vrátiť čistú vodu, ktorú pije a vzduch, ktorý dýcha, tak prírode aspoň neberie viac než čo je nutné. Reálna ekológia predpokladá, že horizont vyčerpania zdrojov je konečný, a preto je za nemožnosť koexistencie s prírodou považovaná naďalej rastúca populácia, a naďalej zvyšujúce sa nároky na zdroje. Práve z týchto dôvodov sa reálna ekológia rozchádza v názoroch s politickou korektnosťou a tiež populárnym environmentalizmom, ktorý uľahčuje život ľuďom, ale nie Zemi a prírode. Samotná Zem nemá život ľahký, a človek je toho do veľkej miery príčinou.

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *